Nezatvrďte si srdce ako v Meribe, ako na púšti v deň Massy , kde ma pokúšali vaši otcovia, skúšali ma, hoci videli môj skutok. Ž 95:8-9

Písmo hovorí, že je veľa povolaných, ale málo vyvolených. A inde – nie všetci ktorí sú z Izraela, sú Izrael. A náš Pán hovorí – Nie každý kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba tí, ktorí plnia vôľu môjho Otca.

Všetky tieto verše majú súvis s horeuvedeným žalmom.

Boh vytrhol Izrael z Egypta. Aby to vykonal, ukázal Izraelitom svoju silu a moc, cez 10 rán, ktoré na Egypt uvalil. Tak sa ukázal, aký On Boh je. Posledná rana bola pre Egypt najťažšia, pretože Anjel Zhubca zabil všetko prvorodené – okrem tých, ktorí si natreli dvere krvou bezchybného baránka. Tu je hneď predobraz evanjelia. Každý kto je pod krvou Krista, ktorá Ho očistila a vykúpila – toho Anjel Zhubca obíde a neskončí v zatratení.

Izrael už bol preč z Egypta, keď Faraón dostal rapel a vydal sa za Izraelom so svojim vojskom, aby ho dobehol. Izrael bol v beznádeji – za nimi Faraón, pred nimi more. Ale Boh ukázal svoju moc, keď roztvoril more a Izrael ním prešiel.

Teraz to musíme aplikovať na kresťanov. Kresťania boli vykúpení z Egypta, ktorý predstavuje svet a jeho márnosť. Egypt oplýval nadbytkom, zmyselnosťou, užívaním si života. Z tohto je kresťan rovnako vyťatý. Uvidí moc Boha vo svojom živote tak, ako ho videli Izraeliti, keď opúšťali Egypt.

A tu Izraelskí zostali sami s Bohom, ktorý ich prevádzal 40 rokov po púšti. Počas tohto času, sa o nich Boh staral, dával im mannu, dával im vodu na púšti, kde nič nie je iba piesok. Boh ich vytrhol z moci Faraóna, ktorý na jednej strane dával svojmu ľudu blahobyt telesný, zároveň ich zotročoval a viedol k večnej smrti.

Izrael je sám na púšti, bez blahobytu, bez nadbytku, bez krásnych vecí, ktoré by mohli očarovať ich nenásytné oči. Dokonca ani z tej manny si nemôžu nechať do zásob, lebo sa pokazí – je iba na jeden deň, okrem soboty, kedy sa manna nezbiera a tak ešte tá piatočná je čerstvá.

Boh učí svoj ľud ako Ho majú uctievať, ako sa ku Nemu modliť, ustanovuje Bohoslužbu, zároveň ich učí týmto spôsobom, ako sa oddeliť  od sveta a žiť iba pre Boha.

Rovnako tak kresťan. Ak ho Boh k sebe privedie, nedá mu nadbytok a pohostinnosť, plné sýpky ako to učia niektoré kresťanské smery. Boh človeka vyvedie na púšť, kde mu vezme prepych niekdajšieho života, kde mu vezme sýtenie sa z pocitov zmyselnosti a telesnosti, učí ho milovať, ako Svojho Pána a Stvoriteľa, ktorý nie tak ako Faraón robí z neho otroka, Boh robí z človeka slobodnú bytosť, ktorá túži konať dobro, z lásky k Bohu.

Ale toto je pre mnohých iba idea. Izrael začal reptať proti Bohu. Reptal proti Bohu už vtedy, keď ho Boh chcel vytrhnúť. Faraón im totiž naložil viac práce a Izraelskí sa krivo pozerali na Mojžiša, čo to s nimi koná. Nie inak tomu bolo vtedy, keď boli v pasci pri mori. Pozrime sa, ako Izraeliti proti Mojžišovi reptali, čím zároveň reptali proti Bohu:

