Nepatrí k teológom, nezaujíma sa o malichernosti v cirkvi, ale hovorí v jednom kuse o Ježišovi. Willhelm Busch. Porozpráva vám v niekoľkých kapitolách, ako inak – o Ježišovi. Spomenie zážitky z vojen, z väzení ktoré absolvoval pre vieru, ale on nehľadí na seba – len na Ježiša. Vtiahne nás do dejov, ktoré prežil a jeho celou teológiou sú skúsenosti s Kristom…

Boh áno, ale načo Ježiš?

Pozrite sa, taký starý farár ako som ja, ktorý celý život pôsobil vo veľkomeste, roky počúva stále tie isté ošúchané frázy. Jednou z nich je otázka, „ako môže Boh toto všetko dopustiť?” Iná zase znie, „Kain a Ábel boli bratia. Kain zabil Ábela. Odkiaľ mal Kain ženu?” A jedna z najobľúbenejších je: „Pán farár, stále rozprávate o Ježišovi. To už je fanatizmus. Je predsa úplne jedno, akého je človek vierovyznania. Hlavné je, že má bázeň pred niekým vyšším, neviditeľným.”

Znie to vierohodne, však? To isté povedal už môj veľký krajan Goethe — tiež z Frankfurtu: „Pocit je všetko; meno je zvuk a prelud…” Je úplne jedno, či povieme Alah, Budha, osud alebo Vyššia bytosť. Dôležité je, že vôbec máme nejakú vieru. A bolo by fanatické to nejako upresňovať. To si myslí aj 50 percent z vás, pravda? Stále vidím pred sebou starú pani, ktorá mi vysvetľovala: „Pán farár, tie vaše nekonečné reči o Ježišovi! Nepovedal predsa sám Ježiš: ,V dome môjho Otca je mnoho príbytkov?’ Tam majú všetci miesto!

„Priatelia, to všetko je však jeden velký omyl!”

Raz som bol v Berlíne na letisku Tempelhofer Feld. Skôr ako nás pustili k lietadlu, museli sme prejsť cez pasovú kontrolu. Predo mnou stál velký pán – vidím ho v duchu pred sebou: taký dvojposchodový s velkou cestovnou dekou pod pazuchou – náhlivo podával úradníkovi svoj pas. A tu úradník povedal: „Moment! Máte už neplatný pas!” Pán odpovedá: „Nebuďte predsa malicherný! Hlavné je, že mám nejaký pas!” „Nie,” vysvetľuje úradník dôrazne a s istotou, „hlavné je mať platný pas!”

Takisto je to aj s vierou: Nejde o to, aby som vôbec mal nejakú vieru. Každý niečomu verí. Nedávno mi istý človek povedal: „Ja verím, že z kila hovädzieho mäsa je dobrá polievka.” Aj to je viera, hoci slabá. Nejde o to, aby ste mali nejakú vieru, ale o to, aby ste mali pravú vieru – vieru, s ktorou sa dá žiť, aj keď sa veľmi zotmie, ktorá je oporou vo veľkých pokušeniach, vieru, s ktorou sa dá aj zomrieť. Smrť je veľkou skúškou pravosti našej viery!

Je len jediná viera, s ktorou sa dá správne žiť a zomrieť: je to viera v Ježiša Krista, Božieho Syna. Sám Ježiš povedal: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.” Ale k Božím príbytkom je len jedna brána: „Ja som brána. Ak niekto vojde cezo mňa, bude zachránený”
Ježiš predstavuje bránu! Viem, ľudia to nechcú počuť. O Bohu sa dá hodiny diskutovať. Niekto si predstavuje Boha tak a iný onak. Ale Ježiš nie je objektom diskusie. A poviem vám, že len viera v Ježiša, Božieho Syna, je tou zachraňujúcou vierou, s ktorou sa dá žiť aj zomrieť!

Malý zážitok, nad ktorým sa môžete spokojne pousmiať, ukazuje, aká smiešna sa viera niekedy ľudom zdá.

