Stránka nabrala iný smer. Ľudia sa pýtajú, čo sa stalo?! Tak konečne prichádzam s článkom a skúsenosťami, ktoré prežívam na ceste viery.

V mojom živote boli dva okamihy, kedy som sa stretol s kresťanstvom. Keď spadla železná opona, prišiel som ako 18 ročný do kníhkupectva a uvidel som tam knihu, ktorú som nikdy predtým nevidel – volala sa – biblia. Celú som ju prečítal a uveril som Bohu. Bez niekoho, kto by ma viedol, kto by mi niečo vykladal – jednoducho som uveril v bibliu, v Boha ktorý v nej účinkoval, v Ježiša Krista. Chodil som popri tom do katolíckeho kostola, poznal som ešte luteránov, inak nič. Od viery som sa začal po pár rokoch vzďaľovať, prechádzal som východnými vierami, až ma začali stíhať Božie pohromy. Neviem ako ostatní, ale ja keď kráčam zlým smerom, Boh ma zaženie do kúta a všetko sa na mňa sype. Tak pred mojim návratom k viere, keď som už mal 36 rokov, predchádzali obrovské problémy a rozpad života.

Vrátil som sa k viere, ale tu som už poznal, že nielen katolícka cirkev tu funguje, ale aj iné cirkvi a dali sa porovnávať výklady Božieho slova. V čase po revolúcii by nikoho ani len nenapadlo, že sa raz budú dať sťahovať kázne od rôznych denominácií, dokonca sledovať ich služby Božie online, ako je tomu dnes.

Tak som išiel k evanjelikom, lebo som počúval mnohé ich kázne a pri porovnaní s kázňami ktoré som počul u katolíkov, tieto boli ďaleko lepšie, vykladali hlbšie Božie slovo a mne sa biblia zakorenila v hlave a mnohé veci som si pamätal.

Tam som však narazil na mnohé problémy, odišiel som od nich, prešiel som niekoľkými inými zbormi do doby, pokiaľ som sa nerozhodol vrátiť domov – do RKC, odkiaľ som mal všetkých predkov. Urobil som si prijímanie a birmovanie ktoré som nemal a tu začína moja fáza viery v katolíckom prostredí.

Veľmi rýchlo som zbadal, že katolícka cirkev dnes, je na tom rovnako ako protestantské cirkvi a to v oblasti liberalizmu a pripodobňovaniu sa svetu. Nie je div, že sa dobre darí ekumenizmu, kde si cirkvi majú čo povedať, keďže sa spolu držia so svetom za ruky. Toto sa mi nepáčilo, ale objavil som niečo, čo sa volá – tradícia katolíckej cirkvi. Tradícia vychádza z Tridentského koncilu a drží sa verne učenia tohto koncilu. Sú tam latinské tradičné omše, ktoré sa vysluhovali od Tridentu, po druhý Vatikánsky koncil.

Tu som sa zahniezdil a našiel niečo oporné. Viera potrebuje jasné a oporné učenie. V novej pokoncilovej cirkvi je viera vykladaná každým vykladačom inak. Uveril som v tradičnú vieru a stal sa horlivým koľko som len vedel. Založil som stránku http://www.pravykatolik.sk

Písmo som dobre poznal, lebo u protestantov sa človek iba písmom sýti, ale keď som prišiel ku katolíkom, musel som študovať a pochopiť ich dogmy, ich vieru, ktorá v mnohom nebola v súlade s písmom. Ale to nebol problém, písmo sa dá ohnúť kam človek chce, aby svoju vieru obhájil. Písmo išlo v tomto čase bokom…

Chodil som na tradičné latinské omše a len na ne! Prijal som sľub a záväzok, že na nové omše, ktorým sa dáva nálepka – NOM (novus ordo missae), nebudem chodiť, lebo nie sú katolícke, ale majú mnohé protestantské prvky – čo dnes musím potvrdiť, že skutočne majú.