I povedali Mojžišovi: Či nebolo dosť hrobov v Egypte, že si nás vyviedol zomrieť na púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta? Či sme ti nepovedali už v Egypte: Nechaj nás, budeme slúžiť Egypťanom, lebo pre nás je lepšie slúžiť Egypťanom, ako zomrieť na púšti. Ex 14:11-12

Pre nás je lepšie slúžiť Egyptu, ako zomrieť na púšti. Je lepšie žiť vo svete v jeho radovánkach a zmyselnostiach, ako zomrieť s Bohom a byť v Jeho kráľovstve. Toto zmýšľanie je zmýšľanie telesné, ktoré nechápe a nemôže chápať veci Božie, veci Duchovné, ktoré je potrebné Duchom rozsudzovať:

Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať. 1Kor 2:14

Neskôr Izrael reptá proti Bohu a Mojžišovi na púšti, kde sa rúha pokrmu – manne, ktorú im Boh každý deň posiela. Ak by to Boh neurobil, pomreli by ako muchy, oni to dostávajú, ale miesto vďaky Bohu, sa mu zaháňajú päsťami, že ten pokrm ktorý dostávajú, sa im hnusí!

A hovoril proti Bohu i proti Mojžišovi: Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Veď nieto ani chleba ani vody, a tento biedny pokrm (manna) sa nám protiví. Nm 21:5

Aká nevďačnosť voči Bohu! Títo ľudia napriek tomu, že vidia Božie skutky a Jeho moc, netúžia po Bohu, ale túžia po Egypte, po svete a jeho radovánkach:

Či sme ti nepovedali už v Egypte: Nechaj nás, budeme slúžiť Egypťanom, lebo pre nás je lepšie slúžiť Egypťanom, ako zomrieť na púšti. Ex 14:12

Toto je cesta väčšiny kresťanov. Boh ich vyviedol na púšť, vyviedol ich preč zo sveta a jeho nástrah, ale oni sa Bohu rúhajú, že sa im protiví tento spôsob života, radšej chcú žiť vo svete. Napriek tomu že chodia do kostolov, napriek tomu že sa na oko modlievajú – Boha odmietajú a hľadajú cesty späť, ako sa dostať do Egypta, do sveta a jeho prepychu.

Preto Pán Ježiš hovorí, že človek nemôže slúžiť Bohu aj mamone. Je to ako keby Izraelita chcel bývať s Bohom na púšťi, ale sem tam si vyraziť do Egypta a tam sa opiť náruživosťami. To nie je možné!

Viera v Boha nie je o rapotaní – verím v Boha, Otca Všemohúceho. Pritom si žijem v Egypte. Viera v Boha zahŕňa púšť a nepriateľstvo Egypta, to jest – sveta. Ak veríme v Boha, musíme veriť ako Mojžiš, ktorý nepochyboval o Bohu a Jeho vyvedeniu ľudu, nereptal proti Bohu, ale sa spoliehal na Boha. To spoliehanie na Boha je súčasťou vieru, hlavnou súčasťou.

Nereptal by si aj ty, keby si za sebou videl Faraón s vojskom a pred sebou more, pochopil by si že nie je únik, nie je nádej – obrátil by si sa ako Mojžiš na Boha, alebo by si upadol do beznádeje, hľadal by si nejaký ľudský únik, a keby si videl že nič nepomôže, začal by si reptať na Mojžiša? Alebo by si sa spoľahol na Boha, otvoril svoje ruky a iba nechal všetko na Pánovi – som tu, som Tvoj, konaj ako uznáš za vhodné?

Toto je totiž skúška tvojej a mojej viery. Aká je tvoja viera v momente, keď nie je z tvojej situácie východisko? Ak sa ti stane niečo zlé v práci, ak ti spadne celý svet, zahynie ti blízka osoba, alebo príde nejaká katastrofa, rodinná, alebo vojna, ako zaskočila ľudí v roku 1939. Aká bude tvoja viera? Viera nie je chodeníčko do kostola a rapotanie naučených modlitieb. Dôveruješ v Krista, dôveruješ Bohu?

