Po roku 300 vznikla nová cirkev. Iná ako ju ustanovil Ježiš Kristus a formovali Apoštoli. Cisár Konštantín bol pohan, bol vyznávačom slnka. Aj preto sú podnes všetky kostoly obrátené smerom na východ. Konštantín staval chrámy tak, aby za oltárom bolo okienko, kadiaľ by sa mohol pozerať na východ slnka. Podnes cirkev vykladá, prečo majú byť kostoly obrátené k východu, zdroj je však pohanský. Kristus ani Apoštoli neustanovili žiadne predpísané bohoslužby, žiadne stavania chrámov, a už vôbec nie nejaké presné otáčanie týchto chrámov na východ. Tu vidíme, ako vzniká nová cirkev, kde sa kresťanstvo zmiešava s pohanstvom.

Rimania mali veľa bôžikov ku ktorým sa modlili. Konštantín premýšľal spolu s kresťanmi, ktorí zapredali vieru so svetom, vieru s pohanským Rímom, ako uspokojiť Rimanov, aby sa nemuseli vzdať veľkého zástupu bôžikov. A tak vznikol kult uctievania kresťanských svätých, kde sa človek môže modliť ku svätcom a oni ho vypočujú. Pohanskí Rimania keď sa modlili ku svojim bôžikom, boli mnohokrát vypočutí, rovnako ako kresťania svedčia o tom, že boli vypočutí skrze modlitbu ku svätým. Ranná cirkev však niečo takéto nepozná. Nikde nenájdeme v písme, žeby sa kresťania mali utiekať napríklad ku Štefanovi, prvému mučeníkovi. Cirkev do roku 300, je odlišná od cirkvi od roku 300. Vzniká nová cirkev, ktorá je spojená s pohanstvom a Boh sa od nej začne odvracať. Cirkev ktorá mala usvedčovať svet z hriechu, ktorá mala stáť na druhej strane naproti svetu, sa spriahla so svetom, prijala pohanstvo do svojho čistého lona.

Inak tomu nebolo v otázke krstu. Celá nová zmluva dáva veľký pozor a dôraz nato, aby bol človek pokrstený vtedy, keď uveril Kristovi. Písmo hovorí jasne:

Katolícky preklad:
Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. Mk 16:16

Roháčkov preklad:
Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený. Mk 16:16

Prvá je viera – kto uverí a následne sa dá pokrstiť, bude spasený. Ale pohanský Rím vynašiel novinku – krstiť ľudí bez viery, pretože sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom. Každý sa mal dať pokrstiť, bez ohľadu viery, i keď kresťania ktorí zostali kresťanmi, trvali na výučbe týchto ľudí vo viere.

V tejto novej cirkvi prichádza krst novonarodených detí. Dieťa nemôže veriť, nemôže vyznať vieru a preto je krst dieťaťa neprijateľný a neplatný. Nikde v písme sa také niečo nestalo. Kresťania totiž verili v Božiu zvrchovanosť a preto dobre vedeli, že koho si Boh vyhliadol ako kresťana, toho ku krstu aj privedie, keď vieru spozná a vyzná.

Ale pohanský Rím vynašiel krst narodených detí. A cirkev sa celými dejinami vracia k tomuto nesprávnemu krstu. Luther síce chcel vykonať reformáciu, ale reformácia je možná jedine tak, že sa kresťanstvo nevráti do roku 300, ale sa vráti do písma, do skutkov Apoštolov, do časov, kedy Boh konal cez cirkev divy, kde Boh ustanovil čo sa má a nemá v cirkvi uplatňovať. Tak aj my sme povinní vykonať reformáciu nášho kresťanstva, ale nie sa vracať do čias novej cirkvi, ktorá vznikla spojením kresťanstva a pohanstva, s novými prvkami, ktoré odporujú Božiemu slovu – my musíme byť poslušní Božiemu slovu a preto sa musíme vrátiť do času pred rok 300.