Čítal a študoval som výhradne klasickú tradičnú literatúru, ktorá musela byť vydaná pred koncilom. Pokoncilové veci som odmietal. Držal som sa jednoducho klasickej tradičnej katolíckej viery a žil ňou.

Prišiel čas, aby som zverejnil, kto stojí za stránkou pravykatolik a prišla odozva. Kňaz ku ktorému sme chodili na tradičné omše, ma napomenul za túto stránku. Prišla odozva zvrchu, pretože som dostal ešte otázku, či sme neboli na omši u jedného nemenovaného biskupa, lebo sa ľudia po jeho kázni zodvihli a demonštratívne odišli. Takže vietor fúkal odtiaľto. Postavenie tradície v cirkvi, je dnes obrovským problémom, o tom inokedy.

Tu som zistil, že katolíci nechcú dnes hájiť svoju vlastnú vieru, i keď na druhej strane hovoria, že Trident je záväzný a cirkev pokračuje v kontinuite tohto koncilu. Zvlášť pápež Benedikt XVI. vo svojich knihách toto vyznáva.

Problém Slovenska v otázke tradičnej viery je ešte v tom, že tu nie je tradičné bratstvo. Ľudia ktorí chodia na tradičné omše, podliehajú pod cirkev a miestneho biskupa. Hovorí sa im – indulťáci – je to vlastne zmeska tradície a NOM. Podobne sú na tom bratstvá FSSP, alebo Krista Kráľa, ktorú založil kardinál Burke. To je indult – pre tradičných – panghart, človek zmiešaný z pravej viery a falošnej – alebo nemanželské dieťa..

Kňaz vysluhuje v týždni iba NOM omše a jednu omšu má cez víkend tradičnú. Taký kňaz stojí na dvoch stoličkách a mieša NOM s tradíciou. Tradiční veriaci chodia len na tieto omše a tak nemajú inú možnosť ako ísť k takémuto NOM kňazovi, ktorý im čas od času prečíta listy biskupov, poučí ich o tom, ako je nová omša rovnako platná, ako je potrebné uctievať nové veci v cirkvi, ako napríklad Faustínu a jej milosrdenstvo, alebo im povie o Fatime, kde boli zjavenia, v oficiálnom stanovisku cirkvi, ktoré je plné klamstiev.

Naproti tomu tam kde je tradičné bratstvo ako v CZ, HU, AUT, PL – miestni kňazi podliehajú svojmu biskupovi, ktorý je z ich bratstva. Tradičné bratstvo totiž nie je plne spojené s Rímom, lebo odmietlo novoty koncilu a preto podlieha iba tradičným výkladom viery, nie novotám. Rím sa snaží v tomto čase, intenzívne pripojiť toto bratstvo k sebe, čím sa tradícia výrazne oslabí.

Medzitým som založil novú stránku – túto – baranokbozi – a rozhodol som sa, že nebudem sa viac starať o novocirkev, ale na túto stránku budem dávať len klasické katolícke materiály. Názov akoby zodpovedal tomu, čomu sa budem venovať v budúcnosti – oslave Baránka Božieho – Krista Pána. Stránku pravykatolik som nechal aby skončila. Akoby s touto stránkou skončila so mnou aj tradícia, čo som ešte netušil, ako rýchlo k tomu príde.

Tu prichádzajú na mňa morové rany od Boha a ja neviem prečo. Moja viera sa zosypáva, prichádzajú na mňa mnohé ťažké hriechy, nechuť k modlitbám, útoky diabla. Spovedám sa a stále padám, prakticky každý týždeň som potreboval spoveď. Predtým som sa honosil a pýšil, že ani nemám čo v spovednici povedať raz za mesiac, čo je podľa tradičnej viery štandard – ísť mesačne na spoveď. A tu hriech na hriech a neviem sa z nich dostať. Skúšam všetko možné, pritvrdzujem v modlení, v pobožnostiach, zverujem sa podľa katolíckych návodov svätým, Panne Márii, Ježišovmu srdcu, ale Boh ma drví rovnako silno ako predtým.

