Kristus je jediný kňaz všetkých kresťanov… Alebo prečo mnohí kresťania nemajú navždy odpustené hriechy?!

Ježiš Kristus okrem toho všetkého, čo sa v cirkvách hovorí, urobil niečo, čo sa v cirkvách nehovorí. On zrušil ľudské kňažstvo, kedy sa sám stal kňazom a prostredníkom medzi Bohom a človekom. Mnohí ľudia hovoria – veď máme kňazov, ľudí, ktorí vykonávajú obetu na oltári. Nato sa vždy pýtam protiotázkou – koľko kňazov zomrelo v rannej cirkvi, v arénach? Ja viem presné číslo. Nula. Ranná cirkev kňazov nemala!

Písmo pozná iba tri druhy ľudí, ktorí v cirkevných zboroch mali nejaké poslanie:

1. Biskup – dozorca, zodpovedný človek za zbor
2. Presbyter – starší. Zo starších sa potom vyberal nový biskup
3. Diakon – pomocník v zbore, z dnešného pohľadu niečo ako kostolník

Ale kňazov ranná cirkev nemá. Nebol dôvod a nie je dôvod ani dnes. Práve tento článok bude o tejto veci…

Levítske kňažstvo, alebo kňažstvo starej zmluvy, bolo o nedokonalých ľuďoch, ktorí museli obetovať Bohu najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. Toto kňažstvo sa neustále mení, podľa toho, ktorý kňaz nastupuje na miesto kňaza starého. Vidíme to dobre napríklad pri kňazovi Élim, ktorý viedol zo svojimi synmi službu odpornú Bohu – no inak to bolo v prípade Samuela, ktorý ho nahradil. Kňazi sú smrteľní ľudia, kňažstvo teda prechádza z jedného na druhého. No inak je to v prípade Ježiša Krista.

Kristus nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého. Hebr 7:26-27

Kristova obeta bola jedna, bola dokonalá, nemožno ku nej nič pridať ani ubrať. Dokonale zmierila ľudí s Bohom, pretože Ježiš Kristus vošiel do svätyne svätých sám, so svojim telom, svojou krvou a obetoval sa miesto hriešneho človeka.

Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta, raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie. Hebr 9:11-12

Toto nemohli vykonať hriešni kňazi starej zmluvy, ale Boh-človek Kristus Pán, to vykonal a tým nám získal nekonečnú cenu odpustenia. Ale teraz pozor – Kristus tým, že vykonal dokonalú obetu, že premohol smrť, že neustále žije – jeho kňažstvo sa neprenáša!

A tamtí sa mnohí stali kňazmi (starozákonní kňazi), lebo im smrť bránila zostať, no tento (Kristus), pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného. Hebr 7:23-24

Kristus je jediný kňaz novej zmluvy! Ak sa v cirkvi tlačilo na obriezku v čase apoštolov, tento jav sa dal ešte odstrániť. No prišiel oveľa horší jav, ktorý sa objavuje oveľa neskôr a to zahmlenie jediného kňažstva Krista, ktoré sa nahrádza novým kňažstvom ľudským. Toto má katastrofálny dopad na spásu, na evanjelium, ktoré sa stávajú nejasné, zahmlené a vedú mnohých ľudí na cestu záhuby.

Ešte raz čo hovorí slovo Boha: No tento (Kristus), pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného.

Kristom sú zastavené obety. On vykonal poslednú dokonalú obetu, čím ruší akékoľvek kňažstvo, lebo On sa stáva jediným kňazom právoplatným pre ostatné veky. Keď zomiera na kríži, trhá sa opona v chráme, pretože už nie je potrebná obeta. Ježiš vykoná dokonalú obetu, ktorú potvrdzuje pečaťou jeho posledných slov – Je dokonané! Je koniec obetiam, tým pádom je koniec kňazom!

Prečo Boh zastavuje cez svojho Syna obety?

Aby ľudia pochopili, že touto jedinou dokonalou obetou, sú im raz a navždy zmazané hriechy presne tak, ako Kristus raz a navždy vykonal jednu jedinú obetu!

