MY KŇAZI NEBOLI SME VHODNÉ OBJEKTY PRE TAKÚTO ÚCTU

Táto predstava o našej vlastnej vhodnosti v nás bola zakorenená najhlbšie. Ešte ako dieťa, predtým, než som sa chcel stať kňazom, pracoval som na tom, aby som bol “svätý”. Počas Veľkého pôstu som “priniesol obeť”, vzdal som sa cukríkov a sladkých nápojov, aby som bol lepším katolíkom. Navštívil som deväť kostolov počas jedného dňa a striedavo som sa modlil šesť krát “Otče náš”, šesť krát “Zdravas Mária” a šesť krát “Sláva Bohu” v každom kostole. Niektorí z nás sme sa hrali na to ako byť “svätý” tým, že sme dávali biele cukríky našim priateľom, keď si pokľakli, ako keby sme boli kňazmi vysluhujúcimi prijímanie.

Väčšina z nás kňazov bola veľmi nadšená z II. Vatikánskeho koncilu. Keď boli tieto dokumenty publikované, niektorí sme z nich zvykli kázať. Jeden z najpopulárnejších dokumentov bol “o Cirkvi v súčasnom svete [Gaudium et spes)”. Ale keď sa nadšenie utíšilo, tí z nás, ktorí sme tento dokument študovali, sme v ňom znova uvideli to isté posolstvo, ktoré sme ako kňazi žili a kázali.

Odstavec 14 hovorí, “…človek, [je] ranený hriechom…svojím vnútrom presahuje vesmír. Do hĺbok svojho vnútra sa dostáva, keď vstúpi do seba, kde ho čaká Boh, ktorý skúma srdcia, a kde pred tvárou Božou osobne rozhoduje o svojom osude.” Odstavec 17 pokračuje, “Slobodná vôľa človeka – ranená hriechom – môže toto zameranie na Boha docieliť s plnou účinnosťou jedine pomocou milosti Božej.”

Toto moderné posolstvo sa spôsobom vyučovania zdá byť veľmi podobné starému posolstvu. Staré posolstvo bolo takisto obsiahnuté v Dokumentoch II. vatikánskeho koncilu.

V dokumentoch II. Vatikánskeho koncilu a to v menej známom dokumente, No. 6, Indulgentiarum Doctrina. Odstavec 6 tu hovorí:

“Od tých najdávnejších čias v Cirkvi boli dobré skutky takisto prinášané Bohu na spasenie hriešnikov, a to hlavne skutky, ktoré sú pre ľudskú slabosť ťažké…

Vlastne modlitbám a dobrým skutkom svätých ľudí bola pripisovaná také vysoká hodnota, že bolo možné tvrdiť, že kajúcnik bol obmytý, očistený a vykúpený s pomocou celého kresťanského ľudu.

Posolstvá z Lúrd a Fatimy sa hlásia ku všetkým týmto doktrínam. To, že mnohé duše idú do pekla, pretože nie je nikto, kto by sa za ne modlil a činil za ne skutky pokánia, bolo súčasťou tejto našej tretej a najväčšej predstavy o našej vlastnej dôležitosti. Rátali sme, samozrejme, aj s milosťou, ale aj tak si to ty, ktorý si prostriedkami svojho utrpenia a dobrých skutkov zasluhuješ spasenie pre seba aj pre iných. Toto je tá sieť, v ktorej sme my všetci, ktorí sme žili tak intenzívne toto evanjelium skutkov, boli zamotaní cez rímsky katolicizmus. Tento dvojitý predpoklad, totiž že sme nejako svätí a spravodliví pred Svätým Bohom, pretože sme sa modlili a trpeli sme a tiež že budeme aj naďalej ako svätí a spravodliví ľudia žiť naše náboženstvo, sa stal naším najväčším nešťastím.

POSTAVENIE ĽUDSTVA PRED SVÄTÝM BOHOM

Ježiš Kristus opisuje ľudskú prirodzenosť takto. “…To, čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo z vnútra z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky, cudzoložstva, smilstvá, vraždy, krádeže, lakomstvá, nešľachetnosti, lesť, nestudatosť, zlé oko, rúhania, pýcha, bláznovstvo. Všetky tieto zlé veci vychádzajú z vnútra a poškvrňujú človeka.” (Marek 7:20-23).

Pozrite sa tiež do Jeremiáša 17:9, kde Boh hovorí, že “Najľstivejšie od všetkého je srdce a je neduživé na smrť. Kto ho pozná?!”

Ako Stará, tak aj Nová zmluva nám hovoria, že sme duchovne mŕtvi pred Bohom. Adamov hriech priniesol smrť (Genesis 2:17). Ezekiel vyhlasuje, “Duša, ktorá hreší, tá zomrie.” (Ezekiel 18:20) a Rímskym 6:23 hovorí, “Lebo odplatou za hriech je smrť.” My nie sme len jednoducho “ranení”, ako tomu veria rímskokatolíci. My sme totiž duchovne mŕtvi.

BIBLICKÉ POSOLSTVO O SPASENÍ

Liek na túto situáciu nachádzame v Starej aj v Novej zmluve. Prorok Izaiáš vyhlasuje “A On bol smrteľne ranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti; kázeň nášho pokoja bola vložená na neho, a jeho rabani sme uzdravení. My všetci sme zblúdili jako ovce; každý z nás sme sa obrátili na svoju vlastnú cestu, a Hospodin uvalil na neho neprávosť všetkých nás (Izaiáš 53:5-6)”.

Peter a Ján nám hovoria: “…nie porušiteľnými vecmi, striebrom alebo zlatom, ste vykúpení z márneho svojho obcovania, podaného otcami, ale drahocennou krvou jako bezvadného a nepoškvrneného baránka, Krista”. “A on je smierením za naše hriechy, no, nie len za naše, ale aj za hriechy celého sveta.” (1. Petra 1:18-19,1. Jána 2:2)

Biblia jasne prehlasuje, že spasenie hriešnikov je Kristovo dielo, dielo len Jeho samého: “….a učiniac si skrze samého seba očistenie od našich hriechov posadil sa po pravici Veličenstva na výsostiach” (Hebrejom 1:3).

Rímskym 3:26 hovorí, že Boh je “spravodlivý a ospravedlňujúci toho, kto je z viery Ježišovej”. Človek je zachránený Božím dielom. Spasenie je majestátne a dokončené dielo samotného Boha. A aj cez svedectvá niekdajších kňazov je prepletené to isté žiarivo červené vlákno suverénnej Božej milosti. Pred Ním je každý človek mŕtvy vo svojich vlastných hriechoch. Sme zachránení milosťou skrze vieru.

To, čo chce Biblia povedať o kňažstve, sa stáva krištáľovo jasným uprostred týchto osobných svedectiev mužov, ktorí zažili falošné a aj pravé kňažstvo (kňažstvo všetkých veriacich, ktoré stojí na neopakovateľnej a dokončenej obeti Ježiša Krista).

To najlepšie zhrnutie toho, čo sa stalo týmto ľuďom v pozícii rímskokatolíckeho kňaza, sa dá nájsť v slovách apoštola Pavla v II. liste Korinťanom 4:1-2: “Preto majúc túto službu, jako sme dostali milosrdenstvo, neustávame; ale sme sa odriekli skrytých vecí hanebnosti a nerobíme chytrácky ani nefalšujeme slova Božieho, ale zjavovaním pravdy odporúčame seba každému svedomiu ľudskému pred Bohom.”