Keď prechádzame list Rimanom od Svätého Pavla, začiatok listu nás šokuje. Pavol nešetrí kritikou na ľudskú adresu. Ukazuje nám, že človek je skrz naskrz hriešny, že nie je nič, čoho by sme sa mohli chytiť, čo by sme Bohu mohli dať. Máme prázdne ruky a srdce temné ako diabol. To je prierez Pavlovho úvodu v liste Rimanom.

Keď Ježiš hovorí, že zdraví nepotrebujú lekára ale chorí, hovorí o kázaní, kde sa najprv vyplaví špina človeka, ktorý sa musí zlomiť a potom tento zlomený človek, sa chce vyzdravieť.

Je to ako keď máte rakovinu. Lekár vám môže zatajiť, že túto chorobu máte, bude vám dávať liečbu, ale o chorobe nič nepovie. Je to zlý lekár, pretože vám o chorobe nič nepovedal. Dnes v čase humanizmu je paradoxne dobrý lekár práve ten, ktorý o chorobe mlčí až do doby, kedy s ňou už nič nejde urobiť. Je to celé postavené na hlavu.

Ak máte rakovinu a lekár vám povie o tejto chorobe, ale aj o liečbe a postupe ako bojovať – absolútne sa dáte do rúk tohto lekára vo viere, že on vie čo robí a poslúchnete ho na slovo – to nie je nejaká rozprávka – to je realita. Opýtajte sa pacientov a oni vám povedia, ako boli poslušní lekárovi, ako hľadeli na jeho pery a v srdci pevne zachovávali, čo im radil, len aby sa vyliečili. Ak vám lekár na počiatku choroby povie pravdu, urobíte všetko, vrátane toho, že sa vrátite k Bohu a budete sa modliť a vyzvete ďalších ľudí, aby sa za vás modlili – použijete všetky prostriedky, aby ste chorobu odvrátili. Ale ak lekár mlčí o chorobe a povie vám o nej až v konečnej fáze, kedy sa už nič nedá robiť, kedy vám zostáva pár hodín do konca, alebo vám dokonca nepovie nič a nechá vás takto zomrieť – nedal vám tento lekár možnosť, aby z vašej strany bolo uplatnené veškeré úsilie, poslušnosť, pomoc, a viera vo vyzdravenie.

Toto isté platí o kazateľoch. Pavol či Augustín hovoria o totálnom zlyhaní človeka, ktorý je v stave po páde Adama (nemiešať stav pred pádom Adama a po páde), ktorý má nevyliečiteľnú chorobu, ktorá sa volá hriech.

Preto najprv o tejto chorobe hovoria, hovoria o hriechu, o skazenosti človeka – absolútnom bez nádeje a prečo? Aby bol človek zlomený!

Toľko veľa ľudí bolo silných, mali tituly, mali postavenia, mali majetky – ale keď počuli, že majú rakovinu – zostali zlomení, uvedomili si, že všetko čo majú je veľké nič a tak chytili lekára pod krk a povedali mu: ,,všetko čo poviete urobím! Len konajte, vyliečte ma z tejto prekliatej choroby!”

Ale ako si dnešný človek uvedomí chorobu, ktorá je horšia ako rakovina, chorobu hriechu? Keď dnešné kázne sú o veľkosti človeka, o jeho dobrote, o jeho zbožnosti! Kazatelia vám budú odporovať, keď poviete o človekovi, že je stratený, že koná zlo, pácha nehanebnosti, v srdci má temnotu ako peklo – oni vám budú odporovať a povedia – môj katechizmus učí toto, ja to takto verím – človeku po páde zostalo dosť dobra, aby konal dobro, aby sa obrátil, aby prijal Boha, prijal evanjelium. Aká bieda kazateľov, ktorí evanjelium nepoznajú!

Pamätám si na rozhovor s jedným farárom z evanjelickej cirkvi, ktorému som hovoril o absolútnej skazenosti človeka a on mi na to povedal, že jednoducho neverí, že dobrí ateisti, ktorých on mal za priateľov – rôzni lekári, sudcovia, učitelia – nebudú spasení! Toto povedal človek, ktorý mal viesť ľudí ku Kristovi, ktorý nerešpektuje Božie slovo, v ktorom je sila a moc! A prečo? Lebo ho to tak na fakulte naučili!

Mal som rozhovory a písal som si z mnohými kazateľmi, farármi, pastormi a všetci sa zhodovali na tom, že človek má v sebe dobro, lebo Boh stvoril človeka dobrého. Ako keby nečítali Písmo, kde Boh ukazuje strašný pád človeka až tak, že to otriaslo celým vesmírom, že to nemalo dopad len na človeka, ale na všetko okolo nás, kde sa začali požierať zvieratá, ktoré to dovtedy nerobili, ako sa spustil čas a človek začal starnúť, slabnúť, vesmír začal starnúť, príroda ochabovať, všetko sa pokazilo!

