Priatelia moji, dostávam množstvo listov s rôznymi otázkami. V jednom nedávno stálo: „Je to váš vlastný názor, čo hlásate, alebo je to učenie vašej cirkvi?” Mohol som iba odpovedať: „Je to učenie Biblie!” A vidíte, ďalej som si pomyslel: „Ak počúvate názory farára Buscha, nemáte z toho veľa. Musíte počúvať hlas Ježiša! Ježiš sa nazval „dobrým pastierom”. Musíte počúvať hlas tohto „dobrého Pastiera”. Ja vo všetkej slabosti môžem iba trošku pomôcť, aby bolo počuť hlas Ježiša, „dobrého Pastiera” našich duší.
Keď teraz hovoríme na tému, „čo teda máme robiť?”, je mimoriadne dôležité, aby ste si to nechali povedať od samého Pána Ježiša, aby ste počuli Pastierov hlas.

1. Skoncujte so svojou plytkou nevierou!

Ako farár s dlhoročnou praxou vo veľkomeste som počul toľko námietok proti biblickému posolstvu a toľkokrát som sa stretol s plytkou nevierou, že vás chcem hneď na začiatku požiadať – a pritom ide o spásu vašich duší – aby ste skoncovali so svojou plytkou nevierou.

Počas vojny som mal ako duchovný pastier okrem starostlivosti o mládež určitý čas na starosti aj jednu veľkú nemocnicu. Jedného dňa, keď som stál predo dvermi nemocničnej izby a chcel som zaklopať, náhle ku mne cez dlhú chodbu pribehla mladá sestrička a zadychčané povedala: „Prosím vás, pán farár, do tejto izby nechoďte!” ,Ale, a prečo?” spýtal som sa. „Ten pán ma energicky požiadal, aby som k nemu nepustila nijakého farára. Určite nechce, aby ste ho navštívili.

Vyhodí vás!” a pritom ukazuje na menovku na dverách. Čítam meno známeho obchodníka, ktorého poznám z jeho reklamy. „Sestrička”, vysvetľujem, „ja už mám nervy ako drôty” a zaklopem na dvere. „Ďalej”, zvolá mohutný mužský hlas. Vstúpim do izby. Na posteli leží starý pán so šedivými vlasmi. „Dobrý deň!”, hovorím, „som pastor Busch!” „O”, odpovedá, „o vás som toho už veľa počul. Vy ma môžete pokojne navštíviť!” „To je milé!” hovorím natešene. A potom pokračuje: „Ale s vaším kresťanstvom mi dajte láskavo pokoj!” „Aká smola!” usmievam sa na neho. „Práve o tom som sa chcel s vami rozprávať!” „Vylúčené!”, zamietavo pokrúti hlavou. „To neprichádza do úvahy. S tým som nadobro skoncoval!

Viete, ako chlapcovi mi do hlavy vtĺkali žalmy. A keď som ich nevedel, dostal som bitku. Ako dospelý som si potom vytvoril vlastný svetonázor, ktorého nosnými piliermi sú Darwin, Häckel a Nietzsche!” Očervenel som! Keďže sa, žiaľ, zvyknem rýchle nahnevať, hovorím zvýšeným hlasom: „Počujte, starý pán! Keby mi 16-ročný pubertiak povedal, že urobil napríklad Nietzscheho svojím prorokom, pousmial by som sa a pomyslel si: „To je dočasné. Ešte prídeš na to, že ani moderní filozofi už neveria svojim starým prorokom.” Ale keď starý človek ako vy, ktorý sa nachádza na pokraji večnosti, mi povie takéto niečo, to je strašné! Ste smrteľne chorý. Chcete s takýmto nezmyslom predstúpiť pred Pána Boha? Prosím vás!” Prekvapene sa na mňa pozerá. Môj tón je pre neho zrejme nový. Pritom mi napadá: „Počkať! V nemocnici nesmieš tak vybuchnúť. Tu sa musí postupovať jemne.” A zrazu pociťujem hlbokú ľútosť s týmto úbohým mužom. Preladím na miernejší tón a napriek pôvodnému odmietaniu, začínam hovoriť o Ježišovi, ktorý chce byť aj jeho dobrým pastierom.

Hlboko si povzdychne: „Áno, to by bolo pekné! Ale čo mám urobiť s tým mojím svetonázorom? Mám všetko, v čo som po celý svoj život veril, hodiť cez palubu?” „Určite!” zvolám radostne. „Milý pane, hoďte cez palubu všetko, čo z hľadiska večnosti nemôžete potrebovať! Hoďte všetko cez palubu radšej dnes ako zajtra! Vo vašej plytkej neviere sa nedá ani poriadne žiť, ani blažené umrieť. A potom sa vrhnite do otvoreného náručia Syna Božieho, ktorý za vás umrel a vykúpil vás. Tento Spasiteľ chce byť aj vaším Spasiteľom!” Vtom prišla sestrička. Bola prekvapená, keď nás videla v takom dôvernom rozhovore. Kývla mi. Rozumel som, čo to znamená. Nadišiel čas odísť. Pevne som stisol starému pánovi ruku a potichu som miestnosť opustil. Neviem, či moje slová prijal. V noci zomrel…

Vidíte? S hrôzou som pochopil, že sa aj vzdelaní ľudia vlečú životom s Darwinom, Häcklom a Nietzschem a takou plytkou nevierou sa pripravujú o spásu svojej duše. Preto by som vás chcel predovšetkým poprosiť: Hoďte cez palubu plytké dôvody, ktoré sú základom vašej neviery! Preč s nimi! Vaša plytká neviera nestojí ani za deravý groš! V Biblii je napísané: „Je jeden Boh a jeden sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi, a tým je Ježiš Kristus.”

