Pokračovanie z prvého dielu…

O to teda ide: Načo žijem? Alebo – načo som na svete? Alebo, aký má môj život zmysel?

Jedného dňa mi v Essene zavolal istý priemyselník celý rozrušený: „Pán farár, príďte!” Ženiem sa tam. Víta ma so slovami: „Syn sa mi zastrelil!” Poznal som toho chlapca. Bol to študent. Mal všetko, čo si len zažiadal. Bol zdravý, pekný ako obrázok, mladý a bohatý. Už dlhší čas mal vlastné auto. Nebol zapletený do ničoho nepekného. A tento mladý človek si strelí gulku do hlavy! V liste, ktorý pred smrťou napísal, stálo iba „nechápem, aký zmysel by malo, aby som žil ďalej. Preto končím. Môj život nemá zmysel.” Otrasné!

Otázka zmyslu života je veľmi dôležitá. Je taká dôležitá preto, lebo máme len jeden jediný život. Rozmýšľali ste už niekedy o tom, čo znamená, že máme len jeden život?

Ked som ešte chodil do školy, nebol som veľmi dobrý v matematike. Môj učiteľ jednoducho nechápal moje riešenia. Zošit s mojimi domácimi úlohami mi niekedy celkom dočmáral červeným atramentom, vôbec neuznával môj talent na zvláštne riešenia. Bolo strašné pozerať sa na to. Ked už bol zošit celkom dočmáraný, odložil som ho, hoci ešte nebol vypísaný a kúpil som si nový, pekný, čistý. Tak som mohol začať odznova. Keby sa to tak dalo urobiť aj so životom! Verte, že milióny ľudí by si v okamihu smrti pomysleli: „Ach, tak by som chcel začať úplne odznova! Všetko by som robil inak!”

Školský zošit si možno kúpiť nový a začať doň písať ešte raz od začiatku, ale život nie. Ten máme len jeden. Aké musí byť strašné, ked ho spackáme, ked žijeme zle! Máme len jeden jediný život! Ked ten prehráme, prehráme celú večnosť. To dodáva tomu, čo vám chcem povedať, smrteľnú vážnosť.

Dnes ráno hnali popri hoteli, v ktorom bývam, velké stádo kráv. Pretože som sa práve zaoberal svojou prednáškou, pomyslel som si: „Aké šťastné sú tieto kravy, že vôbec nemusia myslieť, na čo sú na svete. Je to jasné: majú dávať mlieko a nakoniec dodať hovädzie mäso. „Zviera nepotrebuje rozmýšľať o zmysle života. Tým sa človek líši od zvieraťa. Je strašné, že je mnoho ľudí, ktorí žijú a zomierajú bez toho, aby sa aspoň raz opýtali: „Načo vlastne žijem?” Nelíšia sa od zvierat. Chápete? Hranica medzi ním a zvieratami je veľmi blízko. Človeka robí človekom to, že sa pýta: „Načo som tu? Načo som človekom? Načo žijem?”

1. Povrchné a unáhlené odpovede

Nuž, priatelia moji, na otázku „Načo žijem?” je veľmi veľa povrchných a unáhlených odpovedí. Pred mnohými rokmi som pri istej príležitosti dostal všetky povrchné a unáhlené odpovede. Bolo to v roku 1936. Hitlerova ríša bola v plnom prúde. Študenti z Munsteru ma prosili, aby som si s nimi pohovoril na tému: „Aký zmysel má môj život?” A hned sa vyjadrili, že nechcú počuť prednášku, ale chcú na túto tému diskutovať. „Dobre,” povedal som, „tak začnite! Aký zmysel má môj život? Na čo žijem?”

Ako som povedal, diskusia prebiehala v dobe Hitlerovej ríše, takže jeden vstal a hneď začal vysvetľovať: „Som tu pre svoj národ. Je to ako list a strom. List neznamená nič, strom je všetkým. Som tu pre svoj národ!”

Odpovedal som mu: „Pekné! A načo je tu ten strom, načo je tu národ?”

Pauza! To nevedel ani on. Chápete? Tým na otázku neodpovedal. Iba ju odsunul do úzadia.

