Boh musí konať cez ľudí, inak tí ľudia sú zbytoční. Viera dnešného času je o sebeckosti – ja chodím do kostola, ja sa modlím, ja sa obetujem. Je to presne to isté, čo konal farizej v chráme, kde sa sťažoval na okolitý pohanský svet, ako Bohom opovrhuje, zároveň sa sebecky bil do pŕs, že on je iný a preto si zaslúži spásu. Rozhodol som sa zverejňovať svedectvá z môjho života, ako Boh cezo mňa konal.

Boh ma k sebe povolal, keď som mal 36 rokov. Nevedel som kam sa vybrať a prihlásil sa do Rímskej cirkvi na katechizmus. No nedokončil som to tam, pretože som sa vybral k evanjelikom, kvôli výkladu písma. Dnes z pohľadu kresťana, ktorý prešiel viacerými zbormi a denomináciami, vidím tieto veci úplne inak, ako som ich donedávna videl.

Keď mám napísať pravdu, ako katolík som zažil najmenej pôsobnosti Boha v mojom živote. Dnes sa pozerám na túto vieru ako mŕtvu vieru. Aj keď som robil čo som vedel, konal som všetko zo svojej sily, Boh mlčal.

Ale dnes, keď ma Boh vytrhol z toho, aby som sa umáral mnohými skutkami niekde, kde nie je z toho žiaden osoh, sa vraciam späť, do života, kde Boh koná denné malé zázraky. Mnohí ľudia sa pýtajú – stal si sa protestantom? Vôbec nie! Protestanti majú rovnaké problémy s vierou ako katolíci. Som kresťan, to je všetko.

Boh mi dal talenty a chcem ich využiť. Denominácie a škatuľkovanie sa do cirkví, to je Bohu viac odporné, ako by to mal požehnávať. Napriek tomu, cítim človeka ktorý káže správne evanjelium na hony. Počúvam kázeň, výklad Božieho slova a buď si poviem – wooow – tento kazateľ dostal dar vykladať písmo, alebo to hneď zatvorím  s tým, že kazateľ uhýba od písma, aby sa zapáčil ľuďom – takým kazateľom sa viac nezaoberám.

Ale teraz k jednému z mojich rannejších príbehov viery. Začalo sa to v čase, keď som bol ešte pohanom. V práci som mal kolegu – katolíka, ktorý mal veľmi zapálenú ženu – katolíčku. On počúval mnohé veci, veril všeličomu, od ezoteriky až po UFO, pritom chodil do kostola. Ak sa aj dnes do hĺbky opýtate katolíkov v čo veria, budete prekvapení mnohými odpoveďami, koľko pohanstva je na nich nalepených.

Ja som v tom čase ešte nebol Bohom pritiahnutý, veril som vo východné viery a tak sme debatovali čas od času o veciach – svet, vznik, divy a zázraky, človek – odkiaľ pochádza, kam ide.

Práve v tom čase ma Boh povolal. Študoval som písmo, začal som chápať prvé doktríny, až som uveril, pretože som bol usvedčený, že som veľký hriešnik a preto potrebujem Spasiteľa. Samozrejme odozva nedala na seba dlho čakať. Vo veľmi krátkom čase som v práci priznal, že som kresťanom. Prišli posmešky, ako inak.

Tento človek, ktorého spomínam, môj kolega a priateľ, sa však vypytoval, čo sa stalo, ako prebehlo obrátenie. Začal som mu vykladať evanjelium. Postupne – denno-denne o jeho skazenosti, neschopnosti prísť sám k Bohu, k tomu čo Kristus vykonal na kríži a podkladal som to písmom. Trvalo to mesiace, pokiaľ sa tento človek pohol, ale Boh to zariadil tak, že mu otvoril srdce ako otvoril Lýdii, v skutkoch Apoštolov.

