Kto však nepracuje, ale verí v toho (Boha), ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť. Veď aj Dávid blahoslaví človeka, ktorému Boh počíta spravodlivosť bez skutkov: „Blahoslavení tí, ktorým sa odpustili neprávosti a sú oslobodení od hriechov. Blahoslavený človek, ktorému Pán hriech nepripočíta.“ Rim 4:5-8

Kto však nepracuje…

Ľudia si radi všetko odpracujú, veľmi neradi dostávajú dary viditeľné. Inak je to v skrytosti, keď ich nikto nevidí. Vtedy naopak veľmi radi kradnú. Pavol v tomto verši hovorí – Kto však nepracuje…

Ako je to možné? Niekto pracuje a nedostáva, iný nepracuje a dostane. Pozrime sa na Svätého Pavla. Mnohí ľudia chodili k Ježišovi, lebo múdro učil, konal zázraky, liečil ľudí, ale nepochopili Jeho dôvod príchodu, príchodu Boha na zemi, kvôli spáse ľudí. Naopak – Pavol ešte ako Šavol, Ježiša nevyhľadával, jeho učeníkmi pohŕdal, napokon ich prenasledoval. A tu sa mu zjavuje sám Pán a obracia ho k sebe, k viere. Pavol absolútne nepracoval na svojej viere, na svojom spasení, pohŕdal Kristom, dostalo sa mu pravej viery absolútne nezaslúžene. Jeho meno bolo postrachom pre kresťanov, napokon sa stal z vôle Boha, najväčším hlásateľom evanjelia.

Podobne zločinec na kríži. Absolútne ho Ježiš nezaujímal, páchal hriechy, kradol, čo ho priviedlo až k vražde, len aby si naplnil svoj sebecký život a tu sa mu dostáva úplne nezaslúžene milosť Božia.

Kto však nepracuje, ale verí v toho (Boha), ktorý ospravedlňuje bezbožného

Ako sa týmto ľuďom, ako Pavol či zločinec na kríži, dostáva ospravedlnenie? Že veria v Boha, ktorý ospravedlňuje. Obaja neverili takto v Boha, ktorý by ospravedlňoval, pokiaľ sa im nedostalo nezaslúženej milosti znovuzrodenia. Znovuzrodenie nie je niečo viditeľného, je to duchovná záležitosť, stane sa v okamžiku.

Keď prichádza Nikodém za Ježišom, Pán mu hovorí, že sa musí znovu narodiť. Nikodém je z toho vykoľajený a pýta sa, ako sa to môže stať? Ježiš mu odpovedá:

„Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch. Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť. Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Jn 3:5-8

Ježiš hovorí, že telesne sme sa už narodili, ale sme mŕtvi duchovne. Duchovné narodenie je nadprirodzená práca Boha, nezaslúžený dar, nedá sa vyvolať nejakým úkonom, obradom, lebo Duch si vanie ako chce a nepochopíme teda pravidlá znovuzrodenia. Čo môžeme a máme robiť je to, aby sme si vyprosili od Boha toto nové narodenie v Duchu. Boh nedáva hada, keď si pýtame rybu. Keď sledujeme znovuzrodenia v Písme, Boh dáva tento rad nezaslúžene ľuďom, ktorí oň absolútne nestáli.

Kto však nepracuje, ale verí v toho (Boha), ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.

Následok znovuzrodenia je spravodlivosť človeka pred Bohom. Človek je od prirodzenosti hriešny, od Boha uteká, seba samého má za boha, koná všetko pre svoju sebeckosť. Obrátenie človeka Bohom, je cez pritiahnutie Duchom Svätým, keď človek uverí v Boha, nielen že existuje, ale hlavne že Ho má človek pri sebe, chce ho viac a viac spoznávať zo slova, ktoré nám zanechal, túži sa mu podobať, nasledovať Ho, oslavovať Ho, milovať Ho – dôverovať Mu. Človek má mať takúto vieru, ktorá je zameraná na Boha, ako keď je šíp namierený na objekt, plná sústredenosť na šíp, nezáujem okolia, iba šíp, prižmúrené oko a streľba s tým, že je zasiahnutý objekt.

Ak má človek takúto vieru, pred celým stvorením ho Boh vyhlasuje za spravodlivého. Z bezbožníka, robí Boh spravodlivého človeka nie zo skutkov, ale z viery.

Je to zázrak. Bezbožník, ktorý nepozná Krista, nechce ho poznať, nezaujíma sa o vieru, je na ceste do pekla, je samotným Bohom vyhlásený za spravodlivého preto, lebo uveril. Je to celé vykonané Božou mocou v okamžiku.

Je aj iný zázrak. Človek, ktorý celý život chodí do kostola, pristupuje ku sviatostiam, pritom Boha nepozná, nevie kto Boh skutočne je. Jeho duchovný život je iba o povinnosti a akejsi poslušnosti, ukázať sa pred Pánom v nedeľu, inak takýto človek verí v spásu, na základe svojich skutkov a výkonov. Čas od času si prečíta nejakú duchovnú literatúru, ide na krížovú cestu, na rôzne nábožné akcie, modlí sa pravidelne ráno i večer, ale radosť z viery a z Pána nemá.