Tak som im odpovedal:

„Moji milí, nesmiete odpovedať tak, aby sa otázka iba odsunula.”

„Teda, aký zmysel má môj život? Načo žijem?”, spýtal som sa znova.

Niekto iný povedal: „Som na svete preto, aby som si konal povinnosti!”

„Človeče!”, povedal som, „v tom je práve ten vtip: čo je mojou povinnosťou? Ja považujem za svoju povinnosť zvestovať vám Božie Slovo. A Matilda Ludendorffová považuje za svoju povinnosť Boha popierať. Čo je teda našou povinnosťou?”

Raz mi istý vysoko postavený úradník povedal: „Pán farár, medzi nami povedané, celý deň odpisujem spisy, ale aj keby všetky zhoreli, svet i napriek tomu pôjde ďalej. Trpím tým, že v podstate robím takú nezmyselnú prácu.”

Čo je našou povinnosťou?

Tisíce esesákov zabilo v Tretej ríši státisíce ľudí. A keď ich postavia pred súd, tak tvrdia:

„Konali sme si svoju povinnosť. Rozkázali nám to.”

Myslíte si, že je povinnosťou človeka zabiť iného človeka? Tomu neverím. Tým študentom som teda riekol: „Vtom je práve ten vtip. Čo je vlastne mojou povinnosťou? Kto mi to povie? Ešte stále sme sa nepohli z miesta.”

Mládenci začali trochu viac premýšľať. Jeden z nich vstal a pyšne začal vysvetľovať:

„Pochádzam zo starého šľachtického rodu. Poznám náš rodokmeň až šestnástich generácií svojich predkov! Taký dlhý rad predkov! Nie je to náplňou a úlohou života – náležité pokračovať v stopách svojich predkov?”

Tu som mohol len odvetiť:

„Človeče! Keď nevieme, načo žilo tých 16 generácií, tak potom sa k tomu neoplatí priradiť sedemnástu.”

Chápete? Je tolko povrchných a unáhlených odpovedí! Človek u nás v novinách často vidí úmrtné oznámenia, z ktorých kričí hrozný verš:

„Len práca bola životom tvojím, nikdy nemyslel si na seba. Všetko si dával len tým svojim, to najvyššia povinnosť pre teba.”

Tiež to poznáte? Vždy, keď to čítam, som z toho zničený. Pritom si myslím:

„To je úmrtný list pre koňa!”

Však? Kôň má pracovať. Ale nemyslím si, že človek je na svete len preto, aby sa drel. To by predsa bolo príliš biedne. Ak by zmyslom nášho života bola „len práca”, urobili by sme lepšie, keby sme už desaťroční spáchali samovraždu. To je otrasné! Nie, to nie je zmyslom nášho života.

Iný zo študentov mi vysvetľoval: „Pozrite sa, chcem byť lekárom. Nie je to nádherná náplň života – zachraňovať ľudský život?”

Tu som mu odvetil: „Dobre! Ale keď neviete, načo ten človek žije, tak predsa nemá zmysel ten ľudský život zachraňovať. Radšej takému človeku dajte injekciu, aby zomrel! Pochopte ma, prosím, správne! Nehovorte teraz, že som povedal, že treba dať ľudom injekciu, aby zomreli! Myslel som to tak, že to predsa nie je konečná odpoveď na našu otázku o zmysle života.

Boli tam väčšinou študenti. Vtedy mnou otriasla myšlienka, že aj vzdelaní ľudia našich čias žijú bez toho, aby v podstate vedeli, načo sú vlastne na svete.

Azda k tomu môžem na okraj podotknúť: Možno budete trochu nahnevaní na spôsob, akým rozprávam. Môžem, prirodzene, používať aj vybrúsené vety s mnohými cudzími slovami, ale to by ste tu určite za pol hodiny zaspali. Ale keďže toho sa veľmi bojím, hovorím radšej tak, ako sa rozprávame na ulici. Jasné? Ďakujem.