Pred mnohými rokmi som v Essene kráčal cez mesto. Na okraji cesty stáli dvaja muži, zrejme baníci. Prechádzal som popri nich a tu ma jeden pozdraví: „Dobrý deň, pán farár!” Pristúpil som k nemu: „Poznáme sa?” Tu sa zasmeje a vysvetľuje druhému: „To je farár Busch, celkom správny chlapík.” „Ďakujem,” hovorím. A on zrazu pokračuje: „Len, nanešťastie, má svoje muchy!” Dotknutý som sa ozval: „Čo mám? Muchy? Aké mám muchy?” A tu on pokračuje: „Skutočne, farár je celkom správny chlapík, ale vždy hovorí o Ježišovi!” „Človeče”, radostne volám, „to nie je mucha. O sto rokov ste vo večnosti. Potom bude všetko závisieť od toho, či ste poznali Ježiša. To rozhodne, či budete v pekle alebo v nebi. Povedzte mi, poznáte Ježiša?” „Vidíš?”, baník sa so smiechom obracia k druhému, „už zase začína!”

Aj teraz s tým začnem: V Biblii je slovo, ktoré chcem povedať hneď na začiatku. Znie takto: „Kto má Syna, má život.” Možno ste sa niekedy niečo učili o Ježišovi – ale Ho nemáte. „Kto má Syna”, počujete? „má!”, „ten má život” – tu aj vo večnosti. „Kto nemá Syna Božieho, nemá život.” Hovorí to Božie Slovo! Poznáte príslovie: „Kto má, má?” Tak isto to myslí aj toto biblické slovo. Rád by som vás prehovoril – a to vo vašom vlastnom záujme! – aby ste prijali Ježiša a dali Mu svoj život. Lebo bez Neho je to veľmi biedny život.
Teraz vám poviem, prečo je Ježiš tým jediným a všetkým, a prečo jedine viera v Ježiša je správna. Alebo to vyjadrím radšej celkom osobne. Teraz vám vysvetlím, prečo musím mať Ježiša a prečo musím v Neho veriť.

1. Ježiš je Božie zjavenie

Keď mi niekto povie, „verím v Boha, ale načo je tu Ježiš?”, odpovedám: „To je hlúposť! Boh je skrytý. Bez Ježiša o Bohu nevieme vôbec nič!”

Ľudia si môžu vytvoriť nejakého boha, napríklad milého „pán-božka”, ktorý nenechá v hanbe čestného Nemca, keď vypije denne len päť pív. Ale to predsa nie je Boh! Alah, Budha – to sú projekcie našich prianí. Ale Boh? Bez Ježiša nevieme o Bohu nič. Ježiš je však Božím zjavením. V Ježišovi k nám prišiel Boh.

Objasním vám to na obraze: Predstavte si múr hustej hmly. Za múrom hmly je skrytý Boh. Bez Neho ľudia nemôžu žiť. Začnú ho hľadať. Pokúšajú sa preniknúť cez hmlu. To sú snahy náboženstiev. Všetky náboženstva sú ľudským hľadaním Boha. Všetky náboženstvá majú jedno spoločné: zblúdili v hmle a nenašli Boha.

Boh je skrytý. To pochopil aj muž menom Izaiáš, ktorý volal z hĺbky srdca: „Pane, nemôžeme k Tebe prísť! Ach, pretrhni múr hmly a príd k nám!” A, predstavte si, Boh toto volanie vypočul! Prebúral múr hmly a prišiel k nám — v Ježišovi. Boh k nám prišiel vtedy, keď anjeli nad betlehemskými poliami zborovo volali: „Narodil sa vám dnes Spasiteľ! Sláva Bohu na výsostiach!” A Ježiš vraví: „Kto mňa vidí, vidí Otca.”

Bez Ježiša by som o Bohu nevedel nič. On je jediným miestom, kde môžem získať o Bohu istotu! Ako len niekto môže povedať: „Zaobídem sa bez Ježiša!”?

Hovorím o tom len veľmi krátko a musím veľa vynechať. Pritom by som vám mohol povedať o Ježišovi tak veľa. Teraz vám však aspoň v najhlavnejších bodoch odpoviem na otázku: „načo je Ježiš?”

