Do oka sa mi dostalo video, kde sa farár Marián Kuffa bojí, aby nezomrel v hriechu, čo znamená – aby nezomrel bez takzvanej milosti posväcujúcej. Na čom postavil tento úbohý hriešnik svoju spásu? Určite nie na Božom slove, ale na tom, čo ho naučili ľudia cez ich podania a učenia. Pozrime sa na tento výrok v zmysle slova Božieho, ktoré kňazi nepoznajú, okrem naučených fráz, obhajoby katolicizmu…

Po prvé – nie je možné, aby človek zomrel v stave bez-hriešnosti. Nie je možné, aby si človek vôbec uvedomil hriechy, všetky hriechy. Človek je tak hlboko padnutý tvor, že nedokáže spočítať svoje hriechy. Keď si človek robí večer spovedné zrkadlo, nemá ani najmenšiu šancu uvedomiť si, koľko hriechov napáchal, na ktoré zabudol, ktoré za hriechy nepovažuje. Cez rozum mu prejde nespočet myšlienok, nápadov, predstáv, obrazov, kde mnohé z nich sú hriešne ako tma. Ak by sa chcel človek dokonale vyspovedať – nemá ani najmenšiu nádej!

Žalmista toto veľmi dobre vedel, on vedel, že sú hriechy jasné a viditeľné, ale si plne uvedomoval, koľko hriechov je skrytých jemu samému, mnohé hriechy, ani za hriechy nepovažuje. Preto napísal, aby ho Boh ospravedlnil od hriechov nevedomých.

Kto si uvedomí poblúdenia? Z nevedomých vín ma ospravedlň! Ž 19:13

Takže Pán Kuffa aj keby chcel, nemôže bez hriechu zomrieť – je to nemožné. Aj v hodine smrti sa mu do mysle votrú hriechy, zvlášť hriech nevery v Krista, pochybnosti o Bohu, kto vie či moja viera bola správna, či obstojím na súde, k tomu prídu diabolské našepkávania neschopnosti.

Isto – cirkev rozdelila hriechy na ťažké a ľahké, ale toto v písme nenájdeme. Každý jeden hriech človeka odsudzuje do pekla. Adam ochutnal zakázané ovocie. Povedať že hriech je ľahký, je zľahčovanie Božej spravodlivosti.

Po druhé – spoveď nerieši odpustenie hriechov! Odpustenie hriechov je možné iba cez obetu. Nie cez obetu zvierat, ako tomu bolo v starej zmluve, ale cez dokonanú obetu Ježiša Krista, Jeho vyliatu krv za hriešnika ktorý mu verí. Katolícka cirkev vymyslela napodobneninu starozákonných obiet. Krista, ktorý vykonal dokonalú obetu raz a navždy na Golgote, obetuje v omši. Je to nepodarený mix neustále sa opakujúcich starozmluvných obiet, ktoré sú spojené s Kristovou dokonalou obetou. List Židom toto ani len nepripúšťa. Kristus vykonal raz, jednu dokonalú obetu. Ak táto obeta nebola dokonalá, potom ju treba neustále opakovať, ale beda, ak dokonalá bola – kto sa odvážil vymyslieť opakujúcu sa dokonalú obetu Krista?! Východná cirkev to považuje za odchod od kresťanstva a je to tak. Preto list Židom jasne hovorí:

A potom, každý kňaz tam stojí každý deň, koná bohoslužbu, znovu a znovu prináša tie isté obete, ktoré nikdy nemôžu zahladiť hriechy. On (Kristus) však priniesol iba jednu obeť za hriechy, posadil sa navždy po pravici Božej Hebr 10:11-12

Všimnime si toho kontrastu. Akoby autor listu židom hovoril nielen k starozmluvným kňazom, ale akoby útočil priamo na katolícku cirkev a jej nezmyselnú obetu na oltári. Preto list píše, že každé obety, ktoré sa neustále konali, tie isté neustále dokolanemohli a nemôžu zahladiť hriechy. Toto je katolicizmus – kde sa neustále koná stále tá istá obeta, ktorá však nedokáže hriechy zahladiť. Preto má katolicizmus na zahladenie hriechov spoveď a nie obetu. Že ale spoveď už vôbec nedokáže zahladiť hriechy, je sto percentné. Zahladiť hriechy dokáže iba obeta. Katolicizmus nemá obetu jednu, obetu dokonalú, obetu Krista, ktorú nie je možné už nikdy viac zopakovať, ktorá sa raz stala a tým skončila všetky možné obety – katolicizmus má obetu neustálu, ktorá hriechy zahladiť nedokáže, ale paradoxne ich zahladzuje vyznanie hriechov v spovedi, čo nie je možné.