Chápete? Keď sa to všetko preberie tak, ako som naznačil, prichádza odpoveď, ktorú som dostal aj od tých munsterských študentov:

„Život vôbec nemá nejaký hlboký zmysel. Je to úplná náhoda, že som sa narodil. Nie je v tom nijaký zmysel. A preto najlepšie je užívať si života, ako sa najlepšie dá.”

To je asi najväčšie pokušenie, ktoré môže človeka zasiahnuť, keď mu zrazu preletí mysľou:

„Môj život je nezmyselný. Nemá nijaký zmysel. Keby sa moji rodičia nezobrali, nebol by som počatý a nenarodil by som sa. Je úplná náhoda, že som tu. V podstate je môj život úplne nezmyselný.”

A kto má ťažký život, má v tomto momente veľmi blízko k samovražde:

„Načo mám dalej žiť? Keď je všetko náhoda a nezmysel, radšej s tým skončím!”

Viete, že počet samovrahov v Západnom Nemecku je väčší ako počet obetí dopravných nehôd? Viete, že asi 50 percent samovrahov sú mladí ľudia do 30 rokov? To je otrasné svedectvo našich čias: už v živote nevidíme zmysel!

Často som hovoril s ľuďmi, ktorí sa mi žalovali: „Život je taký nezmyselný! Premárnim ho buď v zábavách a pôžitkoch alebo v samovražde.”

Potom som sa pýtal: „Ale keby predsa existoval nejaký zmysel?! Keby život predsa nejaký zmysel mal a vy by ste žili tak, akoby nemal zmysel!? Čo by ste urobili na jeho konci?”

V Biblii je napísané slovo, ktoré môže človeka preniknúť skrz naskrz. Píše sa v nej:

„Lebo je uložené všetkým ľudom zomrieť a potom bude Boží súd.”

Musíme poznať túto vetu z Biblie, aby sme sa celkom vážne spýtali:

„Načo žijem?”

Predsa nemôžeme zomrieť a ísť na Boží súd, ked sme prepásli zmysel života! Je nám už tá otázka jasná? Teraz postúpime o krok dalej…

2. Kto nám teda môže dať odpoveď?

Kto na celom svete mi môže dať odpoveď na otázku: „Načo žijem?” Kto? Cirkev? Nie! Farár? Nie! Ten je na tom takisto, ako vy. Profesori? Filozofi? Ani oni nám nemôžu dať odpoveď na otázku, „načo žijem”! Len Niekto ako jediný nám môže povedať, načo žijeme: skutočne len Ten, kto nám ten život dal, kto nás stvoril — Boh!

Použijem na to celkom jednoduchý príklad: Jedného dňa som prišiel do istého bytu. Sedel v ňom jeden šikovný chlapec a niečo majstroval z drôtikov a elektród. Spýtal som sa ho:

„Človeče, čo za pekelný stroj to zostavuješ? Čo z toho bude?”

Nuž, vysvetlil mi to, ale musím povedať, že som tomu nerozumel. Ale pomyslel som si:

„Nikto iný nepríde na to, čo to bude, len ten, kto to stavia, len ten vie povedať, čo to bude a na čo to bude.”

Tak je to aj s naším životom. Len ten, kto nás stvoril, môže povedať, načo nás stvoril. To znamená, že na otázku, „načo žijem?” dostaneme odpoveď len cez zjavenie. Musí nám to povedať Boh. Aj keby som vôbec nečítal Bibliu, táto otázka by ma priviedla k Biblii. Nevydržal by som, keby som nevedel, načo vlastne na tomto prekliatom svete žijem.

Je pre vás slovo „prekliaty” príliš tvrdé? Nuž, sú to slová Biblie. Keby ste boli aspoň pol roka farárom vo veľkomeste, vedeli by ste, že tým myslím, že tento svet má na sebe strašnú kliatbu. A nemohol by som vydržať žiť v ňom, keby som nedostal odpoved skrze Božie zjavenie.

Boh nám na otázku o zmysle života odpovedá v Biblii. A to je dôvod, prečo je vlastne Biblia tak úžasne dôležitá.

Poznám ľudí, ktorí povýšenecky hovoria:

„Nebudem predsa čítať Bibliu!”