Človek ktorý nepoznal chorobu, bolesť, pociťuje odumieranie buniek v tele, lebo s pádom človeka prichádza do sveta starnutie a smrť. Takto to Písmo doslova cituje – pád človeka priniesol smrť. Adam nemal zomrieť ani fyzicky a už vôbec nie duchovne, čím zomrel voči Bohu. My nie sme nikto nastavený nato, že túžime zomrieť. Veď Ježiš hovorí, že tí ktorí uveria, budú mať život, život v hojnosti. Toto je dopad hriechu vážení ľudkovia – všetko sa pokazilo, je to nevedomosť kazateľov, že neštudujú Božie slovo a preto hovoria veci, ktoré nepoznajú. A keď sa pozrieme na Kristov kríž a uvedomíme si, čo stála Boha naša spása – ako niekto môže hovoriť, že v človeku je kus dobra? K čomu by asi ten kus dobra Boh využil, keď celú spásu postavil sám na sebe?

A o tomto hriechu, ktorý vytvoril tento zmätok okolo nás, sa hovorí ako o niečom malom, nepodstatnom, čo ľahko môžeme preskočiť, alebo prinajlepšom povieme nejakú rozprávku o hriechu, aby sa nepovedalo. Hriech stvoril peklo! Hriech spúšťa Boží hnev, kde sa bude triasť vesmír.

Pavol sa pred vás posadí a najprv vám povie do očí a povie: ,,si zlý človek, smilník, lakomec, ohovárať, klamár, rúhač, nenávistník, miluješ neprávosť, škodoradosť, závisť, opilstvo, lenivosť, nenávidíš Boha, blížneho, si sebec! Preto neprídeš do nebeského kráľovstva!”

Čo na to povieme?

Potom Pavol dodá:

Nie si spravodlivý, rozumný, nehľadáš Boha; si odklonený od pravdy, stal si sa neužitočným, nevieš konať dobro! Tvoje hrdlo je hrob otvorený, klameš jazykom, hadí jed máš pod perami, ústa plné kliatby a horkosti, nohy rýchle prelievať krv, skaza a bieda je v tvojich stopách, cestu pokoja nepoznáš; nieto bázne Božej pred tvojimi očami. Rim 3:10-18

Čo teraz? Ako by sme reagovali? Pavol nebol nejaký ľudomil, on poslúchal Boha a hlásal ako proroci – slovo Božie, ktoré sa ľuďom nepáčilo. Prečo ale toto mal nutnosť povedať hneď na začiatok? Buď sa človek nahnevá na Pavla, odíde a treskne vo svojej pýche dverami, lebo má o sebe predstavy, ktoré vychádzajú z falošného premietania – alebo sa zlomí, vyľaká a bude sa pýtať ako sa pýtal žalárnik: ,,Bratia, čo mám robiť?!”

Evanjelium nie je nikdy len správa dobrá, ak jej nepredchádza správa zlá! Povedať iba tú druhú časť, sa stalo stáročiami polovičatým evanjeliom. Usvedčenie z hriechu, bol vždy veľkým problémom u človeka. Nie každý zareaguje ako Dávid, ktorý sa zlomil a nič nejedol, nepil, vyznával sa Bohu a napísal kajúci 51 žalm. Väčšina ľudí, keď je usvedčená z hriechov, zareaguje ako reagovali nábožní Izraeliti – prenasledovali a zabíjali tých, ktorí im hriechy vyhadzovali na oči.

Nikto nie je spôsobilý prísť do nebeského kráľovstva! Všetci ľudia sú zlí a skazení! Bez rozdielu! Nie je nikto, kto koná dobro. Keď Boh povedal po potope sveta, že ľudské srdce je naklonené konať iba zlo a to už od mladosti, keď Dávid vyznáva, že sa hriešny už narodil, tým nám chcel ukázať, že nie sme schopní nič dobré vykonať – absolútne nič!

Je to ako keby daroval niekto niekomu krásny klavír, aby mal na ňom hrať, ale on to nikdy nedokáže, lebo nemá žiadne ruky!

Tie úbohé reči zaslepených ľudí – my sa naučíme hrať, my to dokážeme, ale ako, keď nemáte prsty a nemáte ruky? Nohami, jazykom, chcete zahrať Chopinove diela? Bude to iba odpad, síce snaha, ale nikdy krása melódie, ktorú Boh považuje za vstup do neba. Nezahráte nič poriadne v stave, v akom sa nachádzate!

