Po mnohých rozhovoroch, písaniach, výmenách mailov, som sa rozhodol zhrnúť niektoré otázky viery, ktoré sú nepochopené. Hlavnou a najpodstatnejšou vecou je viera. Bez viery nie je spása. Slovo viera je pokrivená. Presnejší význam slova viera, ktorú budem používať v tomto texte, je slovo – dôvera!

Budem sa opakovať, ale napíšem to znovu ako minule. Verím že Boh je, že Kristus prišiel na svet z Panny Márie, že bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil do pekiel, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha otca všemohúceho – to nie je viera – to je dejepis! Toto diabol pozná rovnako dobre ako my, ale on k spáse nepríde. Keď ranní otcovia skladali krédo, oni verili ešte správne. Ani ich len nenapadlo, že sa v budúcnosti bude krédo odriekať, ale ľudia nebudú veriť! Ak ľudia neveria – krédo sa stáva iba dejepisom.

Preto prejdem k lepšiemu prekladu slova: viera – dôvera.

Dôveruješ Bohu? Každý kresťan povie – samozrejme. Potom dôveruješ aj Jeho slovu, ktoré nám v Písme zanechal? A tu už by sme našli hromadu pochybujúcich. Niekto povie že tomu nerozumie, že si necháva vykladať cirkvou, kazateľmi, duchovnými, otcami viery. Toto v cirkvi neplatilo, ak išlo o jednoduché verše, ktoré sú dané skôr deťom ako dospelým. A preto dnes vezmeme verše pre deti a budeme rozmýšľať ako deti, aby sme pochopili evanjelium v jeho prirodzenej jednoduchosti.

Ježiš hovorí: Kto verí v Syna, má večný život. Jn 3:36

A teraz sa ťa opýtam – veríš v slovo Krista, čo tu povedal? Lebo on to nepovedal len tak do vetra, ako my hovorievame našu prázdnu reč. On keď niečo povedal, vždy to malo hlboký význam. Preto Ježiš hovorí: Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú. Mt 24:35

Preto sa opýtam ešte raz: Veríš tomu čo Ježiš povedal? Alebo inak – dôveruješ slovu ktoré Ježiš povedal a to síce: Kto verí v Syna, má večný život. Jn 3:36 ???

Na tomto stojí a padá tvoja spása! Ježiš nehovorí, že budeš mať večný život, čo je tiež pravda z pohľadu času, ale Ježiš hovorí o prítomnosti – Kto veri – MÁ život! Prítomnosť.

Viete čo začnú pochybovači hovoriť? Že text je zle preložený, že takto to Ježiš povedať nemohol, že oni neveria tomuto detskému textu a tak si ho nechajú vyložiť múdrymi hlavami, ktoré všetko zaobalia do ľudského učenia humanizmu.

Tak inak. Ján v evanjeliu hovorí: Ale tým, čo Ho prijali, dal moc (hneď) stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno. Jn 1:12

Ján nehovorí o budúcnosti, lebo by tento verš nedával zmysel. On hovorí, že kto prijal Krista, stal sa Božím dietkom – hneď!

Pán Ježiš hovorí ešte závažnejšie slovo, ktoré dokonca hovorí o tom, že človek ktorý uveril, nepôjde na súd!

Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu (Bohu Otcu), ktorý ma poslal, večný život (prítomný čas) a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života (prítomný čas). Jn 5:24

Pán Ježiš hovorí o tých, ktorí uverili, že neexistuje aby neprišli ku spáse, lebo On sám ich drží v ruke, z ktorej mu ich nikto nevytrhne, ani hriech, ani diabol, ani peklo, ani smrť: Ja (Kristus) im dávam (teraz) večný život, a nezahynú naveky, a nikto mi ich nevytrhne z ruky. Jn 10:28

Pavol hovorí v prítomnom čase, že už nemôžu byť odsúdení tí, ktorí uverili v Krista!