Tu môžeme len odpovedať:

„Môžem vám to dať písomne, že ste sa ešte vážne nezamýšľali nad otázkou, „načo žijem?!”

Hlúposť je široko rozšírená choroba a keby bolela, tak by bol svet naplnený plačom. Poviem vám tú biblickú odpoved jednou vetou: Boh nás stvoril na to, aby sme sa stali Jeho deťmi!

Ako sa otec rád vidí vo svojom synovi, tak Boh stvoril človeka „na svoj obraz”. Boh chce, aby sme sa stali Jeho deťmi, ktoré sa s Ním rozprávajú a s ktorými sa aj On môže rozprávať, ktoré Ho milujú a ktoré aj On miluje.

Modlíte sa vôbec?

Čo môže byť trpkejšie pre otca, než keď sa s ním dieťa už roky nerozpráva?! Človek, ktorý sa nemodlí, sa so svojím nebeským Otcom nerozpráva! Boh chce, aby sme boli Jeho deťmi, ktoré sa s Ním rozprávajú, ktoré miluje aj oni Jeho. Nato sme na svete. Teraz ma, prosím, dobre chápte! Nehovorím o cirkvi, o dogmách, náboženstve a o všeličom inom, ale o živom Bohu. On vás stvoril, aby ste sa stali Jeho deťmi: Ste nimi?

Teraz musím ísť o krok ďalej: Máme byť deťmi Božími, ale od prírody deťmi Božími nie sme. Na začiatku Biblie stojí: „Boh stvoril človeka na svoj obraz.” A potom Biblia hovorí o jednej velkej katastrofe. Stvorený človek bol úplne slobodný a tento človek sa rozhodol ísť proti Bohu. Vzal si zo zakázaného ovocia, a tým akoby povedal: „Chcem byť samostatný! Môžem žiť aj bez Boha!” Pochopte, Adam nepochyboval o existencii Boha, ale sa od Neho oslobodil. „Sám si budem režírovať svoj život!”

Porozprávam vám jeden príbeh. Nedávno sa ma na ulici istý pán opýtal: „Farár Busch, stále hovoríte o Bohu. Ale ja ho nevidím. Povedzte, ako môžem nájsť Boha?”

Odpovedal som mu: „Počúvajte! Predstavte si, že by existoval nejaký stroj času! Pomocou neho by sme sa mohli premiestňovať tisícročia do budúcnosti i do minulosti. Týmto časovým strojom by som sa dostal na počiatok ľudstva. Prechádzam sa jedného dňa po raji. Poznáte príbeh o páde do hriechu? Teda, za kríkom stretávam Adama, prvého človeka. ,Dobrý večer, Adam!’, zdravím ho. ,Dobrý večer, farár Busch!’, odpovedá. ,Divíš sa, že ma vidíš?’, pýtam sa a vysvetľujem:,Ocitol som sa v rajskej záhrade nedopatrením, posunutím kulís divadla sveta.’ ,Áno’, hovorí, ,a čo si taký zamyslený?’ Odpovedám: ,Vieš, rozmýšľam o otázke, ktorú mi dal istý človek: Ako môžem nájsť Boha?’

Adam sa nahlas zasmeje a vysvetľuje mi: ,To predsa nie je problém! On je predsa tu! Buďte čestný, pastor Busch, a priznaj te sa, že vám ide viac o to, ako Mu uniknúť?!”

Vtom je ten problém, že človek Bohu nevie uniknúť! Má Adam pravdu? Boh je tu. Môžeme Ho nájsť! Len Mu nevieme uniknúť! Ked sa pozerám na duchovné dejiny za posledných 300 rokov, čo sa ľudstvo nabojovalo, aby Bohu uniklo?! Ale neunikli sme Mu. Milí priatelia, v podstate všetci veríte, že Boh existuje, ale nepatríte Mu. Robíte to, čo väčšina ľudí:

Otázku o Bohu nechávate zmraziť. Nepopierate Ho, ale ani Mu nepatríte. Nie ste Božími nepriateľmi, ale ani Božími priateľmi. A tak svoj najväčší životný problém nechávate nevyriešený.

