Pokračovanie predošlej kapitoly

Práve som sa k vám prihnal po autostráde veľkou rýchlosťou. Keďže som už uvažoval o svojej prednáške, mal som stále na mysli: „Pozor, životu nebezpečné!” Pochopte, dnes už neumierame normálnym spôsobom v posteli ako starí a sýti životom. Dnes končíme uprostred života pri nehode alebo dostaneme infarkt. Kedysi si ľudia, ktorí sa dožili 90 rokov, ľahli, aby mohli zomrieť. Dnes sa to už obvykle nestáva. Denne počúvame takéto správy:

Nad oceánom explodovalo lietadlo – osemdesiat mŕtvych. Autobus sa zrútil do priepasti: šesťdesiat mŕtvych. Výbuch v jednej továrni: mŕtvi. V baniach Porúria stále znova a znova zakaždým zahynie niekoľko ľudí. A vždy po niekoľkých desaťročiach prichádza vojna. V prvej vojne zahynuli dva milióny, v dalšej päťdesiat miliónov ľudí. Doslova sme obklopení nebezpečenstvom. Keď na to všetko myslím, často prichádzam k záveru: „My skutočne nemáme šancu zomrieť prirodzenou smrťou.”

Predstavte si, že dnes večer o 22 hodine by ste mali smrteľnú haváriu! Mohlo by sa to stať, však? Kde budete o 23 hodine? Co z vás bude? Uvažovali ste už o tom?

1. Vážnosť situácie

Rozpoviem vám jednu milú historku, ktorú som sám nezažil, ale počul som ju od môjho starého otca. A ten vedel výborne rozprávať.

Istý mladík išiel k svojmu starému strýkovi a povedal: „Môžeš mi blahoželať, zmaturoval som.” „To ma teší”, hovorí strýko, „tu máš dvadsať mariek a kúp si za to niečo pekné. A teraz mi povedz, aké máš dalšie plány?” Chlapec odpovedal: „Teraz pôjdem študovať za právnika.” „To je pekné”, hovorí strýko, „a čo potom?” „Potom sa stanem referentom na okresnom súde.” „Pekné”, hovorí strýko, „a potom?” „Potom budem prísediacim na súde.” „Pekné”, hovorí strýko, „a potom?” „Potom si, strýko, pohľadám manželku a založím si rodinu.” „Dobre, a čo potom?” „Dúfam, že to dotiahnem aspoň na predsedu súdu alebo prokurátora.” „Pekné”, povie strýko, „a čo potom?” „Áno, strýko,” chlapec už znervóznel, „potom aj ja zostarnem a pôjdem do dôchodku.” „Pekne”, hovorí strýko, „a čo potom?” „Potom si postavím dom a budem pestovať jahody.” Strýko pokračoval: „A čo potom?” Chlapec už nahnevane odpovedal. „Potom raz umriem.” „Tak. A potom?”

To sa už chlapec nesmeje. Prelakol sa až na smrť: „Potom umriem – a potom?”„A potom?” pýta sa strýko. Chlapec odpovedá: „O tom som ešte nikdy neuvažoval.” „Ako? Zmaturoval si a pritom si taký hlúpy, že myslíš len tak krátkozrako? Ci by človek, ktorému Boh dal rozum, predsa nemal myslieť trošku dalej? Co potom?”

Odpoveď prišla rýchlo: „Strýčko, čo bude po smrti, to nikto nevie.” „To nie je pravda, chlapče môj. Je tu Niekto, kto vie, čo príde po smrti. Je to Ježiš! A On povedal: Široká je cesta, ktorá vedie do záhuby… ale do života vedie úzka cesta. Po smrti prichádza Boží súd. Človek môže zahynúť alebo sa zachrániť.”

Chcel by som vás vyburcovať k tomu, aby sme si uvedomili, že si nestačí robiť životné plány iba po hrob. Treba sa pýtať aj na to, čo bude potom.