Keď ťa Boh vyvedie na púšť, tam kde ti sotva postačia financie, kde sa budeš možno musieť ponížiť na hranicu žobrania, čo bude tvojou vierou? Hľadanie ľudských možností, napnutie všetkých svojich síl proti mocnostiam ktoré ťa zväzujú v tomto stave, alebo sa pokoríš pred Bohom a s otvorenou náručou budeš ďakovať a hovoriť – prijímam čo si mi pripravil môj Pane?

Väčšina kresťanov hovorí to isté, čo hovorili Izraeliti v takýchto pokušeniach. Povedia si – lepšie je žiť vo svete, s priateľstvom zo svetom, vrátim sa tam, kde som mal plné hrnce jedla. Je ťažké byť kresťanom, bál som sa pekla, preto som sa ním stal, bol som naučený do malička chodiť do kostola, ale nie som fanatik, aby som slúžil iba Bohu – človek si predsa musí dopriať aj sveta. Ale to je reptanie proti Bohu, ako to robili Izraeliti na púšťi. Pozrime sa, ako pritvrdzovali svoju reč:

Keby sme radšej boli zomreli rukou Hospodinovou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa, keď sme jedávali chlieb do sýtosti! Ale vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste hladom na smrť umorili celé toto zhromaždenie. Ex 16:3

A zase keď Izraelci prišli k vode, ktorá bola horká, reptali proti Bohu a Mojžišovi:

Ľud reptal proti Mojžišovi: Čo budeme piť? Ex 15:24

Ako keby nevideli skutky Boha, ako keby nevideli Jeho moc, ako keby nechodil pred nimi v stĺpovom oblaku, ako keby sa o nich doteraz nestaral? Tak aj kresťan, by mal vidieť skutky Boha vo svojom živote, mal by sledovať svoj život, ako Boh v ňom koná, ako predchádza udalosti, ktoré sa stanú, mal by vedieť o Bohu z Písma. Slepý kresťan sa pozerá len na seba a nevšíma si pôsobenie Boha v jeho živote, tiež sa o Boha nezaujíma skrze Písmo. A keď príde problém, začne reptať – prečo sa toto stalo, prečo sa toto deje, a pýta sa ako posledný pohan – prečo je vo svete toľko zlého, toľko nespravodlivosti a sme doma.

A zase prichádza ťažká chvíľa, keď ľud reptá proti Mojžišovi kvôli vode. Kde je ich viera, kde je ich modlitba, kde je ich pokora?

Ľud sa hádal s Mojžišom: Dajte nám vodu, aby sme sa napili. Mojžiš im odpovedal: Prečo sa so mnou hádate, prečo pokúšate Hospodina? Ex 17:2

A zase sme pri tom istom, pri tej istej pesničke. Reptanie má v sebe zvláštnu zhodu – stále sa opakuje. Stále to isté a to jedno dookola.

Prečo si nás vyviedol z Egypta, aby si nás, naše deti, náš dobytok na smrť umoril smädom? Ex 17:3

Existuje otázka, na ktorú sa chytajú aj kresťania – prečo si ma Bože stvoril, keď ma pošleš do pekla?! Keby si ma nestvoril, bol by som v sladkej nevedomosti, alebo lepšie – nebol by som vôbec a nemusel by som znášať útrapy tohto života.

Je to to isté reptanie, ako robili Izraelci – prečo si nás vyviedol z Egypta – aby si nás umoril smädom a hladom?! Načo si nás stvoril, aby si nás poslal do pekla?!

Reptanie kresťanov je rovnaké, ak nie väčšie ako to Izraelské. Na jednej strane si želali slobodu od Faraóna a Egypta, ale keď ju dostali, zistili, že ich telesnosť nedostáva čo má. Tak začína reptanie a uvedomenie si, že cesta k nebu je skutočne úzka, ako to hovorí Písmo na inom mieste. Ideál kresťana je cesta široká, ktorá vedie do neba. Ale tak to nie je. Pán nám hovorí presný opak:

Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia, a mnohí ňou vchádzajú; Mt 7:13.

