Nezáleží teda na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva. Rim 9:16

V minulej kapitole sme si ukázali, že padlý človek je v otázke svojej spásy úplne závislý na Božej milosti. Biblia nás učí, že pre ľudí, ktorí sú v Ježišovi Kristovi nezaslúžene vyvolení ku spáse, rozhodol Pán Boh vo svojom pláne ešte pred stvorením sveta.

Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním. Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás v Ňom, aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním, keď nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť Mu synmi skrze Ježiša Krista a zvelebovať slávu Jeho milosti, ktorou nás omilostil v Milovanom. Ef 1:3-6

V tejto kapitole by sme mali ukázať, že ide o skutočne nepodmienené vyvolenie, teda nie o “vyvolenie” na základe “predzvedenia” ľudských reakcií na Evanjelium. Aj keď biblia učí nepodmienené vyvolenie veľmi jasne, jedná sa s učenie, ktorému veľmi tvrdo odporuje naša ľudská prirodzenosť. Biblia je ovšem úžasná kniha, ktorá predvída aj túto reakciu…

Apoštol Pavel najprv vysvetluje princíp vyvolenia na Jákobovi a Ezauovi a hovorí, že:

1. O vyvolení je predom rozhodnuté (ešte pred stvorením sveta pozri Ef 1)

2. Vyvolenie nezávisí na skutkoch ani chcení človeka

3. Vyvolenie závisí len na Bohu

Pavol napísal príklad o Ezauovi a Jákobovi, ktorí boli dvojičkami, vyšli z jednej matky, z jednej viery Otca Izáka, ale iba Jákob dostal od Boha zasľúbenia a spásu:

A nielen to, ale aj keď Rebeka bola tehotná od jedného (muža), Izáka, nášho otca, a keď sa jej ešte nenarodili (synovia), ani nespravili nič dobré ani zlé, aby zostala v platnosti rada Božia, tá podľa vyvolenia a závislá od Toho, ktorý povoláva, a nie od skutkov, bolo jej povedané: Starší bude slúžiť mladšiemu, ako je napísané: Jákoba som si zamiloval, Ezava však znenávidel. Čo teda povieme? Či nie je nespravodlivosť u Boha? Vôbec nie! Veď hovorí Mojžišovi: Zmilujem sa nad tým, komu som milostivý, a zľutujem sa nad tým, s kým mám zľutovanie. Nezáleží teda na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva. Lebo Písmo hovorí faraónovi: Nato som ťa povolal do života, aby som na tebe dokázal svoju moc a aby sa moje meno rozhlasovalo po celej zemi. Rim 9:10-17

Tu len poznámka, že mnohé preklady zvlášť ekumenické, prekladajú Rimanom 9,13 takto – Ezaua som odmietol. V gréckom texte je použité slovo misein, čo znamená – nenávidieť, hnusiť sa. Výstižnějšie sú teda preklady nie liberálnych Biblií ktoré prekladajú Slovo tak, ako je zapísané – Ezaua som nenávidel.

Boh sa teda rozhodol zľutovať nad Jákobom, zamiloval si ho a naopak Ezaua znenávidel. Apoštol Pavol nám vysvetľuje, že toto Božie rozhodnutie predchádza narodeniu spomenutých dvojčat a samozrejme každému ich skutku. Ich viera, skutky a teda aj životné smerovanie mali korene v Božom rozhodnutí, ktoré bolo ustanovené pred ich narodením. Nasledujúci text demonštruje na Jákobovi a Ezauovi zobecnenie. Tu už nejde o starý príbeh, ale o zovšeobecnenie na ľudí ako ste vy alebo ja, alebo naši blízkí. Preto tu Biblia rovno predpokladá vzdornú reakciu našej prirodzenosti.