Píšu mi ľudia, že im dávajú zmysel posledné články ktoré sú na stránke, ale že majú problém, lebo nedokážu uveriť, že by im mohli byť odpustené všetky hriechy. Dlho som sám nechápal v čom je problém, pokiaľ som sa nedostal k listu židom. Cirkev vymyslela kňažstvo, ktoré nemalo byť, k tomu vymyslela znovu-obetu na oltári, vraj tú istú aká sa stala na Golgote. Odvolávka je na hornú sieň, kde Ježiš ustanovuje poslednú večeru. O tom bude celý hĺbkový článok, ako je to podľa Písiem a nie podľa ľudského podania. Podstatné je to, že Kristus ustanovil túto večeru hlavne na pamiatku obety, ktorá sa udiala na druhý deň.

Východná cirkev podnes učí, ešte podľa starého podania, že dary (chlieb a víno) sú premieňané tak, že zostupuje na nich Duch Svätý (nie cez kňazove ruky), pritom chlieb zostáva chlebom a víno vínom. Premena (transsubstancia) ktorú katolícka cirkev vynašla, bola ustanovená až na štvrtom Lateránskom koncile v roku 1215, ktorý bol bez účasti východnej cirkvi.

V rannej cirkvi sa lámal chlieb a pilo sa z kalicha, pričom kresťania vedeli, že v týchto daroch je prítomný Kristus, pretože Duch Svätý zostupuje na ne, preto sa posilňovali Kristovým telom. Pritom všetkom boli Duchom pri spomienke na Jeho umučenie a vyliatu krv, skrze ktorej im boli odpustené všetky hriechy, boli privedení do Otcovho domu, stali sa dedičmi Kristovho kráľovstva, Jeho bratmi. Ranná cirkev ani len nepomyslela nato, že spása je niekde na konci, ale si prisvojovala spasenie v prítomnosti a z tohto spasenia sa radovali a v tejto radosti slúžili Pánovi.

Ale akonáhle človek znovu-objavil obetu a to tak, že Kristus je neustále ťahaný na oltár, kde sa neustále obetuje znovu a znovu – hriechy nemôžu byť týmto spôsobom odpustené – mám na mysli v duši, lebo duša hreší, spovedá sa, upokojí sa na chvíľu, pristupuje ku Kristovmu telu z oltára, zase hreší, zase je nešťastná, zase spoveď, zase prijímanie. Tento neustály kolobeh robí z človeka otroka niečoho, čo Kristus neustanovil! Preto uveriť, že má človek všetky hriechy odpustené, je otázkou uveriť, že Kristus RAZ a NAVŽDY zomrel za hriechy ľudí, ktorí tomu ovšem uveria! Pokiaľ ranná cirkev neustále ďakovala za Golgotu, neskoršia cirkev ju znovu ťahala na oltár. Aj keď cirkev tvrdí, že táto obeta je tá istá ako tá na Golgote, v praxi to nie je pravda!

Ak by táto obeta bola iba pripomienkou, ako to na jednej strane cirkev hovorí, bola by sprítomnená len kvôli pripomenutiu si obety Pána, bola by takmer zhodná s rannou cirkvou. Ale to nie je pravda. Dnes je totiž táto obeta ponúkaná Bohu znovu, preto kňaz vyzýva ľud: ,,modlite sa, aby sa táto obeta zapáčila Bohu Otcu všemohúcemu.”

Teda obeta na dnešných oltároch nie je iba pripomienkou, ale je aj účinná podľa ľudského podania. Táto obeta vyslobodzuje z očistca, prihovára sa za iných ľudí, za cirkev, za kňazov, pápeža atď. Preto sa dnes kresťan modlí: ,,nech Pán prijme obetu z tvojich rúk, na slávu a chválu svojho mena, na úžitok nám, i celej svätej cirkvi.”

Kresťan rannej cirkvi sa ale modlil: ,,Ďakujeme ti Ježišu Kriste, že si sa za nás obetoval, že si nám vzal na Golgote raz a navždy všetky hriechy, že si za nás vylial svoju drahocennú krv, že si nás urobil svojimi deťmi, svojim kňažstvom, že môžeme spolu s tebou kráčať po ceste, ktorou si kráčal ty sám.”

