Židia mali tú odvahu, že zarovno slova Božieho postavili ľudskú tradíciu. Pán Ježiš im to tvrdo vyčíta. Katolíci židov prekonali. Nielenže postavili nad Božie slovo tradíciu, oni dokonca postavili katolícku vieru nad Božie slovo, aj nad tradíciu. Pritom ich výklad Božiemu slovu často odporuje, odporuje učeniu o evanjeliu. Tu budú dokladované z rímskeho učenia state, kde sa učiteľský úrad postavil nad Boha a Jeho slovo, aj nad samotnú tradíciu, ktorá nie je smerodajná.

TVRDENIE, ŽE „SOLA SCRIPTURA” NIE JE MOŽNÉ

Pri pokuse dokázať právo tradície na autoritu sa často odvoláva na celkom posledný verš Jánovho evanjelia, kde je napísané:

„A je ešte mnoho iného, čo Ježiš učinil. A keby sa všetko dopodrobna malo popísať, myslím, ani svet by nestačil na knihy, ktoré by sa dali napísať.” (Ján 21:25)

Samozrejme, bolo mnoho skutkov a slov Pánových, ktoré nie sú zaznamenané v Písme. Písmo je smerodajným záznamom, ktorý dal Svätý Boh svojmu ľudu. Nemáme ani jedinú vetu, ktorá by bola rozhodne od Pána, okrem toho, čo je vpísanom Slove. Odvolávať sa na tradíciu ako na autoritu, keď ju nedal Svätý Boh, je zbytočné. Myšlienka, že nejakým spôsobom boli slová a udalosti od Pána zaznamenané v tradícii, jednoducho nie je pravdivá.

Ďalším zúfalým pokusom ospravedlniť tradíciu je vyhlásenie, že prvotná cirkev nemala Novú zmluvu. Apoštol Peter hovorí o spisoch apoštola Pavla, keď poznamenáva:

„… ako vám písal aj náš milovaný brat Pavel podľa múdrosti jemu danej. O tomto hovoril vo všetkých svojich listoch, v ktorých niektorým veciam ťažko rozumieť. A neučení a neutvrdení ľudia ich práve tak, ako ostatné Písma, aj prekrúcajú na vlastnú skazu.” (2. Petra 3:15-16)

Peter tiež vyhlasuje, že písal, aby si veriaci pamätali, čo povedal. Preto napísal:

„Chcem vám teda vždy pripomínať tieto veci, aj keď ich znáte a utvrdení ste v prítomnej pravde.” (2. Petra 1:12).

Od najstarších čias bola k dispozícii podstatná časť Novej zmluvy. Na vnuknutie od Pána apoštol Pavol prikazuje, aby sa Jeho listy čítali aj v iných zboroch okrem tých, do ktorých boli poslané. To jasne dokazuje, že písané Božie Slovo bolo v obehu, už keď žili apoštoli. Pánovo prikázanie veriť tomu, čo je napísané, vždy bolo niečím, čo veriaci mohli poslúchať a poslúchali. V tejto veci musíme mať pokoru prikázanú v Písme, aby sme si nemysleli viac, než je napísané:

„… aby ste sa na nás naučili: Nič nad to, čo je napísané! – aby sa nikto nevychvaľoval jedným proti druhému.” (1. Korintským 4:6).

NARIADENIE A NAŠA LÁSKA K BOHU

Pán uplatňuje tému pravdy pri našej láske k nemu. To znovu podčiarkuje jej dôležitosť:

„Odpovedajúc mu Ježiš riekol: Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec bude ho milovať a prídeme k nemu a budeme prebývať u neho. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, ktorý ma poslal.” (Ján 14: 23-24)

A potom znova:

„Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.” (Matúš 24:35)

Sám Pán hľadel jedine na autoritu Písma, takisto ako jeho učeníci po ňom. Potvrdili samotné posolstvo Starej zmluvy.

„Zákon Hospodinov je dokonalý.” (Žalm 19:7).

Veriaci má byť verní Pánovej ceste, pridržiavajúc sa jedine toho, čo je napísané:

„Tvoje Slovo je pravda.”

Všetci praví veriaci preto musia uznať, že existuje absolútna miera, ktorou sa môže posúdiť, či vec je pravdivá alebo nepravdivá. V minulosti sa táto štandardná miera nazývala „pravidlo viery” alebo „základ pravdy”, čo znamenalo mieru, podľa ktorej sa pozná pravda. Tento princíp, ako sme videli, je, že písané Božie Slovo je samo o sebe základom pravdy.

