Niektorí ľudia po prečítaní predošlého článku si povedali: Boh nechce smrť hriešnika, on chce aby človek žil. Boh nás nabáda k tomu, aby sme sa obrátili, aby sme činili pokánie, aby sme sa odvrátili od svojich zlých ciest. Všetko toto je pripisované na náš účet v tom zmysle, že my sa máme rozhodnúť, že my máme vykonať určité veci aby bol Boh spokojný.

V prvom rade Boh sa rozhodol nás zachrániť. Nemusel to urobiť! Nebola to jeho povinnosť! Keď zhrešili anjeli a stali sa z nich démoni, Boh im nedal možnosť spasenia. Takto využil svoje absolútne právo spravodlivosti. Kto zhreší, musí zomrieť – taký je zákon Boží. Anjeli zhrešili, čaká ich večné odsúdenie. Človek zhrešil, malo ho tiež čakať večné odsúdenie. Ale Boh sa zmiloval nad človekom a rozhodol sa, že ho zachráni.

Boh má ale problém a dosť veľký. Človek je tak zničený hriechom, že všetky Božie volania k nám padajú na neúrodnú skalnatú pôdu nášho kamenného srdca. Boh dáva človeku zákon, aby ho dodržiaval, ale to veľmi dobre vie, že človek toho nie je schopný. Preto vymyslel geniálnu vec, aby človeka zachránil a aby zostal aj spravodlivým – spasenie z viery v Neho. Ale tu je rovnaký problém ako so zákonom. Zákon človek nevie dodržať a vieru odmieta – odmieta slúžiť Bohu, pretože je príliš sebecký nato, aby mal slúžiť okrem seba niekomu inému.

Boh človeka volá mnohými spôsobmi k viere, k obráteniu sa od svojho zlého života a to zázrakmi, vojnami, pohromami, láskavým slovom, mocným slovom, výhražným slovom, prorokmi a jediné čo sa mu dostáva je odmietanie!

A tu prichádzajú verše ktoré sú hore spomenuté – Boh nemá záľubu v smrti hriešnika – on chce, aby človek žil, aby sa obrátil, aby Ho milovalale človek Boha odmieta, odmieta pomocnú ruku a odmieta spásu. Možno démoni keby mali možnosť konať pokánie, by sa skôr obrátili a prijali by túto výzvu, ako padnutý človek.

O tom sú tie verše, ktoré niektorí vykladajú falošne, že tu ide o veľkosť človeka a našu slobodnú vôľu, čím sa človek stavia na vysokú pozíciu – ale pravda je taká, že tieto veci hovoria o strašnej temnoty ľudského srdca, ktoré odmieta všetky možné výzvy.

Vidíme to na Izraelských kde videli mnohé divy, zázraky, Boh ich vytrhol z moci faraóna a oni všetci do jedného – absolútne všetci vrátane Árona, ktorý bol priamo pri všetkých Božích divoch spolu s Mojžišom – si postavili zlaté teľa a tancujú pred ním a spievajú, že toto je ich Boh, ktorý ich vyviedol z Egypta!

Tu hovorí ku nim Boh až akoby zúfalo – ja nemám záľubu v smrti hriešnika, ale keď sa neobrátite, musím uplatniť svoju spravodlivosť a všetci zahyniete!

Moja osobná viera a viera v Písmo Sväté, ktoré mi Boh dal hlbšie spoznať mi hovorí, že Boh využil všetky možnosti toho, aby sa človek obrátil k Bohu zo svojej slobodnej vôle, zo svojho slobodného rozhodnutia – ale človek sa takto obrátiť nedokáže, rovnako ako nedokáže dodržať zákon. Preto Boh napokon uplatňuje nezaslúženú spásu, čírou milosťou, kde sa On zmiluje nad kým sa zmiluje a zľutuje nad kým sa zľutuje. Ak mi Boh dá, aby som hlbšie písal o tejto veci, budem sa tomu plne venovať, inak je to téma pre človeka nepopulárna, ktorej tvrdo odporuje. Naopak – pre človeka ktorý pochopil hĺbku tejto veci, je táto téma oázou, sladkosťou, velebením a chválením Boha.