Dnešná modlitba je o prosbe kvôli obeti ktorá je na oltári, modlitba rannej cirkvi bola modlitba ďakovná, lebo obeta bola skončená, dokonaná, dokonalá.

Aj keď dnes je táto novo vymyslená obeta účinná podľa učenia ľudského (nie podľa Boha), paradoxne ľuďom nesníma hriechy. Pokiaľ obety starej zmluvy snímali hriechy, pretože obeta je o očistení, o sňatí hriechov – dnešná obeta na oltári hriechy nesníma, sníma ich kňaz v spovednici. Preto sa tu natíska otázka, čo je to za obetu, ktorá nesníma hriechy?!

Ale poďme do Písma, lebo toto ľudské učenie má vždy veľké medzery a slabiny. Boh dal človeku vieru, ktorá nie je postavená na ľudskej mystike, ale je postavená na rozume. Kresťanská viera je jedna z mála vier, ktorá má logický základ. Preto Písmo tlačí na našu logiku a nie na vieru ktorá sa opiera zase o vieru, alebo o nejaké nadprirodzeno.

Preto stále tvrdím a budem tvrdiť, že čítať Písmo je nebezpečné pre tých, ktorí sú uväznení v ľudskom učení, lebo Boh a Jeho sväté slovo, im toto učenie rozbije na márne kúsky.

V podstate to čo Písmo kritizuje, kde kňaz neustále obetuje a obetuje, sa v cirkvi stáva zákonom.

Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No tento (Kristus) priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. Hebr 10:11-12

Toto sa deje aj dnes. Kňaz prináša Krista znovu na oltár, prakticky stále je Kristus niekde obetovaný, ale ľudia nemajú odpustenie hriechov tak, ako to Boh ustanovil, cez vieru v Kristovu zástupnú obetu, ktorá bola vykonaná raz a navždy. Preto sú kresťania chytení v pasci v kolobehu: hriech – spoveď – rozhrešenie – prijímanie – hriech – spoveď – rozhrešenie – prijímanie. V ich podvedomí potom neexistuje zastavenie tohto kolotoča a prijatie jednorázového odpustenia, ako to učí Písmo.

Lebo Kristus jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. Hebr 10:14

Veľký problém v cirkvi je aj ten, že ľudia aj keď Písmo nepoznajú, vrátane kňazov, veľmi dobre poznajú vytrhnuté verše z kontextu ako napríklad: o odovzdaní kľúčov Petrovi, čo zviažete na zemi bude zviazané v nebi, komu odpustíte hriechy, tomu budú odpustené.

Bez toho, že by som potreboval nejaké komentáre, išiel som v týchto vytrhnutých veršoch iba cestou – Písmo sa vykladá samo Písmom – bez ľudského učenia, prešiel som krížovými odkazmi a všetko dávalo zmysel v kontexte Krista a jeho obety. Lebo nie je možné stavať na inom kameni, ako na Ježišovi Kristovi. Preto sa v budúcnosti budem jednotlivo venovať týmto veciam.

Mnohí povedia, že toto je nejaké nové učenie, ale verte, že všetko zlé čo do cirkvi vošlo, bolo niekým kritizované, zvlášť kritizované cez slovo Boha. Toto čo píšem nie je nič nového, iba som to podnes prehliadal a nechcel som o tom počuť. Už ranná cirkev a ranní biskupi bojovali proti príchodu náhleho pohanstva do cirkvi, keď sa kresťanská viera stala zo dňa na deň Rímskym náboženstvom, keď neobrátení rímski občania sa stali na oko kresťanmi, pričom si priniesli do cirkvi svojich bôžikov, povery, obrady, modlitby. Cirkev mala odmietnuť toto spojenie, ale prevládla mocenská túžba nad pravdou. Čistota viery sa zo dňa na deň začala kaziť ako mor, ktorý napadol zdravého človeka.

„Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch, hovorí Pán: svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle; a na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem.“ Hebr 10:16-17

Kto dnes učí takto vieru, že nám Boh odpustil všetky hriechy a nikdy si na ne nespomenie a to nielen na tie minulé, ale aj na budúce?! Preto tento verš končí takto:

A kde sú hriechy odpustené, tam už niet obety za hriech. Hebr 10:18

Máte odpustené všetky hriechy – minulé, prítomné, budúce? Lebo to je prvoradé v tom, aby ste boli vôbec kresťanmi. Lebo keď ste uverili v Krista Pána a jeho zástupnosť za vás, Boh vám všetky hriechy odpúšťa, nespomenie si na ne, nepripočítava ich, a preto platí – kde sú hriechy odpustené, už nie je potrebná obeta za hriechy! Obeta bola raz a navždy vykonaná a tá sníma hriechy sveta, preto už nemajú byť iné, nové obety, lebo ak sú hriechy odpustené, načo by boli dobré?

Ale práve preto, že ste neuverili v odpustenie hriechov všetkých, máte obete, obetný systém, spovedný systém. Ale tento systém je o nevere Bohu! Tým potvrdzujete, že ste Bohu neuverili a preto ste uväznení v neustálom kolobehu, čo sa Bohu protiví, lebo to znehodnocuje obetu Krista Pána.

Ak ďakujete v omši za dokonalú a dokonanú obetu, ak ďakujete zato, že vám Kristus vzal raz a navždy hriechy presne tak, ako raz a navždy sa obetoval a stal sa kňazom, ak veríte, že pri slovách premenenia Duch Svätý zostupuje na dary, aby ste boli s Kristom zjednotení, pochopili ste skutočné kresťanstvo. Ale ak si myslíte, že omša je neustála obeta – neboli vám ešte odpustené hriechy…

A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, a keď máme veľkňaza nad Božím domom, pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou. Hebr 10:19-22

Keď človek uverí v Krista skutočne, ako uveriť má, je to dar od Boha. Až v tomto bode prichádza ku znovuzrodeniu. Človek dostáva nové srdce, ktoré chce Boha viac milovať a byť mu viac poslušným. Človek ktorý stojí v systéme kolobehu, nechce hrešiť – kvôli strachu, no aj tak hreší, často hreší vedome a nedokáže s tým nič urobiť. Bojoval som proti hriechu, konal som všetko možné, kúpil som si aj bič na samobičovanie ako v stredoveku, aj tak som podľahol hriechom. No v momente, kedy som uveril v Krista ako môjho zástupcu (právnický výraz) človek dostane nové srdce ako píše Ezechiel, zrazu si je vedomý toho, že nechce hrešiť nie zo strachu ale preto, lebo je Božím dieťatkom. Nechce zarmútiť Boha Otca, brata Pána Ježiša. Odrazu človek spozná v sebe iné srdce a môže toto srdce naplno využiť. Takéto srdce má neobmedzené možnosti, zanecháva svet a hľadá Boha v Jeho slove a poslušnosti z tohto slova.

A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa. Ez 36:26

Boli časy, kedy som sa nazdával, že tento verš je iba metafora, lebo som neveril v plnosti Bohu a jeho slovu, ale ono je to skutočne tak. Človek prestane hrešiť preto, lebo má centrum bytosti zmenený – srdce. A to je dôsledkom toho, že má odpustené všetky hriechy, lebo uveril Kristovi. Tým nehovorím, že sa stal bezhriešnym, iba tvrdím, že nemá v sebe, vo svojom centre osobnosti srdce, ktoré hľadá len zlo a sebectvo. Odrazu cíti, že celý deň môže byť s Bohom, celý deň sa so svojim Otcom môže zhovárať, že nič okrem Boha nepotrebuje.

Ale opačne je to inak. Ak človek neverí Kristovi že má odpustené, Boh mu nevymenil staré srdce za nové, a preto hreší. A keď nehreší, tak zo strachu pred peklom, pred súdom, pred Bohom, ktorého má človek ako prísneho sudcu.