Základ pravdy pre Rímskokatolícku cirkev je relatívne meradlo.

Pre rímsky katolicizmus nie je základ pravdy absolútny. Skôr je jeho základ trojitý: Biblia, tradícia a to, čo predkladá Rímskokatolícka cirkev ako božské zjavenie. Z týchto troch zdrojov je konečnou autoritou rozhodnutie a nariadenia vládnuceho pápeža. Je to viditeľné v oficiálnych dokumentoch z rímskokatolíckych zdrojov.

Kanonické právo po Druhom vatikánskom koncile

Kánon 750 „Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo obsahuje napísané alebo tradované Božie slovo čiže jeden poklad viery zverený (Rímskokatolíckej) Cirkvi, a súčasne sa predkladá ako Bohom zjavené buď slávnostným magistériom (Rímskokatolíckej) Cirkvi, alebo jej riadnym a univerzálnym magistériom…”

Kánon 749 „Najvyšší veľkňaz je na základe svojho úradu neomylný v magistériu (pozn. prekl. učiteľský úrad), keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich, ktorý má za úlohu posilňovať svojich bratov vo viere, definitívnym úkonom vyhlasuje náuku o viere alebo mravoch za záväznú.” (§1)

Kánon 752 „Aj keď nie súhlas viery, predsa však nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť náuke, ktorú buď Najvyšší veľkňaz, alebo kolégium biskupov hlása o viere alebo mravoch, keď vykonávajú hodnoverné magistérium, hoci túto náuku nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym úkonom; veriaci sa teda majú starostlivo vyhýbať tomu, čo sa s ňou nezhoduje.”

Kánon 333 „Proti rozsudku alebo dekrétu Rímskeho veľkňaza niet odvolania ani rekurzu.” (§3)

Katechizmus katolíckej cirkvi (1994)

Odstavec 80 „Posvätná Tradícia a Sväté Písmo teda navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obidve vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu.”

Odstavec 81 „Sväté Písmo je Božie slovo, nakoľko je písomne zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého. Posvätná Tradícia však Božie slovo, ktoré zveril Kristus Pán a Duch Svätý apoštolom, neporušené odovzdáva ich nástupcom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojím ohlasovaním verne zachovávali, vysvetľovali a šírili.”

Pod titulkom Apoštolská tradícia a podtitulkom … pokračuje v apoštolskom nástupníctve, sa tvrdí nasledovné:

Odstavec 77 „Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi stále neporušené a živé, apoštoli zanechali biskupov ako svojich nástupcov a „odovzdali im svoje miesto v Učiteľskom úrade.” Lebo „apoštolské ohlasovanie, ktoré je osobitným spôsobom zaznačené v inšpirovaných knihách, malo sa nepretržitým nástupníctvom zachovať až do konca čias.”

Komentár: Nikde v Písme nie je odvolanie na existenciu apoštolského nástupníctva. V Novej zmluve apoštolovia ustanovili nie apoštolov, ale starších a diakonov. Neexistuje žiaden biblický text pre tieto “mocou obdarúvajúce” vety nového Katechizmu. Odstavec 77 je príkladom takzvanej “pravdy” nariadením.

Odstavec 78 „Toto živé odovzdávanie, vykonávané v Duchu Svätom, sa volá Tradícia, pretože sa líši od Svätého Písma, i keď je s ním úzko spojené. Prostredníctvom tradície „(Rímskokatolícka] Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí.” „Výroky svätých Otcov dosvedčujú oživujúcu prítomnosť tejto Tradície, ktorej bohatstvo prechádza do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi.”

Komentár: Rímskokatolícki autori v oficiálnom rímskokatolíckom učení nedokážu definovať, aký je obsah a presné doktríny proklamovanej „apoštolskej Tradície”. Jednoduchý dôvod prečo sa to nerobí, je ten, že neexistujú. Jediné zvláštne zjavenie, ktoré dnes človek má od Boha, ktoré bolo odovzdané apoštolom, je napísané Písmo. Neexistuje žiaden súbor doktrín od Pána alebo od apoštolov okrem písaného slova Píšem. Je to skutočne arogancia vyhlásiť rímskokatolícku tradíciu za „živé odovzdávanie vykonávané Duchom Svätým”.

Kolosenským 2:8 vystríha pred takouto tradíciou ľudského pôvodu: „Hľaďte, aby vás niekto nestrhol mudráctvom a prázdnym mámením podľa ľudského podania, podľa živlov sveta a nie podľa Krista.”

