Pád kresťanstva začína presúvaním zásluh od Boha, smerom k človekovi. Prečo je dnes všetko, čo vyznáva Krista ako Pána v kríze? Prečo Boh dovolil takýto hlboký pád? Nevybrali sme si krajinu kde sa narodíme, mesto, farbu pokožky, výzor, talenty do života, rodičov. Boh tu konal na 100% a my na 0%. Sme jeho stvorením, sme jeho majetkom, ako je jeho majetkom všetko čo máme, čo okolo seba vidíme a cítime. Pádom Adama sme stratili s Bohom priateľstvo, stratili sme s Ním vzťah a premenili ho na odpor, nenávisť, zakrývanie si očí.

Boh nám dáva spásu zdarma, vydobyje ju ťažkým krížom svojho umučeného Syna, ale človek je aj tu hluchý a slepý, spása mu je buď ukradnutá, alebo proti nej stojí v opozícii a hľadá také náboženstvá a viery, kde Boh nad ním nebude stáť a kde si bude môcť svoju spásu zaslúžiť sám! A to nemám na mysli viery mimo kresťanstva.

Ako príklad sa dá použiť odporná zapáchajúca pivnica, ktorá je plná potkanov, tam sa v tejto tme a smrade cítia dobre a bezpečne a tu im niekto zasvieti svetlom do tejto temnoty a chce, aby potkan k tomuto svetlu prišiel. Okamžite sa potkani schovajú do dier a nenájde sa ani jeden, ktorý by vyliezol. A tak platí na nás Božie slovo, kde Boh prichádza v ľudskom tele, ako svetlo pre svet a svet toto svetlo zavrhuje! A nefandime si, že by apoštoli a všetci tí ktorí Krista napokon prijali, boli bez Božieho zásahu zhora Kristovi nasledovníci, vrátane svätých! Je to Boh kto hľadá človeka, nie naopak. Toto platí zvášť pre tých, ktorí sa sami o sebe nazdávajú, akí sú svätí, akí sú zbožní, niektorí sa stali členmi tretích rádov, niektorí sa stali kňazmi – všetko je to Božia zásluha a nie ich. Ak toto nemá kresťan na pamäti, míňa sa s pravým kresťanstvom.

A súd je v tomto: Svetlo (Kristus) prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Jn 3:19-20

Práca Ducha Svätého je v tejto veci ťažká, lebo on musí nás, tých zalezených potkanov – vziať za vlasy a proti všetkému nášmu vzpieraniu, k svetlu Kristovmu, napokon priviesť. Nám je dobre v tme, v hriechoch, v užívaní si sveta, v preklínaniach, v klamstvách, v zlobe, v nenávisti, v ohováraní, vo svojvoľníctve, v oddychu a odpočívaní s pivom pred TV, s priamym prenosom futbalového zápasu, po ktorom dáme porno. Svetlo (Kristus) do tejto našej diery je odporné, ohlušujúce, nenávidíme ho, lebo naše skutky sú našim bytím a nechceme nikoho, kto by nám bral tento životný štýl. Čo tu to svetlo chce, prečo chce meniť môj špinavý život?, veď mi je to úplne jedno, ako sa skončí – nebo peklo kašlem, reinkarnácia bude výhodou, lebo sa narodím do lepšej rodiny, nie do takej prekliatej chudobnej, a najlepšie bude, ak zhasneme, bude tma a pokoj, ako bol pokoj pred týmto prekliatym narodením. Ak Boh existuje tak je pekný tyran, lebo len tyran môže dať človekovi život, ktorý je plný ťažkostí, bolestí, skončí smrťou a dokonca peklom – ďakujem za Boha – neprosím si! Toto je zmýšľanie bežného človeka.

Boh ale povoláva človeka k viere. Zásluha Boha 100%, zásluha človeka 0% – ako obvykle. Ide to samozrejme ťažko. Človek najprv hľadá viac argumentov proti ako za. Postupne sa necháva premôcť určitými pravdami, mnohé sa mu do uší nedostanú, lebo sa z viery vytratili – ale človek si povie – ok, Boh existuje, ja v Neho verím – ale čo z toho?

A tak človek sa modlí a čaká, či mu Boh pomôže s jeho svetskými problémami, s jeho požiadavkami, či ho Boh ochraňuje pred nebezpečenstvom, či Boh ochraňuje jeho vlastníctvo a rodinu. Modlí sa za zdravie, modlí sa za dobré životné podmienky, za prácu, peniaze, živobytie aby bolo čo najviac nadštandartné. No beda dňu a hodiny, keď sa udeje niečo zlého v živote takéhoto kresťana, keď príde nejaká záplava a dom mu zostane vo vode, keď má nehodu na aute, keď príde choroba, alebo by mu zomrel niekto náhle, zvlášť dieťa. Beda tomuto Bohu, naša päsť sa zatne proti nebu a príde rúhanie. Takúto vieru má väčšina ľudí – Boh je akýsi doplnok k ich životu, na ktorého keď sa zapíska, on vyskočí ako Aladin z lampy a splní nám každé želanie. Títo ľudia sa príliš vo viere nevzdelávajú, nespoznávajú Boha z jeho slova, nerozjímajú o Bohu – odbijú si omšu v nedeľu, (keby ten večný život náhodou naozaj existoval nech nie som mimo) – a to je všetko.