Keď som ako farár prišiel do styku s mladými ľuďmi, často som im to vysvetľoval takto: Keď si chcem dať opraviť topánky, nevyhľadám automechanika. Automechanici sú šikovní chlapci, ale do topánok sa nerozumejú. S topánkami idem k obuvníkovi. Ale keď mám niečo pokazené na aute, nejdem k obuvníkovi, ale k automechanikovi. A ak si chcem kúpiť žemle, nejdem k mäsiarovi. Sú to šikovní ľudia, ale do pečenia sa nerozumejú. Ak si chcem kúpiť rožky, idem k pekárovi. A keď mám prasknuté vodovodné potrubie, idem k inštalatérovi. Inými slovami, vždy sa obrátim na odborníka. Kam sa však obrátiť, keď chceme vedieť, čo bude po smrti? To sa chodí od Petra k Pavlovi alebo sa spoliehame len na vlastné pochmúrne myšlienky a úvahy. Nemali by sme sa s takou vážnou otázkou ako „čo bude po smrti?”, obrátiť tiež na odborníka? Kto je tým odborníkom? V týchto oblastiach je len jeden odborník, a to Syn Boží, ktorý prišiel z iného sveta a sám bol aj v ríši smrti. On zomrel na kríži a znovu sa vrátil. On sa v tom vyzná. Hovorí: „Môžeš zahynúť! Ale môžeš prísť aj do neba!”

Keby mi dnes aj 25 profesorov tvrdilo: „Smrťou sa všetko dokoná!”, odpoviem im: „Všetka česť mnohým vašim titulom, ale odborníkmi v týchto otázkach nie ste! Ešte nikdy ste totiž neboli na druhom svete. Ja však poznám niekoho, kto tým prešiel, kto tam bol: Ježiš Kristus. A On o tom hovorí niečo iné.”

Ľudia dnes veľmi riskujú tým, že žijú tak, akoby sa smrťou všetko skončilo, alebo akoby sa človek dostal do neba úplne samozrejme rým, že ho pokrstil a pochoval farár.

V pekle sa to raz bude hemžiť ľuďmi, ktorí boli pokrstení a farárom pochovaní. Pochopte! Nachádzate sa v akútnom, vážnom ohrození života! Skôr alebo neskôr všetci budeme stáť pred Božím súdom.

Priznám sa, že táto skutočnosť je dôvodom, prečo tu dnes pred vami stojím. Ako mladý človek som si nikdy nemyslel, že raz budem stáť na kazateľnici. Ako mladý dôstojník som sa zúčastnil bojov v prvej svetovej vojne. Náš pluk utrpel veľké straty. Bol som taký dôstojník, ako ostatní, ani horší ani lepší. Ale keby mi vtedy voľakto povedal, „raz budeš kázať v kostole”, nahlas by som sa zasmial. Musím vám to teraz povedať ako svoje svedectvo: bol som daleko od Boha.

Môj otec sa ma raz spýtal: „Ty neveríš v Boha?” Odpovedal som mu: „Nie som taký hlúpy, aby som Boha popieral. K ateizmu treba obrovskú dávku hlúposti, to je aj pre mňa priveľa. Ale”, vtedy som to povedal takto: „Ja som Boha nestretol, preto ma nezaujíma.”

Krátko po tomto rozhovore – boli sme práve na pochode do Francúzska – som sedel so svojím kamarátom, mladým poručíkom v priekope na okraji cesty nedaleko Verdunu. Čakali sme na rozkaz k postupu. Rozprávali sme si – starí vojaci to pochopia – sprosté vtipy. Práve som rozprával jeden, ale môj kamarát, poručík, sa nesmial. „Kučera”, hovorím, lebo tak sa volal, „prečo sa nesmeješ?” Zrazu sa zvalil a ja vidím, že je mŕtvy. Malá črepina granátu ho zasiahla priamo do srdca. Stál som tam ako osemnásťročný pri mŕtvom kamarátovi a spočiatku sa ma to vôbec nedotklo:

„Co si taký nezdvorilý, kamarát, že si sa pobral preč skôr, ako som dorozprával vtip?” Ale v nasledujúcej chvíli mi napadlo: „Kde je?” Vidím sa ešte, ako tam stojím v tej priekope, keď ma zalialo prenikavé svetlo, jasnejšie ako žiara výbuchu atómovej bomby. „Tento teraz stojí pred svätým Bohom!” A nasledujúca myšlienka bola: „Keby sme sedeli opačne, tak by to zasiahlo mňa a pred Bohom by som teraz stál ja!”

Nie pred voľajakým ‘pánbožkom’, ale pred Bohom, ktorý zjavil svoju vôľu, vydal prikázania a ja som ich všetky prestúpil, ako ste ich aj vy všetci prestúpili. Sú ľudia, ktorých hriechy volajú až do neba, a predsa o sebe hovoria: „Žijem správne, ničoho sa nebojím.”

