K liturgii poslednej nedele – Ježišovo premenenie verš 2

Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo ako svetlo. Mt 17:2

Keď sa pozrieme na ten istý text z Lukáša, tam vidíme, že sa to stalo hneď potom, ako sa modlil:

Keď sa modlil, premenila sa Mu tvár a odev zaskvel sa Mu bielobou. Lk 9:29

Tu si musíme z nášho Pána vziať príklad. On, Ježiš, ktorý sa dobrovoľne ide obetovať za svoj ľud, má právo vykonať na svete čo sa mu páči, lebo On je Pán Pánov a Kráľ Kráľov, napriek tomu sa so všetkým, čo ide konať, zveruje Otcovi. On mohol prísť na ten vrch, vykonať premenu v momente, bez akýchkoľvek otázok. Napokon verš z Matúša tak vyzerá, že to prebehlo, ale Lukáš je dôslednejší a preto nám ukazuje, čo predchádzalo Jeho premene. Ježiš kľakol na kolená pred Bohom Otcom a mohol sa modliť asi tak, ako sa modlil v arci-pastierskej modlitbe za svoj vykúpený ľud vo verši 24:

Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja, a videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred založením sveta. Jn 17:24

Ak by sme my mali takú moc ako Ježiš, robili by sme toto divadlo na počkanie a predvádzali by sme sa pred ľuďmi, čím by sme boli plní pýchy. Nie tak Ježiš. Aj keď je Jeho výsadné právo ukázať učeníkom divy aby uverili, predsa Pán ide najprv k modlitbe, až potom koná.

Toto je aj pre nás výzva, aby sme sa vždy pred každým úkonom ktorý ideme vykonať, v modlitbe obrátili na Pána. Pred prácou, pred čítaním Písma, pred cestou, pred výletom, pred jazdou autom atď. Písmo nám tu odkrýva časť, kde vidíme, prečo sa chodí Pán modliť na vrch do samoty, pred každým novým dňom. Ide sa zveriť Bohu Otcovi so svojim plánom toho dňa. Samozrejme my sa nedozvieme azda až na večnosti, čo sa presne odohráva v modlitbe Ježiša s Bohom Otcom, možno Otec dáva inštrukcie Synovi ohľadom toho dňa, možno mu hovorí, čo všetko zažije, s kým sa stretne, kam má ísť, ktorého človeka vyhľadať. Keď Ježiš vchádza do Jericha a celé mesto Ho očakáva, Ježiš ide konkrétne za malým výbercom daní Zacheusom. Pán akoby mal presnú inštrukciu čo konať.

Vráťme sa k veršu. Aj keď Pán Ježiš sa ukázal v sláve, nie je to tá istá sláva akú má teraz v nebesiach, keď je plne oslávený potom, čo na zemi vykonal a sedí po pravici Boha Otca. Je to len príchuť Božskej slávy, v plnosti Ježišovu slávu budeme objavovať a vychutnávať po celú večnosť. Keď sa pozrieme do Zjavenia Jána, Ján vidí Ježiša v úplne inom obraze, ako bol obraz premenenia, akoby Ježiša ani nespoznával:

A keď som sa obrátil, uzrel som sedem zlatých svietnikova uprostred nich niekoho podobného Synovi človeka, oblečeného do plášťa a opásaného zlatým pásom na prsiach. Hlavu a vlasy mal biele ako biela vlna, ako sneh, oči ako ohnivý plameň,nohy podobné lesklému kovu rozžeravenému v peci a hlas ako hučanie mnohých vôd. V pravej ruke mal sedem hviezd, z úst Mu vychádzal ostrý dvojsečný meč a tvár mal ako slnko, keď svieti v plnej sile. Zjv 1:12-16

Keď Apoštol Ján takto uvidel Pána, padol ako podťatý. Napriek tomu, že Ján počas života, skláňal hlavu na Ježišovu hruď, videl ho ako človeka, v tomto videní sa Pána doslova bojí a má aj prečo! Boh nie je bôžikom ktorý plače a čaká kto sa obráti – On má všetko pevne vo svojich svätých rukách. Pozrime sa čo sa stalo:

Keď som Ho uzrel, padol som Mu k nohám ako mŕtvy; On však položil na mňa pravicu a povedal: Neboj sa! Ja som Prvý aj Posledný Zjv 1:17

Niečo podobné sa stalo Izaiášovi vo vytržení, ktoré bude vyložené nižšie.

