O skazenosti človeka, je tu na stránkach v poslednej dobe popísané dosť. Pozrime sa teraz na milosrdenstvo Boha a jeho vyvolenie si svojho ľudu. Dnešný liberálno-humanistický človek, má s vyvolením, ktoré hlásal Pavol či Augustín dosť veľký problém. Dnes nájdete skôr vyvracanie Augustínovho učenia ohľadom predestinácie, ako jeho obhajoby. Je to neznalosť Boha a jeho slova, ktoré vychádza z Jeho dobroty a z našej špatnosti. Ak tento základ začneme učiť inak, prídeme k deformovanému učeniu a nepravej viere.

Ako názorný príklad ktorým začnem, je krásne kráľovstvo, kde vládne múdry, dobrý, spravodlivý kráľ, má svojich poddaných, ktorí tohto kráľa milujú. A tu sa zrazu objaví v tomto kráľovstve zločinec, ktorý nenávidí tohto kráľa, je pristihnutý pri tom, ako ho chcel otráviť jedom! Čo asi tento kráľ urobí tomuto zločincovi? Čo asi bude chcieť celé kráľovstvo po kráľovi, ohľadom tohto zločinca? Smrť!

Zločinec je v tomto prípade človek! Kráľ má a musí vykonať popravu, musí ho odsúdiť a popraviť. Pádom Adama sa človek presne takýmto stáva a to bez rozdielu! Boha nielenže človek (Adam) nemiluje, nenávidí Ho, on ho zavraždil v celom svojom živote, hovorí že neexistuje!

Niekde som čítal mizerný článok o tom, ako predestináciou – teda Božím zvrchovaným vyvolením – sa z Boha stáva akýsi tyran, ktorý má človeka iba na nitkách ako bábiku. Bolo to dokonca zle dokladované veršami z Písma. Typická ukážka toho, že tento človek ktorý sa tým zapodieval, nepozná Boha, nemiluje Ho a nepozná kresťanstvo a evanjelium.

My v Písme vidíme, že ak človek zhreší, zaslúži si smrť! Lebo odmena za hriech je smrť Rim 6:23 Adam keď zhrešil, zomrel Duchovne a táto duchovná smrť sa preniesla na všetkých ľudí. Preto je smrť v Písme dvojaká – fyzická a duchovná. Fyzickú smrť zažijeme na konci života. Duchovne sa mŕtvi už rodíme a preto potrebujeme znovuzrodenie z Ducha.

Keď Adam zhrešil, Boh ako kráľ mal vykonať okamžitú popravu a celé nebesia by tlieskali. Ale tento kráľ, ktorého človek – zločinec nenávidí a chcel ho otráviť, dáva Adamovi milosť a pripravuje milosť celému ľudstvu, cez kríž svojho Syna. To je nepochopiteľné zo strany Boha! Ak by nás chcel niekto zavraždiť, niekto kto má penu u huby, uplatnili by sme spravodlivosť, zavolali políciu, nahlásili pokus o vraždu a žiadali súd, aby bol tento človek potrestaný. Ale Boh koná inak.

Lenže! Boh tiež vidí budúcnosť, lepšie povedané – On je mimo čas a keď pozerá, kto prijme Kristov kríž z týchto zločincov, zisťuje že NIKTO! Ani jeden človek neprijme spásu cez Krista a Kristus tak na kríži zomrie nadarmo! Až v takomto nepriateľstve je človek voči Bohu! Boh vykoná spásu, ale ak ju nechá na človeku, aby ju prijal svojou takzvanou slobodnou vôľou – nenájde sa ani jeden, ktorý by tak učinil.