Hlavné z toho, čo hovoríme, je: Máme takého veľkňaza (Krista), ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek. Hebr 8:1-2

Ak si cirkev časom vymyslela kňazov, potom sa stávajú prostredníkmi medzi Bohom a človekom. Preto spoveď je o sprostredkovaní odpustenia cez kňaza, ktorý je údajne poverený od Krista, k Bohu. Ale pozrime čo hovorí Písmo:

Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš. 1Tim 2:5

Tu nie je napísané, že je prostredník (ľudský kňaz) medzi prostredníkom (Kristom) a Bohom. Je prostredník medzi Bohom a človekom – Kristus – bodka. Ale ako ten verš pokračuje?

Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase. 1Tim 2:5-6

On dokonca sám seba vydal ako výkupné. Vykúpil nás z čoho? Z hriechov. Už keď Anjel zvestuje pastierom tak čo hovorí: narodil sa Spasiteľ, ktorý vykúpi svoj ľud z hriechov. Kňaz ľudský nikoho z hriechov vykúpiť nedokáže, lebo sám potrebuje odpustenie. Takto sa nám viera začína uzatvárať okolo jediného kameňa a jedinej skaly – Krista.

On Kristus sa neobetuje neustále ako to ľudia vymysleli, On sa raz a navždy obetoval a táto obeta nemá byť neustále opakovaná, lebo je iba jedna. Má byť naopak táto obeta pripomínaná.

Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou. Hebr 9:25

Preto sa raz a navždy obetoval, aby RAZ a NAVŽDY zničil hriech:

Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech: Hebr 9:26

Preto je evanjelium o milosti, kde my nemáme žiadnu účasť na našej spáse, ale našu spásu celú vykonal Trojjediný Boh, sa dá overiť v tom, ako veríme. Ak veríme v túto milosť, bez našej účasti, bez účasti našich skutkov – ide o evanjelium milosti. Ale ak veríme, že svojimi výkonmi sa podielame na spáse, už nejde o milosť. Ak veríš že budeš zachránený preto, lebo chodíš do kostola a dodržiavaš kolobeh – zhrešil som – spoveď – prijímanie, svoju spásu zčasti staviaš na sebe a svojich výkonoch a toto nie je evanjelium o milosti, toto je systém, ktorý nikoho nespasí. Preto Pavol hovorí o evanjeliu ktoré hlása, ako dobrú správu o milosti a každý pokus toto milostné evanjelium zakaliť skutkami, tvrdo napomína. Je to vlastne odchod od evanjelia milosti, k falošnému evanjeliu…

Čudujem sa, že od toho, ktorý vás povolal v Kristovej milosti, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu. Gal 1:6

Nezabúdajme, že Apoštoli nepoznajú pojem – kňaz, no napriek tomu, hovoria o všetkých kresťanoch, že sú všetci kňazmi Boha. Je to podivné vyhlásenie, dnes tak zahmlené, ale pravdivé. Každý kresťan ktorý skutočne uveril v Krista, je kňazom! Preto v rannej cirkvi lámal chlieb každý kresťan, lebo každý kresťan je kňaz. Toto Peter hovorí kresťanom v zboroch:

Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. 1Pt 2:9

Čo je však smutné, dnes iba málo ľudí na zemi, je v Kristovom ovčinci, je znovuzrodený v Kristovi, zomrel s Ním voči svetu a hriechu a preto nie sú Jeho kňazmi. Kňazom sa nestáva človek cez školu a vysviacku – ale skrze vieru. Pravú vieru. Preto dnes potrebujú hlavne svetskí kňazi dostať od Boha milosť obrátenia a znovuzrodenia. Svedectvá obrátených kňazov budem dávať na web.