Pán Kuffa sa oprávnene musí báť, pretože nemá zahladené hriechy Kristovou obetou, v ktorú nezložil svoju vieru a svoj život, ale on vložil svoju vieru do spovede, ktorá hriech nedokáže zahladiť. Preto by sa mal desiť iného – že nemá a nebude mať v tomto postoji odpustené hriechy. Prečo? Lebo iba Kristova zástupná obeta a Jeho svätá krv, očisťuje človeka od hriechu – nie neustále sa opakujúca obeta – raz a navždy vykonaná, dokonalá a dokonaná obeta na kríži.

Ale keď prišiel Kristus, Veľkňaz budúcich hodnôt, vošiel raz navždy do svätyne cez väčší a dokonalejší stánok, nie rukou urobený, to jest nie z tohto stvoreného sveta, ani nie s krvou kozlov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a vydobyl večné vykúpenie. Hebr 9:11-12

Katolík sa nedesí toho, že nie v Kristovi, že s Kristom nezomrel svetu, že neprijal obetu Krista na Golgote, že nie je očistený Jeho svätou krvou, že všetky jeho hriechy nie sú vynesené na Kristove telo, kde sú Bohom všetky do posledného odpustené. Katolíkovi nevadí, že keď nie je takto zasadený v Kristovi, že Boh sa na neho pozerá ako na hriešnika – on sa bojí a desí iného – že na konci života nepríde do búdky, ktorá sa volá spovednica, kde povie niekoľko hriechov z posledného obdobia ktoré považuje za ťažké, alebo dôležité a že kňaz nad ním nevysloví zázračnú formulku odpustenia hriechov, ktoré takto odpustené nie sú.

Katolícke argumenty dokážu zabiť keď hovoria – ale ten svätý a onen svätý odišiel zo sveta v stave svätosti. V Písme nenájdeme pre toto žiaden dôkaz. Nájdeme tam inú vec, ibaže diabol bude konať zázraky, bude sa premieňať na anjela sveta, na Krista Pána, na Pannu Máriu – ale nikde nenájdeme, že kto zomrel s plaženým úsmevom na tvári, neskončil v pekle. Nikto nedokáže zaručiť, čo človek v poslednú sekundu videl – mohol vidieť diabla v krásnom jase svetla, s úsmevom odchádzal – ale čo potom?

Aj ateisti majú podobné zážitky, že odchádzajú z tohto sveta v blaženom úsmeve. Doktor Moody napísal knihu o klinickej smrti, kde mnohí ľudia sa vrátili zo smrti do života a ich svedectvá sa rozchádzali, no niektoré mali podobné videnia – videli krásne svetlo, alebo krásneho anjela, pritom boli ateisti. Písmo nás varuje, že diabol nebude spať, ale bude čakať do poslednej sekundy ako zúrivý lev, a počká aby nás zožral.

Bez Písma sme slepí, dáme na svoje pocity, svoju vieru vložíme do neoverených správ vizionárov, rôznych vykladačov snov, ľudí ktorí sa spoliehajú na pocity a dajú sa nimi viesť, ľudí, ktorí sa vrátili zo smrti do života a hlásali niečo, čo sa s Písmom rozchádza. Ale Písmo – Božie slovo nás v tomto varuje, aby sme neverili a skúmali duchov.

Po tretie – kedy sa pán Kuffa musí a nemusí báť!

V prvom rade sa musí báť  smrti, ak čo i len kúsok spasenia vložil na seba a svoje výkony! Ak sa človek nádejá, že vykonal toľko pre Boha, že sa odmodlil toľko modlitieb, chodil na omše, púte, venoval Bohu svoj čas – nech sa miesto potechy radšej desí. Týmto skôr ukazuje, že vieru vložil do seba a svoje zásluhy a preto bude súdený podľa skutkov a to nemá šancu – to je okamžité peklo.

A viete čo? Ak sa človek nádejá na svoje skutky, bojí sa oprávnene že neobstojí pred Bohom, akoby mu to diabol našepkával a hovoril mu – všetko málo, čo si vykonal! Preto sa katolík ešte viac a viac začne hnať za skutkami, aby dokázal Bohu svoju oddanosť, pritom ide o sebectvo – veľmi skryté – v náboženskom kabáte.

Ale keď má tento istý človek vložiť všetko na Krista, celú svoju spásu, celé odpustenie hriechov, celé posvätenie, kráčanie za Kristom – všetko má dať Bohu a nasledovať takto Pána – tu cúvne. Sebectvo – ja si chcem spásu zaslúžiť! Ale Kristus hovorí – vlož všetko na Mňa! A tu zlyhá a prehrá svoj život.