2. Ježiš je zachraňujúca Božia láska

Musím vám to vysvetliť. Pred časom som sa rozprával s novinárom, ktorý ma požiadal o rozhovor a pýtal sa: „Prečo vlastne mávate také prednášky?” Na to som mu odpovedal takto: „Mám ich také preto, lebo mám strach, že ľudia sa dostanú do pekla.” Na to sa zasmial a odvetil: „Peklo predsa neexistuje!” Tu som mu povedal: „Len vyčkajte! O sto rokov uvidíte, buď budete mať pravdu vy, alebo Slovo Božie. Povedzte,” spýtal som sa ho, „báli ste sa už niekedy Boha?” „Nie”, odpovedal, „pred milým Bohom predsa netreba mať strach!”

Tak som mu vysvetlil: „Ste vedľa! Každý, kto má čo len aké-také poňatie o Bohu, musí predsa vedieť, že neexistuje nič hrozivejšie, ako svätý a spravodlivý Boh, sudca našich hriechov. Myslíte, že na vaše hriechy by nepovedal nič? Hovoríte o „milom Bohu”. Biblia tak nehovorí. Biblia skôr hovorí: „Strašné je upadnúť do rúk živého Boha.”

Báli ste sa už Boha? Ak nie, tak ste ešte vôbec nezačali chápať celú skutočnosť o svätom Bohu a svojom hriešnom živote. Keď sa však začnete báť Boha, budete sa pýtať: „Ako môžem pred Bohom obstáť?” Myslím, že najväčšou hlúposťou našich čias je, že ľudia sa už neboja Božieho hnevu. Áno, je to znak hrozného otupenia, keď národ už neberie vážne živého Boha a Jeho hnev nad hriechmi.

Profesor Karí Heim rozprával, ako na svojej ceste po Číne prišiel do Pekingu. Vyviedli ho na kopec, kde úplne na vrchu stál oltár – „oltár nebies”. Vysvetlili mu, že v „noci zmierenia” je tento kopec plný státisícov ľudí s lampiónmi. Potom tam vystúpi cisár – vtedy v Číne ešte vládli cisári – a prináša pre svoj ľud obeť zmierenia. Keď nám o tom profesor Heim rozprával, pokračoval: „Títo pohania vedia niečo o Božom hneve aj o tom, že človek potrebuje odpustenie.”

A vzdelaný Stredoeurópan si myslí, že môže hovoriť o „milom Bohu”, ktorý by mal byť rád, keď vidí, že ľudia riadne platia cirkevnú daň! Začnime sa radšej opäť báť Boha! Všetci sme predsa zhrešili! Vy nie? Ale áno, celkom určite!

Keď sa opäť naučíme báť sa Boha, budeme sa pýtať: „Kde je nejaká záchrana pred Božím hnevom? Kde je záchrana?” A vtedy pochopíme, že Ježiš je zachraňujúca Božia láska! „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení.” Ale nemôže byť nespravodlivý. Pred hriechom nemôže mlčať. Preto obetoval svojho Syna – na záchranu, na zmierenie.

Poďte so mnou do Jeruzalema! Pred mestom je vŕšok. Vidíme tam tisíce ľudí a nad ich hlavami sa týčia tri kríže. Muž na ľavom kríži je hriešnik ako my. Ten vpravo tiež. Ale ten v strede!? Pozrite sa na Neho, na muža s tŕňovou korunou, na Syna živého Boha! „Ty tvár ušľachtilá, taká si strápená, že ríša celého sveta je zhrozená!” Prečo tam visí? Tento kríž je Boží oltár. A Ježiš je Baránok Boží, ktorý nesie hriechy sveta a zmieruje nás s Bohom. Pozrite sa, ak ste nenašli Ježiša, ste ešte pod Božím hnevom, a to aj napriek tomu, že to nepozorujete alebo popierate. Len ten, kto prišiel k Ježišovi, stojí pod Božím pokojom: „On znášal trest za náš pokoj.”

Dovoľte, aby som použil úplne primitívny príklad: V prvej svetovej vojne som bol delostrelcom. Mali sme kanóny s ochrannými štítmi. Raz sme stáli vpredu bez pechoty. Zrazu na nás zaútočili s pancierovými vozmi — volali sme ich vtedy „tanky”. Strely nepriateľských pešiakov ako krupobitie dopadali na naše ochranné štíty, ktoré však boli natolko silné, že sme za nimi boli v bezpečí. A tu som si musel pomyslieť: „Keby som vystrčil spoza ochranného štítu iba ruku, určite by ju prederavili ako sito a ja by som bol stratený, biedne by som vykrvácal. Ale za ochranným štítom som v bezpečí!”