A tak teraz sa dostanem konečne k téme – viera a skutky – alebo: ako je človek spasený? Vierou, alebo skutkami? Táto téma je pre všedných kresťanov tabu a ani nechcú príliš o nej počuť a rozjímať. V kostole sa niečo naučili, niečo im povedal farár, a čo učí Boh a jeho neomylné slovo – s tým pokoj – to nemusí byť príjemné, ako poznám Božie slovo a ja nepríjemné veci počúvať nechcem!

Hlavne mi nehovorte niečo, čo by narušilo moju slobodnú vôľu, ktorá sa stala novým zlatým teľaťom, okolo ktorého skáčeme a tancujeme ako šialenci.

Pozrime sa radšej nato, čo nám Boh hovorí.

Spása zo skutkov je nemožná! Dodržať celý zákon nevieme a ak raz padneme do jedného jediného hriechu, je koniec našej spásy. Toľko ľudí to nechápe a vyťahuje nezmyselné argumenty. Ja to prirovnávam k policajtovi. Ak budete dodržiavať celý rok dopravné predpisy na 100%, ale raz prejdete na červenú a uvidia vás policajti – zaplatíte pokutu. Bolo by smiešne keby ste hovorili, že vy ste celý rok dodržal všetky predpisy cestnej premávky, takže táto jedna červená sa nepočíta. O čo horšie by bolo, keby ste prešli na červenú a niekoho zrazili, alebo mali ťažkú nehodu. Argumentácia, že ste celý rok dodržiaval zákon je nulová, nemá žiadnu váhu.

A to platí aj o zákone. Boh hovorí, že aj dodržíte zákon do poslednej bodky, budete z týchto skutkov spasení – ale ak len raz porušíte desatoro je koniec – večné peklo.

Niekoľko nesprávnych názorov na spásu k tejto veci:

1. Ľudia si myslia, že keď sa snažia dodržiavať desatoro, budú takto spasení.

2. Ľudia si myslia, že keď dodržiavajú desatoro a majú viac dobrých skutkov ako zlých, tak budú spasení.

3. Ľudia veria, že keď sú morálnymi ľuďmi, kde sa starajú o svoje rodiny, pracujú, platia dane, takto je s nimi Boh spokojný a oni budú v nebi. Ak k tomu ešte chodia do kostola, Boh skáče radosťou.

4. Ľudia si myslia, že dodržiavaním akýchsi presných pravidiel, predpísaných modlitieb, pôstov, obradov, čítaní – spolu s vierou, ich toto robí pred Bohom spravodlivých.

5. Kresťania vedia, že viera je k spáse potrebná, preto veria tak, že musia mať vieru a k nej aj skutky. Tu veria takto: viem že zákon nedodržím, spovedám sa z hriechov, verím v Krista Pána. Čo nedokážem dodržať zo zákona, to doplní vierou. Alebo naopak – viera je hlavná, ale vieru dopĺňam skutkami.

Potom je tu ešte nespočet špecifikácií tej ktorej denominácie – to je náboženstvo. Náboženstvo učí a vždy učilo ľudské učenie, ktoré sa má presne zachovať aby človek prišiel ku spáse. Izraeliti mali prepracované náboženstvo do posledných detailov, ale Kristus im ukazuje, že je to povrchná viera. Navonok síce nevraždili, ale srdce mali plné nenávisti a tým pádom aj vrážd. Navonok nechodili k prostitútkam, ale ich srdce bolo preplnené smilstvom a nečistotou. Ježiš odhaľuje povrchnosť náboženstva ktoré je ľudským učením, lebo ľudské učenie sa prispôsobuje človeku a nechce sa prispôsobiť Bohu.

Pozrime teda do Písma, ako je to s vierou a ako so skutkami.

A vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek. Gal 2:16

Toto som vybral ako nosný verš, lebo tých veršov podobných je nespočet. Človek nemôže byť ospravedlnený zo skutkov zákona – lebo zákon nevie dodržať – to je hore už napísané. Naše skutky sú viac Bohu odporné ako príjemné. Je to ako keď lezie po vás odporná chlpatá tarantula v domnení, že vám robí príjemnú masáž a vás až striasa od hnusu.

Pavol hovorí na mnohých miestach, že spasenie je len z viery. Boh v Ježišovi Kristovi vykonal kompletne spásu, bez akejkoľvek pomoci človeka, ak nerátame negatívnu pomoc – zrada Krista Judášom: jedným z dvanástich, krivé obvinenie židovskej veľrady, krik davu aby Piláta zlomili k smrti na kríži, Pilát ktorý bol zákon a súd sa podriaďuje nátlaku a tak súd a právo trhá na kusy a Kristus končí na kríži. Tu sme Bohu – Kristovi naozaj pomohli svojimi skutkami – veľká chvála nám ľuďom.

Boh celú svoju spásu postavil sám na sebe, v kríži svojho Syna. Duchom Svätým potom priťahuje ľudí ku krížu, aby sa obrátili a uverili, lebo viera je základ a kameň.

Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. Mk 16:16

Žiadne naše skutky, žiadna naša chvála. Boh všetko vykonal, Duchom nás pritiahol a my sme uverili vďaka Bohu – nie vďaka sebe! A tu sa chcem zastaviť, lebo mi nejde o dokazovanie a vyvracanie falošnej viery – viera plus náš výkon – takto to v Písme nestojí. Tam je to jasne dané – len vierou sme spasení. Ale práve rozjímanie nad Jakubovým posolstvom, kde hovorí, že viera musí mať skutky, lebo bez skutkov je mŕtva, nás stavia do pozície zrkadla – či sme vôbec Kristovi uverili!