Teraz mnohí možno začínajú chápať pozíciu Boha! Ako niekto môže napísať, že tento Boh nemiluje, keď odpustí Adamovi hriech, je ochotný vykonať drahú spásu cez krv svojho Syna, ale nie je nikoho, kto by spásu prijal. Čo by ste robili? Boh mohol spasiť všetkých ľudí, ale to neurobil, z neznámych dôvodov. Podmienka jeho spásy bola – kto uverí, bude spasený, kto neuverí, spasený nebude. Teda Boh vytvára dva tábory – spasených a nespasených.

Už tu sa človek, ktorý Boha nepozná a nemiluje, musí zastaviť a vyhodiť na oči Bohu, že prečo všetkých ľudí nespasil? Boh je preto zlý!

Ale my vidíme presný opak – je to Boh ktorý je dobrý a človek, ktorý si spásu nezasluhuje, lebo je rovnaký ako sám diabol, tak veľmi Boha nenávidí.

Boh sa teda rozhodol, že spasí určitý počet ľudí, svoj ľud, ako to v Písme aj potvrdzuje. Preto je spása milosť, či dar. Ak je spása milosť, dostáva ju človek nezaslúžene, presne tak, ako dostáva nezaslúžene dar. Ak túto Pavlovskú doktrínu neprijmeme, neprijmeme absolútne kresťanstvo, evanjelium, nepochopíme všetky tie učenia v Písme, o ktoré sa budeme potkýnať a vykladať ich inak, aby sa nám vtesnali do falošnej teológie.

Ježiš keď sa modlí Arcipastiersku modlitbu, nemodlí sa za svet, nemodlí sa za všetkých ľudí, ale iba za tých, ktorých mu Boh Otec dal – teda za svoj konkrétny ľud!

Lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. Jn 17:8-9

V Písme sa vyskytujú dva druhy volaní k Bohu. Jedno je všeobecné. Napríklad – obráťte sa a budete žiť, konajte skutky svetla, Pán plače nad Jeruzalemom, že Ho neprijal, čím sa odsúdil. Tých veršov, kde Boh volá ľudí, aby sa dali zachrániť, spasiť, aby uverili, je veľa. Ale toto volanie je milosť všeobecná! Boh naozaj chce zachrániť všetkých ľudí a preto všetkým ľuďom ponúka spásu. No zároveň smutne konštatuje, že napriek volaniu, výchove, vedení svojho ľudu Izraela, čo bola ukážka pre človeka, ako je na tom zle – nie je nikto, kto by spasenie prijal. Preto je iba jedna nevyriešená otázka – prečo Boh nespasil všetkých ľudí?! Je samozrejme absolútne spravodlivé, ak Boh nespasí nikoho. Na to má plné právo a zostáva absolútne svätým.

Je to však aj tak láska, milosť, zľutovanie sa nad zločincom ako som ja, ktorý Boha nenávidel 36 rokov a zrazu ma Boh povolá k viere bez akejkoľvek podmienky, pretože ja som Boha nehľadal, netúžil som po Ňom, nepotreboval som Ho, nepýtal som sa na Neho – bol mi ukradnutý, rúhal som sa Jeho menom, hrešil som do Jeho Svätého mena. Ak mi niekto povie, že som sa obrátil lebo to bola moja vôľa, tak mu môžem povedať len jedno – Boh ma musel ťahať za vlasy aby som uveril. Teológie, kde Boh nemôže zasiahnuť do ľudskej vôle sú absolútnym nezmyslom. Jeden teológ to správne pomenoval – človek má slobodnú vôľu, ale Boh má zvrchovanú slobodnú voľu!

Všeobecná milosť je práve tá milosť, ktorá apeluje na ľudskú slobodnú vôľu – obráťte sa, uverte, prijmite Ježiša. A tu vidíme, že odozva zo strany človeka je hluchá. Boh sa týmto oslávi a bude ukazovať, ako každého človeka počas celého života volal a on bol hluchý na Jeho volania. Možno práve pre toto si Boh vytvoril svoj konkrétny ľud, aby ukázal na ľudskú neschopnosť, dokonca ani len prijať už hotovú spásu na Golgotskom kríži.