A pozrite sa, tým ochranným štítom sa mi stal Ježiš! Viem, že bez Ježiša zahyniem na Božom súde. Bez Ježiša nemám v srdci pokoj, nech robím, čo chcem. Bez Ježiša nemôžem zomrieť bez smrteľného strachu. Bez Ježiša putujem do večnej záhuby. Buďte si istí, že existuje večná záhuba, len vyčkajte! Ale keď stojím za Ježišovým krížom, som v bezpečí, ako za ochranným štítom. Viem, že On je môj Spasiteľ! On je môj záchranca! Ježiš je zachraňujúca Božia láska!

Počujte: „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení.” Preto obetoval svojho Syna – pre záchranu, na zmierenie. Aj pre vás! Nemajte teda pokoja, dokiaľ nedosiahnete Boží pokoj, dokiaľ nebudete zachránení! Načo je teda Ježiš?

3. Ježiš je jediný, kto vyrieši najväčší problém nášho života

Viete, čo je najväčším problémom nášho života? Aha, starší si, prirodzene, spomenú na svoj žlčník, ľadviny alebo na to, čo ich práve trápi. To sú problémy! U mladších zasa „to dievča” alebo „ten chlapec”. Každý má svoje problémy. Verte, že najväčším problémom nášho života je naša vina pred Bohom!

Desaťročia som bol farárom mládeže. Stále som hľadal nové prirovnania, aby som to svojej mládeži vedel vysvetliť. Použijem tu jedno z tých prirovnaní. Povedal som: „Predstavte si, že od prírody máme okolo krku železnú obruč. A vždy, keď zhrešíme, sa k nej prikuje jeden článok reťaze. Som drzý k mamke? Pribudne jeden článok reťaze. Hovoril som zle o iných? Ďalší článok reťaze. Deň bez modlitby, akoby Boha ani nebolo? Tretí článok reťaze. Nečestnosť? Klam? Ďalší článok reťaze.”

Len si predstavte, akú dlhú reťaz vlečieme za sebou – reťaz previnení. Vina pred Bohom je reálna – aj napriek tomu, že ju nevidieť…! Je však obrovská. A všade ju vláčime so sebou. Často sa pýtam, prečo ľudia nemôžu byť veselí a šťastní? Majú sa predsa tak dobre! Ale sú šťastní? Nemôžu byť šťastní! Nemôžu, lebo všade za sebou vláčia reťaz vín! A tú im neodoberie ani farár ani kňaz ani anjel. Ani Boh ju nemôže odstrániť, lebo je spravodlivý: „Čo človek rozsieva, to bude i žať.”

Na to je tu Ježiš! On je jediný, kto vyriešil najväčší problém nášho života: zomrel za naše viny. Zaplatil za ne tým, že zomrel. Preto mi môže odobrať moju reťaz vín. Je jediný, kto to môže urobiť!

Poviem vám z vlastnej skúsenosti: Je to velké oslobodenie, keď človek vie, že má odpustené hriechy. Je to najväčšie vyslobodenie v živote aj v smrti. Vy, starší, uvažujte: zomrieť a mať odpustenie hriechov, alebo ísť do večnosti a musieť všetku vinu brať so sebou? Hrozné!

Poznám ľudí, ktorí po celý život hovorili: „Som dobrý Som spravodlivý.” A potom zomierajú a musia pustiť aj poslednú ruku – a pochopia: Loďka môjho života ide po temnom prúde večnosti – v ústrety Bohu. Nič si nemôžu vziať so sebou: vilku ani bankové konto, či vkladnú knižku – len svoju vinu. Tak idú pred Boha. Hrozné! Takto zomierajú ľudia. A keď poviete, „ale tak zomierajú všetci!”, tak potom takto aj všetci zomriete. Ale vy takto zomierať nemusíte! Ježiš odpúšťa hriechy! To je už teraz najväčšie oslobodenie, aké vôbec existuje.