Jakub tu totiž nehovorí o nejakých skutkoch, ktoré si sami dávame na piedestál, on tu hovorí o skutkoch tejto viery, ktorou sme uverili Bohu.

Keď budeme teda skúmať čo Boh chce, on nechce po nás nejaké výkony, nejaké nadľudské úsilia, nejaké extravagantné činy – on chce po nás POSLUŠNOSŤ!!!

Berme to tak, že máme vieru, veríme v Krista Pána – ale Jakub po nás žiada, aby sme ju preverili skutkami, ktoré nie sú naše, ale sú skutkami z tejto viery a to hlavne skutky poslušnosti. Už samotná viera je totiž skutok!

Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho (Ježiša), ktorého on (Boh) poslal.“ Jn 6:29

Existuje totiž extrém, kde ľudia hovoria – verím, verím a to je koniec. Ich život viere ale nezodpovedá. Ak totiž veríš a veríš správne, máš na to meradlo – poslušnosť. Ale teraz pozor – nie poslušnosť voči ľudským nariadeniam a predpisom, aj keď aj toto je druhoradá poslušnosť ak sa neprieči ovšem viere – ale je tu poslušnosť Bohu, jeho zákonu desatoru.

Desatoro je rozdelené na dve dosky – jedna doska hovorí o láske k Bohu, druhá doska hovorí o láske k blížnemu. Pán Ježiš napokon desatoro takto aj zhŕňa – miluj Boha a svojho blížneho. Poslušnosť voči tomuto ukazuje na našu vieru. Ako som sa poddal pod Boží zákon? Ale zase jeden pozor! Nie navonok!

Mnohí kresťania ako je hore spomenuté v prípade židov, nechodia do bordelov, ale ich srdcia sú v oblasti čistoty jedna veľká stoka! Čo na to povie Jakub – nemáš vieru drahý človek! Alebo navonok pôsobia kultivovane, príjemne, ale v srdci chovajú závisť a nenávisť každého druhu. My sa tu nebavíme o dodržiavaní desatora vonkajšieho, ale desatora v srdci. Vonkajšie prejavy sú naučení robiť aj pohania, tvária sa ako dobrí spravodliví ľudia – ale Boh hľadí na srdce človeka. Niekto je pozvaný na návštevu priateľa, ktorý si kúpil nový dom, všetci obdivujú, popíjajú šampus a v srdci nenávidia svoju pozíciu, nenávidia tohto človeka a tešia sa myšlienkou, keby mu dom vyhorel, prišla povodeň, keby stratil prácu ktorá mu zaručuje hypotéku – pritom sa na neho usmievajú. Toto je myslené poslušnosťou voči zákonu – nebudeš hľadieť na majetok blížneho závistlivým okom.

Koľko kresťanov takto žije a sú so sebou spokojní – ale Jakub im hovorí – nemáte vieru!

Máme odporného kolegu, ktorý je afektovaný, vždy usmievavý, chodí však donášať šéfom čo sa hovorí na pracovisku, ešte k tomu si aj niečo pridá. My ako kresťania sa tvárime že sme kresťanmi navonok, ale v srdci sa dokonca môžeme modliť – znič Pane tohto nepriateľa! Ako by sme sa potešili keby sa mu niečo stalo, dokonca by sme to pripísali Bohu – Boh je naozaj spravodlivý. Aj keď Bohu patrí odplata – my nevieme kedy a ako bude odplácať, a či táto udalosť bola na Boží podnet.

Boh dal, ustanovil vieru cez apoštolov a neexistuje jediná cirkev či denominácia, ktorá by túto vieru nepokrivila, kde keď sa viera postaví pred zrkadlo Božieho slova – viera sa ukáže ako falošná!

Ale práve tieto ľudské učenia ktoré sa do viery pridali, rozdeľujú ľudí, ľudia sa preklínajú navzájom a zaháňajú sa zatvorenou päsťou – veď počkaj luterán, katolík, pravoslávny, grékokatolík – prídeš na posledný súd a uvidíš ako si sa mýlil.

A preto sa musíme pozrieť na skutky, ktoré z viery plynú, aby sme neprepadli všetci. Lebo toto smeruje k smrti a nie k životu večnému.

Spása je možná len cez vieru v Krista, ale správnosť viery je potvrdená skutkami. Skutkami však spasení nie sme, lebo zo skutkov spasený nebude nikto. Nie sme spasení ani z viery falošnej, ku ktorej pridáme skutky – viera a skutky.

Spasení sme z viery pravej, ktorá už OBSAHUJE v sebe skutky.

Teraz príde čítanie, ktoré nebude kresťanom vôbec po vôli, ako to v Božom slove vždy je. Preto dnes ľudia radi hovoria – nechcem vedieť čo hovorí Božie slovo – ja mám svoju náboženskú inštitúciu, ktorá mi ho správne vyložila – v preklade – pridala tam mnoho ľudského učenia, aby bol oslávený nie Boh, ale človek. Preto sme prišli do krízy viery globálne – človek sa postavil na úroveň Boha, ak nie vyššie.

