Spoločné vlákno, ktoré sa tiahne cez skúsenosti bývalého kňaza, je toto: mali sme obrovskú túžbu byť iní ako tí okolo nás. Chceli sme byť čistejší, bližšie k Bohu. Chceli sme mať svedomie slobodné pred Bohom a hľadali sme kňažstvo, o ktorom sme si mysleli, že v ňom môžeme udeľovať našim blížnym spasenie krok za krokom. Vznešenosť a pôvab kňažstva nás takisto priťahovali, keďže kňazi okolo nás boli nápadne ctení cez zvláštne výhody a postavenie. Počúvať spoveď, odpúšťať hriechy, privolávať Krista dole na oltár a zázrak toho, že sme mali byť “iným Kristom”, to všetko nás vábilo. Slovami románu, ktorý Graham Greene napísal o tejto téme, boli sme priťahovaní “mocou a slávou”.

Nikdy sme neskúmali tieto tvrdenia:

1. Existuje úrad obetujúceho kňažstva v Novej zmluve?
2. Život kňaza sa sústreďuje okolo sviatostí?
3. A neskúmali sme ani naše vlastné presvedčenie, či sme boli vhodnými ľuďmi na to, aby nás povýšili na takúto česť. Veď sme sa ťažko namáhali, aby sme boli “svätí” a tak sme pokladali za automatické, že správne postavenie pred Bohom je niečo, čo si môžeme zaslúžiť.

KŇAZSKÝ ÚRAD

My, ktorí sme sa chválili tým, že sme kňazi, sme boli šokovaní, keď sme na začiatku sedemdesiatych rokov čítali slová jedného z najlepších katolíckych biblických učencov, Raymonda E. Browna ktorý napísal:

Keď sa presunieme zo Starej zmluvy do Novej zmluvy, stane sa nápadnou táto skutočnosť, totiž to, že aj keď sú na scéne nejakí pohanskí kňazi a židovskí kňazi, aj tak nie je žiadny jednotlivý kresťan nikde označený ako kňaz. List Židom hovorí o veľkňazstve Ježiša tým, že porovnáva Jeho smrť a vstúpenie na nebesia so skutkami židovského veľkňaza, ktorý raz za rok vošiel do Svätyne svätých v chráme s krvavou obeťou za seba a za hriechy ľudu (Hebrejom 9:6 7).

Ale pozoruhodné je, že autor listu Hebrejom nespája kňažstvo Ježiša s Eucharistiou alebo poslednou večerou, a ani nenaznačuje, že by iní kresťania boli kňazmi na spôsob Ježiša. Vlastne táto atmosféra “raz a navždy”, ktorá obklopuje kňažstvo Ježiša v Hebrejom 10:12-14, bola ponúkaná ako vysvetlenie, prečo v období Novej zmluvy nenachádzame žiadnych kresťanských kňazov.

Neskôr v tej istej kapitole Brown argumentuje pre kňažstvo na podobný spôsob, ako bolo kňažstvo levítskej triedy v Starej zmluve. Svoje argumenty pre takéto tvrdenie stavia na rozvoji takejto doktríny v rámci cirkevnej tradície. Dokonca aj tí z nás, ktorí sme poznali Bibliu len veľmi málo, sme už vedeli, že farizeji prijímali tradíciu za nadradenú jasnému Božiemu slovu. Brownovi sa podarilo skôr zrútiť naše presvedčenie, že sme naozaj kňazmi, než nás oslobodiť našu utrápenú myseľ.

Teraz už vidím, že to, čo Brown prehlásil vo vyššie citovanom odseku, je biblické a úplne pravdivé. V Novej zmluve nie je žiadny úrad kňažstva okrem kráľovského kňažstva, ktoré patrí všetkým pravým veriacim. Naopak, ako hovorí list Hebrejom tak jasne o starozmluvných kňazoch:

“A tamtí sa stali viacerí kňazmi preto, že im smrť prekážala trvať povždy: ale on (Kristus) preto, že trvá na veky, má na iného neprechodné kňažstvo, večné, prečo aj môže vždycky dokonale spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, vždycky žijúc, aby sa primlúval za nich.” (Hebrejom 7:23 25)

“Neprechodné kňažstvo”, presne to je zmyslom tohto gréckeho textu: aparabatos znamená “neprenositeľný”. Dôvod prečo sa nedá preniesť na ľudí je ten, že zo svojej vlastnej podstaty patrí Kristovi:

“..veľkňazovi, svätému, prostému zla, nepoškvrnenému, oddelenému od hriešnikov a ktorý sa stal vyšším nad nebesia” (verš 26).