Keď sa pozrieme do Písma, nenájdeme tam nikoho, kto by skutočne Boha hľadal, tobôž nie miloval. Preto Svätý Pavol cituje proroka a potvrdzuje túto vec takto:

„Nik nie je spravodlivý, nik nie je rozumný, nik nehľadá Boha. Všetci poblúdili, všetci sa stali neužitočnými: nikto nerobí dobre, veru, celkom nik. Ich hrtan je ako otvorený hrob, svojimi jazykmi hovoria ľstivo, za perami majú jed vreteníc,ich ústa sú plné kliatby a horkosti; ich nohy sú rýchle prelievať krv, na ich cestách skaza a nešťastie; nepoznali cestu pokoja. Pred ich očami nieto Božej bázne.“ Rim 3:10-18

Nik nie je spravodlivý, nik Boha nehľadá. Boh sa zjavuje, ukazuje svoju slávu, ale aj tí najväčší ľudia ktorí sú v Božej priazni, konajú proti Bohu. Pozrime sa na Abraháma, nášho praotca. On Boha nehľadal, to Boh ho zavolal a povolal. On spoznáva Boha ako mocného a silného vládcu, vidí Jeho ruku vo svojom živote a predsa – dva krát zaprie svoju manželku a oklame vládcov, že je jeho sestra. Čo je však ešte horšie – Abrahám neverí Bohu že mu dá syna lebo je pokročilý vekom – a preto si berie syna zo slúžky Hagar a myslí si, že toto bol Boží zámer. Ale Boh mu hovorí, že mu dá syna a on sa usmieva pre svoju neveru, lebo už sa blíži spolu so Sárou k veku 100 rokov. Sára sa rovnako smeje nad tým, že by v tak pokročilom veku mohla mať dieťa.

Až keď Abrahám vidí div ktorý Boh vykonal, že im naozaj dal dieťa v tak neskorom veku, potom Boh skúša jeho vieru a to je otázka života a smrti pre Abraháma a celé jeho potomstvo. Až tu si Abrahám uvedomuje veľkosť Boha po tom, čo s Ním celý život zažil a ide obetovať svojho syna Izáka, lebo tentokrát to konečne necháva na Boha – nech sa stane jeho vôľa. Na sklonku života, na konci života, konečne sa Abrahám obracia k Bohu a poslúcha. A tak tu máme veľké plesanie neba, že Boh vo svojej radosti hovorí, že mu Abrahám uveril a to mu počíta za spravodlivosť. Takto sa Abrahám stáva po ťažkých bojoch, praotcom viery, ktorá bola ťažko vydolovaná Bohom.

Tu vidíme tie ťažkosti človeka ohľadom viery. Nielenže nedokáže naplniť zákon, on nedokáže ani veriť a dať sa do rúk Všemohúceho Boha.

Každá jedna postava v Písme je o nehľadaní Boha, o nevere Bohu, o odmietaní. Vezmime si Petra, zapiera Pána tri krát. Tradícia hovorí, že na konci života utekal z Ríma aby sa zachránil a tam je to známe zjavenie sa Krista Petrovi keď sa ho pýta – Quo Vadis Domine – kam kráčaš Pane? Peter spoznáva Krista a vracia sa naspäť k svojej službe a zomiera na kríži dolu hlavou. Ten Peter, prvý pápež, ktorý bol pre Krista prvým – uteká ako zbabelec od svojho stáda a to na sklonku života. Nebyť Krista a jeho zjavenia, Peter by zomrel ako zradca.

Svätý Pavol bol vrahom Cirkvi, pokiaľ ho Ježiš nezastavil pri Damasku a tam Pavol spoznáva slávu Boha a Boh si z neho vytvára svoju nádobu na šírenie viery.