Nieto teda teraz už odsúdenia tých, čo sú v Kristovi Ježišovi. Rim 8:1

Pavol píše Rimanom, že ak stojíme vo viere (dôvere) v Krista, žijeme v pokoji s Bohom. Toto dnes kresťania nepoznajú, nemajú pokoj.

A tak ospravedlnení z viery, žijeme (prítomný čas) v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Rim 5:1

Nebudem zachádzať k veršom o ospravedlnení, lebo tých je veľa. Vrátim sa k detskému veršu:

Kto verí v Syna, má večný život. Jn 3:36

Veríš v Syna? Potom máš večný život už teraz! Alebo naopak sa opýtam – máš už večný život?

Tu mi nikto neodpovedal tak, že by povedal – áno, mám večný život a žijem ako píše Pavol – z viery. Ale ak nemáš večný život, neveríš Kristovi, ktorý večný život garantuje!

Tu sa musím zastaviť a vysvetliť jadro tohto problému. Všetko čo píšem, tým som si aj prešiel, takže nejdem písať nejaké fantasy.

Keď mi niekto povedal, či som prijal Krista Pána, uveril som v neho, teda – dôverujem mu, odpovedal som kladne, že áno. Dostal som druhú otázku, či verím v to, že ma Kristus vykúpil, či je mojim Spasiteľom, ktorý vyplatil všetky dlhy za mňa a už mám pokoj s Bohom, tak som odpovedal: ,,Ešte nie som dobrý pre Krista, ešte konám mnoho zlých vecí!”

A toto bol kameň úrazu. Ja som veril v Krista, ale posudzoval som vieru podľa skutkov a hriechov – teda pozeral som sa na seba, miesto toho, aby som pozeral na vykupiteľské dielo Krista na kríži! Potom prišla fáza, kedy som uveril, že Ježiš vzal moje hriechy na kríži, že ma ospravedlňuje, ale nebadal som skutky, ktoré Apoštoli opisujú a tak som sa nazdával, že nemám správnu vieru, alebo že mám slabú vieru. Boh musel byť zo mňa nervózny, ako bol nervózny s Mojžiša, ktorý sa vyhováral pri horiacom kríku.

Nepochopil som totiž milosť Božiu! Viera je dar a dar je zdarma. Vierou je človek spasený, takže viera je dar – spasenie je teda zdarma. Preto Pavol píše:

Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek. Gal 2:16

Spása je dar, je zdarma, človek dostáva milosť a milosť je tiež niečo, čo je nezaslúžené. Keď prezident republiky dá milosť nejakému väzňovi – koľko zásluh má na tejto milosti ten väzeň? Žiadnu! Dostal nezaslúžený dar slobody! Tak aj Boh dáva milosť – nezaslúžene.

Viera je dar – dar môže byť tiež len zdarma, milosť je zdarma darovaný nezaslúžený dar. Ospravedlnenie Kristom a jeho krížom, je výkonom Boha, skutkami Boha a my môžeme iba vierou prijať Golgotu a stávame sa spravodlivými – nie pre našu vieru – lebo tá je darom – ale kvôli Tomu, ktorý ospravedlňuje – teda skrze Boha! My nemáme na svojej spáse ani milimeter zásluh!

A tu bol problém! Ja som síce prijal vieru ako dar, milosť ako nezaslúžený dar, ale porovnával som tieto dary so skutkami a bezhriešnosťou, ktorú som nemal! Preto som sa vracal k viere ako daru ktorý nebol dobrý a chcel som od Boha lepší dar, ktorý by mi zabezpečil stav bez hriechu, čo je nemožné.

Pavol v 70% svojich listov, hovorí o skutkoch, čo máme robiť, ako hovoriť, ako myslieť, ako sa obliekať a my odporní farizeji, upadne do zákonníctva a chceme dodržiavať Pavlove nariadenia. No Pavol sa hnevá na Galaťanov, ktorý začali vierou a prešli na skutky. Dá sa povedať, že dnešné cirkvi a zbory od katolíkov po protestantov sú zbormi Galatskými, ktoré Pavol prísne karhá – upadli totiž do zákona, z ktorého ich Kristus vykúpil!