Načo klamať? Ja som si v tej chvíli uvedomil, že som prestúpil všetky Božie prikázania. A keď ma teraz trafí gulka, budem stáť pred Bohom. A bolo mi jasné, že potom prídem do pekla! Vtom prišli naši chlapci s koňmi. „Vpred!” Vysadol som na privedeného koňa. Tu ležal môj mŕtvy priateľ. Po mnohých rokoch som prvýkrát zopäl ruky a modlil som sa: „Milý Bože, nedovoľ mi padnúť prv, kým nenadobudnem presvedčenie, že už nepôjdem do pekla!”

Neskôr som vyhľadal vojenského kňaza a spýtal som sa: „Pán farár, čo mám robiť, aby som sa nedostal do pekla?” Na to odpovedal: „Pán poručík, najprv musíme zvíťaziť, zvíťaziť, zvíťaziť!” Povedal som mu: „Ani vy to neviete!”

Nie je to otrasné, keď tisíce mladých idú na smrť a nikto im nedokáže povedať, ako môžu byť spasení? A to sa deje v kresťanskom národe! Bol by som z toho zúfalý, keby sa mi do rúk nedostala Nová zmluva. Ešte dnes vidím pred sebou vo Francúzsku za frontom ten sedliacky domček, v ktorom som sa zdržiaval. Nová zmluva! Pomyslel som si: „V tej knihe je iste napísané, ako sa zachránim pred peklom.” Len som v nej tak listoval, lebo som sa v nej nevyznal. Moju pozornosť upútala jedna veta: „Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. „Bolo to, akoby bol do mňa udrel blesk. „Hriešnik” — veď to som ja! To mi nemusel nikto vysvetľovať. Nechcete aj vy pred Bohom a človekom priznať — „som hriešnik”? Prestaňte so svojím falošným sebaospravedlňovaním!

V tej chvíli som nepotreboval farára. Som hriešny! To mi bolo jasné. A chcel som byť spasený. Nevedel som s istotou, čo to znamená. Porozumel som iba toľko: Byť spasený, znamená dostať sa zo stavu, v ktorom som sa nachádzal a nájsť pokoj s Bohom. „Ježiš Kristus preto prišiel na svet, aby spasil hriešnikov.” Ak to Ježiš môže urobiť, tak ja Ho musím nájsť! Nájsť Ježiša!

Trvalo to ešte niekolko týždňov. Hľadal som niekoho, kto by mi Ho ukázal. No nenašiel som nikoho. Vtedy som urobil niečo, čo by som rád odporúčal aj vám. Zavrel som sa – už zase sme boli na pochode – do starého domu na jednom francúzskom statku. Dom bol napoly zborený a vyprataný, ale jedna miestnosť bola ešte celá. Vo dverách bol kľúč. Vošiel som, zamkol som za sebou dvere, padol som na kolená a povedal: „Pane Ježišu! V Biblii je napísané, že si preto prišiel od Boha, aby si zachránil hriešnikov. Ja som hriešnik. Co sa týka budúcnosti, nemôžem Ti nič sľubovať, lebo mám zlú povahu. Nechcel by som sa však dostať do pekla, keby som bol teraz zasiahnutý. Preto sa Ti, Pane Ježišu, odovzdávam celý od hlavy až po päty. Učiň so mnou, čo chceš!” Nebolo nič počuť, nepohla sa ani zem, ale keď som vyšiel von, našiel som Pána — Pána, ktorému som patril.

Odvtedy – mal som 18 rokov – mi je zo dňa na deň jasnejšie, v akom hroznom, ba smrteľnom nebezpečenstve ľudia žijú. Žijú bez odpustenia hriechov. Viete, či sú vaše hriechy odpustené? Ako chcete obstáť pred Božou súdnou stolicou? Dnes sa žije bez pokoja s Bohom, bez obrátenia. Máme určitý kresťanský náter, ale vo vnútri je len úbohé, nekajúce srdce bez pokoja. Počujte teda! Boh nechce, aby sme zahynuli! Boh to nechce! „Boh chce, aby každý človek bol spasený a poznal pravdu.” Preto posiela svojho Syna. Ale, priatelia moji, potom musíme k Ježišovi aj prísť. Potom Mu musíme aj patriť. Podľa toho, ako kresťanstvo v Nemecku – aj inde – zaobchádza s Bohom a záchranou skrze Ježiša, to nemôže dopadnúť dobre. Som z toho zhrozený. Chápete? Sme v smrteľnom nebezpečenstve, lebo napredujeme k Božiemu súdu!