Pán Kuffa sa nemusí báť, keď zistil ako strašne je zlý, hriešny a odporný človek v očiach Boha a potom sa bude pýtať, po skutočnom odpustení a príde nato, že iba Kristova krv mu hriechy zmyje. Iba Kristova zástupnosť na kríži, ho zbaví Božieho hnevu, ktorý ak neuverí – bude na neho vyliaty. Preto sa má pán Kuffa plne spoľahnúť nie na opakujúcu sa obetu na oltári, ktorá prakticky nič nerieši, ale nech sa vráti o 2000 rokov dozadu k obeti skutočnej, kde vierou objíme kríž a Kristove nohy, pretože tento ukrižovaný Ježiš, berie v momente ukrižovania na seba hriechy tých, ktorí veria že im budú takto navždy sňaté. Ak pán Kuffa nevie, že sa hriechy neodpúšťajú v spovednici, ale sa odpúšťajú na Kristovom tele, ktorý ich vyniesol na drevo kríža a Boží hnev ich na Jeho svätom tele zničil, ako oheň zničí plevy, nech študuje písma.

Kristus na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti; Jeho krvavé rany vás uzdravili. 1Pt 2:24

Okrem toho Kristus na dreve kríža, daroval tým ktorí veria, svoju vlastnú spravodlivosť.

Z Neho aj vy ste v Kristovi Ježišovi, ktorého nám Boh učinil múdrosťou a spravodlivosťou a posvätením a vykúpením, aby (platilo), čo je napísané: Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi. 1Kor 1:30-31

V Kristovi sme spravodliví – čo to znamená? Boh vyžaduje naplnenie desatora do poslednej bodky. Ak niekto raz zhrešil – nemá nárok na spásu a nebo. Ale Kristus tomu, kto uveril v Jeho zástupnosť na kríži, nielen odpustil hriechy, ale mu daroval spravodlivosť. Boh sa na takého človeka pozerá ako na toho, kto dodržal celé desatoro. Prečo? Lebo ho dodržal za neho Kristus. Preto sú veriaci v Ňom, to jest v Kristovi – spravodlivými pred Bohom, pretože On na nich nenachádza žiadnu vadu.

Ale čo pán Kuffa, ktorý sa spolieha na svoje skutky a svoje dodržiavania desatora? Môže sa Boh na neho pozrieť ako na spravodlivého? Absolútne nie!

Lebo sme všetci ako nečistí, a všetky naše spravodlivosti sú jako ohyzdné rúcho; vädneme všetci jako lístie a padáme, a naše neprávosti nás preč odnášajú ako vietor. Iz 64:6

Vidíme to tu jasne napísané – všetky naše skutky, chválenie, náš život, je Bohu odporný – ako ohyzdné rúcho. Všetky naše skutky sú odporným škaredým šatom! Ako by sa pán Kuffa mohol nebáť smrti?! Mal by si sa desiť, ak nie si v Kristovi, lebo všetky tvoje zásluhy, sú ako odporný deravým špinavý a smradľavý odev.

Možno sa pamätáš na Ježišovo podobenstvo, kde sa Pán prechádzal na svojej hostine a uvidel tam človeka, ktorý nemal na sebe svadobný odev. Preto sa ho pýtal, ako sa sem dostal a on zanemel! Tento Pán ho dal vyhodiť von. Ten človek mal svoje vlastné rúcho, rúcho svojich skutkov. Nemal Kristove rúcho, jeho spravodlivosť. Ja by som sa bál postaviť pred Boha zo svojho života – určite, na 100% by som neobstál.

Pán Kuffa je vzor všetkých katolíckych kňazov. Každý jeden katolícky kňaz, sa spolieha na svoje zásluhy a svoju prácu. Ale Boh prijme iba takého, ktorý všetko zveril na Krista a iba na Neho sa spolieha. Potrebujú katolícki kňazi znovuzrodenie? Zaručene! Tento Pán sa nachádza v stave, kedy si myslí, že pre svoju spásu vykonal toho dosť a ešte mnoho vykoná. Ale Písmo paradoxne hovorí –

Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho (Boha), ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť. Rim 4:5

Iba viera sa počíta za spravodlivosť. Pridaj niečo k viere svojho, a si skončil. Pridaj k viere že ťa spasí spoveď, milosť posväcujúca ktorú si si vydobyl – si mimo nebo. Neveríš? Lebo neveríš v Boha, neveríš v Jeho slovo. To je ťažký hriech! Najťažší, je to – nevera v Boha.

Písmo je veľmi logické, je dokonca podané v právnej forme. Nie je to niečo vybájené, vysnívané, nie sú to pocity a plávanie v myšlienkach, ako sa asi veci majú, nie sú to videnia a zjavenia, ktoré nikto nedokáže identifikovať – je to skala, na ktorej je možné stavať!

Ako si na tom ty? Ako tento úbohý pomýlený kňaz, alebo si uveril v Boha a Jeho slovo?