Verím, že sa mnohým táto téma nepáči, pretože to nie je zrovna na prvé počutie príjemné, ako aj mne samému to nebolo. Ale pod váhou Božieho slova som kapituloval a postupne som preniesol záťaž zo seba, na Krista, pretože som uznal svoju nemohúcnosť a naopak Božiu všemohúcnosť.

V Písme sa však objavuje aj iné povolanie, ktoré teológia nazýva – účinné povolanie. Toto povolanie sa neminie cieľa, je ustanovené, dané, pevné, určené. Keď sa Pavol obracia pred Damaskom, ide o účinné povolanie, kde si Boh vybral Pavla na svoju vinicu. Boh otvára uši, otvára srdcia, cez Svojho Ducha svätého, ale toho dáva len tým, ktorých si Boh vybral pre Krista.

Keď sa Ježiš pýta, za koho Ho pokladajú učeníci, Peter odpovedá – Ty si Kristus, Syn Boha živého! Ježiš mu na to odpovie – blahoslavený si, pretože ti to TELO a KRV nezjavili, ale Otec, ktorý je v nebesiach! Tým Ježiš povedal, že na to nemohol nijako prísť sám od seba, zo svojho rozumu, teda tela, ale sám Otec Boh mu toto zjavil.

V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Mt 11:25-27

Ak to vezmeme opačne – komu Syn nebude chcieť seba zjaviť, ten ho nebude poznať – teda nie je vecou človeka poznať Krista, obrátiť sa z tela a krvi, ale všetko je v moci Boha.

Pán Ježiš hovorí o svojom ľude, svojich ovciach, ktoré Ho poznajú a On pozná ich.

Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. Jn 10:14-15

On za tieto svoje ovce položí život – teda za konkrétny ľud, ktorý si vyvolil. Ďalší verš hovorí, že má aj iné ovce, ktoré nie sú z Izraela, aj na ne sa uplatňuje jeho spása:

Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier. Jn 10:16

Mnoho ľudí pod tlakom teológií ktoré počuli, si môžu na tento verš spomenúť z kostola, kde sa hovorí, že je jedno stádo a jeden pastier – pápež. Ale my tu a v krížových odkazoch jasne vidíme, že je to Ježiš ktorý položí život za svoje ovce, kde On je pastier a stádo sú tí, za ktorých svoj život položil.

Ku Kristovi nikto nepríde, ak mu to nie je dané od Boha Otca:

Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. Jn 6:44

Toto je odhaľovanie účinného povolania, kedy Boh dá ľud Kristovi a ten ľud aj príde, uverí, bude sa posväcovať a bude spasený.

Ježiš predsa dobre vie, že kto uverí a kto neuverí, lebo mu to Otec oznamuje. Tiež vie, že Judáš ho zradí. Ak by Boh chcel spasiť všetkých ľudí, urobí to lusknutím prstov, ale On má svoj plán a my nepoznáme Jeho sväté cesty.

Ale niektorí z vás neveria.“ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“ Jn 6:64-65

Na nás je v prvom rade dané to, aby sme uznali právo Boha. Toto je totiž to najťažšie pre tých vlažných kresťanov, alebo takých, ktorí väzia niekde v náboženskom kresťanstve, kde sa príliš nemusia zaoberať kto je to Boh, kto je to Ježiš, čo je to spása. Tak ľahko potom odpadávajú do neprávd svojich predstáv, kde si niečo myslia bez toho, že by to mali podložené Božím slovom. Myslia si o Kristovi že je taký, alebo onaký. Mnoho ľudí píše, že Boh je láska – absolútna láska, ale nevedia v akom kontexte je to v Písme, v akom kontexte sa táto láska vzťahuje na nás, lebo inak je človek skôr pod Božím hnevom ako pod láskou a to celkom oprávnene. Také to veršíkovanie bez kontextu, robí mnohým kresťanom z Krista a Boha iba modlu, akýsi obraz Boha, ktorého si vytvorili vo svojej hlave. A práve k tomuto by tu mala byť Cirkev, aby ukázala Boha svetu takého, aký je, ale cirkvi dnes zabudli na tento obraz Boha a urobili z neho bôžika, ktorý sa rozplýva nad človekom.