Ponorenie v krste…

Krst je krstom ponorením celého človeka do vody. Až týmto úkonom sa človek stáva kresťanom. Nová cirkev vzniklá v Ríme vynašla novú vec – stačí krst poliatím, alebo pokropením. Ak sa nad tým zamyslíme, kto iný ako diabol mal záujem, aby boli celé stáročia vykonávané takéto krsty, ktoré stoja proti slovu Boha, ktoré nemajú žiadnu moc a silu. Augustín hlásal v súlade s novou cirkvou krst detí, no sám bol pokrstený ako dospelý a ponorením. Aj preto vyčnieva z radov bežných kresťanov svojej doby, lebo dostal takúto milosť, aby mal právoplatný krst.

Akonáhle cirkev vynašla krst detí, krst pokropením, krst poliatím, tým pádom odvrhla krst ponorením celého človeka, ktorý uveril, teda svojim rozumom uznal vieru v Krista. Tým pádom cirkev zavrhla aj teologickú časť listu Rimanom, kde Pavol vykladá, prečo človek musí byť celý ponorený pod vodu. Ponorením pod vodu, do posledného vlasu, je človek pokrstený v smrť Kristovu. Starý človek Adam je utopený vo vode, toto hriešne telo je raz a navždy usmrtené spolu s Kristom, ako On bol usmrtený na kríži:

Či neviete, že ktorýkoľvek boli sme pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení? (ponorenie pod vodu) Rim 6:3

Naopak vynorením sa človeka z vody, sa vynára nový človek, ktorý s Kristom zomrel voči svetu, hriechu, starý Adam je utopený vo vode, ale vynorením sa z vody, je človek spolu s Kristom vzkriesený k novému životu. Týmto fyzickým úkonom sme dostali moc, aby sme dokázali bojovať spolu s Kristom s hriechom. Už nie sme pod zákonom hriechu a smrti, už sme vstali z vody spolu s Kristom, ako oslávené Božie deti:

Krstom sme teda spolu s Ním boli pochovaní do smrti (ponorenie), aby tak, ako bol Kristus vzkriesený slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života (vynorenie). Rim 6:4

Človek ktorý neuveril v Krista, ktorý neuveril v Jeho zástupnú obeť za neho, ktorý neuveril, že skrze Kristovu krv sú mu odpustené všetky hriechy, sa neustále k tým istým hriechom vracia. Taký človek totiž nie je slobodný od hriechov, on je ich otrokom! Hriechy sú jeho pánom a otrokárom a keď tento pán zavelí pokušením, takýto človek hriechu podľahne. Ale človek ktorý uveril v Krista, uveril v jeho zástupnosť a je pokrstený ponorením, sa odvoláva na krst, kde bol starý človek zabitý vo vode, bol spolu s Kristom v takomto krste ukrižovaný. Preto sa Kristovi začína podobať v novom živote:

Keď sme sa stali jedno s Ním podobnosťou Jeho smrti (ponorenie), práve tak jedno s Ním budeme aj podobnosťou vzkriesenia (vynorenie) vediac, že náš starý človek spolu s Ním bol ukrižovaný (ponorenie), aby bolo zničené hriešne telo a my sme neboli viac otrokmi hriechu. Rim 6:5-6

Človek už nie je otrokom hriechu ak bol takto pokrstený, predtým však uveril z Božej milosti. Väčšina ľudí je otrokmi hriechu, pretože sa nemajú čoho oprieť, aby dokázali nehrešiť a odporovať hriechu, ktorý vychádza z hriešneho tela. Ale ak toto hriešne telo bolo utopené vo vode, zničené, zabité – človek smelo môže vystúpiť a povedať, že jeho telo ktoré sa narodilo zo ženy, je zničené, ale z vody vystúpilo nové telo, ktoré patrí Bohu a toto telo už nie je otrokom hriechu. Telo sa nemyslí len telesnosť, ale aj telesné zmýšľanie. Takto človek povie diablovi, že nemá nad ním žiadnu moc, lebo ako môže mať moc nad niekým, kto zomrel!? Ani hriech nemôže mať moc nad mŕtvym telom. Ale je tu nové vzkriesené telo, nad ktorým hriech ani diabol nepanuje. Samozrejme pokušenia budú prichádzať a stane sa, že človek upadne do hriechu, ktorý vyzná pred Bohom, oľutuje ho – ale už neupadá do tých istých hriechov, ktoré ním lomcujú, ako keď má človek horúčku a nedokáže sa z nej vymaniť.