K tomu dodáva, že púšť je tou nehostinnou cestou, ktorá vedie k večnej radosti a je málo tých, ktorí ňou prejdú bez reptania, bez opozície proti Bohu, s vierou – spoliehaním sa na Boha:

Ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú. Mt 7:14

Napokon sa proti Mojžišovi postaví časť Izraelitov, pod vedením Koracha, vznikne vzbura a samotná zem, pohltí Koracha a jeho vzbúrencov do pekla, priamo pred očami ostatných Izraelcov.

Nie je to nič nového. To sa deje stále. Ľudia sa stavajú proti slovu Boha a Jeho Syna, prostredníka. Konajú si čo sa im páči a nedbajú na Jeho slovo, čím vykonali vzburu vo svojom srdci. Darmo hovoria – milujem Boha, modlím sa k Nemu, chodím do kostola – keď Ho neposlúchajú. Koracha majú priamo v srdci, tam majú veľkú vzburu proti Bohu, i keď navonok hovoria inak.

A viete čo hovoria tí ostatní ľudia Mojžišovi?

Na druhý deň celá izraelská pospolitosť reptala proti Mojžišovi a Áronovi: „Vy ste zabili Pánov ľud!“ Nm 16:41

Vy ste zabili Boží ľud – je to vaša vina! Ukazujú prstom na Mojžiša, Árona a ďalších. Mojžiš sa začne tohto ľudu báť a čo urobí? Vezme palicu, vojsko, verných na obranu? Vôbec nie! On vojde do stanu a Bohu vyleje srdce.

Toto je modlitba. Modlitba je rozhovor s Bohom Otcom. Toto a toto ma Otče trápi, tu som zhrešil, odpusť mi v mene Ježiša Krista, tu mám takýto problém, tu mám takúto obavu, tu mám strach. Tu nevládzem, tu neviem, ale všetko dávam do tvojich rúk – Ty Pane urob, čo chceš. Buď vôľa Tvoja.

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké! Mt 11:28-30

Môže Boh už jemnejšie a citlivejšie nám povedať, aby sme všetko dali do Jeho rúk ako toto? A predsa ľudia neprichádzajú ku Kristovi a nezverujú sa Mu, nezverujú sa Bohu, ale sa modlia rapkacie modlitby a myslia si, že Boh je to toho na vetvy.

Ale Mojžiš vie čo je to modlitba, on prichádza k Bohu a modlí sa, no Boh už má toho dosť a chce zničiť celý tento biedny ľud. Toto falošné kresťanstvo, ktoré ústami vyznáva, ale srdcom je ďaleko od Boha, ani nevie kto Boh vlastne je. Ježiš ako prostredník hasí čo sa dá, ale Boží hnev dolieha – nie na pohanov – ale na svoj vlastný neposlušný ľud, ktorý si dokonca vo svojom zvrátenom a falošnom srdci hovorí – my patríme Bohu, my sme Jeho ľudom. Mojžiš – starozákonný prostredník, hasí čo sa dá, vidí hnev Boží a Boh na Izrael zhadzuje chorobu moru. Bol by ich zahubil všetkých, ale vďaka Mojžišovi sa tak nestane, i keď ich pomrie značné množstvo:

Tých, čo zahynuli na mor, bolo štrnásťtisícsedemsto, okrem tých, ktorí zahynuli pre Koreho. Nm 16:49

Tiež dobre vieme, ako Boh na nich poslal jedovatých hadov a vďaka Mojžišovi sa potom zľutoval a dal postaviť medeného hada.