V tomto premenení na vrchu sa potvrdzuje to, čo povedal Ján vo svojom evanjeliu:

A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy. Jn 1:14

Vo verši sa objavuje belosť jeho rúcha. Nevieme si ani len predstaviť svätosť ktorú Ježiš predstavil, ale je to iba nepatrná časť Božej slávy. Spomeňme si na Izaiáša, ktorý uvidel iba malý okraj rúcha Božieho:

V roku, keď zomrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje Jeho rúcha naplňovali chrám. Iz 6:1

Aby človek mohol byť spaseným, potrebuje do hĺbky spoznať svoju hriešnosť, svoju pýchu, svoj padnutý stav. Keď Izaiáš uvidel okraj rúcha, ktorý naplňoval chrám jasom, spadol ako podťatý, lebo uvidel svoj hriech.

Izaiáš bol jedným z najsvätejších prorokov v histórii, napriek tomu v lesku Božej slávy, sa uvidel ako najodpornejší tvor na zemi. Mnohí ľudia, ktorí si hovoria kresťania, nevedia akí sú špatní pred Bohom. Vyznávajú že sú hriešni, ale nevedia ako strašne sú odporní v porovnaní s Božou slávou, ako sa nemôžu ani len priblížiť k Božej svätosti, lebo by ich spálila. Najväčší svätci akí kedy žili, sú odpornými červami oproti Božej sláve. Izaiáš až teraz chápe čo je to svätosť Boha a čo je to jeho hriešnosť a úbohosť, preto povedal:

Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči. Iz 6:5

Keď toto Izaiáš vyznal, ukazuje sa nám v tomto verši kúsok evanjelia, o jednorázovom odpustení všetkých hriechov, lebo sa deje následne toto:

Potom priletel ku mne jeden zo serafov a v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára, dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený. Iz 6:6-7

Z tejto pozície, keď je Izaiáš Bohom očistený, vychádza jeho nový život. Izaiáš počuje Boží hlas ktorý hovorí, že k ľudu Izraelskému musí niekoho poslať, aby mu prorokoval:

A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde?

Izaiáš keď počuje toto slovo: koho pošlem? okamžite ako nový človek, očistený z hriechov odpovedá:

Tu som ja, pošli mňa! Iz 6:8

Toto je predobraz evanjelia. Keď sa človek obráti k viere Ježiša Krista, On sa podobne pýta, aby vyskúšal vieru človeka – koho pošlem zvestovať evanjelium? Odpoveď kresťana má byť taká istá, ako bola odpoveď Izaiáša: Tu som ja, pošli mňa!

To je misijný príkaz – choďte a zvestujte evanjelium celému svetu! Jednotlivé duchovné dary majú kresťania rôzne. Niekto je kazateľ, niekto opatrovateľ chorých, niekto pisateľ, niekto je modlitebník, iný vie hovoriť jazykmi, ktorým ovšem človek iného jazyka rozumie (nie charizmatické bľabotanie), niekto je obetavý človek pre iných, pre Pána – ale pri týchto všetkých činnostiach a rôznosti darov, náš Pán vymyslel univerzálny dar, ktorý musia mať všetci kresťania – zvestovať evanjelium. Každý podľa výrečnosti a múdrosti, ale každý má dar, aby evanjelium zvestoval svojej rodine, svojim známym, priateľom, susedom.

