Cirkev bola v 4. storočí zasnúbená pohanstvu, keď sa stala Rímskym náboženstvom. Boh toto nenechal bez odozvy a nechal cirkev postupne upadať vo viere, až stratila evanjelium milosti. Cirkev sa stala náboženstvom skutkov, ktoré odporuje evanjeliu o spasení z viery, ktorá je Božím darom. Augustín bol jedným z posledných kresťanov, ktorý zastával Pavlovo evanjelium, ale aj to musel pracne objavovať, lebo behom pár desiatok rokov, sa evanjelium z cirkvi úplne stratilo. Niekto si povie, že to je príliš rýchle, že sa to tak skoro nemohlo udiať, na to máme odpoveď v písme – kde Pavol založil zbor v Galácii a za niekoľko mesiacov táto cirkev upadla do skutkov, začo ju Pavol ostro odsudzuje a napomína.

Postupný pád cirkvi prichádzal s každým novým storočím. Najväčším problémom v cirkvi bolo paradoxne Božie slovo, ktoré bolo odsunuté nabok, prekryté ľudskými učeniami. Miesto toho, aby cirkev stála na slove Boha, ona toto slovo prekryla a k slovu Boha bol zamedzený prístup. Pokiaľ ranní otcovia viery sa odvolávali na Božie slovo, neskôr sa ani radoví kňazi nevedeli dostať k biblii a preto sa Božie slovo absolútne vymazalo z povedomia, okrem povinných čítaní na omši.

Reformácia

Ak sa pozrieme na reformáciu z pohľadu Božieho, kde je Boh ten, ktorý riadi dejiny a je zvrchovaným vládcom sveta, reformácia bola absolútne nevyhnutná, pretože znovuobjavila Božie slovo a spásu z viery a milosti. Prakticky čas od stratenia učenia milosti, po reformáciu, bol časom kde boli spasení ľudia len vo veľmi malom počte.

V čom bola reformácia zlá, bol egoizmus mnohých jednotlivcov, ktorí si vymýšľali nové teológie a zakladali na nich nové učenia a zbory. Tak vznikli nové smery v cirkvi, ktoré nie sú v súlade s celou cirkvou. Pravá reformácia sa odvolávala na cirkev, na cirkevných otcov a len v tejto línii bola správna. Nové smery však zavrhli cirkev a jej učenie z ranných čias a chceli začať od nuly, čo malo za následok odpadnutie od viery a vznik siekt. Najjasnejšou ukážkou sú Svedkovia Jehovovi, ktorí úplne odmietli učenie cirkvi. Toto bolo zneužitie reformácie, kedy pýcha niektorých ľudí, zavoňala absolútnu slobodu v učení a vymysleli sa učenie, ktoré neboli v súlade s cirkevnou históriou.

Zdravé jadro reformácie sa držalo cirkvi, ktoré – nadviazalo – na správne teológie, ktoré sa časom zahmlili. Preto aj vyznania viery stoja na apoštolskom vyznaní prvých koncilov. Helvétske vyznanie, či Heidelberský katechizmus, podnes uznávané reformované učenia, stoja na apoštolskom kréde. Cieľom reformácie nemalo byť nové učenie, ale obnovenie učenia kresťanského, ktoré cirkev pevne držala prvé storočia, ktoré sa príchodom pohanov do cirkvi tak rázne zmenilo, že sa nedalo povedať o cirkvi, že by poznala spásu.

Tridentský koncil mal odpovedať na reformáciu a bola to cirkev, ktorá vlastnila učenia ranných otcov, preto ona mala potvrdiť kresťanské učenie. Ibaže cirkev mala problém, pretože všetci dobrí teológovia prešli k reformácii. V cirkvi nezostal jeden jediný teológ, ktorý by koncil viedol. Tak cirkev chcela na svoju stranu previesť Melanchtona, ktorý bol hlavným teológom a autorom Augsburského vyznania. Melanchton odmietol.