Boh zachádza s nami a s našou spásou do úplne krajného extrému, kde už nevyžaduje dokonalú vieru, ale prijíma aj vieru s veľkými omylmi a chybami. Aj to, aby človek konal vo viere, musí mu Boh pripraviť podmienky k tomu, aby sa obrátil, aby ako tak veril.

Šalamún si pýtal múdrosť od Boha, Boh sa mu niekoľkokrát zjavuje vo svojej sláve a tento najmúdrejší muž aký kedy žil, končí svoj život v odpade od Boha, pretože prijal modlárstva svojich žien. To je nepochopiteľné…

Dávid, ktorý bol miláčikom Božím, upadá do cudzoložstva a dáva zavraždiť manžela ženy, s ktorou obcuje.

Jób sa dohaduje s Bohom, odporuje a dlho nechápe jeho slávu.

Keby sme išli postavu za postavou, nenájdeme nikoho kto by bol ako prvý, kto Boha hľadá, nenájdeme nikoho, kto Boha poslúcha v plnosti, kto sa dá ním viesť bez otázok. Najväčšími vzormi zostávajú proroci, pretože tých si Boh sám vyvolil a dal im svojho Ducha, aby dokázali kráčať cestami Božími. Bez tejto mimoriadnej milosti, by aj oni upadli do rovnakej nevery, ako okolitý svet.

Keď sa neskôr buduje kresťanstvo, je to Boh kto stavia svoju Cirkev a rozširuje jej rady. Veľmi neradi ľudia takéto veci počúvajú lebo si myslia, že oni vo svojej úžasnosti sú tými, ktorí sa pre Boha rozhodli. Ale Boh neklame keď hovorí cez svoje Písma:

Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení. Sk 2:47

Ranná Cirkev prvých 300 rokov ani len neuvažovala o takom niečom, ako o svojej slobodnej vôli, že by sa chválili tým, že sa obrátili k Bohu sami od seba. Vždy hovorili, že je to Pán kto rozširuje rady Cirkvi, nie človek a jeho rozhodnutie. Tam ešte nevanul zlý vietor humanizmu, ľudia s pokorou prijímali túto informáciu. Humanizmus je totiž to isté čo povedal diabol Adamovi – budete ako Boh!

Dnes v Cirkvi je toto myslenie tak hlboko zakorenené, že nenájdete jediného kňaza, biskupa či laika, ktorý by nedával človeku hodnosti, nedával dôraz na jeho slobodnú vôľu a výber. Títo na prvý pohľad dobrí ľudia, žijú v omyle diabla, ktorý ich naučil používať refrén – človek je ako Boh!

Takto to však absolútne Božie slovo nevidí! Je to tu v skratke celé vykreslené – človek Boha prijať nechce! Slobodná vôľa je zameraná na výber materiálneho života – človek si vyberá farbu auta, manželku, školu, povolanie, dokonca aj vieru (katolík, protestant, hunduista, buddhista) – ale Boha – pravého Boha, toho človek odmieta.

Už Adam v raji keď zhrešil, začal konať zvrátene. Pozná Boha, veď sa prechádzal s ním po rajskej záhrade, vie akú lásku Boh má, ako mu dal všetko pod nohy, celú rajskú záhradu s jej stromami, ovocím, zvieratami ktoré ho poslúchali a keď Adam padá, v tom momente sa skrýva pred Bohom.

To je náš obraz – skrývame sa pred Bohom. Niektorí sa tak dobre ukryli, že nič nevidia zo svojej barikády a preto hovoria – Boh neexistuje. Iní sa ukryli a vytvorili si svojho bôžika, ktorý poslúcha ich a nie naopak. Keď prichádza Boh k Izraelským v osobe Ježiša Krista, veľkú pravdu kričia pred Pilátom – my nechceme aby Tento (Ježiš) nad nami panoval.

Toto je jadro ľudskej rasy a jej zmýšľania – MY nechceme, aby tento – Kristus – nad nami panoval. A to nielen mimo Cirkev, ale aj v samotnej Cirkvi. Pozrime sa na Písmo ako hodnotí človeka, nie na báchorky ktoré spísali ľudia – mnohí v dobrej viere aby bránili Boha – Boh našu obranu naozaj nepotrebuje – on sa nedá kúpiť lichôtkami a už vôbec nie falošným zaliečaním.