Ako asi 18-ročný chlapec som zažil, čo je odpustenie hriechov: Reťaz odpadla! V jednej piesni to znie takto: „V mene Ježiša, hriechy odpustené! To slovo k životu, pre duše strápené.” Prajem vám, aby ste to tiež zakúsili! Choďte za Ježišom! Dnes. Čaká na vás. A povedzte Mu: „Pane, môj život je úplne temný a plný viny. Stále som to tajil a hovoril o sebe len dobre. Teraz všetko kladiem pred Teba. Teraz chcem veriť, že Tvoja krv zahladí moju vinu.” Odpustenie hriechov je nádherné!

V 17. storočí žil v Anglicku muž menom Bunyan. Bunyan bol dlhé roky zavretý vo väzení pre svoju vieru. Stáva sa to v každej dobe. Popri Božom Slove sú väznice tým najstabilnejším, čím ľudstvo disponuje. A tam, vo väzení, napísal Bunyan nádhernú knihu, ktorá je aktuálna ešte aj dnes. Život kresťana v nej zobrazuje ako nebezpečnú dobrodružnú púť. Začína takto: „Nejaký človek žije v meste Márnosti. Zrazu začína byť nespokojný a hovorí voľačo v tomto zmysle: „Niečo tu nesedí. Nemám pokoj – som nešťastný. Musím odtiaľto vyjsť.” Rozpráva sa so svojou ženou. Tá mu vysvetľuje: „Si nervózny, potrebuješ si poriadne oddýchnuť.” Nič mu však nepomáha. Nepokoj zostáva. Jedného dňa si uvedomí: „Nič nepomáha. Musím vyjsť z tohto mesta”, a tak uteká. Keď vychádza, zisťuje, že má na chrbte bremeno. Chce ho zložiť, ale nevie sa ho zbaviť. Čím ďalej putuje, tým je ťažšie. Doteraz to bremeno tak necítil.

Považoval ho za samozrejmé, ale čím dálej sa od mesta vzďaľuje, jeho bremeno sa čoraz viac zväčšuje. Nakoniec čoskoro už ani nevládze ísť dalej. Po cestičke sa mu ťažko vystupuje do kopca. Už ďalej tú ťarchu nevládze uniesť. Vychádza spoza zákruty a pred ním sa vynára obraz kríža. Skoro v bezvedomí padá pod kríž, pevne sa ho chytí a vzhliadne k nemu. V tom okamihu cíti, ako sa bremeno uvoľňuje a s rachotom padá do priepasti.

Je to nádherný obraz toho, čo môže človek zažiť pri kríži Ježiša Krista: „Tu vzhliadam a vidím Baránka Božieho, ako za mňa krvácal, na kríži umieral. S hanbou tu vyznávam: vidím dva zázraky, zázrak Jeho veľkej lásky a môj velký hriech.” Odpustenie hriechov — Spasiteľ zaplatil za mňa. Moja reťaz vín je preč. Som od svojho bremena oslobodený. Odpustenie hriechov – to nám môže darovať len Ježiš! Načo je teda Ježiš? Musím vám povedať ešte niečo, prečo verím v Ježiša…

4. Ježiš je dobrý Pastier

Všetci ste už predsa zažili, aký nekonečne osamelý môže byť človek a aký je život niekedy prázdny. Zrazu cítite, že niečo vám chýba, ale neviete čo… Poviem vám to: Chýba vám živý Spasitel!

Hovoril som už, že Ježiš zomrel na kríži, aby zaplatil za naše viny. Zapamätajte si túto vetu: „On vzal na seba trest, aby sme my mali pokoj.”

Potom Ho vložili do hrobu, do skalného hrobu. Otvor privalili ťažkou kamennou platňou. A aby mohli spokojne odísť, rímsky miestodržiteľ tam dal umiestniť pečať a postavil tam ako stráž rímskych legionárov. Predstavujem si riadnych chlapíkov, akí bojovali vo všetkých krajinách sveta. V Galii, dnešnom Francúzsku, v Germánii – teda v Nemecku, v Ázii a v Afrike. Boli to mládenci posiati jazvami. Tí tu teda stoja tretí deň na svitaní – so štítom na pleci, s oštepom v pravej ruke a prilbou na hlave. Čaká tu rímsky legionár. Naňho sa možno spoľahnúť. A zrazu sa rozjasnilo ako cez deň.