Pozrime sa na Pavla a jeho poznanie Boha…

A nielen to, ale aj Rebeka počala z jedného, z nášho otca Izáka. Rim 9:10

Túto časť Pavol začína tým, že Rebeka mala dvoch synov – dvojičky – Ezaua a Jakuba. Narodili sa vyvolenému národu, tým istým rodičom, v ten istý čas. Ale Ezau nebol spasený, kdežto Jakub bol a nielen to, bol praotec nás veriacich. Ako je to možné, že Ezau nedbal o Boha, za hlúpu šošovicu predal svoje prvorodenstvo? Pavol to vykladá ďalej:

A hoci sa ešte ani nenarodili, ani neurobili nič dobré ani zlé – aby ostalo v platnosti Božie rozhodnutie, čo sa týka vyvolenia, nie zo skutkov, ale z vôle toho, ktorý povoláva -, bolo jej povedané: „Starší bude slúžiť mladšiemu,“ Rim 9:11-12

Nič ešte nevykonali, ale v platnosti je podstatné Božie rozhodnutie, čo sa týka vyvolenia, nie zo skutkov, ale z vôle Boha! Boh sa rozhodol ešte sa ani dvojičky nenarodili a jeho rozhodnutie platí! Pavol zakončuje tento verš šokom, zvlášť pre tých, ktorí odmietajú Božie zvrchované vyvolenie:

Ako je napísané: „Jakuba som miloval, Ezaua som nenávidel.“ Rim 9:13

Poznáte tohto Boha prosím? Veľa ľudí povie, toto Boh nemohol povedať! Jedného si zamiloval, druhého NENÁVIDEL! V pravde mal nenávidieť oboch, lebo obaja sú rovnakí zločinci a Boha od prirodzenosti nenávidia – ale Boh vo svojej láske si Jakuba zamiloval.

Pavol akoby poznal reakcie aj dnešného sveta, nekončí takto tie verše, ale pokračuje, akoby počul ten váš tvrdý odpor:

Čo teda povieme? Je vari Boh nespravodlivý? Vonkoncom nie! Rim 9:14

My povieme – Boh nemiluje, má človeka na špagátoch, je nespravodlivý – ľudia nevedia čo je spravodlivosť. Spravodlivosť je to, keď oboch bratov odsúdi. Milosrdenstvo je to, keď jedného zachráni, na čo nemá Jakub nárok. Pavol ide ďalej:

Veď Mojžišovi hovorí: „Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem.“ Rim 9:15

Toto je absolútna výsada Boha! Nemusí sa zmilovať nad nikým, ale z lásky k niektorým, sa zmiluje a zľutuje. Ale ak sa nezľutuje, tak sa nič nedeje. Určite ste o Bohu takto nepočuli?! Milovať Boha, mocného a zvrchovaného, to je dar od Neho. Milovať svoju predstavu Boha, je naša mizernosť a nevera.

A tu je podstata viery, ktorú Pavol učil, ranná cirkev a Augustín. Vaše obrátenie, vaša viera, vaše skutky a výkony, nie sú pred Bohom ničím! Toto je problém dnešného človeka, lebo človek si chce všetko odpracovať. Ale Boh nedáva spásu podľa svojej ľubovôle a nikto z nás nepozná kľúč, prečo tomu povie áno, tomu nie.