Akokoľvek budete prechádzať Písmom, narazíte na učenie ktoré cirkvi zabudli – učenie o poslušnosti. Toto učenie hlásali svätí, neexistuje azda svätec, ktorý by neučil učenie o poslušnosti. Ak si ale vezmete svoje viery a katechizmy, toto učenie tam nenájdete. Stretnúť sa s ním stretnete, výraz poslušnosť sa používa, ale nikto toto učenie nevyložil. Ak totiž máte pravú spasiteľnú vieru – musíte mať k nej skutky, ktoré vás síce nespasia, ale majú názov – poslušnosť z viery.

O vašej poslušnosti už vedia všetci. Preto mám z vás radosť, ale chcem, aby ste boli múdri v dobrom a neskúsení v zlom. Rim 16:19

Jeden cisár v dobe prenasledovania kresťanov, chcel zistiť, aké sú pomery v cirkvi ohľadom sexuálnych hriechov. V Rímskej ríši, ako v každej pohanskej ríši (vrátane dnešnej EU), bola veľká sexuálna zvrátenosť a zvrhlosť. Mestá Sodoma a Gomora na tom padli. Tento vyslanec cisára skúmal pomery v cirkvi v preoblečení a zachovali sa nám aj historické záznamy. Cisárovi napokon podal správu:

Kresťania žijú vo veľkej úcte ku čistote. Muž je mužom jednej ženy, nie je tam žiadna promiskuita, smilstvo, cudzoložstvo, naproti nášmu slovníku, ktorý je plný sexuálnych narážok, kresťania vôbec sex ani len slovom nespomínajú.

To je viera z poslušnosti o ktorej sa dnes nehovorí. Keď sa Pavol hnevá na Galaťanov, čo im hovorí?

Iba to by som sa rád od vás dozvedel: Dostali ste Ducha zo skutkov podľa zákona, alebo z poslušnosti viery? Gal 3:2

Tu Pavol ukazuje, že sú dva druhy duchov. Duch zo zákona, ktorý sa naparuje svojim výkonom, svojou vierou, svojim náboženstvom. Tento duch je duchom smrti, lebo takto človek pred Bohom neobstojí. Ale Pavol jedným dychom dodáva že je tu aj druhý Duch – Duch Svätý a to je Duch poslušnosti z viery! Viera v sebe nesie Ducha poslušnosti, poddajnosti sa voči Bohu a z toho plynúce skutky poslušnosti. Naproti tomu viera v zákon, náboženstvo, vo vieru ktorú som si sám vytvoril bez poslušnosti k Božiemu slovu – je naparovanie sa svojim JA, svojimi výkonmi, svojimi skutkami. Poznáme sa v tomto? Moja viera, moja omša, môj farár, moje zjavenie, moje. Toto je falošná viera skutkov, z ktorých nebude nikto ospravedlnený. Ale Pavol hovorí o viere z poslušnosti – tam nie je žiadne JA!

Prečo dnes ľudia nemajú Ducha Svätého? Mnohí poviete – máme – dostali sme ho v birmovaní. Odpoveď je – ukáž mi ovocie! A tu zmĺknu ústa. Preto Pavol hovorí o kúsok ďalej, že Ducha Svätého Boh dáva iba poslušným kresťanom, nie kresťanom ktorí sa chvália vierou, dodržiavaním zákona, spasením z viery a skutkov.

A ten (Boh), ktorý vám dáva Ducha a robí medzi vami zázraky, robí to na základe skutkov podľa zákona, alebo z poslušnosti viery? Gal 3:5

Konečne sa dostávam k jadru skutkov z viery a preto najprv varovanie pre tých, ktorí nemajú pravú vieru v Ježiša Krista, ktorý sa nespoliehajú LEN a LEN na Jeho zásluhy, na Božie dielo kríža, chcú si ulúpiť pre seba zásluhy na deň súdu v skutkoch zo svojho tela, ale ich srdce je jedna veľká priepasť temnoty. Pavol o nich píše verš nižšie – a dajme si ruku na srdce a preverme sami svoju vieru – akú ju vôbec máme?! Či zo skutkov, zo svojich výkonov, svojich zásluh pred Bohom, alebo v pokore, v tichosti, poslušnosti voči Bohu a Jeho slovu?

Vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Ľudia budú totiž sebeckí, chamtiví, chvastaví, pyšní, rúhaví, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, bezcitní, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, suroví, bez lásky k dobru, zradní, bezhlaví, nadutí, milujúci viac rozkoše ako Boha; budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať. A týchto sa chráň! 2Tim 3:1-5

Toto je ukážka falošnej viery! Ľudia budú mať výraz nábožnosti, budú navonok veriaci, budú chodiť do kostolov, vyznávať vieru v Ježiša, ale ich srdce je plné seba. Nedali Bohu 100% jeho zásluh, ale mu utrhli a previedli percentá na svoj účet a takto budú chcieť byť spasení, pritom nevedia, že samých seba odsúdili.

Ich znaky sú jasné:

– Sebeckí – JA mám, ja chcem, moje! Len veľmi ťažko niečo druhému, snáď okrem svojej rodiny.

– Chamtiví – to isté – JA chcem!