Lebo čo umrelo, umrelo hriechu raz navždy (ponorenie hriešneho tela); čo však žije, žije Bohu. (vynorenie hriešneho tela). Tak súďte aj vy, že ste mŕtvi hriechu a živí ste Bohu v Kristovi Ježišovi. Rim 6:10-11

Nový človek v Kristovi, ktorý uveril a bol pokrstený tak ako Boh prikázal, už nemusí svoje telo, údy tohto tela, požičiavať ako nástroj nespravodlivosti a neprávostí. Z vody a z Ducha vyšiel nový človek, ktorý svoje telo a svoje údy dáva ako nástroj pre Boha – ty Bože rob so mnou čo chceš. Moje staré Ja zomrelo, moje staré telo bolo utopené, ja som sa narodil znovu, skrze vieru a krst:

Ani svoje údy nevydávajte hriechu za nástroje neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako tí, čo vstali z mŕtvych a žijú, (vynorenie sa z vody) a svoje údy vydávajte Bohu za nástroje spravodlivosti. Rim 6:13

Ak človek uveril v Krista, ak uveril v Jeho milosť a to nielen vierou ktorá je nadprirodzená, ale Boh mu dal aj krst ponorením hriešneho tela do vody ako milosť – taký človek už nie je pod zákonom, pod desatorom, ale pod milosťou:

Hriech totiž nebude panovať nad vami; lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. Rim 6:14

Ak bol človek pokrstený v Krista tak, že s ním zomrel pod vodou a vstal s Ním zmŕtvych, Pavol píše, že je to akoby sa do Krista obliekol:

Veď ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Gal 3:27

Krst je potvrdením viery a nie naopak – najprv krst (detí) a potom príde viera, ako sa to stalo v deň, keď Rím prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Viera je prvoradá aby bol človek spasený, ale v tesnom závese ide potvrdenie tejto viery v krste. Pavol triumfálne napísal ako zhrnutie viery a krstu tento preslov:

V Ňom (Kristovi) ste boli aj obrezaní nie obriezkou rukami vykonanou, ale obriezkou Kristovou, že ste sa totiž vyzliekli z telesnosti, keď ste boli s Ním pochovaní v krste. (ponorenie) V Ňom ste boli aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý Ho vzkriesil z mŕtvych. (vynorenie) Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi v priestupkoch a neobriezke svojho tela, oživil spolu s Ním, keď nám odpustil všetky priestupky a dlžobný úpis, ktorý s predpismi (zákona) proti nám bol a nám prekážal, vymazal a odstránil, pribijúc ho na kríž. Na Ňom odzbrojil kniežatstvá a mocnosti a vystavil ich verejne posmechu, triumfujúc nad nimi. Kol 2:11-15

Krst čo najrýchlejšie…

Ďalšou vecou, ktorú nová cirkev Rímska prijala bolo to, že človek musel prejsť dlhým katechumenátom. Až tri roky trvala príprava k tomu, aby bol človek pokrstený. Kresťania vtedajšej doby to mysleli dobre, lebo všetci Rimania sa mali stať zo dňa na deň kresťanmi a preto ich chceli riadne poučiť. Ale kresťanom sa nikto nestane tak, že prejde školením. Títo kresťania, ktorí vynašli trojročnú prípravu, mysleli to síce dobre, ale bola to daň za to, že sa kresťanstvo stalo svetským zriadením a preto prichádza táto veľmi zlá vec do cirkvi. V čom?