Biblia hovorí: „Anjel Pánov zostúpiac z neba, odvalil kameň.” A Ježiš vyšiel z hrobu! Je to také veľkolepé, že tí služobníci vojny bezmocne padajú. Ježiš o niekoľko hodín stretáva chudobné dievča. Biblia o nej hovorí, že predtým mala v sebe sedem démonov, ktorých Ježiš vyhnal. Tá dievčina plače. Vtom k nej prichádza Ježiš. No toto dievča bezmocne nepadá. Naopak. Teší sa, keď spozná vzkrieseného Ježiša a vraví: „Učiteľ!” Teší sa, lebo vie, že Ježiš, ten dobrý pastier, žije a je pri mne!

Pozrite sa, aj preto chcem mať Ježiša, že potrebujem niekoho, koho ruky sa môžem držať! Život ma vrhol do veľmi temných hĺbok. Pre svoju vieru som bol v nacistických väzeniach. Boli hodiny, keď som si myslel: „Už ma len krôčik delí od temnej ríše šialenstva, odkiaľ niet návratu.” A potom prišiel Ježiš! A všetko bolo opäť dobré. Môžem vám to dosvedčiť len takto.

Vo väzení som zažil večer, keď sa tam rozpútalo peklo. Umiestnili k nám prechádzajúci transport ľudí, ktorých viezli do vyhladzovacieho tábora – ľudí, ktorí už nemali nijakú nádej. Časť z nich boli kriminálnici a časť nevinní ľudia, Zidia. Jedného nedeľného večera podľahli títo ľudia zúfalstvu. Všetko sa rozkričalo. Neviete si to ani predstaviť. Budova so samými celami plnými zúfalstva, kde všetko kričí a búri sa proti stenám a dverám. Strážni sú nervózni a strieľajú revolvermi do stropu, pobehujú a niekoho mlátia. A ja sedím v cele a myslím si: „Tak bude raz v pekle.” Len ťažko sa to dá vykresliť. V tejto situácii mi zrazu prišlo na um: „Ježiš! On je predsa tu!” Hovorím vám, čo som skutočne zažil.

Potom som vo svojej cele povedal ticho — celkom ticho: „Ježiš! Ježiš! Ježiš!!!” — a o tri minúty bolo ticho. Volal som Jeho, nikto z ľudí to nepočul, len On — a démoni museli ustúpiť! A potom som napriek prísnemu zákazu zaspieval celkom nahlas: „Ježišu môj milý, darca svetla, sily, moja ozdoba! Keď sa srdce ľaká, dlho pomoc čaká, hľadá len Teba. Kriste, Boží Baránku, žiadna sila nevýslovná sa ti nevyrovná.”

Všetci väzni to počuli. Strážcovia nepovedali ani slovo, keď som nahlas spieval, „keď sa všetko otriasa, keď zlo tiahne v plnej zbroj i, Ježiš pri mne stojí.”

Priatelia moji, vtedy som cítil, čo znamená mať živého Spasiteľa.

Už som hovoril o tom, že všetci musíme raz prekonať najväčšiu ťarchu – ťarchu smrti. Raz mi istý človek predhodil: „Vy, farári, stále len ľudí strašíte smrťou.” Odpovedal som mu: „Nepotrebujeme ňou ľudí strašiť, lebo pred smrťou máme všetci strach!” A vtedy – vo chvíli smrti – môcť držať ruku dobrého Pastiera! Niekto mi povie – a je to správne, že dnešný človek má zo smrti menší strach ako zo života. Život je strašný, horší ako smrť! Priatelia moji, je však možné mať Spasiteľa!