Bez rúk nezahráte na husliach Paganiniho virtuózne diela. Nedokážeme zo svojich skutkov prísť do neba, zo svojho mizerného sebeckého života, lebo to nie je v našej moci a sile! Aj tie najlepšie skutky svätých, ktorí križovali túto zem, sú iba hraním palcom nohy na klavíri, jazykom ťahanie struny na husliach – jedna veľká nedokonalosť! Oni to ale na rozdiel od mnohých kresťanov vedeli a vždy keď sa hovorilo o hriechu tak bedákali, že sú najväčšími hriešnikmi – je to tak – naozaj boli veľkí hriešnici – to nebola pokora – to bolo poznanie ich vlastného hriechu pred Bohom a nemožnosť spásy!

Najväčší svätec Pavol, apoštol pohanov, ktorý vieru rozniesol do celého sveta napísal o sebe:

Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch. Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? Rim 7:22-24

Pavol sa považuje za biedneho – oprávnene! Je naozaj biedy tak, ako je biedny každý človek. Preto hriech, ukazovanie na hriech, vyplavovanie hriechu, a hlavne ukazovanie ľudskej padnutej prirodzenosti, ktorá je neschopná konať dobro a už vôbec – milovať Boha a blížneho – toto je kázeň Pavla, či Augustína! Otriasť svedomím človeka, zatriasť človekom a povedať mu priamo – si synom pekla, nezaslúžiš si žiadnu milosť!

Povedať tým pastorom, kazateľom, farárom, biskupom – vaša vlasť nie je nebo. Lebo si o sebe myslíte, že ste dobrí, spravodliví, že ste vykonali toľko dobrého pre Boha – ale Boh prijíma spravodlivosť iba jednu – vieru vo Svojho Ukrižovaného Syna. Veríš mu, že ti vzal všetky hriechy? Veríš mu, že vymenil Tvoj život za Svoj? Veríš mu, že na drevo kríža vyniesol tvoje dlhy Bohu a tam ich zničil? Veríš mu, že Boží hnev spadol na neho miesto teba? Lebo väčšina tých, ktorí si hovoria kresťania, Bohu neveria, Kristovi neveria, povedia – stoj – až také jednoduché to nie je – musíš vykonať to, ono, tamto – a sme pri skutkoch. Viera je tak jednoduchá, že ju človek nedokáže prijať.

Až keď sa svedomie predesí, až keď sa vydesí na smrť, až keď svedomie začne plakať nad sebou a hriechmi, ktorými Boha urazilo, ktorými urazilo blížneho, ktoré sú tak strašné, že zničili vesmír – potom sa opýta – čo mám robiť?

A to je druhá časť evanjelia – uver v Ježiša Krista a budeš žiť.

Ľudia hovoria – verím. Vyznávam krédo. Aj diabol verí! Aj on vie a vyznáva, že Boh je jeden, je v Troch osobách, Ježiš sa narodil z Panny Márie, bol ukrižovaný, umrel, bol pochovaný, zostúpil do pekla, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca. To všetko diabol dobre vie a vieš prečo? Lebo on pri tom všetko osobne bol!

Jakub to vo svojom liste zhrnul: Ty veríš, že Boh je jeden. Dobre robíš. Aj démoni veria, ale sa desia. Jak 2:19

Nestačí veriť v Boha. To je málo. Máš veriť ako podnecuje Písmo – že Boh v osobe Syna sa narodil pre teba a tvoje odčinenie z hriechov, kde jeho práca bola 100% a tvoja 0%. Celá Golgota je Božia práca, ktorú máš iba prijať vierou!

Ak by démoni mohli veriť, že Kristus zomrel za nich – hneď by využili túto možnosť a spasili by sa všetci! Ale ľudia? – To nemôžem takto veriť, to je príliš jednoduché, aj keď to dáva zmysel, potrebujem dôkaz, potrebujem aby sa mi sám Boh zjavil a utvrdil ma, že je to takto. Čo na to hovorí Ježišovo podobenstve o boháčovi a Lazarovi? Majú Písma a prorokov – ak neveria Písmam, neuveria ani keby mŕtvi vstávali z hrobov! O tomto je viera! Ľudia neveria v Písma a prorokov! Už im nič nepomôže, vymyslia si potom ľudské učenia a skončia v pekle!

Ak sa ľuďom nehlása ich skazený stav, ich nemohúcnosť pred Bohom, načo by im bol Kristus? Oni veria v spásu zo svojich akýchsi mizerných skutkov, k tomu pridajú vieru v Krista, ktorá je však iba vierou – verím, že Ježiš žil, že bol Boh, že sedí na pravici Otca. No a čo? To vedia všetci démoni!

Ak ľudia nevedia že sú chorí, načo by im bol lekár, načo by im boli dobré lieky?