V krúžku mladých som mal jedného milého chlapca, ktorý spočiatku chodil na hodiny pravidelne. Stalo sa to v období Hitlerovej ríše. Od určitého času k nám však prestal chodiť, lebo ho zaradili na školenie národných socialistov. Dlho som ho nevidel. Jedného dňa som ho stretol: „Dobrý deň, Gúnter”, pozdravil som ho. „Heil Hitler”, odvetil. Hovorím mu: „Gúnter, dávno som ťa nevidel. Ako sa máš?” Vzpriamil sa a hrdo poznamenal: „Moje heslo je: Činím dobre a nikoho sa nebojím! A keby niečo v mojom živote predsa len nebolo v poriadku a ak by naozaj existoval Boh, vtedy za seba čestne prevezmem zodpovednosť pred Bohom. Ja ale nepotrebujem nijakého baránka hriešnikov, Ježiša, ktorý za mňa zomrel.”

V duchu vidím milióny ľudí, ktorí stoja za ním a rozmýšľajú tak isto, ako on: „Robím dobre, som spravodlivý a môžem sa pred Bohom za svoj život zodpovedať!”

Milí priatelia, ja by som sa pred Bohom neodvolával na právo, lebo viem, že práve vtedy som v najväčšom — smrteľnom nebezpečenstve, keď sa odvolávam na právo. Spoľahnite sa na to, že my, všetci sa dostaneme pred Boží súd! Chcel by som vás varovať. Po chrbte mi behá mráz, keď si pomyslím na to, ako sa ľudia približujú k Božiemu súdu…

Existujú veľkolepé plastiky známeho maliara a sochára Ernesta Barlacha. Napísal však aj divadelnú hru „Podnapitý Boli”, v ktorej predstavuje istého mierne pripitého veľkostatkára.

Raz po dobrom obede a pijatike si za horúceho dňa vyšiel na jarmočné priestranstvo malého mestečka. Zastal pred kostolom, kde nado dvermi fúkali do trúb štyria cherubíni. Ako sa tak díval, zazdalo sa mu, že cherubíni ožili a volajú: „Teraz predstúpi pred Boží súd celé ľudstvo.” Barlach doslova píše: „Mŕtvi, vstávajte z hrobov! Nechráni vás, že vaše telá sú už spráchnivené. Von z hrobov!” A teraz si podnapitý Boli uvedomil: „Pred Bohom nemôžem ujsť. Raz budem musieť pred Ním stáť v celej svojej úbohosti.”

V podstate všetci vieme, že tá naša samospravodlivosť je neistá: „Ciň dobre a nikoho sa neboj!” Súd Boží však príde! A vtedy naše „právo” zhorí ako vosk v ohni!

Viem, že dnes taký odkaz neradi počúvate, keď hovorím, že bez obrátenia k Ježišovi Kristovi prídete do pekla. Niektorí sa usmievajú a hovoria: „Peklo? Pojem zo stredoveku, veď to neexistuje!” Keď to počujem, vždy mi prichádza na um jedna príhoda, ktorú vám musím vyrozprávať.

Stalo sa to počas vojny. Išiel som na návštevu. Cestou ma prekvapil letecký nálet. Vbehol som do najbližšieho krytu a čakal som na koniec poplachu. Potom som pokračoval v ceste do štvrti, kam som sa vybral na návštevu. Domy boli neporušené, ale bez života. Obyvateľov som nevidel. „Sníva sa mi?”, pomyslel som si, „domy stoja a ľudia zmizli!”

Stretol som strážnika a pýtam sa ho: „Prečo všetci odišli?” Nepovedal, iba ma chytil za ruku a priviedol ma k oknu jedného domu. Odtiaľ som videl, že domy stáli v kruhu okolo veľkého trávnika – a uprostred neho ležala obrovská bomba, veľká ako kotol parnej lokomotívy. Hovorím: „Slepá bomba?” „Nie”, odpovedal, „nie slepá, ale časovaná!” Tie boli najnebezpečnejšie, lebo neexplodovali pri dopade, ale po určitom čase, čo mohlo byť 5, 20 alebo aj viac hodín. Stalo sa, že takéto bomby vybuchli až potom, keď ľudia vyšli z úkrytov. Strážnik pokračoval: „Preto ľudia ušli. Počujete, ako tiká?” Skutočne to bolo počuť a každú chvíľu mohla vybuchnúť. „Poďte”, volal ma strážnik, „nie je príjemné tu zostať.”