Ale Boh ma posúval v mojom ťažkopádnom chápaní ďalej, až mi svitlo a pochopil som Pavlove verše tak, ako ich napísal, nie tak, ako som si myslel že ich napísal. Je to divné, že človek číta jeden a ten istý verš sto krát a je slepý ako noc a potom príde odrazu svetlo a ten verš chápe zo všetkých strán.

Môj problém bol zákonníctvo. Prijal som Golgotu, ale len na oko – prešiel som ňou v poznaní, že viem o čom je a potom som sa sústreďoval na svoje posväcovanie a skutky. Ale toto je sebectvo a egoizmus! Toto je to nenávidené u Pavla, čo vyčíta Galaťanom. Ak sa totiž miesto evanjelia milosti sústredíme na svoje skutky – prešli sme od Krista k sebe!

Je to ako pramienok. Prijmeme evanjelium o spáse, o záchrane, o okamžitom ospravedlnení Bohom – toto je pramienok. Ale potom miesto toho, aby sme pramienok ďalej rozvíjali, zahádžeme ho blatom našich skutkov! Naše skutky ktoré totiž vychádzajú z nás, sú o sebectve, sú hnilé a smradľavé! Ja pracujem na svojej spáse, preto robím toto a tamto, chodím tam a tam, venujem sa tým a tamtým – pre svet je to veľká služba – ale nie pre Boha! Preto skutky ktoré sú od Boha, sú odlišné od skutkov ktoré sú naše.

Prijal som evanjelium iba na oko. Neuveril som Kristovi a Jeho slovu, keď hovorí tie verše hore! Preto som si myslel, že ja musím byť svätý, aby som bol pre Krista prijateľný, ja musím konať to a to, aby ma Kristus prijal. Toto je diabolská vec!

Boh totiž vo svojom Synovi všetko vykonal sám na Golgote – celú našu spásu. My nemáme čo k tomu pridať! My iba môžeme skloniť hlavy a uveriť! Pavol ak hovorí o tých 70% skutkov, ktoré má kresťan konať, hovorí to už skúseným kresťanom. Čo je to ale skúsený kresťan?

Je to kresťan, ktorý prijal kríž, uveril že mu bolo odpustené, lebo vie – kto uverí, bude spasený, uveril že Boh ho ospravedlnil, že je pred Bohom svätý! Ako keď Peter povedal: Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. 1Pt 2:9

V tejto viere sa máme upevňovať, nie upevňovať sa v skutkoch! Lebo z tejto viery prídu skutky, ktoré budú Bohumilé, ktoré nie sú našim špinavým blatom. Preto Pavol hovorí o upevňovaní vo viere, čo znamená toľko, že my musíme pramienok milosti premeniť na prameň, riečku, rieku, more! Musíme sa upevňovať v tom, čo Kristus povedal a prisľúbil a ono to začne v našom srdci rásť. Preto keď poviete človekovi, ktorý chodí do kostola, ale o viere – dôvere v Krista nemá ani len potuchy, že: Kto verí v Syna, má večný život. Jn 3:36, nebude vedieť o čom to hovoríte, bude to dávať do budúcnosti, slovo MÁ už teraz prekrúti na – bude mať. V tom je upevňovanie sa vo viere, že sa sýtime Božím slovom a prijímame Kristovo slovo, opakujeme si ho a naša duša sa začne radovať, až Boh zasvieti v nás prameň poznania a povieme si – aký jednoduchý verš, a ako dlho som mu nerozumel do hĺbky!