Posledným pokusom je založiť nejakú kongregáciu, na spôsob Liguoriho, ale keď požiadam kňazov o pomoc, nedostáva sa mi, každý sa stará sám o seba. Potrebujem pauzu, potrebujem zmenu, čerstvý vzduch. Obzerám sa po cirkvi a narazím na charizmatickú katolícku obnovu. Počúvam ich kázne – vykladajú podrobne bibliu. Bibliu – ako dávno som si ju nečítal! Katolík nečíta bibliu, bibliu mu vykladá cirkev, on bibliu nepotrebuje, nepotrebuje slovo Boha! Stačí nedeľa, tam sa predsa číta slovo Boha.

Charizmatici vykladajú písmo a chodí sem na Slovensko nejaký kňaz – exorcista – Elias Vella a ten hovorí iné učenie, ako sme navyknutí v cirkvi. Hovorí dokonca o svojom obrátení v čase, keď už je dávno kňazom. Hovorí o modlitbách uzdravenia, o daroch chariziem, o akejsi inej viere. Zaujalo ma to a išiel som do písma sám. Tu nastáva zlom!

Boh mi dal schopnosť rozumieť Písmam. Pokiaľ niekomu trvá hodne dlho, pokiaľ pochopí Božie slovo, mne bolo jasné veľmi rýchlo. Rád sa bavím o viere, rád sa bavím o písme. Prídu ku mne Jehovisti s bibliou v ruke a som doma. Hodinu a pol s nimi diskutujem o Bohu skrze písmo. Vyvraciam im ich názory, sú zaskočení znalosťami ktoré mi Boh dal – aby som rozumel Písmu. Odchádzajú nespokojní. Jednému z nich, asi staršiemu v ich hierarchii to nedá spávať – vráti sa o dva týždne a hľadá ma doma. Tri hodiny diskutujeme s písmom v ruke a odchádza znovu nespokojný. Ó slovo Boha, milujem Boha a Jeho slovo. Ako katolík som na Božie slovo zabudol.

Pamätám si kázeň tradičného kňaza, ktorý nepoznal písmo, ako sa snažil dokázať, že Eliáš ešte neprišiel. Nepoznal slovo Boha, lebo písmo hovorí, že Eliáš musí prísť pred Kristom a on aj naozaj prišiel, sám Kristus to povedal, že kto bol Eliáš – katolícki kňazi nepoznajú Písma. Mňa vtedy trhlo! Iný kňaz mal kázeň kde veril, že niektorí svätí boli bez hriechu, bez ťažkého hriechu – nepoznajú Písma títo ľudkovia. Vždy to so mnou trhlo, keď som počúval tieto neznalosti.

A tak vo víre tejto biedy a úpadku, idem sám do Písma. Konečne som doma – u Boha. Márnotratný syn sa vracia domov – k Bohu biblie, k Bohu mocnému a zvrchovanému. Stačilo sentimentality, povier, rozprávočiek o zázrakoch. Písmo je zákon, Božie slovo je plne postačujúce ku spaseniu – prečo? Lebo celé ukazuje na Krista. Bez Krista sa človek ani nenadýchne…

Čítal som jednu vetu, ktorá sa mi objavovala pred očami – akonáhle prijmeš spasenie z viery ako to učí apoštol Pavol, spasenie z milosti, spasenie ako Boží dar – kde Boh je všetko, kde Boh všetko vykonal, kde Boh je alfa a omega – už nie si katolíkom!

Čo je to za vetu? Veď môžem prijať spasenie z milosti a chodiť ďalej ku tradičným. Dnes už viem, že to nie je možné!