Istý švajčiarsky lekár vo svojej knižke tvrdí: Ked človek necháva nevyriešené veľké životné otázky, jeho duša je zranená, traumatizovaná. A pokračuje: v západných krajinách trpíme chorobou na Boha. Nepopierame Ho, ale ani Mu nepatríme, nechceme Ho. Preto trpíme chorobou na Boha. – Aj ja tomu verím.

Všade počúvam: „Moderný človek sa o Boha nezaujíma.” Môžem len povedať: „S moderným človekom je to zlé. Nuž, sám som jedným z nich a o Boha sa zaujímam. A nepovažujem sa za staromódneho. Ale ked sa moderný človek o svoje vykúpenie vážne nezaujíma, je to veľmi zlé!”

Použijem hlúpy príklad: Predstavte si kuchtíka. Jedného dňa mi šéfkuchár vysvetľuje: „Ten kuchtík sa vôbec nezaujíma o varenie.” Pýtam sa: „A o čo sa teda zaujíma?” Šéf odpovedá: „O hudbu a dievčatá.” „No,” hovorím, „mali by ste sa viac k tomu chlapcovi priblížiť a odteraz mu rozprávať len o platniach a dievčatách.” „Nie, nie”, odporuje šéf. „Ked sa ten lapaj nezaujíma o varenie, tak si pomýlil povolanie.”

Pochopte! Naším povolaním je stať sa deťmi Božími. Ked sa o to moderný človek nezaujíma, tak si ako človek zmýlil povolanie. Nemá zmysel sa s ním rozprávať o všelijakých možných a nemožných veciach, ktoré by ho možno zaujímali, ale nikdy mu neprestanem hovoriť: Až vtedy začnete byť človekom, ked sa stanete Božím dieťaťom!

3. Božia odpoveď na otázky všetkých otázok

Opakujem: Od prírody nie sme Božími deťmi, ale sme na svete na to, aby sme sa nimi stali. Preto sa v našom živote musí niečo stať. A zmyslom našej prednášky je k tomu dospieť. Nie som tu na to, aby som vás zabavil, ale chcel by som aspoň niekolkým ľudom, ktorí otvoria svoje srdcia, pomôcť nájsť zmysel života. Kiež by sa podarilo, aby váš život nadobudol zmysel!

Nie sme teda deťmi Božími, nemilujeme Boha, prestupujeme Jeho prikázania, nestaráme sa o Neho, nemodlíme sa — nanajvýš, keď nás niečo pritlačí, vtedy aspoň trochu potiahneme za záchrannú brzdu. Preto je otázkou všetkých otázok:

„Ako sa stať dieťaťom živého Boha?”

Najradšej by som teraz porozdával papieriky a ceruzky a povedal: „Napíšte, čo si myslíte o tom, ako sa možno stať Božím dieťaťom!”

Niektorí by napísali: „Tak, že budem dobrým človekom”, iní „predsa tak, že budem veriť v Pána Boha!” Ale to všetko je príliš málo. Naďalej zostáva otázkou všetkých otázok: „Ako sa stať dieťaťom živého Boha?”

Aj na túto otázku všetkých otázok môžem dostať odpoveď jedine zjavením. To mi musí sám Boh povedať, ako ma prijme za svoje dieťa. To si nemôže vymyslieť nijaký farár. Biblia nám dáva úplne jasnú odpoveď. Tá znie: Len prostredníctvom Ježiša!

Milí priatelia, keď sa dostávam k Ježišovi, moje srdce bije radostnejšie, pulz mám rýchlejší, som pri téme môjho života. Keď chcem byť dieťaťom Božím, tak to ide len prostredníctvom Ježiša!

V Biblii je slovo, ktoré v preklade doslova znie: „Ježiš prišiel na tento svet z Božieho sveta.” Dnes stále počujeme, že Biblia má starý a prekonaný pohľad na svet: Hore je nebo, dole je zem. To je hlúposť. Biblia na svet vôbec nemá takýto pohľad.

O Bohu hovorí: „Obkľučuješ ma zo všetkých strán.” To je niečo celkom iné.