Ktovie ako by bola cirkev vyzerala potom, ako by sa Melanchton stal hlavným teológom v katolíckej cirkvi. Azda by prišla reformácia do vnútra samotnej cirkvi, ktorá by sa postavila sama na seba, na svoje vlastné učenia z ranných čias. Azda by Melanchton mal voľné ruky k tomu, aby znovu-zaviedol v cirkvi učenia o páde človeka, skazenosti človeka, o evanjeliu milosti, spáse z viery bez skutkov, skutky ako ovocie viery.

Cirkev bez jediného teológa, presunula koncil do času, kedy prví reformátori už boli po smrti. Pokiaľ reformácia objavila prvotné učenia v cirkvi cez písmo a učenia cirkevných otcov ktorí správne písmo vykladali, a veľmi rýchlo rozvinula toto učenie do podrobností, v katolíckej cirkvi sa nič nemenilo, zostala po starom, na systéme skutkov, ktoré nevedú ku spaseniu, ale k odsúdeniu.

Nezabúdajme, že každý koncil ktorý nemal významného teológa, priniesol do cirkvi učenia, ktoré odporovali evanjeliu. Pokiaľ prvé koncily mali výrazné osobnosti, ktoré pevne zastávali apoštolské učenie o milosti a viere, neskôr vznikajú koncily bez osobností, kde sa vytvára učenie odlišné od učenia apoštola Pavla a my dobre vieme, že Pavol tieto učenia preklial!

Tridentský koncil patril k ďalšiemu koncilu bez výraznej osobnosti, ktorá by bránila pravú kresťanskú vieru. A tak nie je divu, že tento koncil sa nestal koncilom, ktorý by vieru bránil, ale sa stal útočným koncilom proti reformácii. Z cirkvi v tom čase utekalo množstvo ľudí, cirkev bola na tom zle okrem nekresťanskej teológie aj finančne. Pokiaľ v stredoveku si cirkev ľahko nadobudla peniaze na základe strachu, v tomto čase, kde sa od nej oddelili celé štáty, sa cirkev potápala. Miesto obrany kresťanskej viery, cirkev opäť a znovu siahla po otroctve svojich ovečiek, kde pritvrdila na sviatostiach a preklínaniach, kto je mimo týchto sviatostí, a mimo cirkvi, čo nie je ani evanjelium, ani pravá viera. K tomu sa sprísnila poslušnosť cirkvi, ktorá sa dala vysoko nad slovo Boha a poslušnosti Jeho slovu.

Tu je vybraných niekoľko ustanovení z Tridentského koncilu, je to na plač, kam sa cirkev dostala. Prekliať Božie slovo, to je odvaha, ale cirkev zahľadená sama do seba a do svojej moci vo svete, nedbala na Boha a Jeho sväté slovo.

Paragrafy preklínania Božieho slova sú v češtine, v ktorej vyšla kniha. Citácie Božieho slova sú zo slovenského prekladu Písma.

Tridentský koncil; Kánon 9:

Jestliže kdokoliv říká, že hříšník je ospravedlněn pouhou vírou v tom smyslu, že nic dalšího není požadováno ke spolupráci, aby se získala ospravedlňující milost a že není žádným způsobem třeba, aby byl nakloněn aktivitou své vůle; AŤ JE PROKLET.

Odpoveď Boha cez svoje slovo:

Pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený pred Ním ani jeden človek, lebo zo zákona je poznanie hriechu. Rim 3:20

Ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi, Rim 3:24

Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona. Rim 3:28

Veď čo hovorí Písmo? Abrahám uveril a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Rim 4:3

A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Rim 5:1

Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. Ef 2:8-9

Boh spasil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme konali, ale podľa svojho milosrdenstva, (a to) kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého, Tít 3:5

Tridentský koncil; Kánon 12:

Jestliže kdokoliv říká, že ospravedlňující víra je pouhou důvěrou v Boží milost odpouštějící hříchy pro Kristovu zásluhu, nebo že jsme ospravedlněni pouze vírou; AŤ JE PROKLET.