– Chvastaví – pozrite čo som kúpil, pozrite aké mám krásne deti, pozrite na moju brilantnú vieru v Krista

– Pyšní – Zásluhy pre seba – ja mám skutky, ktoré musíš Bože odmeniť! Nedávajú Bohu čo mu patrí – teda všetko, ale nechávajú si pre seba mnohé zásluhy, za čo im bude beda na poslednom súde. Tu musia vyznať – Tebe Bože všetko, aj keď ma pošleš do samotného pekla, Ty si Pán sveta a ja si to peklo zaslúžim – ďakujem ti. Budem ťa však aj v pekle chváliť! A naopak – ak Ty Pane nebudeš v Nebi – ale budeš bývať v pekle – chcem v pekle bývať s tebou – je mi ukradnuté pohodlie neba bez Teba!

– Rúhaví – toto sa deje aj v srdciach kresťanov keď hovoria, hnevám sa na Boha lebo mi tu nepomohol, myslím že ma nemiluje, ignoruje ma, neprehovára ku mne – všetko toto je rúhanie sa Všemocnému!

– Neposlušní voči rodičom. Odporovať rodičom možno jedine ak ide o pravä vieru. Inak odpor nie je možný a správny.

– Nevďační – V oblasti viery je to snáď horor. Kresťania neďakujú za maličkosti, najprv za seba, že sú zdraví, že majú všetky zmyslové orgány, že im Boh dal rodinu, dal im vlasť, kde kresťanská viera nebola zakázaná, možno im dal rodinu, kde sa vyučovali viere. Dal im materiálne zabezpečenie. Napokon bol to Boh, kto ich znovuzrodil, lebo toto nie je v moci človeka vykonať. Je to Boh ktorý nám dáva a berie život a je len na ňom, či sa zajtra zase zobudíme. Všetko je to Božia milosť, celý náš život, každá jedna sekunda – a kresťania neďakujú. Berú to ako samozrejmosť. Dokonca sa nadúvajú – chodím do kostola, čo ešte Boh odo mňa chce?! Chodím každý deň. O nevďačnosti voči Bohu, v ktorom sa hýbeme, dýchame a sme – by sa dala napísať celá kniha.

– Bezbožní. Napriek chodeniu do kostola, je pre mnohých Boh iba prívesok, alebo sluha. Nepoznanie Božieho slova je nepoznaním samotného Boha. Ak nečítame Božie slovo, prijmeme Boha z druhej ruky, cez ľudské učenia a máme tu potom bôžika – modlu, ktorej sa klaniame, miesto Boha hrozného a strašného, ktorého hnev bude neznesiteľný, ktorý je však aj pripravený odpustiť a prijať hriešnika na milosť, podľa SVOJHO uváženia, nie nášho. Nepoznanie Boha zvlášť v dnešnom čase, kde je toľko informácií je nepochopiteľné! Preto človek dneška rád hovorí – nezaujíma ma čo povedal sám Boh o sebe – ja mám učenie ľudskej inštitúcie, ktorá o Bohu hovorí niečo iného, ako o sebe hovorí Boh sám. To je bezbožnosť – život bez pravého Boha.

– Bezcitní. Dnešná doba je bez citu voči blížnym. Nikto dnes neplače nad neprávosťou sveta, každý má široké lakte a s opovrhnutím sa pozerá na človeka v núdzi – mal si mať aj ty široké lakte. Táto spoločnosť nás učí chodiť naširoko, s veľkou tlamou plnou kriku. Zľutovanie sa, zmilovanie sa nad iným, pomoc, podanie pohára vody – ak za to nič nedostanem, neprosím si – zabuchnuté dvere.

– Nezmierliví. Neodpustím! Tomuto nikdy! Alebo – odpúšťam a v srdci zostáva aj tak ťažké olovo.

– Ohovárační. Tu nemusíme nič komentovať. Radšej povieme niečo zlého o blížnom ako dobré to hovorí kniha – Nasledovanie Krista. Ak si sadnú dvaja ľudia spolu a nemajú tému ohováranie, sú ticho.

– Nezdržanliví. Vo všetkom! Chcem mať všetko hneď! Nový dom, nové auto, nový mobil, vieru, sex! Hneď teraz a diabol plní túto požiadavku rád! Bez zaťaženia financií, alebo hriechu to nepôjde! Opakom je trpezlivosť. Neznáma vec u kresťanov dneška.

– Suroví. Skôr niekomu vynadáme, ako sa s ním v tichosti pozhovárame. Niekto príde s otázkou – prosím vás – a my nato – nemám čas, ponáhľam, v srdci – neotravuj!

– Bez lásky k dobru. Svedomie aj zákon nám hovorí, čo je to dobro, ako konať dobro, my keď konáme dobro tak niečo za niečo, alebo pre iný svoj prospech, len málokedy sa stane, že konáme dobro nezištne.

– Zradní. Zrádzame nielen priateľov, ale hlavne Boha. Boh nám dáva všetko čo vidíme, ale my si robíme bôžika, veci a ľudí tohto sveta, na živého Boha si nespomíname, často zaženieme predstavu o Bohu, hlavne v čase hriechu.