Pavol nehovorí, že dobrý boj skutkov bojoval, ale dobrý boj viery bojoval a dobojoval. Lebo od viery sa ľahko zíde k zákonníctvu a to je cesta slepá smerom od spásy. A keď v človeku rastie Božie slovo, ktoré dalo dokonca vzniknúť vesmíru, Pavol žasne a dodáva: lebo sa všetko posväcuje Božím slovom a modlitbou. 1Tim 4:5

A my Božie slovo zanedbávame, jasné verše o spáse prehliadame, cirkvi ich neučia, samozrejme nemáme vieru – teda dôveru v Krista! Keď aj zažneme niekde iskru pravdy evanjelia a uveríme v maličkom, hneď to zahádžeme skutkami. Ale Pavol učí, že najprv je potrebné vieru premeniť na more a z TAKEJTO viery, prídu skutky ktoré sú dané od Boha – bez plánovania, bez vymýšľania! Lebo táto viera je zameraná LEN a LEN na Boha, nič v nej nie je naše! Kdežto skutky a výkony sú našim dielom, ktorým sa chceme napriek darom – sami nejako spasiť, čím iba roznecujeme Boží hnev!

Ty už si dnes dietkom Božím, ak si uveril v Krista a toto povolanie, musíš upevňovať a zväčšovať cez vieru, vieru a vieru – nie cez skutky! Tie prídu ako ovocie tejto viery! Každý deň sa musíš utvrdzovať v pravdivosť slov Krista, až ti verše o milosti budú tiecť z uší a nebude sily, ktorá by ťa presvedčila o opaku. Keď túto vieru dosiahneš – potom prídu skutky a posväcovanie, na základe tejto viery – nie naopak, nie súčastne!

Pramienok viery sa musí zväčšovať a nie ho nechať zachádzať hlinou špinavých skutkov, ako to urobili Galaťania. Galaťania ti povedia: musíš robiť toto, tamto, ono, aby si bol spasený. Ale Pavol učí inak evanjelium – uver v Pána Ježiša a budeš spasený! Lebo Ježiš je garantom toho, že sme očistený od hriechov vďaka Jeho Svätej krvi, On je garantom, že na nás nepadne Boží hnev za hriechy, keďže ho sám za nás znášal, On je garantom, že dlžobný úpis Bohu vzal a podpísal ho vlastnou krvou, takže Boh od nás nebude požadovať dlžoby, On – Kristus, za nás dodržal celý zákon a preto sme pred Bohom ospravedlnení, ako keby sme sami dodržali celé desatoro do bodky! Kde je tu naše vystatovanie – pýta sa Pavol – nikde! Všetko je na Bohu a Jeho Synovi.

A tak Pavol učí všetkých začiatočníkov to, aby sa najprv upevnili vo viere v Krista. Sám Ježiš nás učí, aby sme všetky starosti dali na Neho, aby sme sa vložili do jeho ruky – nie ako takí, ktorí nevedia, či ich Boh na konci života pochváli za skutky ktoré vykonali – lebo to by prehrali – ale nech stoja ako deti Božie, ako spravodliví ľudia, ktorí nemajú svoju spravodlivosť, ale spravodlivosť Kristovu. S touto spravodlivosťou, sa môžu ukázať Bohu Otcu na oči.

Samozrejme že aj dietky Božie budú hrešiť, majú hriechy vyznávať, ale nebudú vyhodené z domu, ako to mnohé ľudské učenia falošne učia. Zhrešil si – Boh ti ukazuje pravicou s prísnym ukazovákom ako psovi – VON! Keď sa nevyspovedáš, neukazuj sa mi na oči!!! To mohol vymyslieť iba človek, ktorý nepozná Boha, nepozná spásu, milosť, lásku a vieru. Zviedol seba do klamu a zo sebou stiahol milióny ďalších.

Človek sa musí upevniť vo viere v Boha, dôverovať Mu. Nemôžete ale dôverovať Otcovi, ktorý vás za každý prehrešok vyhadzuje z domu. Taký otec aj tento pozemský, by bol pekný tyran. Ale ak je Otec nebeský našim skutočným Otcom, my Jeho dietkami, On nás už bude formovať a pripravovať aj na skutky, poslušnosť, prekonávanie hriechov, či mučeníctvo. Lebo Pavol píše:

Veď sme jeho (Božie) dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali. Ef 2:10

Určite ste tento verš nikdy nepočuli. Je to Boh kto pripravil dobré skutky! Boh ich pripravil, aby sme ich vykonali! Boh je garantom viery, ospravedlnenia, spásy, aj dobrých skutkov! Aká je chvála na našej strane?