Chápte, aj keby som ušiel pod zem, aj tam by bol Boh! Biblia pozná to, čo moderne vyjadrujeme ako „pohľad na svet v rozmeroch”. Žijeme vo svete troch rozmerov: dĺžka, výška, šírka. Existuje však viac rozmerov. A Boh je v inom rozmere. Je celkom blízko, na dosah ruky. Kráča s vami! Videl vás na vašich bezbožných cestách. My však nemôžeme preraziť múr do iného rozmeru. Len Boh to môže urobiť. A Boh tento múr preboril a prišiel k nám v Ježišovi!

V Novej zmluve sa o Ježišovi ďalej píše: „Prišiel do svojho vlastného” – svet predsa patrí Jemu! – „a Jeho vlastní Ho neprijali.”

Sú to dejiny evanjelia až dodnes: Ježiš prichádza a človek pred Ním zatvára dvere.

„Prišiel do svojho vlastného a Jeho vlastní Ho neprijali.”

A týmto by za tým mala byť bodka, týmto by sa mala Božia záležitosť s ľuďmi skončiť. Zaujímavé je, že to pokračuje ďalej, a to nasledovne:

„Všetkým však, ktorí Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími.” Deťmi Božími sa staneme tak, že prijmeme Ježiša! Už ste Ježišovi otvorili dvere svojho života? „Všetkým, ktorí Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími.”

Počas prvej svetovej vojny som bol mladý dôstojník vzdialený od Boha, keď sa mi stalo, že som to pochopil a dal som svoj život Ježišovi, prijal som Ho. To prevrátilo celý môj dovtedajší život. Nikdy som to však neoľutoval. Ježiš ma viedol po ťažkých cestách. Pre Ježiša som bol uvrhnutý do väzenia. Pre Ježiša som vytrpel mnoho nedostatku. Ale aj keby som mal ešte sto životov, chcel by som od prvej chvíle, odkedy som schopný myslieť, pridŕžať sa tohto slova:

„Všetkým, ktorí Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími.”

Až vtedy dostal môj život zmysel, keď som sa stal Božím dieťaťom! Je úplne jedno, čím som, či farárom alebo zametačom ulíc, generálnym riaditeľom alebo zámočníkom, ženou v domácnosti alebo učitelkou. Môj život má zmysel až od toho okamihu, kedsa stanem Božím dieťaťom. Teda, musíte prijať Ježiša! Potom nájdete zmysel svojho života. Až potom!

Niekedy je veľmi zaujímavé študovať ľudí Novej zmluvy. Napríklad tu vystupuje jedna žena, ktorej život bol hrozne nezmyselný — Mária Magdaléna. Píše sa tam o nej len v náznaku toto: „Bola posadnutá siedmimi démonmi.”

Poznám veľa ľudí, ktorí sú posadnutí dvanástimi démonmi! Musel to byť strašný život – pudový, poviazaný Trpela tým, aké beznádejné to bolo. A potom vstúpil do jej života Ježiš, Spasiteľ, Boží Syn – a vyhnal diablov. On to môže urobiť! On to aj robí! Od toho okamihu patrí táto žena Pánovi Ježišovi. Jej život už nie je beznádejný. Potom zažije, ako Ježiša pribijú na kríž a ako zomiera. Vtedy na ňu prichádza hrôza. „Teraz sa opäť začína môj starý beznádejný život.”

Ráno na tretí deň po Ježišovom ukrižovaní kľačí v záhrade pri Ježišovom hrobe a plače. Keď prišla k Ježišovmu hrobu, bol prázdny a kamenná platňa bola odvalená. Dokonca ani Jeho mŕtvola tam už nebola. Preto plače. Viem túto ženu veľmi dobre pochopiť. Keby som teraz stratil Ježiša, znamenalo by to, že by som bol vrhnutý do priepasti nezmyselnej existencie. Chápem ju: „Spasiteľ je preč. Môj život sa opäť stáva nezmyselným.”

Zrazu počuje za sebou hlas: „Mária!” Otočí sa – a vidí Jeho, Ježiša, vzkrieseného. Priam to vidím pred sebou, ako jej po tvári tečú slzy šťastia a radosti a prekonaných pochybností: „Rabbúni! Môj Pane!”