Odpoveď Boha cez svoje slovo:

Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno, Jn 1:12

Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom. Jn 3:36

Toto som napísal vám, veriacim v meno Syna Božieho, aby ste vedeli, že máte večný život. 1Jn 5:13

Preto aj môže (Kristus) dokonale spasiť tých, čo skrze Neho pristupujú k Bohu, keďže vždy žije, aby sa prihováral za nich. Takého veľkňaza sme aj potrebovali: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov a vyvýšeného nad nebesá, ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obeť najprv za svoje a potom za hriechy ľudu. Lebo urobil to raz navždy, keď samého seba obetoval. Hebr 7:25-27

Preto aj toto trpím, ale sa nehanbím, lebo viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má moc zachovať, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa. 2Tim 1:12

Tridentský koncil; Kánon 14:

Jestliže kdokoliv říká, že člověk je opravdu zproštěn hříchů a ospravedlněn, protože pevně věří, že jich je zproštěn a je ospravedlněn nebo, že nikdo není opravdu zproštěn hříchů a ospravedlněn nežli ten, který věří, že je ospravedlněn; a že ospravedlnění je provedeno pouhou důvěrou; AŤ JE PROKLET.

Odpoveď Boha a Jeho slova:

Žalárnik sa pýta: Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený? Odpovedali mu: Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom! Sk 16:30-31

Veď čo hovorí Písmo? Abrahám uveril a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Rim 4:3

A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Rim 5:1

Tridentský koncil; Kánon 24:

Jestliže kdokoliv říká, že obdržená spravedlnost není chráněna a zvyšována před Bohem skrze dobré skutky, ale říká, že dobré skutky jsou pouze ovocem a znamením, že bylo získáno ospravedlnění, ale nikoliv příčinou jeho zvýšení; AŤ JE PROKLET.

Odpoveď Boha a Jeho Slova:

Ó, nerozumní Galatskí! Kto vás omámil, [aby ste neboli povoľní pravde]? Veď som vám pred oči nakreslil Ježiša Krista, toho ukrižovaného! Len to by som chcel zvedieť od vás, či ste zo skutkov zákona prijali Ducha, a či zo zvestovania viery? Či ste takí nerozumní? Začali ste duchom, a teraz končíte telom? Gal 3:1-3

Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva! Ajhľa, ja Pavel vám hovorím: ak sa dávate obrezať (konanie skutkov), Kristus vám nič neprospeje. A znovu osvedčujem každému obrezanému, že je povinný plniť celý zákon. Úplne ste odlúčení od Krista, ktorí chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti. Gal 5:1-4

Tridentský koncil; Kánon 30:

Jestliže kdokoliv říká, že po té, co byla obdržena ospravedlňující milost je každému kajícímu se hříšníku odpuštěna vina a dluh věčného trestu je vymazán v tom smyslu, že nezůstává žádný dluh časného trestu ani na tomto světě ani potom v Očistci, předtím než se otevře (pro něj) vstup do nebeského království; AŤ JE PROKLET.

Odpoveď Boha a Jeho slova:

A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Rim 5:1

Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi v priestupkoch a neobriezke svojho tela, oživil spolu s Ním, keď nám odpustil všetky priestupky Kol 2:13

Vzal dlžobný úpis, ktorý s predpismi (zákona) proti nám bol a nám prekážal, vymazal a odstránil, pribijúc ho na kríž. Kol 2:14

Tridentský koncil; Kánon 33:

Jestliže kdokoliv hovoří v tom smyslu, že katolické učení o ospravedlnění přijaté tímto svatým koncilem v tomto výnosu, sláva Boží, nebo zásluhy Pána Ježíše Krista jsou jakýmkoliv způsobem zlehčovány a nikoliv tak, že pravda naší víry a sláva Boží a Ježíše Krista jsou slavně ukázány; AŤ JE PROKLET.

Zde Tridentský koncil proklíná všechny, kteří s ním vyjadřují nesouhlas. Zajímavé je ovšem použití slova pro prokletí „anathema” (v latinském textu). Stejným slovem totiž Boží Slovo (v řečtině) proklíná hlasatele falešného evangelia, takového, jaké hlásá Tridentský koncil!