Vyhľadali sme si bezpečné miesto v jednej priehlbine, aby sme boli chránení v prípade výbuchu. V tej chvíli nás prekvapil zvláštny pohľad. Na bombu si sadla skupina vrabcov. Jeden vrabec si dokonca sadol na rozbušku. Volal som na ne: „Vrabce! Ste v nebezpečenstve!” A zdalo sa mi, akoby volali späť: „Ha-ha! My sme osvietení. Kto by ešte dnes veril na bomby. Je to celkom bezpečné!”

Je vám to jasné? Takto hlúpo sa dnes ľudia posmievajú. Boh s nami už tak vážne hovoril prostredníctvom svojho Slova a rôznych súdov s naším národom. Syn Boží prišiel do tohto sveta, bol ukrižovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych. Každý predsa môže pochopiť, že Boh je tu a že je svätý! A predsa, keď niekto volá, „ste v smrteľnom nebezpečenstve, hľadajte spásu svojich duší”, smejú sa a hovoria: „Ha-ha! Kto by už dnes veril na také veci!”

Biblia vie byť aj veľmi výsmešná. Celý ateizmus a popieranie Boha spomína len jediný raz, jednou vetou: „Blázon vo svojom srdci hovorí: Niet Boha!” Takto hovorí Biblia o ateizme. A viac ho nespomína.

2. Záchrana života

Boh už raz nad týmto svetom vyniesol strašný súd. Zachránil sa jediný človek so svojou rodinou. Ten človek sa volal Nóach. Pán Boh mu rozkázal postaviť koráb skôr, ako začne súd. Poznáte príbeh o potope? Ak nie, tak vás to má mrzieť a nikomu to neprezradte! Teda, skôr ako sa súd začal, Boh prikázal Nóachovi: „Vojdi ty aj celá tvoja domácnosť do korábu.” Nóach vošiel a Boh za ním zavrel dvere.

Svet ide v ústrety spravodlivému Božiemu súdu. A tu máme koráb: milosť, ktorá sa nám ponúka prostredníctvom Ježiša Krista, ktorý prichádza z Božieho sveta k nám, do nášho biedneho sveta. Zomiera za nás na kríži! Počujete? Možno všetkému ani nerozumiete, ale aspoň toľko pochopíte, že keď Boh dovolil, aby Jeho Syn na kríži zomrel, je to také vykúpenie, ktoré môže zachrániť aj najväčšieho hriešnika! Potom vstal z mŕtvych. A On nás volá svojím Svätým Duchom. Ježiš je naším korábom!

Ako vtedy Nóachovi povedal Boh: ‘Vojdi do korábu ry a celá tvoja domácnosť’, teraz prostredníctvom mňa volá každého z vás: „Vojdi do milosti Ježiša Krista! Urob ten krok do Božieho pokoja! Vzdaj sa všetkého, čo ti prekáža! Povedz svojmu Vykupiteľovi: „Tu prichádza jeden veľký hriešnik!” Polož všetky svoje hriechy pod Jeho kríž! Ver, že Jeho krv sa vyliala aj za teba! Povedz Mu: „Pane, odovzdávam Ti celý svoj život.” To znamená „vojsť do korábu” pre nás.

Pozor! Životu nebezpečné! Kolkí z nás ešte kráčajú pred Boží súd bez ochrancu, bez pokánia?! Je tu predsa velká možnosť: Milosť. Veriť znamená urobiť jeden krok od Božieho súdu k Ježišovej milosti. Tento jeden krok nie je detská hra, ale znamená záchranu zo smrteľného nebezpečenstva. Albert Hoffmann, známy priekopník, misionár na Novej Guinei, mi raz vyrozprával jednu príhodu, na ktorú nemôžem zabudnúť.