Kristus je náš Pán, Kráľ a kňaz. On sa za nás raz a navždy obetoval a len On ako náš kňaz sa za nás aj prihovára. Starozákonní kňazi zomierali, ale náš kňaz Ježiš Kristus je kňazom naveky, podľa Melzidechovho rádu:

A tamtí sa mnohí stali kňazmi, lebo im smrť bránila zostať, no tento (Kristus), pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného. Hebr 7:23-24

Preto Kristus vám môže ako kňaz dokonale sňať hriechy, pretože ľudskí kňazi vám môžu odpustiť iba hriechy minulé, aj to iba podľa ľudského učenia, no Kristus kňaz vám sníma všetky hriechy, tým pádom vás robí Boh spravodlivými a prichádzate ku spáse. Kristus sa prihovára za vás u Otca a to je iné prihováranie, ako prihováranie kňaza, ktorý podľa ľudského učenia má úrad:

Preto Kristus môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral. Hebr 7:25

Preto tento náš kňaz Kristus Pán chce, aby sme hriechy vyznávali i keď ich máme odpustené, aby sa prihováral za nás u Boha Otca. Lebo ak by sme hovorili že nehrešíme, sme klamármi, tak hovorí Božie slovo inde. Ale práve preto, že sme si uvedomili svoju hriešnosť, prosili sme Boha o milosť, Boh nám ju dal, odpustil nám hriechy v synovi – zároveň chce aby sme žili ako deti svetla potom, čo nám vymenil srdce, ale aj tak keď v hriechu padneme – nedajme sa oklamať že sme bez-hriešni – no máme prostredníka, zástancu u Boha Otca – jediného kňaza novej zmluvy:

Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. 1Jn 2:1

Prečo sa Kristus prihovára za nás u Otca? Lebo on vyplatil náš dlh, je zmiernou obeťou za naše hriechy:

On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta. 1Jn 2:2

Kto nás môže odsúdiť? Diabol bude žalovať? Cirkev bude hovoriť, že to nie je podľa jej ľudských pravidiel? Kristus za mňa zomrel a Kristus sa za mňa aj prihovára:

A kto ich (kresťanov) odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? Rim 8:34

Táto téma je tak obsiahla, že keď používam krížové odkazy na tieto verše, dáva to väčší a väčší zmysel a ide to do väčšej hĺbky. Skúmanie jedného verša by bolo na celú jednu tému.

Kristus sa stal našim kráľom, našim kňazom, našim obhajcom pred Bohom. On Je Pán a my sme jeho deti. Úrad hierarchický je vylúčený, lebo Kristus povedal, že kto chce byť prvý, má byť sluhom všetkých. Vari Pavol nadarmo nehovorí, že nechce aby mu zbory dávali peniaze, ale že pracuje svojimi rukami. Pavol staval stany napriek tomu, že mohol mať od cirkevných zborov peňazí, koľko len chcel. Ale Pavol varuje: kto nepracuje, nech ani neje!

Aké mocné je slovo Boha! Aké falošné a zavádzajúce je slovo človeka, ktorý vymyslel nato, aby prekrútil slovo Boha. Preto sa držme kresťanského vyznania viery, kde je Kristus našim kňazom, ktorý nám odpúšťa hriechy, je zmiernou obetou, jedinou a pravou obetou, sedí po pravici Boha otca nie preto, lebo odtiaľ zostúpi na konci vekov ale preto, lebo sa u Boha otca za nás prihovára.

Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Hebr 4:14

A keď padneme v hriechu, on nás očisťuje, pomáha nám ho zvládnuť, pomáha nám ho prekonať, lebo pozná naše slabosti, keďže sám bol človekom ako my:

Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Hebr 4:15

Boli časy kedy som hľadal kňaza, ktorý by bol mojim spovedníkom, radcom, pomocníkom a všetci zlyhali. Vtedy som ani len netušil, čo je to kresťanská viera, ktorú Apoštoli učili. Pozeral som cez filtre cirkvi a jej ľudského učenia. Ale keď sa Boh zľutoval nad mojou biedou, kde som túžil po Bohu, hľadal som Ho, pýtal som sa ako nespokojný po Ňom, dal mi milosť. Tak mám teraz veľkňaza Krista Pána, ktorého som príliš dobre dovtedy nepoznal, nevedel som, že on je jediný kresťanský kňaz, živý, verný, mocný, pravý. Preto sa utíšilo moje srdce v Kristovi, hľadanie skončilo, skončila neistota. Môžem smelo pristupovať k Bohu Otcu, k trónu milosti, lebo chodím ku kňazovi, ktorý bol nato od vekov ustanovený:

Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase. Hebr 4:16