Napokon sa do zasľúbenej zeme, dostalo iba veľmi malé množstvo pôvodných Izraelcov. Dostali sa tam ich synovia a dcéry, ale otcovia a ich matky pomreli na púšti. Pán prehlásil:

Ale ako žijem a ako Pánova sláva napĺňa celú zem, tak všetci mužovia, ktorí videli moju slávu a moje znamenia, ktoré som robil v Egypte a na púšti, a pritom ma pokúšali desať ráz a nepočúvali môj hlas, neuvidia krajinu, ktorú som prísahou sľúbil vašim otcom. Nm 14:21-23

Táto reč nepatrí pohanom, ale nám, kresťanom. Boh nám dal vidieť veľké veci, dal nám pochopiť svoju milosť, ukázal nám silu svojho ramena, keď nás vytrhol z moci sveta, diabla a hriechu. Ale my sme nie desať krát, nie dvadsať krát, ale nespočetne krát reptali a túžili sa vrátiť naspäť do Egypta a aj sme to robili a robíme. Pozeráme tú príšernú TV, čím iba zabíjame čas ktorý nám Boh dal – ale svedomie nás neobviňuje, práve naopak – ja si so svojim životom môžem robiť čo chcem. Korachovci!

Neprijali sme ponuku Boha, ktorý nás chcel vychovať na púšti, mimo dosah sveta a jeho lákadiel, neprijali sme pravú Bohoslužbu nášho srdca, ktorú Boh učil Izraelských. My sme sa celý život búrili, reptali, nadávali, oponovali, neprijímali Boha a Jeho slovo. Prídeme do zasľúbenej krajiny? Boh nám hovorí – že ak zotrváme v tomto postoji – zaručene nebudeme v nebi!

Preto nosný verš tohto zamyslenia znie:

Nezatvrďte si srdce ako v Meribe, ako na púšti v deň Massy, kde ma pokúšali vaši otcovia, skúšali ma, hoci videli môj skutok. Ž 95:8-9

Darmo ťa Boh vytrhol z moci tmy, keď tvoje srdce túži po tejto tme. Darmo chodíš s Bohom po púšti, keď reptáš a sťažuješ sa na podmienky života. Darmo sa modlíš k Bohu, keď tvoje srdce túži po plnom bruchu a zmyselnom živote. Boh sa nepozerá na teba tak, ako si myslíš že sa pozerá, on sa pozerá tak, ako pokračuje tento žalm:

Štyridsať rokov ošklivilo sa mi toto pokolenie; Riekol som: Je to ľud bludného srdca a nechce poznať moje cesty; Ž 95:10

Aj keď si bol Božím ľudom, bol si iba povolaným, nie tým, ktorí vošiel do neba. Preto je veľa povolaných, ale málo vyvolených. A Boh keď vidí tvoj kresťanský život, ktorý je iba na oko, presne vie, čo s tebou bude. On sám sa postará o to, aby si neuzrel nové nebo a novú zem, ktorú pripravil iba tým, ktorí sú pokorného srdca. Tak končí tento žalm:

Takže som im v hneve prisahal: Nevojdú do môjho odpočinku. Ž 95:11

Iba Izrael dostal tú milosť, že bol vytrhnutý ako jediný národ pre Boha. Nie je to samozrejmosť, nie je to niečo, či si môžeš nárokovať. Ak sa ťa Boh ujal a priviedol ťa pod Kristov kríž – je to veľká milosť. Preto nezahoď túto lásku Boha k tebe, keď ťa Boh bude chcieť previesť púšťou, nereptaj, ale ďakuj Bohu, že sa nad tebou zľutoval. Uchop pevne toto povolanie Božie a pretav ho k vyvoleniu. Neobracaj sa za tmou Egypta, ale vo svetle Krista kráčaj pevný vo viere, zakorenení v Božom slove. Aj keby sa čokoľvek dialo, obráť sa na Pána a zvolaj spolu so žalmistom:

Hospodin moja skala, hrad môj a môj vysloboditeľ; môj Boh je moje bralo, v Neho dúfam; môj štít, roh mojej spásy, moja pevnosť. Ž 18:3

Uchop svoje vyvolenie, uchop milosť ktorú ti Boh dal, lebo ju dal iba málo ľuďom. Uchop je a nepusť sa jej, pretav ju do spôsobu života, ktorý bude kráčať úzkou cestou k úzkej bráne – tam k nebesiam, kde Ježiš pripravil mnoho príbytkov…

Amen…