Poznámka autora stránky. Tento text je azda jedným z najlepších textov ohľadom predurčenia a vyvolenia si kresťanov, samotným Bohom, podaný veľmi jednoduchým moderným jazykom a príkladmi. Keď sa povie – vyvolenie – hneď vyskočí meno – Kalvín. Kalvín toto učenie nevynašiel, iba oprášil Pavla a neskorších otcov cirkvi, zvlášť biskupa Augustína.

Len málokto však vie, aké silné a mocné argumenty sú v tomto učení, ako sa nedajú len tak ľahko odhodiť. Mnohí kresťania našli práve tu potešenie, lebo Božie predurčenie je jadro evanjelia a akási kontrolka – ako sme na tom s vierou a v akého Boha to vlastne veríme. Najväčší ,,kalvinista”, ak by sme to takto mali nazvať, bol Apoštol Pavol. On jasne a nekompromisne učil o Božom vyvolení a ranná cirkev to aj tak brala, že je to Boh, kto si svoj ľud určil, vyvolil a oslávil. Ale ako je to celé dopodrobna, o tom bude séria nasledujúcich článkov, ktoré veľmi detailne opisujú každý stav človeka a Boha v tejto téme. Zvlášť – takzvanú slobodnú vôľu.

Ak chceme a musíme stáť na Písme, nemôžeme sa predurčeniu vyhnúť, taktiež ho nemôžeme vykladať v liberálnom kabáte, celé prekrútené. Väčšia dnešného kresťanského sveta, buď predurčenie rázne odmieta, alebo tá druhá časť, ktorá pozná Písmo a veľmi dobre vie, že sa o predurčenie potkýna na každom liste biblie, aj tak hľadá proti tomuto učeniu akési protipóly a snaží sa ho zdeformovať.

Ak sa pozrieme do histórie cirkvi – len málo z veľkých teológov a učiteľov, predurčenie ignorovalo. Práve naopak. Najlepší učitelia v dejinách, pochopili Božie vyvolenie ako jadro evanjelia o Božej milosti, viere a spáse.

Ak dnes počúvame kázne mnohých, študovaných teológov, ktorí chcú vyložiť predurčenie inak, ako je zaznamenané v písme, začnú sa obracať na ľudí, na ľudské autority – ale tým odchádzajú od písma. Ak chcú predurčenie poprieť, robia to tak, že postavia proti slovu Boha – slovo ľudské. Ale to nás nemôže zaujímať, pretože každé ľudské slovo je len názor a osobný pohľad. Preto sa verne držme Božieho slova – nič nadto, čo je napísané…

Úvod…

Predurčenie v zásade znamená, že dianie vo svete a spolu s ním aj ľudské životy určuje a motivuje Božia vôľa. Boh nie je vlečený udalosťami v dejinách, ale práve naopak – všetko sa odohráva podľa Božieho plánu. Krásne to vyjadruje nasledujúci biblický verš:

On je ten, v ktorom sme sa stali dedičmi, predurčenými podľa predsavzatia Toho, ktorý koná všetko podľa rozhodnutia svojej vôle, Ef:1-11

Hoci Biblia predurčenie veľmi jasne učí, a toto učenie nie je žiadnou ťažko pochopiteľnou “vysokou teológiou”, je toto učenie veľmi nepopulárne. Prečo to tak je? Nie je tomu tak preto, že by predurčenie zbavovalo človeka možnosti voľby a zodpovednosti. To sú obyčajné mýty, ktoré sa dúfam podarí vyvrátiť v nasledujúcich kapitolách. Príčina nepopularity tohto učenia tkvie v našej padlej ľudskej prirodzenosti. Poznanie, že sme v otázke spásy úplne závislí na Pánu Bohu, vrhá našu pýchu až do prachu zeme!

Prečo sa predurčením zaoberať?

Dôvodov je celá rada, ale pre začiatok uveďme aspoň ten hlavný. Predurčenie je jadrom evanjelia, pretože nás učí, ako sme Bohom ospravedlnení. V dôsledku toho nás zbavuje pýchy na “naše spasenie”, vedie nás k vďačnosti Bohu, a tak nás odvracia od sústredenia sa na seba, na sústredenie sa na Boha. Porozumenie evanjeliu o našom spasení – to je pádny dôvod prečo predurčenie študovať!