A tu ho zasiahne blesk znovuzrodenia a stane sa horlivým v konaní pre Pána, stane sa kresťanom, nasledovníkom Krista. Tiež bol do svojho času bezbožný, napriek tomu že chodieval do kostola. Nerúhal sa Bohu, viedol morálne dobrý život, ale Boh nemal v jeho živote miesto, nedostal možnosť viesť jeho život. Tento človek bol preto bezbožný, lebo Boha mal iba ako prívesok, ako niekoho na koho zavolá, v čase núdze. Pre tohto človeka rovnako platí, že Boh ho ospravedlňuje, lebo je bezbožný.

Veď aj Dávid blahoslaví človeka, ktorému Boh počíta spravodlivosť bez skutkov

Pre toto sú niektorí  starozákonní veriaci pred Bohom svätí. Lebo oni poznali Krista a jeho kríž ešte v čase, kedy bol zahmlený. Počítanie spravodlivosti bez skutkov, bez dodržiavania desatora, je možná iba cez Kristov kríž, kde Ježiš na svojom tele hriechy zničil, kde bola vykonaná obeta a tým zadosťučinenie Bohu.

Starý zákon poznal spravodlivosť zo skutkov. Ak niekto dodržiaval zákon, bol počítaný medzi ľuďmi ako spravodlivý. Ale nie u Boha. Boh pozná srdcia a vie, že ani jeden človek zákon nedodržal. No už vtedy Boh dáva poznať Krista a spravodlivosť cez neho, inak by Dávid nenapísal tento krásny úsek:

„Blahoslavení tí, ktorým sa odpustili neprávosti a sú oslobodení od hriechov. Blahoslavený človek, ktorému Pán hriech nepripočíta.“

Prečo? Lebo Boh je ten, kto ospravedlňuje bezbožného. Všetci sa rodíme bezbožní, všetci sa rodíme ako nepriatelia Boha. Sme vychovaní v rodinách kresťanských, ale nikdy sme Bohu nedali svoj život a srdce. Alebo sme aj dali Bohu život, stali sme sa zasvätenými, prijali sme nejakú službu v cirkvi, ale keď počujeme, že človek má byť už za života ospravedlnený, myslíme si, že je to nezmysel, lebo to sa môže udiať až na konci nášho života. Boh vezme náš život a bude nás z neho súdiť. A toto je dôkaz o našom mizernom stave bez znovuzrodenia. Znovuzrodenie prichádza hneď, aby sme vedeli, že Boh nám nepočíta hriechy, že na nás pozerá ako na spravodlivých ľudí v Kristovi. Prečo? Lebo On ospravedlňuje bezbožných!

Každý kto neverí Bohu, jeho svätému slovu ktoré nám zanechal, je bezbožník! Veriť v náboženstvo je pekná vec, ale je to viera v ľudské výmysly a vynálezy. Ale veriť Bohu, ktorý povie, že ospravedlňuje bezbožného a ty mu neveríš – ako by si mohol byť znovuzrodeným?! Musíš si v modlitbách prosiť o tento dar.

Si smilník, zlostíš sa, si plný pýchy, pokrytectva, sebectva, závisti, nenávisti – si bezbožník. A v tom je ten paradox Božieho slova – On ospravedlňuje presne takých, aký si ty! On neospravedlňuje tých, ktorí o sebe hovoria že sú vzorní kresťania, že chodia na omše, že chodia na kázania, pobožnosti. On neospravedlňuje tých, ktorí sa pravidelne postia, modlia sa mnohé modlitby, snažia sa dodržiavať zákon a keď večer nenachádzajú hriech tohto dňa, idú spokojne spať.

Lekár nelieči zdravých. Boh ospravedlňuje skrúšených, nespokojných zo svojho duchovného života, ktorí žalostia nad svojimi hriechmi, nedokážu mnohé zvládať, upadajú do nich a tí ľudia sú v žalostnom stave. Túžia byť iní, lepší, ale sa im nedarí a tak sa pozerajú zahanbení na takých, ktorým všetko ide na oko dobre, ktorí konajú službu v cirkvi, ktorí sú spokojní zo svojou vierou. Boh hľadí na každého človeka a posudzuje jeho srdce. On sa ujíma tých, ktorí sú skrúšení, slabí, ktorí napriek snahe padajú, ktorí sú nešťastní zo svojho života kresťana. Lebo sú bezbožní pred tým, ako sa ich Boh ujme, napriek ich kresťanstvu, ktoré je jednou veľkou katastrofou. A potom keď sa ich Pán ujme, dá im nový život, nové srdce a začnú kráčať k Bohu, úzkou cestou, chváliac Boha všade kde prídu.