– Bezhlaví. Písmo hovorí, že diabol nebude mať na konci veľa času a tak bude nútiť aj ľudí žiť v rýchlosti a v strese. To je bezhlavosť, rýchle jednanie, rýchle súdy, okamžité zavrhnutia, ak nie sú v súlade s mojou vierou. Aj omša sa tak dnes vyvinula – rýchlo odbaviť, odrapkať, nech to letí – úkon za úkonom a fajront! Naša modlitba to isté – pozrieme na hodinky – 18 minút – to stihnem ruženec keď si dobre švihnem a rapkáme…

– Nadutí. Hneď urazení, ľudia ktorí neznesú karhanie, dotkne sa ich každé slovo, ktoré ich trochu usmerňuje. Je to preto, lebo humanizmus vo svete a v cirkvi ich dal príliš vysoko, aby samých seba mali usvedčovať z toho, že sú odporné zapáchajúce larvy.

– Milujúci viac rozkoše ako Boha. Dobré jedlo, dobré vínko, dobré pivko, dobrá dovolenka, dobrá reštaurácia, dobré domáce pohodlie, dobré divadlo, dobré kino, dobrý film, dobrý sex, dobrý výlet, dobrá spoločnosť, dobré stretnutia zhováraním sa o ničom – teda o svete. Boh? Tu nemá miesto!

A preto Pavol zakončuje diagnózu kresťanov, ktorí stratili vieru, ktorí nemajú pravú vieru tak, že píše:

budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať.

Chceli ste spasenie zo skutkov. Takto spasení nebudete. Budete spasení z viery. Ale viera bude mať PRESNE OPAČNÉ SKUTKY, AKO SÚ TU OPÍSANÉ!!!

Ak máte vieru kde veríte v Krista, veríte ako za vás zomrel, ako ho Boh na kríži strýznil rukami Rimanov, ako Boh to všetko urobil z lásky ku vám, ako vám odpustil takto hriechy, privádza vás ku svätosti a k sláve nebeskej – vaše srdce sa musí roztaviť ako vosk, spadnete na kolená a ticho vyznáte – už budem Pane dobrý, už budem poslušný! Už nebudem konať to, čo si mi tu ukázal.

Ale ak je vám toto všetko blízke, vaša viera je jedna veľká falošnosť, zbytočnosť, daromné chodenia do kostolov a predvádzanie sa pred inými ľuďmi svojou odpornou zbožnosťou! Nikto nehovorí, že človek neupadne do toho ktorého hriechu – raz za čas. Ale potom ho vyzná pred Bohom a napráva sa ďalej tak, že nepozerá na seba a svoje výkony, na svoju spokojnosť – ale pozerá na umučeného Krista, ktorý za neho mrel a tak napráva svoj život – vierou! Neobzerá sa ani za svojou minulosťou, na ktorej si chce stavať zásluhy, čo je u kresťanov dnes veľmi obľúbená téma – toľko som toho preskákal, Boh je zo mňa happy. Nie je! Pozrite na Pavla čo píše:

Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi. Flp 3:13-14

Viera beží dopredu. Pavol na konci píše, že beh dokonal – lebo vieru zachoval. Viera dáva a berie večný život, preto človek musí bežať v správnej viere a v tejto viere sú skutky, ktoré sú opakom hore napísaného. Náboženstvá vymysleli rôzne klišé – napríklad učenie – strata spásy lebo človek vykonal hriech! Ale či ste spasení z dodržiavania zákona, alebo z viery? Jedine z viery máte večný život a jedine bez viery ho strácate. A skutky viery sú proti tým hore. Stojíte vôbec vo viere?

Ak stojíte vo viere, odhadzujete z Božej milosti, skutky temnoty a kráčate vo svetle viery. Druhým stupňom je čistota. Ak máte správnu vieru, musíte mať čisté srdce. Nemyslím skutky navonok. Navonok môžete vyzerať ustrojene, ale v srdci sa to hemží jedovatými hadmi chlípnosti, nečistoty a smilstva. Pán Ježiš hovorí, že kto sa pozrie na ženu s túžbou – už s ňou mal v srdci pomer. Toto platí aj opačne o ženách.

– Pozeráš na ženu, premeriavaš si jej proporcie, je naľahko oblečená – zapáli sa ti iskra v srdci – nečistota.

– Čítaš ľúbostný príbeh so sexuálnym podtextom čo ťa vzrušuje – nečistota. Môže ísť aj o malý článok o zaľúbenosti.

– Pozeráš jedným okom na zaľúbencov, ako sa bozkávajú na lavičke s iskrou v srdci – nečistota.

– Môže ísť o rôzne druhy nečistoty, kde sa zapáli iskra v srdci a si zhrešil ťažkým hriechom, ktorý nevyznáš v spovedi, lebo by si tam strávil 20 hodín za posledný mesiac. Jedna vec je pokušenie, iná vec je nechať pokušenie preniknúť do srdca a nechať ho tam chvíľu pracovať a si skončil.

Svätci vyznávali aj malé vzplanutia v srdci. Nečistota môže byť v oblasti fetišizmu – obliekania, hlasu, očí, predností – keď človeka rozložíme na diely, niektoré z nich nás môžu stimulovať – prsia, nohy, vlasy, oči. Nepozeráme na človeka ako na dušu, ako na svoju sestru alebo brata, alebo našu dcéru či syna. Preto Augustín dobre napísal, že všetky hriechy sa prejavujú v nečistote. Všetky zmysly sú zakorenené v nečistote. Niekto môže mať stimulátor voňavku, vôňu, niekto chuť, niekto pohľad, niekto sluch, hlas ktorý ho zvádza, hmat. Preto tak veľa Písmo hovorí, že človek pravej viery nečistotu musí úplne odstaviť. Ak nečistotu konáte a je jedno v akej forme a na akom stupni – či fyzicky, alebo sa tým kŕmite v srdci – nemáte vieru – ste telesní ľudia, teda pohania!