Povedal som mu: „Brat Hoffmann, prežívam velký duševný boj za moje kresťanstvo. Ani pre farára nie je ľahké zostať s Ježišom v takom svete, ktorý slúži diablovi a ponáhľa sa do pekla.” „Tak to by som ti rád niečo vyrozprával: Na Novej Guinei sme mali taký zvyk, že keď sa Papuánci chceli stať kresťanmi, vyučovali sme ich, aby správne spoznali Ježiša. Potom sme ich v jednu nedeľu pokrstili. To bola vždy velká slávnosť. Aj pohania prišli vo velkom počte. Ale hlavná udalosť sa odohrala vždy predošlý večer. Založili velkú vatru. Tí, ktorí boli pripravení nechať sa pokrstiť, prichádzali k ohňu a na rukách prinášali rôzne predmety ich modloslužby: magické predmety, obrázky modiel, amulety. Potom po jednom pristupovali k ohňu a symboly ich starého života hádzali do mihotavých plameňov ohňa. Raz som pozoroval jednu mladú ženu. Aj ona pristúpila k ohňu. Mala plné ruky obrázkov a amuletov. A v tejto chvíli, keď ich už chcela zahodiť, nedokázala to urobiť. Iste si pomyslela: „Žili s nimi moji predkovia, je s nimi spútaná celá moja minulosť a ja sa mám s nimi rozlúčiť?” Cúvla. Potom jej asi prišlo na um: „Ale potom nemôžem patriť Ježišovi.”

Tak opäť urobila tri kroky vpred. Znovu sa však nevedela odtrhnúť od svojich vecí a vrátila sa. Vtedy som k nej pristúpil,” pokračoval misionár Hoffmann, „a prihovoril som sa jej.” Keď ti je ťažko, tak si to ešte rozmysli a môžeš sa prihlásiť na krst druhýkrát.” Teraz už rozmýšľala len okamih, potom rýchlo urobila tri kroky vpred a všetko hodila do ohňa. Potom stratila vedomie a padla vedľa vatry.” Dodnes som nezabudol na slová misionára Hoffmanna, ktorý mi potom s jasnou tvárou povedal: „Myslím, že len ten pochopí duševný boj tejto ženy, kto prežil skutočné obrátenie.”

Milí priatelia, len jeden krok vám chýba k bráne korábu. Von zo životného nebezpečenstva do Ježišovho náručia! Tento krok však nie je detská hra. Musíme skoncovať s celou našou minulosťou a rozlúčiť sa s ňou. Lacnejšie to nejde!

Hovorím dosť jasne? Vždy znova mnou otrasie, keď vidím, koľko ľudí – napriek všetkým výstrahám – uteká do večnej záhuby. Boh to nechce. On chce, aby každý z vás bol spasený Preto poslal svojho Syna, preto On zaplatil za moje a vaše hriechy. Treba len poznať svoje hriechy a veriť, že Ježiš za ne zaplatil.

Keď ma v dobe Hitlerovej ríše opäť raz predvolali na gestapo, musel som čakať v miestnosti, v ktorej boli samé skrine plné zväzkov spisov. Z každého spisu trčali záložky s menom, ako „Meier, Karí”, „Schultze, Friedrich”. Ako som tak pri tých skriniach čakal, ďakoval som Bohu, že nemusím celý svoj život stráviť medzi týmito spismi. Z dlhej chvíle som si začal čítať mená. „Meier, Karí”, „Schultze, Friedrich”… Naraz mi padlo do oka meno „Busch, Wilhelm”. Veď to sú moje spisy! Zrazu to už pre mňa nebolo nudné. Viete si to predstaviť? Rád by som si bol prečítal, čo sa o mne v tom spise píše, ale neopovážil som sa to riskovať. Až som sa triasol. „Moje spisy!”

Vidíte, a tak to so mnou bolo aj pod Ježišovým krížom. V mojom živote boli časy, keď pre mňa nič nebolo také nezáživné, ako kresťanstvo. Hocičo ma zaujímalo viac – až dovtedy, kým som prvýkrát neuvidel kríž Ježiša Krista správne. „Tu ide o moje spisy. Tu píšu o mne — o mojich hriechoch a o mojom vyslobodení.” Odvtedy je kríž Ježiša pre mňa to najzaujímavejšie. Len sa pozrite na toho Muža s tŕňovou korunou! On je ten velký záchranca života! Tu, na kríži sa rozhodlo o záchrane tvojho a môjho života. To sa vás týka aj vtedy, ak ste o tom doteraz nevedeli! Ach, hovorím príliš hlasno? Viem, že by som mal hovoriť tichšie, ale skúste ostať nevzrušení pri takejto zvesti…!

3. Zo smrti do života

„Pozor, životu nebezpečné!” Rád by som vám to ukázal aj z inej strany. Ked som si uvedomil, „pozor, životu nebezpečné! Stoj! Obráť sa! Hľadaj svojho Záchrancu!”, vtedy mi napadlo: Vlastne len ten môže byť v ohrození života, kto žije. Ked sa voľakde zrúti zo svahu autobus a všetci pasažieri sa zabijú, vtedy už nie sú v smrteľnom nebezpečenstve. Chápete?