Ak sa pozrieme ešte na tento verš, neujdú nám slová, kde sa Ježišovi žiarila tvár ako slnko. Niečo podobné vidíme u Mojžiša, keď sa vracal s vrchu Sinaj:

Keď Mojžiš zostupoval z hory Sinaj, dve dosky svedectva boli v jeho rukách, ale Mojžiš nevedel, že pokožka jeho tváre žiari, keďže hovoril s Hospodinom. Ex 34:29

Mojžišovi žiarila tvár nie pre Jeho svätosť, ale ako odraz svätosti Boha, ktorý s ním hovoril. Mojžiš niesol dosky zákona a odraz Božej svätosti. Ježišovi však žiari tvár nie ako odraz, ale ako priama žiara Boha – lebo On je Boh. Keď Áron a Izraelci uvideli Mojžišovu tvár, báli sa ho:

Áron a všetci Izraelci videli Mojžiša, a hľa, pokožka jeho tváre žiarila, i báli sa priblížiť k nemu. Ex 34:30

Božia svätosť naháňa strach! Nám hriešnikom. Preto čím menej si ľudia uvedomujú svätosť Boha, tým viac si o sebe myslia, že nie sú na tom s hriechom až tak zle. Ale stačí vidieť iba odraz Božej svätosti, ako to vidíme u Mojžiša a človek sa preľakne! Podobne aj učeníci keď uvideli Ježišovu moc, potom dokonca uvideli Mojžiša a Eliáša, nejasne bľabotali o tom, že tam postavia tri stánky pre nich, lebo ani nevedeli čo majú povedať, pritom pociťovali strach a my to vidíme, keď Lukáš v tomto príbehu opisuje pocity učeníkov potom, ako Ježiš, Mojžiš a Eliáš vchádzajú do oblaku:

Keď toto hovoril, povstal oblak a zastrel ich. A (učeníci) báli sa, keď vchádzali (Ježiš, Mojžiš, Eliáš) do oblaku. Lk 9:34

Čo nám toto má povedať? Viera nie je život vo svete, užívanie si sveta, starosť o svet a svoje brucho, ale viera je o poznaní Boha, Jeho moci, Jeho svätosti. Základ obrátenia je uvedomenie si totálnej hriešnosti človeka, neschopnosť nepáchať hriech. Vo svetle Božieho jasu a svetla, sme odpornými temnými tvormi, ktorí v tomto jasnom svetle zhoria. Preto Boh hovorí Mojžišovi, že nemôže uvidieť Jeho tvár, lebo každý kto by sa na Neho pozrel, zomrel by. Božia svätosť páli nesväté veci a človek je tvor nesvätý.

Vieru ktorú človek často zastáva, je vierou ktorá sa točí okolo neho samotného. Ale keď uvidíme Božiu svätosť, musíme samých seba úplne odstaviť od svojich skutkov a pozerať len a len na Boha a Jeho svätosť. Peter chcel vystavať tri stánky tejto svätosti, týchto troch mužov – Boha Ježiša a dvoch oslávených mužov starého zákona – Eliáša a Mojžiša. Čo tie ich skutky boli platné? Hádam si len nemysleli, že k tejto svätosti potrebuje Ježiš ich stánky, aby bolo všetko dokonalé?! Takto totiž ľudia premýšľajú – k dokonalej svätej obete na Golgote, ktorá sa raz a navždy vykonala, JA, veľké Ego, pridám svoje skutky, aby tá obeta bola ešte lepšia ako je. Na takéto niečo Boh nebude ani len reagovať, ako nereagoval na pochabú myšlienku Petra, ktorý chcel stavať akési stánky.

Pokorme sa pod Boha, poznávajme Ho z Jeho slova. Neopovrhujme Božím slovom, ako to robia mnohí ľudia, ktorí sa sýtia slovami ľudskými, ale Božie slovo neštudujú. Lebo Zjavenie Jána nás varuje, že Slovo Boha je samotný Ježiš!

Jeho oči – ohnivý plameň, na hlave mnoho diadémov, napísané meno, ktoré nepozná nikto, len On sám, odetý do plášťa, zmáčaného krvou, a Jeho meno: Slovo Božie. Zjv 19:12-13