Pamätám si na deň, keď som všetky usvedčenia z Písma vzal, pochopil som ich a prišiel som ku svojim rodičom. Povedal som im, že sú hriešni ľudia, sú skazení hriechom, majú zlé srdcia! Nastal obrovský krik, čo si to dovoľujem im hovoriť, nebavili sme sa niekoľko mesiacov. Aj keď viem, že som to vtedy dobre nepodal, Boh používa našu reč pretože vie, čo povieme. (Ešte nemám slovo na jazyku, a Ty, Hospodine, už ho celkom vieš. Ž 139:4) Tak som pochopil, akú silu a moc má usvedčenie z hriechu. Skutočne sa buď ľudia napália, alebo sa budú pýtať – čo mám robiť?

Viera nie je iba nejaké klišé – verím, verím v to alebo ono – ale viera je to, že chytíte Pavla pod krkom, lebo ste vyplašení a poviete mu – vylieč ma, priveď ma k lekárovi, uverím všetkému, čo mi povieš. A on ti povie – choď pod Kristov kríž, tam ti bude sňaté bremeno hriechov, daný nový život, nové srdce.

Dnešná doba dala človeka vysoko na piedestál a tak už nikto mu nevie povedať pravdu. Keď čítame kázne Vianneyho, kde hrmí ako temná búrka voči ľudským hriechom, iba si povzdychneme a povieme – kto by dnes takto už dokázal kázať?! Dokonca existujú komentáre, ktoré prekrúcajú kázne tohto farára, vraj na svoju dobu to ešte bolo ako tak primerané, ale toto nie je vhodné kázanie pre dnešok. Kam sme sa to dostali?!

Bez poznania svojej nemohúcnosti, nie je poznanie evanjelia. Bez nepoznania svojej skazenosti hriechom, zatemnenej duše, je Kristov kríž iba atrakcia. K čomu by nám tento kríž bol, keď je z nás Boh HAPPY (šťastný). Práve kríž je ukážkou našej nemohúcnosti, nemožnosti sa spasiť, nemožnosti prísť do neba. Takúto bolesť musel vytrpieť Kristus, vytrpieť vyliatie Božieho hnevu na svoju hlavu, aby zachránil padlého človeka. Otázka však zostáva – za koľkých ľudí vytrpel toto vyliatie Božieho hnevu skutočne? Lebo iba ten, kto si uplatnil túto vieru – teda uveril, že bol Boží hnev vyliaty na Krista miesto neho, na toho sa vzťahuje to, že nebude vyliaty na Jeho hlavu, keďže skončil na hlave Krista Pána. Ale čo ak tomu človek neverí? Ak neverí v zástupnosť obete na kríži?

Potom Kristus mrel nadarmo – hovorí Pavol! Preto je tak veľa povolaných k viere, ktorú ju však ohnú do iného smeru, zaodejú ju špinavými ľudskými skutkami – a tak málo je vyvolených, ktorí si uvedomia závažnosť svojho srdca, svojho bytia, svojho ja, ktoré spoznajú ako temné a skazené a prijmú Kristov kríž a odpustenie, ktoré sa na tomto kríži udialo. Veď Kristus sa raz a navždy sa obetoval, aby raz a navždy vzal hriechy tých, ktorí tomu uverili. Tak hovorí list židom.

Spoznajte svoj hriech, spoznajte svoju úbohosť, spoznajte svoju nemohúcnosť a padnite pod Kristov kríž a uverte v Jeho zástupnú obetu za vás. Hneď teraz! Nestačí o tom čítať, rozjímať, hovoriť si – zajtra bude čas! Alebo – nemôžem ,zväzuje ma náboženstvo, výklady ľudí – nie! Máš uveriť Božiemu slovu, lebo ak mu neuveríš – ani zjavenia ti nepomôžu!

Zajtra môžete zomrieť! Hneď teraz prijmite evanjelium v celistvosti, prijmite Krista a uverte Mu, že to čo vykonal, vykonal ako dokonalú obetu – dokonalú! Žiadnu polovičatú, žiadnu zvieraciu, kde museli Izraeliti znovu po páde do hriechu ísť obetovať zvieratá – NIE! Kristova obeť zahladila všetko! Je to tak jednoduché a iba málo ľudí to chápe a prijíma.

Prijmite Krista, verte Mu, verte v Jeho slovo, v ktoré neveríte! Verte Jeho slovu, že čo nám zanechal v Písme svätom, to platí. On nevie klamať, On nevie podvádzať. Jeho slovo je isté ako skala! Toto je totiž viera – nie verím že Kristus zomrel na kríži. To je dejepis, to vedel aj Flávius (historik).

On (Kristus) povedal, že svet sa pominie, ale Jeho slovo ktoré raz vyriekol, sa NIKDY nepominie. Ľudské reči a učenia pominú, tento môj text je ničím, ten pominie, ale nie slovo Krista ktorý povedal:

Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu (Bohu), ktorý ma poslal, má (prítomný čas – nie budúci) večný život a nejde (prítomný čas) na súd, ale prešiel zo smrti do života. Jn 5:24