Prvým bodom kedy sa mi otvárali oči vďaka Bohu boli hriechy. Ako môže mať človek odpustené hriechy? Biblia je jasná a nekompromisná – cez obetu! Iba obeta, presnejšie – krv tejto obety, môže snať hriechy! Milióny obiet zvieracích, ktoré boli nedostatočné – ukazujú na obetu Krista na kríži – na obetu Boha, ktorý vylial za nás svoju krv. Toto človeka očisťuje od hriechov. Ale Písmo pokračuje – raz a navždy to človeka očístí, ak tomu verí. Už nepotrebuje kňaza, ktorý by snímal hriechy nejakým prekrižovaním v spovednici, práve naopak – toto hriechy nikomu nesníme! Ale Kristus a Jeho obeta áno.

Tu nastal obrat! Tu nastala úľava, tu nastalo nové narodenie. Nikto totiž nemôže tomuto uveriť, pokiaľ Boh nevykoná jeho nové narodenie! Nikto sa nemôže ráno postaviť z postele a povedať si – dnes uverím, že Kristus za mňa zomrel, že mi vzal všetky moje hriechy – absolútne všetky – prítomné, minulé, budúce! Nikto nemá tento potenciál, aj keby sa neviem ako snažil. Môže jedine prosiť za tento dar.

Ale akonáhle tomuto uverí – už nie je katolík! Katolík je človek ktorý neverí Kristovi, ale verí náboženstvu. Znovuzrodený človek naopak neverí náboženstvu, ale verí Kristovi. Len Kristovi, len na Krista dá svoj život! Na nikoho iného, na žiadnu modlu, na žiadneho svätého, na žiadne učenie – len na Krista!

Potom prišla druhá fáza – keď som takto vďaka Bohu uveril, čo to znamená? Písmo hovorí – si Božím synom, dedičom Božieho kráľovstva, bratom Ježiša Krista. Keďže si Božím synom, si právoplatným kňazom, si obyvateľom nebeskej vlasti. Pýtam sa – už teraz si toto môžem všetko prisvojiť? Odpoveď je prekvapivá – musíš si to prisvojiť, inak si sa minul s kresťanstvom!

Prichádza ďalší šok – čo kňazi? Čítaj lisť Židom (iné preklady – Hebrejom). Je iba jeden novozmluvný kňaz – Kristus. On sám seba obetoval, vstúpil do svätyne svätých zo svojou vlastnou krvou a touto krvou odpúšťa hriechy a prihovára sa za nás u Boha Otca, pri ktorom po pravici sedí. Preto kňaz ti nemôže odpustiť hriechy, lebo je tu pravý Kňaz, ktorý vlastnou krvou vydobyl tvoju spásu a nielen ťa očistil, ale sa aj modlí za teba neustále v nebi. Kňazi prakticky prekryli skutočné kňažstvo Ježiša Krista. Ranná cirkev kňazov nemá, Písmo nepozná pojem – novozmluvný kňaz!

Ale predsa sa Písmo zmieňuje o kňazoch, ale to v tom zmysle, že všetci kresťania sú kňazi! Nie v zmysle že by mali obetovať ako starozmluvní kňazi, ale sú kňazmi ako sväté nádoby Boha, aby prinášali svetlo evanjelia tomuto temnému svetu.

Ale ak kňazi prekrývajú skutočné kňažstvo Ježiša Krista, čo potom eucharistia? Cirkev východná podnes učí to isté, čo učila aj katolícka cirkev do roku 1215, že na dary zostupuje Duch Svätý a preto sú telom a krvou Kristovou. Ale iba za podmienky, že človek verí v Krista ako Boha, ako Spasiteľa, ako jedinú cestu k nebu, lebo prijímanie je dvojaké – fyzické, ale aj duchovné, kde Kristus ako Slovo života, je pokrmom našej duše.

Ak pôjdeme ešte hlbšie do cirkvi, každý kresťan mal právo lámať chlieb, ako to robili po domoch, ktoré boli domácimi cirkvami. Pretože každý kresťan je kňazom, nie však v zmysle obety.