Na príklade tejto ženy je mi zrejmé, že nepotrebujeme nijakú zvláštnu filozofiu na to, aby sme dostali odpoveď na otázku zmyslu nášho života. Aj tomu najjednoduchšiemu človeku je jasné: „Môj život je nezmyselný! Načo vlastne žijem?”

V okamihu, keď Mária Magdaléna prijala Ježiša, otázka zmyslu života bola pre ňu vyriešená. Stala sa dieťaťom živého Boha a jej život bol postavený do sveda hlbokého a velkého zmyslu.

Preto vás prosím: Prijmite Ježiša! Čaká na vás! Môžete s Ním hovoriť, keď prídete domov. Je pri vás celkom blízko. Bolo by veľkolepé, keby niekto z vás prvýkrát zvolal k Ježišovi: „Pane Ježišu! Môj život je nezmyselný. Príď ku mne tak, ako si prišiel k Márii Magdaléne!”

Keď prijmeme Ježiša, prebehne v našom živote veľká revolúcia: On mi dáva účasť na svojej smrti, aby starý človek vo mne zomrel. Smiem spolu s Ním vstať z mŕtvych k úplne novému životu — ako dieťa Božie. Dáva mi svojho Ducha, aby som zrazu myslel inak a dostal iný vkus. Určite to zažijete aj vy. Len Ježiša naozaj prijmite! Hned vám však poviem aj to, že ked niekto príjme Ježiša, stáva sa novým človekom. Stať sa Božím dieťaťom neznamená len zmenu myslenia, ale úplne nové bytie.

V minulom storočí žil vo Vestfálsku obuvník menom Rahlenbeck. Veľmi vážne nasledoval Ježiša, preto ho volali „pietistický farár”. Bol to mocný a požehnaný muž. Jedného dňa ho navštívil mladý farár. Rahlenbeck mu povedal: „Pán farár, vaše teologické štúdium vám nezaručuje, že ste Božím dieťaťom. Musíte prijať Spasiteľa.” Na to farár odpovedal: „Ale ja mám Spasiteľa. V pracovni mi dokonca visí Jeho obraz.” Starý Rahlenbeck na to odvetil: „Áno, Spasiteľ na stene je celkom príjemný a pokojný. Ale ked Ho prijmete do vášho srdca a života, potom nastane rachot!”

Prajem vám, aby ste zažili tento nádherný rachot, ked umiera to staré a človek môže oslavovať svojho nebeského Otca ako Božie dieťa, lebo vie, načo je na svete, ked môže chváliť Otca na nebi ako Božie dieťa svojimi skutkami, slovami aj myšlienkami.

Chápete? To, čo vám prednášam, nie je nejaký náboženský koníček, nie je to nápad nejakého farára, ale od toho závisí váš život alebo smrť, večný život alebo večná smrť.

Pán Ježiš hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí mi dvere, vojdem k nemu!” Tak hovorí Pán Ježiš aj nám: „Hľa, stojím pri dverách tvojho života. Otvor! Chcem dať tvojmu životu zmysel.”

Raz ku mne prišiel starý baník a povedal mi: „Pán farár, musím s vami hovoriť!” Mal sedemdesiat rokov a povedal mi:

„Ked som mal sedemnásť rokov, dostal som sa na jedno evanjelizačné zhromaždenie. Spoznal som, že Ježiš klope na moje srdce. Lenže ja som si povedal: „Človeče, ked to s Ním budem myslieť vážne a prijmem Ho, vysmejú sa mi všetci kamaráti. To je nemožné. A tak som vybehol von.”

Hneď však pokračoval: „Život mám už za sebou. Som starý. Teraz viem, že môj život bol zlý, lebo som vtedy, v tej chvíli neotvoril Ježišovi dvere!”

Priatelia moji, máme len jediný život, a preto otázka, „načo žijem?” je životne dôležitá. Boh na túto otázku veľmi jasne odpovedal v Ježišovi, ukrižovanom aj vzkriesenom. Teraz tento Ježiš stojí pri dverách a klope. Otvorte Mu svoj život – a nikdy to neoľutujete!