Pred potopou bol na tom človek tak zle, že Boh sa rozhodol ho vymazať z povrchu zeme. Toto hovorí Písmo:

Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: „Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril: človeka i zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich urobil.“ Gn 6:5-7

Zmýšľanie nášho srdca je neustále zlé. Humanisti hneď poukazujú na Noeho, z ktorého vzíde nové pokolenie a preto falošne tvrdia, že človek pred potopou bol zlý, po potope to bolo inak – prišlo nové ľudstvo. Najprv sa pozrime, prečo bol Noe zachránený. Mnohí hneď povedia – lebo bol spravodlivý, dobrý, mal dobré srdce a podobné hlúposti. Nie preto bol zachránený ale preto, lebo ho zachránil Boh!

Iba Noe našiel milosť u Pána. Gn 6:8

Boh sa zmiloval, nič viac! Nehľadajme skutky u Noeho – nič u neho nenájdeme – Boh sa zmiloval. A tu si povieš – ok – ale z Noeho vzišlo nové ľudstvo, oveľa lepšie ako predtým. To prvé ľudstvo malo srdce naklonené konať iba zlo – čo po potope? A tu čítame strašnú správu, hneď ako Noe dosiahol pevninu pod nohami a urobil oltár Bohu:

I zavoňal Pán príjemnú vôňu a povedal si: „Už nikdy viac neprekľajem zem pre človeka, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé. Preto už nikdy nevyhubím všetko živé, ako som to urobil. Gn 8:21

To isté vysvedčenie – nič sa nemení! Všetky tie liberálne humanistické výklady o dobrote človeka sú pasé – zmýšľanie ľudského srdca je zlé!

Iní povedia, ale ja mám svedomie, moje myšlienky a presvedčenia, podľa nich sa riadim, riadim sa podľa svojho srdca. Na to ti odpovedá Boh:

Srdce je klamlivé nado všetko a rozjatrené, kto sa v ňom vyzná? Jer 17:9 Iný preklad:
Srdce je klamlivé nad všetko a zradné je – kto sa v ňom vyzná? Jer 17:9

Ty sa spoliehaš na svoje srdce, na svoju intuíciu, na svoj úsudok – ale toto tvoje vlastné srdce ťa klame! Toto je tá slepota bez Boha a jeho svätého slova, že človek si vymyslel vieru – inú vieru akú mu Boh ukázal! Preto je tu ten chaos vo svete, lebo človek nechce aby panoval Kristus nad ním a to dokonca v Cirkvi.

Ale ty mi povieš, že Ježiš Kristus nám ukázal Boha inak ako stará zmluva – to je preto lebo nepoznáš Ježiša Krista a čo hovorí. V Cirkvi sa postupom času niektoré texty preskakovali, iné sa vykladali v humanistickom štýle, ale pozri na Pána:

Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia? Lk 11:13

Pán Ježiš hovorí nám ľuďom, že hoci sme zlí, vieme dať aspoň deťom dobré veci. Hoci sme zlí. Ježiš nás vidí ako ľudí zlých!

Povieš si že to tak nemôže byť, ale pozri inde čo hovorí o ľudskom srdci – o tom srdci o ktorom ty hovoríš, že sa ne neho spoliehaš:

Lebo z vnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, lakomstvá, zloby, podvod, rozkošníctvo, zlostný pohľad, rúhanie, pýcha, pochabosť. Všetko toto zlo vychádza z vnútra a poškvrňuje človeka. Mk 7:21-23

Skúste nájsť u Pána opak tejto jeho reči. Skúste nájsť čo dobrého z ľudského srdca vychádza? Nenájdete opak týchto veršov, nenájdete verše ktoré hovoria, že niečo dobré, niečo pozitívne z nášho srdca – jadra nášho bytia, myšlienok, pocitov – vychádza.