Je to odpor proti Božiemu slovu! Títo kresťania, ako ich niektorí nazývajú otcovia viery, mali povedať ľuďom evanjelium v jednoduchej forme, ako to robil Pavol a keď uveria, mali byť pokrstení čo najskôr, keď neuveria, mali ich títo otcovia prepustiť. Ale to sa nedalo! Tým že sa kresťanstvo zasnúbilo s pohanstvom – každý Riman musel byť kresťanom a preto každý Riman musel uveriť a tak sa vynašla trojročná príprava aby uverili. Tu vidíme odporný kompromis zo svetom! Títo otcovia viery, nemohli Rimanov poslať preč, ale museli ich vyučiť a pokrstiť napriek tomu, že v srdci nemali väčšinou žiadnu vieru.

Ďalší trest od Boha bol ďalej v tom, že počas tejto prípravy sa stalo, že človek zomrel a svojho krstu sa ani chudák nedožil. Aby cirkev ubezpečila svet o jeho spáse, vymyslela, že bol pokrstený takzvaným nebiblickým výrazom – krstom túžby. Síce sa ten človek krstu nedožil, ale túžil byť pokrstený. Ak by sa cirkev držala učenia Krista a Apoštolov, každý by bol pokrstený hneď a nevznikol by tento problém. Nie každý bol ukrižovaný vedľa Krista ako Lotor, ktorému Kristus aj bez krstu sľúbil spasenie. Iba jeden človek takto bol zachránený – tento Lotor, a tak nech si mnohí ľudia nenahovárajú, že aj ich takto zachráni. Kristus dal cirkvi jasné inštrukcie, čo krst je a ako sa má vykonať. Lotrov prípad je jediný…

Krst detí.

Koľko detí je pokrstených a keď z nich jedno percento je skutočne obrátených k pravej viere, bude to možno prehnané číslo. Možno ani pol percenta nemá pravú vieru z tých, ktorí boli pokrstení ako malé deti.

Ale poďme do písma, poďme do cirkvi pred rok 300. Skúste hľadať a nenájdete prípad, kde by krst neprebehol v ten istý deň, ako človeku bolo zvestované evanjelium! Cirkev totiž správne verila v to, že je to Boh, ktorý ľudí obracia a posiela do cirkvi. A preto keď zástup počúval evanjelium, väčšina poslucháčov mávla rukou a odišla s posmechom domov, našli sa však aj takí, ktorí vďaka a len vďaka Bohu uverili a boli hneď pokrstení!

Na prvé Petrovo kázanie, sa obrátilo 3000 ľudí a boli hneď pokrstení – všimnime si – v ten deň:

A tí, čo ochotne prijali jeho slová, dali sa pokrstiť; i pripojilo sa v ten deň okolo tritisíc duší. Sk 2:41

Keď Boh chcel zachrániť Eunucha, ktorý si kúpil knihu proroka Izaiáša, poslal za ním Filipa. Ten mu vyložil v krátkosti evanjelium a eunuch uveril. A tu sa stalo to, čo sa malo stať tak, ako to písmo vykladá:

Ako šli cestou ďalej, prišli k akejsi vode. I prehovoril eunuch: Ajhľa, voda! Čo mi prekáža dať sa pokrstiť? [Filip mu povedal: Ak veríš z celého srdca, môže sa stať. A (eunuch) odpovedal: Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží.] Nato kázal zastaviť voz a obaja, Filip a eunuch, zostúpili do vody; i pokrstil ho. Sk 8:36-38

Rovnako sám Pavol, keď ho Ježiš na ceste do Damašku oslepil, dal sa hneď pokrstiť, ako mu Boh vrátil zrak a poslal za ním svojho posla – kresťana:

A vtom spadli mu (Pavlovi) z očú akoby šupiny, zase videl a dal sa pokrstiť. Sk 9:18