Odpoveď Boha a Jeho slova:

Odpadnutie Galatských od evanjelia. Čudujem sa, že od Toho, ktorý vás povolal v milosti Kristovej, sa tak rýchlo odvraciate k inému evanjeliu, ktoré ani nie je iné evanjelium. Sú však niektorí, čo robia zmätok medzi vami a chcú prekrútiť evanjelium Kristovo. Ale keby sme aj my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval (iné) evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zvestovali, – nech je prekliaty! Ako sme prv povedali, aj teraz znovu hovorím: ak vám niekto zvestuje (iné) evanjelium miesto toho, ktoré ste prijali, – nech je prekliaty! Gal 1:6-9

Tých paragrafov z tohto koncilu je oveľa viac, ktoré odporujú Božiemu slovu, tu sú vybrané hlavne paragrafy o milosti, ktoré sú základom pre vieru v Krista, kde Kristus je všetkým.

Dnes si cirkev aj uvedomila, že nestojí na evanjeliu a preto mnohí duchovní nabádajú ľudí k tomu, aby sa upli vierou na Krista a len na Krista. Ale žiaľ, ani títo duchovní to nedokážu, lebo je tu problém sviatostí, ktoré sú vyslovene skutkovou a záslužnou činnosťou. Upnutie sa na Krista znamená – uverenie LEN Kristovi, jeho zástupnosti za nás, jeho vyliatej krvi na naše očistenie z hriechov, na prijatie Jeho spravodlivosti, ktorú nám vydobyl na kríži.

Pavol k tomu dodáva, že nie je možné k tomuto pridať ani jediný skutok, inak človek nebude spasený z tejto milosti Krista, ale zo skutkov a to neobstojí nikto. Tak aj títo duchovní, aby mohli dať všetko na Krista, museli by odstrániť zo svojej viery spasenie cez spoveď a milosť posväcujúcu, ktorá je ľudským vynálezom, nikde v písme nie je takto definovaná. Ale akonáhle človek verí, že bude spasený z toho, že sa vyspovedal a teraz stojí v milosti posväcujúcej a týmto sa upokojil, paradoxne je odsúdený podľa písiem, lebo miesto Krista uveril svojmu skutku na ktorom bude spasený.

Viera nás nabáda, aby sme ju postavili na rozum, na zdravý rozum, pretože ona nie je proti logike. Akékoľvek pocity aj keby niesli zo sebou zjavenia, sú ničím, ak odporujú Božiemu slovu, ktoré útočí na našu logiku a múdrosť.

Pamätajme na žalárnika, ktorý sa pýta Pavla, ako môže byť spasený?! Pavol mu nehovorí aby sa vyspovedal, aby vykonal taký či onaký čin, ale mu odpovedá: uver v Pána Ježiša! Uveriť v Pána Ježiša v sebe nesie pokánie – zmenu myslenia, kedy zo skutkov prechádzame k viere, to jest – dôvere v Krista a jeho dokončené dielo na Golgote. Toto je pokánie, toto je metanoia. Verím v Boha ale Boh chce moju spoluúčasť v skutkoch – toto v písme nikde nenájdete. Pavol akoby videl budúcnosť, vyhýba sa tomu, že spása je zo skutkov, ba práve naopak hovorí, že len bez skutkov je možná spása a tak skutky, ktoré vyvierajú z človeka ktorý verí, on nazýva ovocím viery. Hovorí o ovocí viery – aj keď správne by to malo byť – skutky z viery, ale Pavol vie, že toto človeka pomýli a začne konať skutky pre spasenie, čo znamená toľko, že sa človek odsúdi.

Z viery sme spasení, len z viery v Božieho syna a z tejto viery je ovocie viery. Radšej nie – skutky z viery – lebo toto zaváňa nepochopením evanjelia, ako ho nepochopila cirkev v Tridente. Boh posiela do cirkvi po tomto nepodarenom koncile zástupy svätých, ktorí hovoria o milosti, o milosti a len o milosti, ale cirkev ich výpovede vtesnáva do učenia Tridentského koncilu, takže títo svätci zostávajú nepochopení.

Žalárnik sa pýta: Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený? Odpovedali mu: Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom! Sk 16:30-31

Amen…