Na mnohých miestach toto Boh hovorí o nás, ako o ľuďoch prevrátených, slepých a sebe samému lichotiacich.

Čo je človek, aby mohol zostať čistý, a ten, kto sa zrodil zo ženy, aby bol spravodlivý? Veď Boh ani svojim svätým nedôveruje, ani nebesá nie sú dosť čisté v Jeho očiach, tým menej ten, kto je ohavný a skazený, muž, ktorý pije neprávosť ako vodu. Jób 15:14-16

Dávid hovorí, že hriešneho ho už matka počala:

Hľa, v neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka. Ž 51:7

Naše lichotenie zachádza tak ďaleko, že hovoríme o malom bábätku, že je čisté, že ešte nevykonalo žiaden hriech. Počul som na to jednu pravdu povedať. Predstavte si, že držíte malé bábo na rukách a ono vidí na vašej ruke hodinky. Načahuje sa za nimi a vy odtiahnete ruku. Bábo sa viac ku nim načiahne a vy viac odtiahnete ruku. Bábo vidí že nedosiahne vo svojom chtíči čo chce a začne kričať a plakať. Aj tak mu nedáte hodinky k dosahu, až toto dieťa vám zrazu rukami dočahuje krk, dočahuje tvár a vo svojom hneve sa vám chce takto pomstiť. Vy si poviete, toto je predsa bábätko, ono ešte nie je takéto – nepoznáš Písma milý čitateľ. Keby toto bábätko malo silu 30 ročného muža, začalo by ťa škrtiť, driapať ti oči, musel by si sa ho veľmi rýchlo zbaviť, inak by ti hrozilo nešťastie! Takto špatní ľudia sme a my si lichotíme do očí, akí sme úchvatní, ako je Boh na nás pyšný…

My sa nedokážeme zmeniť k lepšiemu z vlastnej sily, pretože na to nemáme potenciál. Pokiaľ sa človek nenarodí znovu z vody a Ducha, pokiaľ nie je obrezaný na srdci, pokiaľ mu sám Boh nevymení kamenné srdce za srdce mäsité ako hovorí Písmo, človek nemôže nič dobrého zo seba vykonať okrem sebectva a klamstva samému sebe. Preto je napísané:

Či môže černoch zmeniť svoju kožu a leopard svoje škvrny? Či by ste aj vy mohli dobre robiť, keď ste sa naučili zle robiť? Jer 13:23

Ako nemôže leopard zmeniť svoju kožu so škvrnami, černoch sa nemôže stať belochom – tak sa človek nemôže stať dobrým sám od seba! Evanjelium preto nesie tri stupne ktoré ak človek od Boha nedostal, nič sa v ňom nezlomí.

Prvým stupňom je uvedomenie si svojej strašnej hriešnosti pred Bohom. Nie len nejakej slabosti konať hriechy a v spovedi sa utešiť, že je všetko v poriadku. Človek musí pochopiť svoj stav pred Bohom, svoju absolútnu neschopnosť Boha milovať, prijať, slúžiť mu a neschopnosť dodržať zákon, desatoro, nehrešiť. Človek musí pochopiť že iba z púhej milosti Božej môže očakávať spásu, lebo on nemá nič, čo by mohol Bohu dať.

Keď si človek uvedomí tento svoj hrozný stav, tak sa musí Boha pýtať – čo mám robiť? A vtedy je tu milosť v kríži nášho Pána Ježiša Krista, Prijať odpustenie hriechov skrze kríž je druhým krokom evanjelia, radostnej správy. To obsahuje tiež pokoj s Bohom a útechu. Ak sme zmierení s Bohom a dostali sme útechu a radosť do srdca – potom prichádza tretí krok – posväcovanie – nasledovanie Pána. To sa deje obriezkou nášho srdca, výmenou srdca kamenného na srdce z mäsa a milovanie Boha nie slovom – ale skutkom. Prestávame hrešiť, prestávame padať v hriechu. Nie preto že by sme mali silu sami od seba, ale už tu môžeme uplatniť milosť pomáhajúcu v plnej sile. Sme novým stvorením v Ježišovi Kristovi, máme novú identitu, máme nové srdce.