Peter podobne krstí dom Kornéliov. To boli prví pokrstení pohania, keď Boh Petra posiela do tohto domu. Uveriť Bohu v pravej viere znamená, najprv prijať Ducha Svätého. Duch Svätý nie je nikomu daný cez nejaký obrad. Je to Božia vôľa komu tohto Ducha dá a on uverí v Krista tak ako má. Mnohí ľudia prejdú cez cirkev obradmi a myslia si, že dostali Svätého Ducha. Ale tohto Ducha dostane len ten, komu ho Boh dal, kto správne uveril. Môžu s tým prísť aj znaky uverenia, ako napríklad rozprávanie jazykmi, prorokovanie – ale podstatná je pravá viera. Tak Peter prichádza ku Kornéliovi a je udivený, lebo týchto ľudí si Boh vyhliadol predom, aby im Duch Svätý otvoril srdcia a už boli pokrstení Duchom a tak Peter v úžase ich krstí aj vodou keď hovorí:

Či môže niekto zabrániť pokrstiť vodou tých, čo prijali Ducha Svätého ako aj my? Preto rozkázal, aby boli pokrstení v mene Ježiša Krista. I prosili ho, aby pobudol niekoľko dní medzi nimi. Sk 10:47-48

Všimnime si Lýdiu, ku ktorej zavíta Pavol a vykladá evanjelium. Najprv jej Boh cez Ducha Svätého otvoril srdce, aby rozumela čo Pavol hovorí. Je to Boh kto dáva vieru, tu to pekne vidíme. Spolu s Lýdiou v tom meste počúvalo rovnako Pavla množstvo iných ľudí, ale Boh otvoril Lýdii srdce – bola pokrstená Duchom Svätým už predtým, ako ju Pavol pokrstil vodou, rovnako ako Kornélius. Ona sa dala hneď pokrstiť – žiadne niekoľko ročné výuky viery:

Počúvala (ich) aj jedna bohabojná žena menom Lýdia, obchodníčka so šarlátom z mesta Tyatíry. Tej otvoril Pán srdce, aby pozorne počúvala, čo Pavel hovoril. Keď sa dala pokrstiť i so svojím domom, prosila nás hovoriac: Keď ste ma uznali za vernú Pánovi, vojdite do môjho domu a zostaňte u mňa. A prinútila nás. Sk 16:14-15

Najkrajší a najjednoduchší prípad je žalárnik. Boh pripravil nielen jeho vieru, ale aj vieru celému jeho domu. Takto Boh koná. Skrze jedného človeka je obrátených množstvo ďalších ľudí. Sláva Bohu. Tu sa žalárnik pýta, čo má konať aby bol spasený. Pavol mu dáva jednoduchú odpoveď – uver v Krista a budeš spasený. Pavol však dostáva vnuknutie keď mu hovorí, že nielen on bude spasený, ale aj celý jeho dom. Potom mu doma Pavol vyloží celé evanjelium, kde Kristus za nás hriešnych vykonal všetko potrebné, a oni sa dajú pokrstiť.

Keď sa žalárnik prebudil a dvere väzenia videl otvorené, tasil meč a chcel si vziať život; domnieval sa totiž, že väzni utiekli. Ale Pavel zavolal silným hlasom: Neubližuj si! Veď sme všetci tu! I pýtal si svetlo, vbehol a trasúc sa padol pred Pavlom a Sílom, vyviedol ich hovoriac: Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený? Odpovedali mu: Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom! Potom hovorili mu slovo Božie, aj všetkým v jeho dome. V tú nočnú hodinu prijal ich k sebe, umyl im rany a hneď sa dal pokrstiť aj on, aj všetci jeho domáci. Potom ich zaviedol do domu, pripravil stôl a veselil sa s celým domom, že uveril Bohu. Sk 16:27-34

Pavol neprišiel k žalárnikovi s tým, že má vyznať hriechy, ísť na spoveď, prijať eucharistiu, už nesmie hrešiť, lebo keď zhreší, musí opäť nájsť nejakého apoštola aby mu vyznal hriechy a stále dokola. Toto mohol vymyslieť len diabol! Pavol mu doma vykladá Božie slovo tak, ako ho Pán Ježiš vykladal cestou Emauzským učeníkom. Tu vidíme dve cirkvi – úplne odlišné – jedna je cirkev ktorá sa spriahla s pohanstvom a vynašla ľudské úkony pre spásu a druhú cirkev pravú, ktorá všetko pokladá na Krista.