ŽIVOT KŇAZA SA SÚSTREĎUJE OKOLO SVIATOSTÍ

Druhá domnienka bola tá, že rímskokatolícke sviatosti dávajú, ako to hovoria naše katechizmy, “vonkajšie znaky vnútornej milosti”. Naše zmýšľanie, vyjadrené slovami Kánonu 840 bolo, že sviatosti “…zvrchovane prispievajú k utváraniu, upevňovaniu a prejavovaniu cirkevného spoločenstva”.

V skutočnosti to však boli samotné sviatosti, ktoré pre nás boli centrom spasenia a posvätenia. Napríklad, čo sa týka spovede kňazovi, Kánon 960 prehlasuje, že je “jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci vedomý si ťažkého hriechu zmieruje s Bohom”. Namiesto toho, aby sme prehlasovali dokončené dielo Krista Ježiša ako odpoveď na problém našej hriešnej prirodzenosti a množstva našich osobných hriechov, sa naše životy točili okolo týchto fyzických znamení.

Niektorí z nás boli šokovaní, keď čítali u Dollingera (najviac rešpektovaný rímskokatolícky historik), že sviatosť pokánia (spoveď) bola na Západe neznáma 1100 rokov a nikdy neexistovala na Východe. Dollinger napísal:

“A ešte raz ku sviatosti pokánia. To, čo je známe ako základná forma tejto sviatosti, bolo v západnej cirkvi neznáme počas tisíc sto rokov a nikdy to nebolo známe v gréckej časti.”

Ako je to možné? Kánon 835 hovorí, že za veľkňazov boli prehlásení “predovšetkým” biskupi. Neboli sme aj my sami ako kňazi tiež prehlásení za rozdávateľov šíriteľov tohto systému sviatostí? Toto je skôr mágia, než posolstvo evanjelia vo svetle Božieho slova.

Nová zmluva má dve vonkajšie znamenia, tak ako ich ustanovil Pán, ale ani tieto dve znamenia nie sú v centre pozornosti Biblie. V centre pozornosti je kázané posolstvo. Ale pre nás boli zo všetkého najdôležitejšie sviatosti. Každý deň sa začal omšou. Naše pochybnosti o tom, že by fyzické sviatosti mali byť v strede nášho života, sa zrodili z našich skúseností.

Ako kňazi sme mnohí počas dlhých rokov pokrstili množstvo novorodencov a vyriekli sme slová, “A ja ťa rozhrešujem,” nad zástupom hláv. Pomazali sme mnoho starých, chorých a obetí nehôd so slovami, “Nech ťa zachráni a pozdvihne Pán, ktorý ťa oslobodzuje od hriechu.” Rok za rokom sme videli ako tie deti, ktoré sme krstili ako pohanov, vyrástli na práve takých pohanov, ako tí, ktorí boli okolo nás v našom misijnom poli.

Zástupy ľudí, nad hlavami ktorých sme prehlásili rozhrešenie, odišli zo svojich kolien práve takí hriešni aj po našich slovách, ako boli pred nimi. Keď chorí a starí neboli ani zachránení a ani “pozdvihnutí”, vtedy sa niektorí z nás odvážili začať pozerať do Biblie. Tu sme objavili toto:

“Duch je, ktorý oživuje; telo nič neosoží. Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život.” (Ján 6:63).

“Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.” (Efezanom 2:8 9).

Verše z listu Efezanom nás šokovali najviac zo všetkých. Naša štandardná definícia sviatostí ich definovala ako “skutky”, presne tak ako v známom Kánone Tridentského koncilu:

“Ak ktokoľvek hovorí, že cez sviatosti Nového zákona sa milosť neudeľuje ex opere operato [vykonaním úkonu], ale že samotná viera v Boží sľub je dostatočná na získanie milosti, nech je prekliaty.”

Bolo veľmi ťažké čo aj len začať pochybovať o sviatostiach. Väčšina nášho času išla do týchto a iných fyzických vecí. Napríklad počas Veľkého pôstu alebo Svätého týždňa sme sa museli starať ako zabezpečiť a uložiť novo požehnaný olej, paschálnu sviečku, paschálny oheň, ratolesti, popol z minuloročných paliem, kríž na procesiu, kadidelnicu s príslušným uhlím a kadidlom, ružové, červené a biele rúcho, atď.

Uprostred tohto všetkého bolo ťažké predstaviť si, že by sa mohol ktokoľvek z nás odvážiť počuť Pánov princíp, ktorý je tak jasne vyjadrený v Jánovi 6:63: “Duch je, ktorý oživuje; telo nič neosoží.”

Ale počuť tie slová sme predsa len počuli, ako o tom svedčia aj tieto svedectvá. Otec si nás pritiahol, ukázal nám našu vlastnú neužitočnosť a dostatočnosť jeho Slova. Presne tak ako Ježiš povedal Otcovi, “Tvoje slovo je pravda” (Ján 17:17).