Tak teda: (Boh) nad kým chce, sa zmilúva, a koho chce, zatvrdzuje. Povieš mi azda: Prečo teda ešte karhá? Veď kto sa protiví Jeho vôli? Ale ktože si ty, človeče, že odvrávaš Bohu? Či dielo môže povedať majstrovi: Prečo si ma tak spravil? Rim 9:18-20

Tu nám Biblia poskytuje presvedčivý dôkaz, že sa jedná o naozaj nepodmienené vyvolenie. A aby bolo naozaj úplne jasné, že nepodmienenosť vyvolenia bude správne pochopená, použije Biblia ešte nasledujúce prirovnanie.

Či hrnčiar nemá moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty sformoval jednu nádobu ku cti, druhú ku hanbe? Rim 9:21

Áno, medzi padlými ľuďmi nie je rozdielu – všetci tvoria jednu padlú masu hliny. Ten rozdiel môže urobiť len Boh, keď podľa svojho rozhodnutia z hliny padlého ľudstva, niektorých vyberie a urobí z nich niečo oveľa lepšieho, ako si zasluhujú. Možno nás teda napadne otázka, či sa Boh rozhoduje podľa nejakého kľúča, koho zachráni. Nasledujúci text, hoci zneje tvrdo, nám môže napovedať.

Čo teda, keď Boh, chcejúc dokázať hnev a oznámiť svoju moc, nádoby hnevu, pripravené na zahynutie, znášal s trpezlivosťou veľkou aj preto, aby vyjavil bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, vopred pripravených na slávu, na nás, ktorých aj povolal nielen zo Židov, ale aj z pohanov? Rim 9:22-24

Tu tiež nie sme ponechaní na pochybách, že duchovné vyvolenie je všeobecný princíp a deje sa tak zo Židov, ako aj z pohanských národov. Ak ste dočítali až sem, možno Vás prepadli fatalistické pocity. Ale tie by nemali! Trvám stále na tom, že predurčenie nie je fatalizmus! Hoci sú naše rozhodnutia dané večným Božím plánom, stále to sú rozhodnutia naše. Čo teda máme robiť? Sedieť a čakať až sa nakoniec ukáže, či sme alebo nie sme z počtu vyvolených? Rozhodne nie!

Správne položená otázka je – zdesený výkrik žalárnika zo Skutkov 16,30: “Čo mám robiť, aby som bol zachránený?” Odpoveď Pavla a Sílasa je obsiahnutá hneď v nasledujúcom verši: “Ver v Pána Ježiša, a budeš spasený.” Dôverujeme v otázke našej spásy len Pánovi Ježišovi Kristovi alebo dôverujeme niečomu inému? To je dobré skúmať.

Niekto môže veriť v otázke spásy účasti v systéme “sviatostí”, alebo že si spásu zaslúži svojimi skutkami, alebo že patrí do tej “správnej” cirkvi či denominácie, alebo sa spolieha na “príhovory svätých”. Takých falošných istôt môže byť celá rada, ale za spoliehania sa na ne spása zasľúbená nie je.

Majme sa napozore, ako veríme, pretože naša ľudská prirodzenosť nás vedie radšej ku spoliehaniu sa na falošné ľudské veci a systémy. Odhoďme teda nemilosrdne spoliehania sa na zašpinené ľudské výmysly a verme len priezračnému evanjeliu Biblie.

Verme v Pána Ježiša Krista. Biblia nás potom nenecháva v neistote, naopak sa môžeme radovať, zo zasľúbenej spásy. Vedzme však, že naša spása je výsledkom Božieho milostivého rozhodnutia, keď nás Boh ešte pred stvorením sveta vyvolil v Pánovi Ježišovi Kristovi.

Nasledujúca kapitola: Verše, na ktoré sa večerníčkoví kresťania radi odvolávajú, aby popreli predurčenie, ale to by si písmo potom odporovalo.

Predošlé kapitoly

  1. Úvod a slobodná vôľa
  2. Život je ako čakáreň na peklo
  3. Božie predurčenie k viere III. Prečo je vo svete tak málo zla? Ateisti sa naopak pýtajú – prečo je vo svete tak veľa zla…
  4. Skončia všetci ľudia v pekle? Alebo je nádej na spásu?