Preto hovorím a dosvedčujem v Pánovi: Už nežite, ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania, so zatemneným rozumom, odcudzení Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre zaslepenosť ich srdca. Oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu. Ef 4:17-19

Smilstvo a akákoľvek nečistota alebo lakomstvo nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých. Ef 5:3

Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! Kol 3:5

Teda druhou vecou, ktorou si overíte svoju vieru je čistota. Prvá vec sú skutky hore vymenované, druhou vecou je čistota.

Tretia a zásadná vec, aby ste mali skutky, ktoré zodpovedajú viere, sú dary Ducha Svätého. Nemyslím také dary, ktorými sa charizmatici pýšia ako niečím spasiteľným – na to Pán hovorí, že prídu takí, čo budú konať zázraky a divy v Jeho mene, ale On ich vyženie preč. My sa tu bavíme o daroch Ducha Svätého, ktoré MUSÍ mať každý kresťan. Pavol ich zhrnul v jednom jedinom verši, kde hovorí o nich ako o ovocí, nie však našom, ale ovocí Ducha Svätého:

Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. Gal 5:22-23

Toto je tretí dôkaz o správnosti našej viery. Plní lásky, radosti, pokoja, zhovievavosti, láskavosti, dobrotivosti, miernosti a zdržanlivosti. A ďalej Pavol dokladá:

Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Gal 5:24

Toto je pravá viera. Kristus zomrel na kríži a s ním som zomrel aj ja – hovorí Pavol a vyznáva to tak každý skutočný kresťan. Ak som s ním zomrel, budem s ním naveky žiť. Ak som s ním zomrel, hriech síce zostáva v tele, ale už nado mnou nemá moc, lebo v mŕtvom tele je hriech zbytočný.

Pravá viera je život podľa Ducha, nie podľa tela. Ak zmýšľame telesne, nemáme vieru.

Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme. Gal 5:25

A teraz si mnohí tí, ktorí sa chválili skutkami povedia, toto je ťažké, je to tiež o skutkoch, len o skutkoch. Nie je! Skutky sú v tomto prípade len dôkazom viery. Viera má skutky. Ak veríme v Krista skutočne, tieto hriechy prekonáme hravo, lebo vieme komu sme uverili a celý náš život je iba ON. Ak máme správnu vieru, poddávame sa pod Boha a Jeho Ducha Svätého v plnosti, vyznávame že spasení nemôžeme byť nijako sami zo seba, nič nemôžeme ku spáse pridať, k dokonalej Božej ruke, ktorá ju utvorila. Tak sa skloníme hlboko pred Bohom a budeme sa radovať z Jeho spásy, len z jeho spásy a len z Jeho zásluh. Boh totiž aj našu spásu robí kvôli svojej sláve! Všetko slúži k Božej sláve a preto si nechávať niečo pre seba znamená, uberať z Božej slávy a kradnúť si z nej pre seba, na čo nemá nikto nárok.

Ako môžeme mať vieru hodnú Božej slávy? Svojimi skutkami ju nedosiahneme nijako! Jediná možnosť je tá, že nám ju Boh daruje. Viera je totiž dar! Dar nie je niečo, žeby sme mohli ku nemu niečo pridať. Ak dostanete dar od priateľa a vy poviete – ďakujem za dar, ale ja si ku nemu ešte pridám 20 euro, aby bol tento tvoj dar dokonalý – asi svojho priateľa uvediete v rozčarovanie a hnev. Takto isto Boha popudzuje človek k hnevu, keď chce k Jeho dokonalej spáse pridávať svoje odporné skutky.

Ako nám Boh daruje vieru? Keď o ňu prosíme! Prosme o pravú vieru a prosme o pevnejšiu vieru. Je to jeho dar a jeho dobrá vôľa. My nemáme na vieru a spasenie žiaden nárok – všetko je to Božia láskavosť, že nám daroval nezaslúžený dar spásy a viery.

Ak nám Boh daruje skutočnú vieru, tak ako to opisuje Pavol, dostaneme s ňou skutky tejto viery. Tie skutky nie sú skutkami ospravedlnenia, skutkami spásy, sú to skutky viery, ktorú nám Boh daroval zdarma.

Preto Pán Ježiš hovorí, že tí ktorí sú skutočne Jeho, počúvajú Jeho hlas, poslúchajú ho tým, že za Ním kráčajú a on im dáva večnosť a nikto ich nevytrhne z Kristovej ruky.

Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Jn 10:27-28

Ako je to možné? Je to možné tak, že svoju vieru dokazujú skutkami, ktoré oslavujú Boha, usvedčujú zároveň svet z hriechu a aj keď kresťan bude mať nepohodlný život, bude mať život plný radosti.

Spása zo skutkov je na konci. Na konci Boh povolá človeka a ak by ani raz nezhrešil (čo sa mu nepodarí), odeje ho Boh do plášťa nevinnosti. Takto odial Boh Pannu Máriu.