Nezávisí to teda od toho, kto chce, ani od toho, kto beží, ale od Boha, ktorý sa zmilúva. Rim 9:16

Spása je teda absolútne nezávislá od vás – vy nehráte vo svojej spáse žiadnu pesničku. Nezáleží ani od vašich skutkov – ale od Boha, ktorý sa zmiluje nad kým chce – zmilujem sa nad kým sa zmilujem…

A Pavol tuší váš odpor, vidí vás ako sa tomuto nechcete podriadiť, ako v srdci rebelujete a mnohí vymysleli teológie na tieto verše, len aby zakryli ich podstatu a tak Pavol seká ďalej do živého keď vás napomína:

Ale kto si ty, človeče, že odvrávaš Bohu?! Vari povie výtvor tomu, kto ho vytvoril: „Prečo si ma takto urobil“? Rim 9:20

Takto máte poznať Boha, ako Pavol! Čo Boh dal, to vezmem a ďakujem. Nenárokujem si, pokorím sa pod Boha. Mnohí ľudia hovoria, že sa podriaďujú pod cirkev a jej ľudské vynálezy – ale nedokážu sa podriadiť pod Boha. Nie je podstatné aby sa človek podriadil pod ľudské učenie, ale pod Božské. Lebo Písmo hovorí, blahoslavení sú tí, ktorí zachovávajú Božie slovo v srdci.

Kto si ty človeče – obyčajný výtvor tohto mocného Boha – že odvrávaš? Vari ty, ako výtvor Boha, nie bôžika ktorého nosíš v hlave – povie – prečo si ma takto urobil, prečo nemám takéto danosti, peniaze, moc, slávu, krajšie vlasy, väčšiu vieru?! Kto si, že sa odvažuješ vôbec o tomto uvažovať!?

A tu Boh odkrýva cez Pavla ešte jednu vec – ukazuje že je na Ňom a len na Ňom, koho spasí, lebo nie je nikto, kto si spásu zaslúži!

Alebo nemá hrnčiar moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu nádobu na vznešené účely a druhú na všedné? Rim 9:21

Vari nemá Boh právo jedného človeka spasiť a druhého iba volať účinným volaním, aby sa sám, zo svojej vôle, ktorú tak človek vysoko vyzdvihuje, obrátil? Boh má absolútne právo urobiť z teba svojho apoštola pohanov a z tvojho brata zatvrdeného človeka, lebo ho nechá na svoje hriešne srdce! Boh má právo dať jednému kresťanovi dary a poznanie a inému nedá nič – kto si ty, že by si mohol svojmu Tvorcovi odvrávať?!

A čo ak Boh chcel ukázať svoj hnev a prejaviť svoju moc, a preto s veľkou trpezlivosťou znášal nádoby hnevu, pripravené na záhubu, Rim 9:22

Tu vidíme, že Boh tých, ktorých nechal na svoje slobodné srdce, milujú seba, milujú hriech, o Bohu nechcú nič počuť, nechcú aby im Boh zasahoval do života, popierajú jeho existenciu a On má právo prejaviť na nich svoj svätý hnev, na ktorý bude nebo tlieskať. Ale on s trpezlivosťou znáša tieto nádoby pripravené na záhubu – s trpezlivosťou znáša ľudí, ktorí sa Bohu rúhajú. Prečo? Aby ukázal svoju moc a naopak – na nádobách ktoré si vybral a vyvolil, za ktoré Kristus vylieval krv, ukáže svoje milosrdenstvo a ich slávu.

A ukázať bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré pripravil na slávu, Rim 9:23

Tu vidíme pravé milosrdenstvo, nie to, ktoré sa razí v dnešnom svete. Boh sa nemusel nad nikým zľutovať, ale to urobil a zachránil mnohých ľudí od skazy pekla, ktoré si právoplatne zaslúžili a preto neprejavil iba spravodlivosť, ale aj milosrdenstvo.

Na komže to prejavil to milosrdenstvo? Na kresťanoch, ktorých si vybral, ospravedlnil, posvätil.

Na nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z pohanov?! Rim 9:24

Pokračovanie…