Boh ospravedlňuje bezbožných. Boh neospravedlňuje zbožných vo svojich očiach. Boh skôr ospravedlní zločinca, opilca, nemravníka – ako človeka ktorý je na tom rovnako, ibaže v skrytosti, pred ľuďmi pôsobí uhladene. Skôr ospravedlní Pán rúhača, ako človeka ktorý chodí do kostola a tohto rúhača odsudzuje, ale sám je rúhačom, pretože Bohu v srdci nedáva jeho právoplatné miesto.

Preto Pán povedal to podobenstvo o dvoch kajúcnikoch, ktorí sa v chráme modlili. Prvý bol farizej, ktorý všetko dodržiaval na povrchu, postil sa tri krát v týždni, dával almužny, ujímal sa vdov a chudobných, dával desiatky a predsa nebol ospravedlnený a prečo? Lebo ospravedlnenie nepotreboval! Sám pre seba bol vzorom, ukazoval sa ako spravodlivý človek pred svetom v ktorom žil. Ktorý blázon by chcel ospravedlňovať spravodlivého človeka? Vari by Boh bol takým bláznom? Preto Boh ospravedlňuje zločincov a bezbožníkov! Naproti tomu mýtnik, ktorý sa bil v prsia, aby mu Boh odpustil hriechy, lebo bol na dne, lebo mal srdce zavalené olovom, bol Bohom ospravedlnený. Lebo bol hriešnik, lebo bol bezbožník.

Viete ktorých ľudí Boh najviac neznáša? Prečítajte si Zjavenie Jána. On nenávidí vlažných kresťanov! Vlažný kresťan je spokojný sám so sebou, napriek mizernej viere, miernej službe, mizernému životu. Chodí si do kostolíka, ale Boha nepotrebuje. Chodí si ku sviatostiam, dodržiava všetky tie ľudské nariadenia, ktoré mu cirkev určila, ale Boh je pre neho nepotrebný, lebo si vystačí so svojimi skutkami. Rád sa pozerá sám na seba, čo vykonal, málo hľadí na Krista, ktorý vykonal všetko…

Preto Ježiš hovorí, že je lepšie byť studený, ako vlažný. Vlažný človek nemôže byť zlomený, lebo sa uspokojil svojim štýlom života. Zvlášť duchovní ľudia sú na tom najhoršie, pretože sa nazdávajú, že konaním skutkov ktoré robia, sú na tom dobre, sú vcelku spravodlivými pred Bohom. Boh nepozerá na funkciu človeka na zemi, on pozerá na srdce. Ak sa človek bude chváliť funkciou, len si môže priťažiť a je lepšie, keď vlažný duchovný radšej ani nehovorí, že mal takýto úrad.

Ale studený človek je zjavný hriešnik, odmieta Boha, odmieta Krista, odmieta spásu – to je pravý hriešnik, pravý bezbožník. A Boh ospravedlňuje práve takýchto vzbúrencov! Preto hovorí Pán – je dobré byť horúci – zapálený pre Boha, pretože taký človek je znovuzrodeným kresťanom. Dobré je byť aj chladným, ateistom, ktorý proti kresťanom píše, vystupuje, angažuje sa – koľkí takí boli Bohom pritiahnutí a obrátili sa!? Prečo? Lebo boli bezbožní a Boh ospravedlňuje bezbožných. Ale čo s vlažnými – tými spokojnými, ktorí ohrievajú lavice v zboroch a spokojne si kráčajú životom?! Takých Boh ospravedlniť nemôže.

Celý problém v cirkvách je ten, že tam chodia znovuzrodení kresťania a vlažní kresťania. Znovuzrodených je len veľmi veľmi málo, zato vlažných je veľa. Veľa je povolaných, málo vyvolených. Boh aby ospravedlnil bezbožného človeka, ktorý je vo svojich očiach spravodlivý, musí mu najprv ukázať omyl v ktorom sa nachádza. Musí mu ukázať hriešnosť, jeho neschopnosť pred Bohom, jeho kritický stav. Ale ako, keď dnešné kázne, o skazenosti človeka nehovoria, ba dokonca sa oprášilo učenie semi-pelagiánske, ktoré vidí v človeku kus dobra, akýsi potenciál, aby sa obrátil sám zo svojej sily!

Boh toto predvída, vie dopredu celé dejiny a preto už na začiatku hovorí tú divnú správu – Ospravedlňujem Bezbožného!

A tak je tu výzva aj pre teba. Si na tom zle, si zlomený, si nespokojný so svojou vierou, so svojim kresťanstvom? Upadáš do hriechov, nedokážeš bojovať proti mnohým nerestiam, skúšaš všetko možné a stále zlyhávaš? Musíš sa znovuzrodiť! Prosiť Boha o tento dar, lebo len On ti dokáže pomôcť. V tomto stave si totiž bezbožník, lebo každý bezbožník pácha ťažké hriechy. Ale to, že si bezbožník, ti dáva u Boha nádej na obrátenie a spásu. Lebo Boh bezbožníkov ospravedlňuje…

Amen…