Ale čo potom obeta na oltári? Má azda východná cirkev obetu? Nemá! Obeta bola vykonaná raz a navždy na Golgote – to bola obeta jedna jediná, plne dostatočná! Nič ku nej nie je možné pridať! Tak hovorí list židom. Preto sa treba zamyslieť – ak na oltári je obeta Krista, k čomu je táto obeta dobrá, keď nezakrýva hriechy?

Obeta je preto obetou, lebo zakrýva hriechy a toto vedeli aj pohania, ktorí dávali zabíjať svoje deti bohom pre svoje hriechy a zastavenie hnevu bohov, alebo obetovali panny, aby sa bohovia na nich nehnevali pre ich previnenia.

Ale na oltári je obeta, ktorá nezakrýva hriechy… To potom ale nie je obeta! Napriek tomu, sa ľudia modlia, že nech táto obeta je prijatá za ľudí v očistci, za cirkev. Takú obetu ale nikde nenájdete, ktorá nesníma hriechy živých, ale sníma hriechy mŕtvych, ktorí už obety nepotrebujú. Je to celé jeden veľký zmätok…

Pochopil som čo znamená veta – akonáhle prijmeš spasenie z viery ako to učí apoštol Pavol, spasenie z milosti, spasenie ako Boží dar – kde Boh je všetko, kde Boh všetko vykonal, kde Boh je alfa a omega – už nie si katolíkom!

Nemôžeš byť katolíkom a veriť v spasenie z milosti. Milosť je nazaslúžený dar viery. Toto je jadro evanjelia. Ak toto odmietneš, nie si kresťan. Celá viera stojí a padá na Kristovi a jeho diele, ktoré na Golgote vykonal.

Uver a budeš spasený, hovorí Pavol žalárnikovi. Nie je nič jednoduchšie ako toto prijať a predsa je to Boh, kto musí človeku k tejto viere pritiahnuť, lebo človek nie je schopný prijať milosť spasenia!

Človek je egoista, veľký sebec, chamtivec, je sám sebe bohom a preto nemôže prijať, že je nad ním Boh, ktorý riadi celý jeho život. Nedokáže prijať, že viera je absolútne zdarma, lebo tým by musel o sebe povedať, že je špatný zlý človek, egoistický sebec, ktorý potrebuje Spasteľa. To človek nevie a preto si necháva odporné sebecké vlastnosti a chce sa spasiť sám, so svojimi skutkami.

Akí odporní sú ľudia, ktorí sa tvária ako kresťania, pritom im ide iba o ich sebecké skutky a chvály, aby ich Boh odmenil. Nie je divu, že Boh ich naopak zavrhne, aj z ich chodeniami do kostolov a modlením sa ružencov, aby si pridali dobré bodíky ku svojej spáse.

V tomto je jadro celého problému prijatia Krista – odhodiť sám seba, svoje postavenie, presvedčenie, svoju zapáchajúcu cirkev skutkovlebo pre Krista človek stratí všetko. Títo nafúkanci si chcú všetko ponechať, ako keď nejaký bezdomovec zhromažďuje rárohy do svojho úkrytu v lese, ktorú sú plné špiny, staré hrdzavé nepotrebnosti. Niekto si necháva zadné dvierka – aj prijímam milosť, ale predsa čo ak cirkev hovorí dobre – neuveril si absolútne Božiemu slovu!

Znovuzrodenie je očista, je to bolestivé nové narodenie, kde človek stratí všetko, aby našiel Krista. Pavol hovorí o zomretí a novom narodení. Zomrieť všetkému čo človek poznal, čo od Krista odťahuje.

Ale ľudia sa bránia – chceme sa znovuzrodiť, ale nemôžeme všetko odhodiť. Či nehovorí takým náš Pán, že sú nevhodní do kráľovstva nebeského? Kto si chce zachovať život, stratí ho. Kto nemá v nenávisti svoju manželku a deti – nie je ma hoden, hovorí Kristus a hneď vykladači hľadajú iný zmysel týchto slov, lebo to ukazuje na ich prašivosť vo viere, kde sa udomácnili! Kto sa obzerá za svetom – nie je ma hoden, kto si chce pochovať otca, matku – nech si vyberie – či pôjde za nimi, mŕtvymi ľuďmi, ktorí už svoj osud nezmenia, lebo smrťou končí milosť – ale či pôjdu za Kristom!