Problém človeka je v tom, že nikdy si neuvedomoval svoj hriech, jeho ohavnosť, a nikdy sám na seba neukázal, aký je odporný hnusný hriešnik. Nikdy potom nepotreboval liek – Ježiša Krista a jeho kríž. Keď človek nie je chorý, nepotrebuje liek. Napriek tomu sa stal kresťanom, nie z vôle Boha, ale zo svojej sily, všetko svoje kresťanstvo koná zo svojej sily a jeho sily nestačia. Človek upadá neustále do rovnakých hriechov, zisťuje že silu na duchovné veci nemá, že mu chýba a tak sa sťažuje na mizernosť svojich modlitieb, na mizernosť svojej viery, odbije si svoju omšu raz za týždeň a s Bohom mi už dajte pokoj.

Iný človek ktorý rovnako neprijal Kristov kríž a Božiu milosť sa stane duchovným, kňazom, koná čo môže, vysluhuje omše, spovedá, koná si svoje povinné modlitby, ale jeho život je bez Boha, bez radosti byť s Bohom, bez nadšenia. Podobne mnohí laici ktorí chcú žiť horlivým duchovným životom, konajú čo im sily stačia a potom príde kríza, príde pád ich viery, poľavenie, potrebujú oddych. Pravá viera oddych nepotrebuje.

Dnes má Cirkev novú inštitúciu – strediská pre vyhoretých kňazov a veriacich. Nie je sa čomu diviť že niečo také sa objavilo. Viera zo svojej sily, viera bez poznania Boha a jeho lásky v Kristovi naproti nám, to dnes evidentne chýba. Hriech je chlieb každodenný a človek si nakladá na svoje plecia a viac a viac, až skolabuje.

Evanjelium je správa dobrá. Ale prvým krokom je pochopiť vážnosť situácie v ktorej sa človek ocitá. Ak človek neprijme svoju neschopnosť voči Bohu, voči jeho svätému zákonu, neschopnosť dokonca svojej viery – pre neho je evanjelium nedostupné a aj napriek veľkým výkonom skončí v nemilosti.

Niektorí ľudia povedia, že také zlé to nie je, že človek má schopnosti, že človek nie je až taký zlý, že jeho myšlienky nie sú na tom tak ako píše písmo.

Na to je jedna odpoveď. Keby sme mali možnosť ako má Boh a nahrávali by sme video pochodov vášho srdca, hnevov, myšlienok, nenávisti, závisti – počas jedného celého mesiaca – a potom by sme toto video pustili známym, tým ktorých sa týka, aby videli čo si myslíte – nikdy by ste sa pred nimi už neukázali!

Ak by ste natočili myšlienky vášho kňaza čo si myslí o farníkoch, svojej rodine, ľuďoch s ktorými sa stretáva – po pustení tohto videa na fare by sa tam už nikdy nevrátil!

Tak zlí ľudia sme a len vďaka Bohu, že dokážeme sami pred sebou skrývať myšlienky a pretvarovať sa.

Existuje učenie o tom, že je to Boh kto hamuje a brzdí pochody nášho srdca cez svedomie, inak by sme napáchali neskutočné hriechy.

O slobodnej vôle radšej písať nebudem. Poviem iba toľko, že keď Boh nechá človeka len a len na svoju slobodnú vôľu, začína prvá svetová vojna, druhá svetová vojna, genocídy, teror. Tí ľudia ktorí odhodili desatoro, odhodili svedomie, uplatnili svoju slobodnú vôľu bez akýchkoľvek zábran – stali sa démonmi. Preto sa modlíme v otčenáši – buď vôľa Tvoja Bože, nie moja! Moja vôľa ma privádza do najhlbšieho pekla – Tvoja vôľa sa staň – len Tvoja!

Toto je koniec prvej časti evanjelia – ako je na tom človek zle. Nabudúce sa pozrieme na Boha čo pre nás vykonal v kríži svojho Syna Ježiša Krista…