Odstavec 82 „Z toho vyplýva, že (Rímskokatolícka) Cirkev, ktorej je zverené odovzdávanie a vysvetľovanie Zjavenia, „nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba obidve prijímať a vážiť si ich s rovnakou láskou a úctou.” (To isté tvrdí aj II. Vatikánsky koncil)

Odstavec 84 „Poklad viery (depositum fidei), ktorý je obsiahnutý v posvätnej Tradícii a vo Svätom písme, bol prostredníctvom apoštolov zverený celej (Rímskokatolíckej) Cirkvi.”

Odstavec 85 „Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo, písané alebo ústne podané, bola zverená jedine živému Učiteľskému úradu (Rímskokatolíckej) Cirkvi” – čiže biskupom v spoločenstve s Petrovým nástupcom, rímskym biskupom -, „ktorý vykonáva svoju autoritu v mene Ježiša Krista.”

Komentár: Prečo by mal niekto motiváciu čítať Bibliu, ak nesmie nechať Bibliu, aby sama seba vykladala? (Žalm 36:9; 2. Petra 1:20-21).

Odstavec 67 „V priebehu storočí sa vyskytli takzvané „súkromné” zjavenia. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou nie je „zlepšovať” či „dopĺňať” Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období. Zmysel veriacich (sensus fidelium)vie pod vedením Učiteľského úradu (Rímskokatolíckej) Cirkvi rozlíšiť a prijať, čo je v týchto zjaveniach autentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev.”

Komentár: Učenie tohoto odstavca je príkladom tradície pokúšajúcej sa zbaviť účinnosti písané Božie Slovo. Zatiaľ čo podľa učenia Ríma bežní katolíci môžu byť prostriedkami mimobiblického zjavenia, rozpoznávanie hodnovernosti takéhoto zjavenia sa už na samotných obyčajných katolíkov nevzťahuje. To sa už skôr musí podávať cez magistérium (učiteľský úrad) “Matky Cirkvi”, ktorá si robí nárok na takúto autoritu (pozri tiež vyššie uvedený kánon 750). Rím racionalizuje prijímanie iných zdrojov mimobiblického zjavenia tvrdením, že bežní veriaci katolíci uvítajú čokoľvek, ku prijatiu čoho ich magistérium Rímskej cirkvi povedie. Upevňuje svoju moc nad radovými katolíkmi tým, že prakticky popiera, že zjavenie je úplné a definitívne. Biblia vystríha

„Nič nad to, čo je napísané!” (1. Korintským 4:6).

Rím tu prijíma súkromné mimobiblické zjavenie, ale len podľa svojho priania. Čo vyplýva z takejto nebiblickej doktríny, je napríklad príliv prijímania zjavení “Márie” alebo jej “evanjelia skutkov”.

ZHRNUTIE

Napriek princípu Sola Scriptura, podľa ktorého je písané Božie Slovo konečnou autoritou, Rím sa pokúsil ustanoviť svoju vlastnú Tradíciu.

Rímska cirkev nikdy nedefinuje dogmatický obsah tejto údajnej apoštolskej tradície, ktorá zaväzuje všetkých ľudí! Človeku sa hovorí, že existuje, že ju vlastní Rímskokatolícka cirkev a že človek je nútený podrobiť sa Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá jediná má plnosť Božieho zjavenia od apoštolov. Ani oficiálnemu rímskokatolíckemu učeniu, ani rímskokatolíckym autorom sa nedarí určiť obsah a presné dogmy údajnej “apoštolskej Tradície”. Jednoduchý dôvod, prečo nič také neudávajú, je ten, že to neexistuje.

Ak niekto tvrdí, že 2. Tesalonickým 2:15 ustanovuje Tradíciu, je potrebné ho vyzvať, aby uviedol dogmy, o ktorých sa Pavol zmieňuje a v ktorých hovorí, že ich ústne zveril Tesalonickým. Jediné zvláštne zjavenie, ktoré človek dnes má od Boha a ktoré bolo odovzdané apoštolom, sú písané Písma. Ako sme videli, Pán Ježiš Kristus hľadel jedine na autoritu Píšem, takisto ako aj apoštoli po ňom. Potvrdili platnosť Starej zmluvy. Pravý veriaci sa pridržiava jedine toho, čo je napísané: „Tvoje slovo je pravda.” Ako sám Pán zavrhol Tradíciu, ktorá sa pokúšala zbaviť písané Božie slovo účinku, tak to musíme robiť aj my. „Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich znám a nasledujú mňa.” (Ján 10:27)