Keď hovoríme o predurčení, zvyčajne veľmi skoro narazíme na otázku “slobodnej vôle.” Čo si máme ale pod týmto pojmom predstaviť? Než budeme v téme predurčenia pokračovať, bude užitočné, aby sme pojem “slobodná vôľa” definovali. Ako teda slobodnú vôľu definovať? Zoberme si na pomoc Bibliu a obyčajnú ľudskú životnú skúsenosť. Biblia nás učí, že máme možnosť voliť z rôznych alternatív a za svoje voľby nesieme zodpovednosť:

Nebesá i zem povolávam dnes za svedkov proti vám. Predložil som ti život i smrť, požehnanie i kliatbu. Vyvoľ si teda život, aby si zostal živý ty i tvoje potomstvo: Dt:30-19

Rozhodnutia, ktoré činíme, sú naše rozhodnutia a volíme to, čo sami v danú chvíľu najviac chceme. Biblia tiež učí, že to, ako človek volí, vychádza z jeho charakteru. Pán Ježiš to hovorí úplne jasne:

Po ovocí poznáte ich. Či oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, ale planý strom rodí zlé ovocie. Nemôže dobrý strom donášať zlé ovocie, ani planý strom donášať dobré ovocie. Mt 7:16-18

Dokonca aj to, akú človek volí reč, vypovedá o jeho charaktere:

Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu. Mt 12:34-35

To, čo nás Biblia učí o možnosti voľby a o podmienenosti toho, čo volíme v morálnej oblasti našim charakterom, nie je nijako prekvapivé, pretože to je v dokonalom súlade s našou životnou skúsenosťou.

Od notorického podvodníka očakávame, že bude konať ako podvodník a napríklad obchodovaniu s ním sa radšej vyhneme. Naopak od človeka, ktorý je známy svojou poctivosťou, môžeme očakávať solídne rokovania. Skrátka a jednoducho, človek má možnosť voliť a to ako volí je podmienené tým, aký má charakter.

Napríklad zlodej áut neukradne každé auto, ktoré na ulici uvidí. Za to však nevdačíme jeho charakteru, ale skôr okolnostiam, ktoré ho od krádeže odrádzajú: blízkosť policajnej hliadky, typ zabezpečenia s ktorým si nevie rady, časová tieseň, obtiažny predaj daného typu auta atď.

Definícia slobodnej vôle podložená Bibliou aj životné skúsenosti by teda mohla znieť: “Človek má slobodu voliť z rôznych alternatív, pričom jeho voľby sú podmienené jeho charakterom.” Tu je užitočné poznamenať, že Biblia súslovie “slobodná vôľa” vlastne nepozná. Preto je vhodnejšie hovoriť skôr o slobode voľby.

Ilustrácia

Keď dáte vybrať smädnému človeku na púšti medzi šálkou grogu a dvojlitrovkou studenej minerálky, môžete tušiť, že siahne po minerálke. Keď tú istú ponuku učiníte premrznutému človeku v zime na horách, môžete tušiť, že siahne po grogu a nie po dvoch litroch ľadovej vody. Voľba je jasne podmienená stavom človeka. Podobné je to aj v morálnej oblasti, ale k tej sa dostaneme až neskôr.

Niekedy sa však stretávame s predstavou akejsi ničím nepodmienenej a na ničom nezávislej “slobodnej vôli.” Podľa tejto predstavy sa v podstate akákoľvek bytosť môže v rôznych situáciách rozhodovať, či zvolí zlo či dobro, bez toho, aby jej rozhodovanie malo vzťah k jej charakteru. To však nezodpovedá ani Biblii, ani životným skúsenostiam. Keby táto predstava o “úplne na ničom nezávislej slobodnej vôli platila,” potom by ľudské rozhodovanie bolo výsledkom nie charakteru daného človeka, ale niečoho, čo by sme snáď mohli nazvať “náhodným generátorom voľby.”

Rozlišovať za tejto situácie, či radšej jednáte s poctivým človekom ako s gaunerom, by úplne stratila zmysel. Poctivec by totiž kedykoľvek mohol konať ako gauner a gauner naopak ako poctivec. A malo by to ešte jeden závažný dôsledok. Slobodnú vôľu by podľa tejto definície nemal ani sám Boh! Prečo? Pretože keby sa Boh mohol rozhodovať nezávisle na svojom charaktere, tak by pre nás platilo: “jedzme a pime, lebo zajtra sa môže stať čokoľvek.”

Boh rozhodujúci sa na ničom nezávisle by mohol konať kedykoľvek ako zlá bytosť. Mohol by sa napríklad rozhodnúť mučiť v pekle oddaných kresťanov a naopak mať spoločenstvo so satanistami až do konca oddanými zlu. A tu sa práve jasne ukazuje, ako je absurdné poňatie akejsi na ničom a hlavne na charaktere danej bytosti nezávislej “slobodnej vôli.” Keby to platilo, nemohli by sme si byť istí nikdy ničím.

Zhrnutie

Človek má slobodu voliť z rôznych možností a za svoje voľby je zodpovedný. Voľby človeka sú však podmienené jeho charakterom.

Ďalšia kapitola – Stav človeka po Adamovom páde, alebo – čakanie na peklo…