Preto je rozdiel medzi kresťanom ktorý uveril a celý svoj život položil na Krista – a kresťanom, ktorý sa chce nechať osláviť u Boha svojim životom a výkonmi. Prvý totiž oslavuje Boha a druhý oslavuje seba bez toho, že by si uvedomoval pochabosť a hlúposť svojho jednania!

Ale my sa najprv musíme upevniť vo viere, prebudiť toho duchovného človeka, rásť aj napriek pádom a hriechom – tie Kristus vyplatil – na to sa nepozerať – ale rásť a rásť vo viere a potom prídu skutky a posväcovanie, zastavenie sa pádov do rovnakých hriechov, ovocie Ducha Svätého. Potom sme schopní sa postupne učiť, ďalšie lekcie, ktoré Pavol dáva už pevným kresťanom.

Duchovný človek v nás musí prebiť toho telesného človeka – o tom je viera. Keď ale vieme, že sme deťmi Božími, že sme ospravedlnení, že sme vyslancami Boha, Jeho prorokmi, Jeho majetkom už dnes – dokážeme bojovať proti svetu a proti sebe so zápalom a silou leva. Ale ak si myslíme, že niekde na konci života budeme odmenení za zásluhy u Boha, že budeme na tom lepšie ako dnes zo svojej sily – zabudnime nato. Na konci života budeme na tom horšie, ako sme na tom dnes! Preto Pavol učí v Korinte, že najprv ako batoľa aj kresťan, musí začať s mliekom.

Mlieko som vám dával piť namiesto pevného pokrmu, lebo by ste ho neboli zniesli. 1Kor 3:2

My chceme hneď prijímať pevný pokrm, ale kto má dieťa dobre vie, že sa začína najprv od mlieka. A nech nikto nehovorí, že je kresťan už 20, 30, 50 rokov! Ak neprijal evanjelium o milosti, ak evanjelium celé nepripísal Bohu a ak odtiaľto nezačal – ešte sa kresťanom napriek chodeniam do kostola – nestal!

Ak človek prijme spásu ako dar, z rúk Boha, stáva sa znovuzrodeným, ako to hovorí Pán Ježiš a ako znovuzrodený, potrebuje mlieko. Potrebuje sa upevniť najprv vo viere, v tom že je Božím dietkom – je to niečo nové a človek nevie čo má robiť! Na toto bola založená cirkev, aby sa starší postarali o mladších. Ale keď cirkev upadla ako Galaťania do zákonníctva, nebolo nikoho kto by vyučoval pravé evanjelium. Vďaka Bohu, že nám zachoval spisy tých, ktorí vyložili Pavla ešte podľa starej pravej viery.

My musíme zväčšovať prameň aspoň na silnú dravú rieku a táto rieka viery, prinesie čo má priniesť.

Keď čítame postupy svätých, ako sa posväcovať, tie postupy sú správne. Ale my nemáme na to potenciál ich dodržať. Dobre vieme, ako skončíme, keď si vezmeme Scupuliho, alebo Liguoriho a ich cestu posvätenia – frustrácia. Po prvé – sú to ich cesty, po druhé, vychádzajú zo svojej spásy v ktorú verili! Hľadajte svätého, ktorý by neveril vo svoju spásu, napriek tomu, že ich to takto cirkev neučila a nenájdete. Bola to Božia milosť, ktorá im najprv povedala ako Svätý Pavol, že sú spasení a teraz majú ísť a žiť život hodný zodpovednosti spaseného dieťaťa! A vedeli že sú hriešni, lebo im to Boh zjavil a plakali nad svojou hriešnosťou. Farár Vianney dva krát utiekol z farnosti, lebo si chcel nájsť tiché miesto, kde by oplakával svoje hriechy.