Nové narodenie nehľadí na tento život, nehľadí na smrť ako niečo strašného. Nové narodenie hľadí na Boha, aj keby človeka bičovali a sťahovali z kože!

Sebeckí ľudia, ktorí si hovoria kresťania nič iné nekonajú, len utešujú svoje prašivé svedomie, že sú v správnej cirkvi, že sa dnes pomodlili čo mali, že boli tento mesiac na spovedi, že boli na každej omši predpísanej cirkvou. Kristus ich nezaujíma, majú zahmlený pohľad naproti krížu, jediné čo ich zaujíma, sú ich odporné skutky!

Ako sám sebou opovrhujem, že som presne toto konal – chvastal sa chodením na omše, vydával som knihy, písal články, dával som viere celý svoj čas a prečo? Lebo som bol presne taký ako ostatní – sebecký oplan, ktorý si chcel všetko zaslúžiť a Krista som nevidel!

Pretvárky ľudí, ktorí kľačia v laviciach, ich odporný sebecký pohľad na eucharistiu keď sa dvíha, lebo si myslia – tu som Pane, musíš ma pochváliť! Chodím každý deň na omšu! Aj vyronia niekedy slzu, ale aj to preto, aby ukázali Kristovi – aha – plačem pre Teba – pritom plačú pre seba.

Hovorievajú – milujem Boha, milujem Ježiša! A Ježiš vedel, že takíto pretvarovační ľudia toto budú v budúcnosti hovoriť a preto odpovedá – ak ma miluješ, budeš zachovávať Moje Slovo! A tu sú títo falošní milovníci usvedčení – opovrhujú slovom Boha, slovom Krista. Keď im Kristus hovorí, že za nich vylial svoju krv, ktorá ich očistí, tieto diabolské bytosti, ktoré sa tvária tak pokorne odpovedajú – nie nie! Mne sníme hriechy kňaz v spovedi.

Pre toto sa zmenila stránka. Sú mi ukradnutí všetci, ktorí sa pohoršili, je mi ukradnutý pokles sledovanosti, ohováranie, posmeškovanie. Je mi ukradnutý celý systém cirkvi, ktorá ani cirkvou nie je, pretože neučí spasenie z milosti, ani nevie čo to je! Je to iba svetská organizácia, kde sa dá dobre vyšplhať k dobrému miestečku. Nie je div, že v tejto cirkvi je Kristus jedným z mnohých, že je spása dokonca mimo Neho, že k dokonalej obeti Krista, je pridaná hromada skutkov.

V konečnom dôsledku, v roku 1999 podpísala cirkev s luteránmi zmluvu o tom, aby jedna cirkev druhej nevykladala evanjelium. Katolíci týmto krokom zabránili tomu, aby sa im vykladalo evanjelium. Kto mohol mať okrem diabla záujem aby sa toto stalo? Katolíci neprichádzajú ku spáse a ani ju nebudú počuť, lebo si omotali okolo prsta protestantov, aby nekonali evanjelizáciu. Preto som túto stránku zachoval a budem aj takouto formou usvedčovať ľudí. Viem dobre, že cirkev by dnes mala rada v hrsti ľudí ako som ja, keby sa tak dalo ešte postaviť hranice a upáliť ich, ako to cirkev mala vo zvyku celé stáročia.

My kresťania máme slúžiť Kristovi a jeho evanjeliu, a to konať budeme. Nie je nič, čím by sme mali byť zastrašení, lebo Ježiš hovorí – nebojte sa tých, ktorí vám môžu vziať život, ale bojte sa toho, kto môže vašu dušu uvrhnúť do večného zatratenia. Pred Bohom máme úctu a pred nikým iným. Jedine Jemu patrí sláva a česť na veky vekov…

Amen…