V tom čase som prešiel od evanjelikov k malému biblickému zboru, kde sa neuhýbalo od písma, aby sa kresťania páčili ľuďom. Hovorí sa týmto zborom – fundamentálne a veľmi rýchlo sa zaškatuľkujú spolu s nálepkou – neprispôsobiví! Tým že stoja na písme a Kristovi, neuhnú ani napravo ani naľavo, sú pre svet neprijateľní tak, ako bol neprijateľný Kristus a prvotná cirkev. Práve tam Boh koná, kde sa človek nespája zo svetom.

Ja som tomuto priateľovi dával mnohé kázne či už písané, ale aj na MP3, výklady Božieho slova, až som ho raz zavolal, aby prišiel ku nám do zboru. Modlil som sa zato lebo som vedel, že diabol bude proti. Mal prísť v určitú hodinu, ale nechodil a ja som sa vzdával nádeje – ale Boh koná často v hodine dvanástej. Prišiel. Zaviedol som ho do zboru a keď v tom zbore videli nového človeka, nekázalo sa kázanie pre členov, ale kázalo sa evanjelium, aby sa dotklo srdca nového človeka. To je tak vždy v zboroch, ktoré stoja na písme.

Po skončení zhromaždenia tam vždy bývali rozhovory a tento môj kolega bol zmätený. Boh ho silno priťahoval, na druhej strane mal takmer 50 rokov a celý život chodil do katolíckeho kostola, i keď ako neskôr vyznal, bola to iba zdedená tradícia, akási poistka – keby niečo. Prišiel aj na druhú nedeľu a vtedy sa to všetko zlomilo – uveril v plnosti Kristovi. Na rad prichádzala jeho manželka a deti. To bol oriešok.

Jeho manželka keď videla, že muž nechodí spolu s rodinou do kostola, ale chodí do biblického zboru, začala doma vyvádzať. A to skutočne. On išiel v nedeľu do zboru, ona do kostola aj s deťmi. Ona sa vrátila skôr, pretože on mal zbor na druhej strane mesta, okrem toho priebeh v zbore trval takmer dve hodiny, ak nebola večera Pána, lebo to sa potom natiahlo, ešte o hodinku dlhšie. Na večeru Pána však by nebol pripustený, lebo písmo jasne hovorí, že iba ten ktorý uveril a bol riadne pokrstený, môže sa zúčastniť.

V práci mi hovoril, že prežíva nedeľu čo nedeľu peklo. Bol čas, aby sa celý zbor modlil za túto ženu a za neho. On prinášal zo zboru mnohé kázne domov, výklady, ale jeho manželka tvrdo odporovala evanjeliu milosti. V piatok bol vždy celý nešťastný, lebo vedel, že v nedeľu zase príde peklo.

Modlitby ľudí však prinášali ovocie. Jeho žena začala postupne čítať evanjelium, ale mala mnohé otázky, ktoré on ešte nevedel odpovedať. Tiež sa iba učil, robil prvé kroky ako batoľa. Po 4 mesiacoch sa po mnohých súkromných aj zborových modlitbách niečo zlomilo. Jeho žena sa rozhodla, že pôjde pozrieť do zboru, kde jej mužík chodieva. Modlili sme sa o to horlivejšie, aby Duch Svätý na ňu zosadol a otvoril jej srdce. Kazatelia vedeli že príde a preto spustili evanjelium v celej kráse. Viera je z počutia hovorí Písmo, ale nie z počutia lacných reklamných trikov, z počutia zlého výkladu slova – ale z tvrdého usvedčenia, že je človek zlosyn a potrebuje Krista.

Diali sa veci, Boh pritiahol ďalšieho človeka. Manželka tohto priateľa pochopila v plnosti evanjelium a obrátila sa. Stala sa horlivejšou, ako jej manžel. Tak ako bola horlivá v katolíckom prostredí, kde horlivosť končí tým, že človek ide do kostola, vyspovedá sa, modlí sa – tu človek musí vziať zodpovednosť a stať sa kresťanom – kňazom, človekom, ktorému Boh zveril veľký dar – pravú vieru.