Celé dnešné kresťanstvo je o knihách. Páčia sa nám knihy od Liguoriho, ale v praxi nevieme jeho rady nijako dodržať alebo uplatniť. Kniha nasledovanie Krista je tiež krásna, je mnoho ďalších dobrých kníh, tie knihy sú správne – ale to sú knihy o pokročilých kresťanoch. Pavol najprv zvestuje spásu, posilňuje veriaceho, dáva mliečny pokrm a potom tvrdší pokrm.

Ranná Cirkev to takto učila, po smrti Augustína, sa učenie o spáse tak ako ju učil Pavol postupne vytráca. Keďže sa prechádza na skutky, spása je v tom prípade na konci, lebo na konci Boh bude bilancovať, ako človek zo skutkov žil. Ale toto nie je evanjelium, to je cesta do pekla! Lebo Pavol to zhrnul v jednom verši takto:

Lebo zo skutkov podľa zákona nebude pred ním ospravedlnený nijaký človek. Veď len zo zákona je poznanie hriechu. Rim 3:20

Preto prijmite svoje spasenie, prijmite svoje ospravedlnenie, prijmite svoje povolanie kresťana, zabudnite v počiatočnej fáze na skutky, na posväcovanie, lebo to sa bude diať až potom, keď prestanete piť ako malé deti mliečko a príde tvrdý pokrm. To je možné len vtedy, keď milosť, vieru, ospravedlnenie – už máme pevnú ako skala – tak ako keď dietko už vie chodiť a rozprávať!

Prijmite spasenie už dnes!

Písal som si z viacerými kresťanmi a ako keby som si písal s jedným a tým istým. Rozhovor prebiehal asi takto:

– Veríš v Krista a jeho kríž?
– Samozrejme že verím!
– Veríš že na kríži Kristus vzal hriechy sveta?
– Verím…
– Veríš že tam vzal aj tvoje hriechy?
– Asi verím…
– Veríš že tam vzal všetky tvoje hriechy – absolútne všetky aj tie budúce?
– Problém….. Tak ma to neučili v cirkvi, v zbore, rodičia.
– Ale tak to učí Ježiš! Veríš Ježišovi?
– Verím…
– Ale on hovorí, že všetky tvoje hriechy vyplatil na dreve kríža a už nie si nepriateľom Božím.
– Ticho….

Toto sú problémy. Ľudské slovo udusilo slovo Božie. Ľudské slovo sa dalo vyššie, ako slovo Boha. A evanjelium je preč. Iba z viery je možná spása a stratou viery sa stráca – nijako inak! Všetky iné cesty, či už sú to skutky alebo hriechy – nemôžu pripraviť človeka o spásu! Len stratou viery. Iný problém. Väčšina ľudí nemá vieru – takže nie je čo stratiť! Ako v rozhovore hore.

Prijmite evanjelium, prijmite svoju spásu a nebudete ľutovať. Spása stojí na Bohu a Jeho Synovi, potvrdená je Božím slovom. Na Božie slovo, to detské, ľahké, jasné – na to postavte svoju spásu a nebudete ľutovať. Ak by ste takto neboli spasení, Božie slovo klamalo a ak klamalo, klamal Boh, ak vôbec nejaký Boh bol…

Ale Boh je, Boh si stojí za svojim slovom a – spásu ktorú takto učil Pavol, potvrdili všetci Apoštoli, keď sa Pavol ukázal v Jeruzaleme potom, ako zvestoval evanjelium pohanom. Sám Pavol svedčí, že evanjelium ho nikto neučil, nebol v kontakte s Apoštolmi – ale učil ho sám Kristus. Keď Pavol zvestoval toto evanjelium samotným Apoštolom, tým žasli, lebo sa do bodky zhodovali s ich evanjeliom. Evanjeliom o milosti Boha a Božej spáse.