Musím vám povedať ešte jednu príhodu, ktorú som často rozprával. Je neuveriteľná, ale pravdivá. V Essene som spoznal istého priemyselníka, vždy dobre naladeného. Raz mi povedal: „Pán farár, je od vás milé, že vediete deti k dobrému. Tu máte 100 mariek za svoju prácu. „Nato mu vravím: „No a čo vy sám?” „Nie, nie, pán farár, viete, už mám predsa svoj vlastný názor na svet…”

Chápte, bol to dobrý muž, ale vzdialený od Boha ako Mesiac od Sýria. A potom som jedného dňa odbavoval svadobný obrad. V obrovskom prázdnom kostole to niekedy vyzerá trochu bezútešné. Obyčajne príde svadobný pár a hádam zo desať ľudí. V tom obrovskom kostole sedia tak trochu stratení. A môj vždy dobre naladený priemyselník tam bol za svedka. Bolo mi ho, chudáka, naozaj ľúto. Mal veľmi elegantný frak, v ruke cylinder. A teraz jednoducho nevedel, ako sa má v kostole správať. Videl som na ňom, ako sa sám seba pýta: „Musím si teraz kľaknúť? Mám sa prekrižovať? Alebo — čo mám urobiť?” Pokúsil som sa mu trochu pomôcť, vzal som mu cylinder a odložil ho nabok. Potom sme spievali pieseň. Pieseň, pochopiteľne, nepoznal, ale aspoň sa robil, že spieva. Viete si ho predstaviť? Muž, ktorý sa dobre hodí do sveta. A potom sa udialo niečo zvláštne.

Nevesta pomáhala v nedeľnej škole. A tak pri svadbe spievalo z chóru asi 30 malých dievčat. Svojimi sladkými hláskami spievali úplne jednoduchú detskú pesničku, ktorú možno poznáte aj vy:

„Ovečkou, že Božou som, tým sa teším nocou, dňom. On môj dobrý Pastier je. Vtom som si pomyslel: „Čo sa to len s týmto mužom deje? Nie je chorý?” Prepadáva sa do seba, tvár si prikrýva rukami, chveje sa. Hovorím si: „Niečo sa mu stalo! Musím privolať lekársku pomoc.” Tu vidím, že ten muž úplne bez zábran plače.”

„…veď vždy starosť o mňa má, On ma i dľa mena zná. Vodí k pastvám zeleným, k vodám tichým, studeným, núdze pri ňom nemávam…”

Deti spievajú a tu sedí velký priemyselník a plače. Zrazu som pochopil, čo sa v tomto kostole stalo. On pochopil, že tieto deti majú niečo, čo on nemá – dobrého Pastiera. On je však osamelý, stratený…

Nikto z ľudí, ani nikto z vás, muži a ženy, to nemôže v živote doviesť ďalej, než že si bude môcť povedať ako tie deti: „Radujem sa, že patrím k čriede Ježiša Krista a že mám dobrého Pastiera.” Nemôžete dosiahnuť viac! Snažte sa, aby ste to mohli povedať! Prečo verím v Ježiša? Preto, že On je dobrý Pastier, najlepší priateľ, môj živý Spasiteľ. Načo je Ježiš? Nakoniec vám ešte poviem, že…

5. Ježiš je kniežaťom života

Pred rokmi som bol na mládežníckom výlete na Šumave. Keď chlapci odišli, musel som čakať ešte jeden deň. Mali prísť pre mňa autom. V ten večer som chcel navštíviť starý poľovnícky zámok, ktorý v minulosti patril nejakému kráľovi. Teraz tam už býval len lesník.

Dom bol už napoly zborený. Nebolo tam elektrické osvetlenie, bola tam však obývačka s krbom, v ktorom horel malý ohník. Postavili mi tam petrolejovú lampu a zaželali mi dobrú noc. Vonku zavýjala víchrica. Dážď narážal do jedlí stojacich okolo domu. Miesto ako stvorené pre zbojníkov. A ja som výnimočne nemal so sebou nič na čítanie. Tu som na rímse krbu našiel nejakú brožúrku. Čítal som ju pri petrolejovej lampe. Niečo tak strašné som ešte v živote nečítal.