V tom zbore bol zvyk, že ľudia po rannom zhromaždení, vyšli do ulíc a hlásali ľuďom Krista, Toho ukrižovaného, ako to robil Pavol. Tak sa aj na tomto zúčastnili a neskôr vyznali vieru pred celým zborom a boli pokrstení tak, ako káže slovo Božie – po uverení, ponorením vo vode, kde je starý Adam utopený a vynára sa nový človek v Kristovi.

Ako katolíčka nebola usvedčovaná z mnohých hriechov, ale po obrátení  ju Boh začal tlačiť v hriechu, jej vlastnej práce. Pracovala v poisťovníctve, kde musela podvádzať ľudí o rôznych produktoch, alebo keď chceli klienti zrušiť poistku, mala školenie ako ponúknuť iný (údajne lepší) produkt a tak klienta zadržať. Jednoducho pochopila, že celá jej práca je Bohu odporná, lebo je plná intríg a podvodov. Dala výpoveď a nechala všetko na Boha. Boh sa potom postaral o túto rodinu excelentne, vytrhol ich z mnohých dlhov, ktoré si ako katolíci narobili, lebo Božie slovo varuje ľudí, aby sa zadlžovali svetu – oni to ako katolíci nevedeli, keďže písmo nečítali. Ale Boh ich vytrhol a dal im naviac, ako by si boli kedy pomysleli.

Prišlo k mnohým tuhým bojom s rodinou, s príbuznými, išlo o predaje nehnuteľností, kde sa chceli mnohí ľudia priživiť, iní ľudia ich chceli podviesť – ale Boh už stál nad touto rodinou tak, ako stál nad Jóbom, keď sa diabol sťažoval, že si ho Boh ohradil.

Keď som raz mal rozhovor s týmto kolegom ešte v čase, keď on iba začínal s vierou, robil malé krôčky, tak som mu prorocky povedal – Boh si ma azda preto povolal, aby som teba a tvoju rodinu priviedol k pravej viere, ku Kristovým nohám. Zasmiali sme sa, lebo sme vedeli, že veľa vecí je nereálnych v danom čase. Ale napokon Boh tieto moje slová akoby vypočul a jedna rodina dnes žije z milosti Božej…

Chvála Kristovi…

P.S. Ak človek nemá svedectvá o pôsobení Boha vo svojom živote, žije iba z druhej ruky. Počúva čo kto zažil, čo sa kde udialo, on tam, ide s nádejou, že aj jemu sa niečo podobné stane. Človek chodí roky a roky do kostola a nič sa v jeho živote nedeje, jeho život je ťažko rozoznateľný od života neznaboha. Je to dané tým, že Duch Svätý je umlčaný predpismi ako žiť, čo konať, kedy kam presne ísť – stávame sa iba mŕtvolami v kostolných laviciach. Prídeme, vypočujeme, odídeme nenaplnení, prázdni. Boh potrebuje bláznov, ktorí sa dokážu vzdať sveta, svojej dôležitosti a vydať sa za Kristom. Tak ako sa takým bláznom stal Pavol, ktorý mal moc, postavenie, peniaze, bol nielen popredným židom, ktorého vypočula židovská rada a dala mu poverenie, aby prenasledoval Kresťanov, ale bol aj Rimanom – Rímskym občanom a vzťahovali sa tak na neho aj Rímske zákony. Byť Rimanom v tom čase, bolo niečo ešte viac. Ale keď stretol Krista, stal sa bláznom, zostal chudobným kazateľom, ktorý si zarábal tak, že vyrábal stany. Chodil od väznice k väznici, až skončil na popravisku. Tu sa napĺňajú slová nášho Pána – kto by si chcel zachovať život, stratí ho, ale kto stratí život pre mňa, nájde ho.