Teraz vám to poviem takto: Hrozí vám, že nikdy neprídete k pravému životu, že ako duchovne mŕtvi prejdete týmto svetom a s konečnou platnosťou zahyniete. Vyjadril som sa dosť zrozumiteľne? Aj u vás vidím nebezpečenstvo, že zmeškáte čas dosiahnuť pravý život. Biblia jasne svedčí: „Kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá život!”

Nedávno som sa stretol s istou slečnou z Berlína, učitelkou cudzích jazykov. „Prepáčte,” povedal som. „Pastor predsa môže byť niekedy aj nezdvorilý. Otázka: Kolko máte rokov, slečna?” Vo všeobecnosti sa to nepatrí, pýtať sa slečny na vek, ale starý farár si to občas môže dovoliť. Na to mi ona bez váhania odpovedala: „Osem!” „Moment”, zarazil som sa, „osem rokov? Veď ste profesorkou a vyučujete tri jazyky, ako môžete mať osem rokov?” Zasmiala sa a vysvetlila mi: „Pred ôsmymi rokmi som sa stretla s Ježišom. Vtedy som prišla k životu. Predtým som bola mŕtva.” Čudujem sa: „To je správne vyjadrené.” Vtedy mi povedala: „Kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá život!” Potom pokračovala: „Vidíte, predtým som nemala Vykupiteľa, ale ani ozajstný život, iba som zarábala mnoho peňazí, zabávala sa, ale to nebol život.”

Nie je to smelé tvrdenie? Kto sa nerozhodne svoj život dať Ježišovi, nemá ho. Áno, bez Ježiša nemáme o živote ani tušenia! Len ten má život, kto má Syna!

Pred niekolkými rokmi prišiel za mnou mladý človek. Opýtal som sa ho: „Čo chceš?” „Ani sám neviem”, odpovedal, „len viem, že to, čo žijem, nie je život.” Začudovane som sa vyzvedal: „Prečo, veď máš dobré zamestnanie ako zámočník a dobre zarábaš!” „To predsa nie je život! V pondelok zámočník, v utorok zámočník, v stredu zámočník, vo štvrtok zámočník, v piatok zámočník a potom v sobotu futbal, v nedeľu kino, dievča, v pondelok zámočník, v utorok zámočník, v stredu zámočník, vo štvrtok zámočník, v piatok zámočník a potom v sobotu futbal a v nedeľu kino a dievča. To nie je život!”

„Chlapče”, povedal som mu, „máš pravdu. To je však už pokrok, že si pochopil, že to nie je život. Poviem ti, čo je život. V mojom živote nastala velká zmena: Našiel som Ježiša, ktorý pre mňa zomrel a vstal z mŕtvych. Ježiš sa stal mojím Vykupiteľom a zmieril ma s Bohom. Ked som to pochopil, odovzdal som Mu svoje srdce a predstav si: Odvtedy žijem!” Aj ten mládenec potom našiel Ježiša. Nedávno som sa s ním stretol znova a opýtal som sa ho: „Nuž, aké to je? Teraz je to už život?” So šťastnou tvárou mi odpovedal: „Áno, teraz je to už život!” Je teraz veľmi aktívny, pracuje medzi mladými a privádza ich k Ježišovi. Našiel skutočný život v Ježišovi Kristovi.

Chápete? Váš život je v nebezpečenstve, hrozí vám, že ho stratíte, ak nenájdete svojho Záchrancu, aj napriek tomu, čo všetko ste počuli o kresťanstve.

Mám jedného priateľa, obchodníka. Nedávno ho istý továrnik pozval do svojej vilky, ktorá je uprostred krásneho parku. Bolo tam vyše sto pozvaných hostí. V rámci slávnostnej hostiny mal príležitosť porozprávať sa aj s hostiteľom: „Človeče, ako dobre sa máte! Ste ako kráľ! Velký majetok! Velká továreň! Milá Žena! Milé deti!” Ten odpovedal: „Máte pravdu, mám sa dobre.” Zrazu však smrteľne zvážnel a pokračoval: „Len sa nepýtajte, čo je tu, vo vnútri.” A ukázal na svoje srdce.

Keď niekedy idem po ulici, často si myslím: „Keby ľudia boli úprimní, všetci by zastali a kričali by: „Nepýtajte sa, čo je tu, vo vnútri, tu, v mojom srdci!” Tam vládne nepokoj. Myšlienky ich obviňujú. Tam vládne hriech.