Akýsi lekár sa v tomto dielku vyzúril na smrť. Okrem iného sa tam písalo asi toto: „Ó, smrť, ty nepriatelka ľudstva! Celý tento týždeň som zápasil o ľudský život a myslel som si, že som toho človeka vrátil na breh života. A potom si sa zdvihla, škľabiac sa za peľasťou postele a uchopila si ho — a všetko bolo márne. Môžem liečiť ľudí a pritom viem, že aj tak je všetko márne – prichádzaš ty s rukou kostlivca. O, ty klamárka, ty smrť, ty nepriateľ!” Na každej stránke len nenávisť k smrti. A potom prišlo to najstrašnejšie: „Ty smrť, ty bodka, ty výkričník!” A pokračoval doslova takto: „O, prekliata, keby si bola len výkričníkom! Ale keď hľadím na teba, meníš sa v otáznik. A ja sa pýtam: Je smrť koniec všetkého alebo nie? Co príde? Smrť, ty strašný otáznik pre všetkých!”

To je to! A musím vám povedať, že smrťou sa všetko nekončí. Ježiš, ktorý vie o všetkom, povedal: „Je široká cesta, ktorá vedie do záhuby a je úzka cesta, ktorá vedie do života.” Kocky sú už hodené! A ja sa teším, že mám Spasiteľa, ktorý už teraz dáva život, je životom a vedie k životu. Preto Ho tak rád zvestujem.

V prvej svetovej vojne som bol celé týždne pri Verdune, kde zúrili najväčšie boje. Medzi zákopmi ležali mŕtvoly na mŕtvolách. Za celý svoj život sa neviem zbaviť toho sladkastého zápachu mŕtvol. A vždy, keď vidím pomník s nápisom „Padli za vlasť”, cítim ten zápach z Verdunu, pach mŕtvol. Keď si pomyslím, že za sto rokov tu nikto z nás nebude”, cítim na sebe tento strašný dych smrti. Necítite ho aj vy?

V ríši mŕtvych je Niekto, kto vstal z mŕtvych! Hovorí: „Žijem, aj vy budete žiť! Verte vo mňa! Poďte za mnou! Obráťte sa ku mne! Buďte mojím vlastníctvom! Vediem vás do života!” Nie je to zázrak? Ako možno v ríši mŕtvych žiť bez Spasiteľa, ktorý je Životom a vedie k večnému životu?

V týchto dňoch som čítal starý list, ktorý nechal vytlačiť profesor Karol Heim. Je to list vojaka, kresťana, ktorý padol v Rusku počas Druhej svetovej vojny. V liste sa píše približne toto: „Okolo nás je hrôza! Keď Rusi strieľajú z kaťuší, všetci prepadávame panike. A tá zima! A sneh! Strašné! Nemám však vôbec strach. Keby som mal aj padnúť, bude to nádherné: budem jedným skokom v sláve. Tam utíchnu boje a ja uvidím zoči-voči tvár svojho Pána a obklopí ma Jeho sláva. Nemal by som nič ani proti tomu, keby som tu aj hneď padol.” Padol krátko po tom. Keď som to čítal, pomyslel som si: „Čím to je, že mladý človek nemá strach pred smrťou, lebo pozná Ježiša?!”

Áno, Ježiš je Kniežaťom života! A svojim dáva istú nádej na večný život!

Bolo to na cirkevnom dni v Lipsku. Prijatie na radnici. Stretli sa vedúci štátnych úradov s vedúcimi cirkvi. Potom boli prejavy, podľa možnosti nezáväzné, aby si vzájomne príliš nešliapali na kurie oká. Záverečné slovo mal Heinrich Giesen, vtedajší generálny tajomník nemeckého evanjelického cirkevného dňa. Nikdy nezabudnem, ako Heinrich Giesen vstal a povedal: „Pýtate sa, páni, akí sme ľudia? Poviem vám to jednou vetou: Sme ľudia, ktorí sa modlia: „Milý Bože, posväť ma, aby som sa dostal do neba!” A potom si sadol. Bolo nezvyčajné, ako sa to zrazu ľudí dotklo.

Paul Gerhardt počas tridsaťročnej vojny napísal: „Kristovi chcem patriť cele a prejsť aj všade tam, kde prišiel On, chcem smelo s Ním vojsť do smrti brán. Neopustí ma, bratom ma volá, aj v ťažkom lúčení, ruku mi podá.” Prajem vám, aby ste aj vy mohli takto kráčať svetom.

Načo je Ježiš? Všetko, ale naozaj všetko vo vašom živote závisí od toho, či ste Ho spoznali!