Ale spása z viery nie je na konci, ale pri znovuzrodení a uverení. Ak človek uverí v Krista a jeho zástupnú obetu hlboko vo svojom srdci, Boh tohto človeka odieva plášťom nevinnosti hneď v tom momente. V tomto plášti ho posiela do sveta, aby konal úrad kresťana, keď je takto zaodetý, aby bojoval v tomto plášti v pravej viere a vydržal do konca, aby plášť viery nikdy neodhodil. Teda spasenie nie je niekde na konci za zásluhy, ale hneď na začiatku skutočnej viery.

Prečo ľudia teda nezvestujú Krista, nekonajú skutky hodné viery, nie sú svetlom sveta? Lebo vieru v Boha a jeho dielo neprijali! Zvestujú svoje náboženstvo, svoje presvedčenie, svoj názor, ale toto nie je učenie Krista a Boha, toto sú učenia ľudské, ktoré zahmlili vieru a spásu. Uveriť Kristovi je dnes rovnako ťažké, ako bolo v čase jeho svätého pozemského života. Viera v Krista, ak bola pravá, prekonala všetky múry a ťažkosti. Ak sa pozrieme na svätých, nenájdeme ani jedného, ktorý by očakával spásu na konci, ako je to zvykom dnes veriť. Ak nedostaneme zbroj, vybavenie, koňa, vlajku a meč na začiatku, no my veríme nepochopiteľne úplne inak – totiž – očakávame, že tieto veci dostaneme až na konci – za akési zásluhy – nepôjdeme ani bojovať. Bez výbavy to ani nie je možné. Preto svet nebojuje dobrý boj viery, ako ho bojoval Pavol. Deti vo Fatime sa pýtali hneď na svoju spásu a keď počuli že budú spasené, konali z istoty tejto spásy. Ľudské učenie náš ale učí báť sa, žiť v neistote a potom celé kresťanstvo je na smiech celému pohanskému svetu.

Kresťania dnes trpia komplexmi. Majú byť takí a onakí, majú konať to alebo ono a oni to nezvládajú a padajú ako hnilé hrušky. Vedia že ich viera je mizerná, tak ju chcú doplniť skutkami. Ak sa kresťan nezaodeješ vierou v Krista, nevezmeš si zbroj na začiatku, neprisvojíš si všetky sľuby ktoré ti dal Boh a neodhodíš všetky neistoty ktoré vymyslel proti viere človek, pod zámienkou náboženstva, nevytiahneš si všetky slová ktoré ti Boh adresuje ako bojovať, proti čomu bojovať, kde byť poslušný a ako beh viery zachovať, tvoja viera bude iba vierou na úrovni mentálnej a koniec života veľké fiasko. Súhlasiť s názorom, súhlasiť s určitým učením ľudským, s názorom nejakej skupiny, to je k ničomu. Kresťan musí mať Božiu zbroj a bojovať za svoju vieru hlava-nehlava. A to nie proti nepriateľom ktorí sú vonku, ale hlavne tým, ktorí sú vo vnútri.

Veď Pavol už počas života zažil, ako sa v jednotlivých cirkvách, ním založených, presadzuje učenie ktoré kradne evanjelium. Čo potom? keď Pavol zomrie?

A to pre falošných bratov, votrelcov, čo sa vlúdili špehovať našu slobodu, ktorú máme v Kristovi Ježišovi, aby nás zotročili. Ani na chvíľu sme im neustúpili a nepodriadili sme sa, aby sa vám zachovala pravda evanjelia. Gal 2:4-5

Falošnosť viery je v tom, že si kresťania určia podľa ľudských vynálezov, ako veriť, aké postupy zvoliť, aby bol človek spasený a len týmito správnymi cestami sa to môže stať. Ale Pavol učí niečo úplne odlišné. Viera ak je pravá, musí premôcť srdce, vôľu a rozum, potom má človek skutky i ovocie, a cirkev je nato, aby človeka formovala k tejto viere a k tomuto ovociu. Ale akokoľvek sa pozrieme do sveta, všetko zlyhalo – cirkvi neučia spasenie z viery a ovocie skutkov tejto viery. Boh posiela svätých, ktorí ukazujú vieru pred svetom a a kresťanmi, vieru spásonosnú, ale život ide ďalej v cirkvách bez odozvy.

Spása alebo skutky? Problém reformácie. Čo hovorí Pavol? Jednoznačne vierou je človek spasený bez skutkov zákona, ale táto viera ktorá má nadľudskú silu, prináša nadľudské ovocie. Tu platí, že Boh nedá skúšať svojich nad ich možnosti a s vierou im dáva vybavenie konať v plnej sile. Ani reformácia, ani katolíci – ale Boh a Jeho nemenné slovo!

Čo sa to však Pane deje vo svete? Začíname si opakovať tvoju otázku smerom k nám:

Keď sa Syn človeka vráti (druhý krát), či nájde ešte vieru na zemi?

Prečo táto otázka v Písme, ktorá je akoby ťažkým výdychom. Lebo ty vieš odpoveď a vieš, že viera bude v tomto čase úplne zničená a miesto nej postavená viera, ako bola v Izraeli – viera v ľudské postupy.

Preto prosme Boha, aby nám vlial do srdca pravú vieru – vieru ktorá naše kamenné srdce dokáže pretvoriť na srdce z mäsa, ktorá zanechá svet, zanechá telo, zanechá život a vydá sa Kristovi na milosť a nemilosť. Rob so mnou čo chceš Pane…