V Korinte Pavol pokrstil pohana, ktorý býval blízko synagógy – Tita Justa. Hneď, okamžite a spolu s ním sa dali pokrstiť ďalší pohania:

Odišiel odtiaľ a šiel do domu bohabojného muža, Tita Justa, ktorého dom susedil so synagógou. Predstavený synagógy Krispos však uveril Pánovi s celým svojím domom, aj spomedzi Korinťanov mnohí, ktorí počúvali, uverili a dali sa pokrstiť. Sk 18:7-8

Židovi Ananiášovi, ktorý uveril v Krista Pavol povedal:

Čo teraz už váhaš? Vstaň, daj sa pokrstiť, umy sa z hriechov a vzývaj Jeho meno! Sk 22:16

Záver…

Tu vidíme rozdiely v novej cirkvi po roku 300 a cirkvi Kristovej, biblickej. Je len na človeku, či je vedený Duchom svätým, ku ktorej cirkvi sa priznáva. Je mnoho ľudí, ktorí mi posielajú správy, obrany ich viery, pričom sa odvolávajú na novú spohanizovanú cirkev Rímsku. Po roku 300 vzniklo množstvo povier, do cirkvi vnikla mystika, obrovské konania skutkov, tým že sa cirkev stala štátnou, prenieslo sa to do jej vnútra a tak je tu snaha presadiť biskupa Ríma, aby panoval nad celou Rímskou ríšou ako najvyšší biskup a tak vzniká pápežstvo.

Pohanské chrámy, kde Rimania s láskou vyznávajú pohanskú bohyňu Isis, sa zo dňa na deň menia na chrámy zasvätené Panne Márii. Svätí ako bolo spomenuté, nahradzujú kult mnohobožstva. Krsty sa vykonávajú neplatne. Viera je daná pre všetkých bez ohľadu, či človek správne verí alebo neverí. Cirkev získava moc a nadvládu nad kráľmi, vyhlasuje prenasledovania, vraždy v mene Krista, sväté krvilačné vojny. Kristov príkaz – Vy však nie ako svet konajte! Ale najväčší medzi vami nech je ako najmenší; a vodca ako slúžiaci. Lk 22:26 – je zašliapnutý do zeme!

Cirkvi je Bohom odňatá viera z milosti, ktorú Pavol tak urputne hlásil počas celého kresťanského života. Cirkev upadá do skutkov a tým pádom nemá vieru. Je to trest Boží na túto novú svetskú inštitúciu. Do cirkvi vnikajú nové učenia o očistci, na čo sa viažu odpustky, teda viera v skutky. Tiež vzniká viera vo sviatosti, ktoré sú v písme v dôležitosti iba okrajové. Vzniká znovu kňažstvo, ktoré bolo Bohom zrušené skrze obeť Jeho Syna, kde Kristus je jediným kňazom. Veriaci sú kňažstvom jediného kňaza a Veľkňaza Krista. Preto muži cirkev opúšťajú, nenávidia ju, lebo im vzala ich právoplatné kňažstvo. Dnes je cirkev cirkvou babičiek a žien. O tom bude celá téma.

Východná cirkev sa spriaha s mystikmi východu a obkukáva ich vieru. Tak vznikajú najprv na východe kláštory, ktoré majú koreň v púštnych otcoch, odpozorované od východných vier buddhizmu či hinduizmu. Utlmiť svoju mysľ, vtesnať ju do určitej náboženskej formy, toto je viera východu, nie viera Kristova.

Na tému novej cirkvi po roku 300, sa budeme venovať dosť často. Dnes o krste, tak ako by mal byť, aké zasľúbenia Boh dáva skrze krst. Krstom sa zároveň odpúšťajú hriechy, ako potvrdenie toho, že Boh už človeku hriechy odpustil Kristovou krvou. Duch Boží totiž predchádza krst a vieru. K hlbšiemu pochopeniu krstu sa ešte vrátime, tu je hlavne opísaná forma a porovnanie medzi krstom novej štátnej Rímskej cirkvi a Kristovej cirkvi…