Vidíte, je len jediný lekár, ktorý nás vie vyliečiť. Len si pomyslite, že Boh vidí našu biedu! Z vlastnej sily sa nedokážeme dostať bližšie k Bohu, ale On prišiel k nám v Kristovi s velkou láskou. Posolstvo, ktoré vám chcem povedať, vyráža dych: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v Neho verí, neumrel, ale mal večný život.” Ja by som ten svet nemal tak rád. Ja by som ho radšej zakul do železa, tento svet plný špinavosti, zloby a hlúposti. A Boh tento svet miloval! Nad tým až rozum zastáva! Boh má tento svet rád. Dal svojho Syna, Ježiša, aby všetci, ktorí Jeho lásku prijmú, nezahynuli, ale získali život. Povedzte, čo by mal Boh ešte pre vás urobiť? Veď nechal umrieť svojho Syna, aby ste vy mali život.

Skončím jedným pekným príbehom: K veľkému anglickému prebudeneckému kazateľovi Charlesovi Spurgeonovi prišiel raz po jednej kázni mladý muž a povedal: „Pán kazateľ, máte pravdu, tiež musím nájsť toho muža z Golgoty a stať sa dieťaťom Božím. Jedného dňa sa obrátim.”

„Jedného dňa?”, opýtal sa Spurgeon. „Áno, neskôr.” „Neskôr? Prečo nie dnes?” Tu začal ten mladý muž trochu neisto vysvetľovať: „Rád by som bol spasený, a preto sa raz aj obrátim k Ježišovi. Ale predtým by som rád ešte niečo zo života mal.” Vtedy sa Spurgeon nahlas rozosmial a povedal: „Mladý muž, ste veľmi nenáročný. Aby som mal zo života „niečo”, to by mne nestačilo. Ja nechcem ‘zo života niečo ‘, ale život. A v mojej Biblii je napísané (a našiel mu to miesto): „Ježiš hovorí: Ja som prišiel, aby život mali a hojnosť mali.”

Vidíte, keď takúto prednášku skončím, mám nedobrý pocit, až si pomyslím: „Možno si to tým ľudom nepovedal celkom správne.” Preto dovolíte, aby som to stručne zopakoval? Boh dovolil Ježišovi zomrieť na kríži za nás, zatratených hriešnikov na to, aby sme my, tu – tu a dnes! – mali život. Keď sa ráno zobudím, dokážem spievať od radosti, že som sa stal Božím dieťaťom, lebo v Ňom som našiel život! Počujete? Ježiš prišiel, aby sme tu mali život a aby nás vo večnosti zachránil od Božieho súdu, aby sme mali večný život!
Potom už môžeme dalej šťastne kráčať po našich životných cestách.

Ešte jeden malý príklad. Jedného novembrového večera striedavo pršalo a snežilo. Vietor až hvízdal, taká bola zima. Po ulici kráčali dvaja muži. Jeden z nich bol bez kabáta. Vyhrnul si golier, nevadilo mu, že je premočený. Môže si pobehovať ako chce, je mu to jedno, lebo nemá domov. Takto dnes po svete pobehuje väčšina ľudí. Nemajú žiadny cieľ. Kam sa ponáhľajú? Je bezútešné, nemať nijaký cieľ.

Bezbožný filozof Nietzsche vo svojej básni hovorí: „Vrany sa sťahujú smerom do mesta, čoskoro bude snežiť. A beda tomu, kto nemá domova!” Ani vy nemáte večný domov? Potom k nám po hradskej prichádza druhý pocestný. Je v tej istej búrke, v tom istom blate, v tom istom daždi a v tom istom snehu. Ale ten si píska pesničku a smelo vykračuje. Prečo? Lebo pred sebou vidí svetielko domova. Tam je jeho domov, tam je teplo, a preto mu cesta nepripadá ťažká. Takí ľudia chodia po svete s radosťou, pretože patria Ježišovi a majú v sebe život – večný aj dočasný.

Boh povedal Nóachovi: „Vojdi do korábu!” Aj vy sa stíšte! Ježiš je tu. Môžete sa s Ním rozprávať. Jemu vylejte svoje srdce! Niekto sa ma opýtal: „Mávate prijímacie hodiny?” Ale ja som odpovedal: „Načo? Ľudia predsa nemusia hovoriť so mnou. Musia hovoriť priamo s Ježišom.” Urobte to tak aj vy!