Na čom staviaš svoju spásu? Beda ak na slove ľudskom a ľudských vynálezoch!

Postav sa na Krista, daj mu svoje problémy, starosti, svoje srdce, absolútne všetko. Si aj tak jeho výtvor, teda mu iba vrátiš to, čo ti daroval. Prijmi jeho evanjelium o milosti, daroch, viere – bez ktorej nie je spása možná. A v tejto viere sa upevni až po dobu, kedy ti nebude tiecť z uší a z nosa. Potom môžeš prijať pevný pokrm.

Toto nie je nič iné, iba vystrašené svedomie pohladiť, utíšiť, upokojiť. Potom toto vystrašené svedomie, ktoré sa bojí súdu, pekla, Božieho hnevu, nedostatočnosti, hriechov proti Bohu, upevňovať nie skutkami, ale upevňovať vierou – posilňovať pokoj, pohladenie, utíšenie. Tak svedomie sa zakorení vo viere a spolu s Duchom Svätým môžeš vyznať: Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Rim 8:16

Ak budeš skrze vieru na 100% presvedčený, že si Božie dieťa, potom môžeš prijímať tvrdší pokrm, chodenie s Bohom, v jeho skutkoch, ničením a opúšťaním hriechov. Ale vždy sa treba mať na pozore, aby človek neskončil ako Galaťania v skutkoch. Preto Pavol sa raduje na konci života, že vieru zachoval. Lebo viera dáva večný život, nie skutky a výkony človeka, nech by boli akokoľvek sväté – to je len zdanie. Práve v tom je nebezpečenstvo kresťanstva – ako ľahko sa dá skĺznuť od Boha k sebe – teda od spásy k skutkom.

Och Bože dobrotivý. Pevniem a rastiem v poznaní, čo si pre mňa nehodného pripravil. Ešte upadám do hriechov ale už si ich nevšímam. Viem totiž, že mi pripravuješ iné skutky a odpratanie hriechov, preto sa nepoddávam skľúčenému zmýšľaniu, ktoré diabol vo mne vyvoláva, lebo je žalobca, ktorý neustále Tebe na mňa žaluje. Keďže poznám tvoje zasľúbenia, diablovi iba môžem odpovedať to, čo ma učíš: Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? Rim 8:33

Tvoj súdny dvor ma ospravedlnil cez Kríž tvojho Syna, očistil si ma krvou Krista od hriechov, dal si mi synovský prsteň – ako by som sa mal teraz báť diabla a jeho žalovania? Keď ma ty ospravedlníš – kto sa opováži voči mne sa postaviť a odsúdiť ma!? Ten starý had, chce obžalovať Božie dieťa?! Ako sa opovažuje! Ľudské učenia, farizeji, zákonníci ma chcú uvrhnúť do žalára aby som mlčal, varia svoj hnev proti mne, lebo neslúžia Tebe Pane, i keď sa tak tvária. Kto ma z nich môže obžalovať? Pre mňa už nieto odsúdenia!

Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi; Rim 8:1

Namýšľam si vari, že sa takto odvažujem hovoriť? Ó nie Pane, práve naopak – takáto viera sa ti páči, lebo to nie je viera, ale dôvera v Tvoje slovo. Uchoval som si všetky spisy, všetky verše, ako keď si právnik uchováva spisy k súdu, aby som sa mohol nimi hájiť a dávať ich ďalším ľuďom, ktorí v Teba uveria v dôvernom zväzku.

Postavil si ma Pane do raja, do rajskej záhrady, čím som si to zaslúžil? Iba tvoja milosť, iba tvoja láska, iba tvoja dobrota.

Moje ďakujem je ničím, moja mizerná láska a mizerná chvála na Tvoje sväté meno, je slabou odplatou za tvoje milosrdenstvo voči mne a aj tieto skutky vychádzajú ako prvotiny od Teba.

Upevňuj moju vieru prosím, upevňuj ma v láske, pretože sa už dnes radujem z tvojej spásy.

Amen….