Jedného dňa som sedel oproti jednému mužovi. Bol to chlap ako trojdielna skriňa. Nazývam ho vo svojom srdci stále Ringelmann, lebo mal na sebe taký krúžkovaný pulóver, ale volal sa, samozrejme, celkom ináč. Jeho manželka zomrela pri nálete. Vo vojne stratil dvoch synov. Úbohý človek! Potom som ho navštívil. Sotva som si sadol, spustil: „Pán farár, dajte mi pokoj s kresťanstvom! Toľko som toho prežil, že už nedokážem ničomu veriť. Príliš veľa som toho už prežil! Mne už môže niekto rozprávať, čo chce, ja už ničomu neverím!”

Nato som sa zasmial a vyhlásil: „To si neviem predstaviť! Povedzte, pán Ringelmann”, v skutočnosti sa volal ináč, „cestujete niekedy vlakom?” „Áno!” Pokračujem: „Tak dúfam, že zakaždým pred nastúpením do vlaku zájdete k rušňovodičovi a vyzvete ho, aby vám ukázal svoje vodičské oprávnenie!” „Nie, nie!”, hovorí. „Toľko predsa železnici dôverujem, že rušňovodič…” „Ako?!” čudujem sa. „To nastupujete do vlaku bez toho, aby ste sa predtým presvedčili, či ten chlap tam vpredu vôbec vie riadiť? Vy zveríte svoj život tomu chlapovi – bez záruky?! No, počujte?! To ja volám ,viera’, pán Ringelmann, keď niekomu zveríte svoj život. Odteraz už nikdy nepovedzte: ,Už neverím ničomu!’, ale povedzte: Neverím ničomu, okrem štátnych dráh!” „Áno.”

Spytujem sa ďalej: „Pán Ringelmann, chodíte občas do lekárne?” „Áno”, odpovedá, „mávam dosť často bolesti hlavy, tak si chodím do lekárne po prášky proti migréne.” „Ale”, hovorím, „pán Ringelmann, lekárnici už vydávali omylom namiesto prášku na bolesti hlavy jed. To dávate tie prášky pred použitím preskúmať?” „Nie”, odpovedá, „pán farár, taký skúsený lekárnik tomu predsa rozumie, ten ma predsa neoklame!” „Ako?”, pýtam sa prekvapene, „vy to prehltnete nepreskúmané? Vy zveríte svoj život tomu lekárnikovi? Požijete liek jednoducho preto, že mu dôverujete?! To nazývam „niekomu veriť”! Pán Ringelmann, už nikdy nepovedzte „už ničomu neverím!”, ale povedzte: „Neverím ničomu — iba štátnym dráham a lekárnikovi!” A tak som pokračoval, chápete? Stále toho bolo viac a viac.

Potom som ho presviedčal: „Vidíte, jedného dňa som stretol Toho, ktorého poslal sám Pán Boh, Toho, ktorý vstal z mŕtvych, ktorý má na svojich rukách stopy po klincoch, svedčiace o tom, že ma miloval až na smrť. Nikto v šírom svete tak mnoho pre mňa neurobil ako Ježiš! Nikto nie je taký vierohodný ako Ježiš! Myslíte si, že Ježiš klamal?” „Nie!” „Prosím, takéto svedectvo by som nikomu nedal — len Ježišovi! A keď som to spoznal, povedal som si, „preto chcem Ježišovi zveriť svoj život.” Nato sa spýtal: „Je to také jednoduché?” Odpovedám: „Také jednoduché to je, pán Ringelmann. Také jednoduché! Vy veríte všeličomu, len tomu jednému, ktorému môžete skutočne veriť – tomu neveríte! Hoďte už tieto plytké dôvody vašej neviery cez palubu a odovzdajte svoj život Pánovi Ježišovi!”

Raz som povedal stovkám mladých ľudí: „Dám milión mariek tomu, kto mi ukáže niekoho, kto oľutoval, že prijal Ježiša Krista do svojho života!” Nemal som milión, ale mohol som to pokojne vyhlásiť, pretože niet takého človeka, ktorý by to oľutoval. Ale poznal som množstvo ľudí, ktorí oľutovali, že to neurobili!

Preto – skoncujte so svojou plytkou nevierou! Verte Tomu, ktorý urobil pre vás všetko! To je vec medzi Ním a vami. Musíte sa utiahnuť do ústrania a povedať: „Pane Ježišu, odo dneška chcem patriť len Tebe!”

2. Skoncujte so svojou neuveriteľnou samospravodlivosťou!

V Biblii je napísané: „To je verná pravda a vzácne slovo, že Ježiš Kristus prišiel na svet, aby zachránil hriešnikov”. Doslova, „aby ich zachránil”. Mnohí ľudia proti týmto slovám namietajú a hovoria: „Ja predsa nie som hriešnik! Ja nie som zločinec!”

A tým teraz hovorím: „Klamete! To budete musieť povedať aj v ten deň pred Božou tvárou: „Ja nie som hriešnik! Dodržal som všetky Tvoje prikázania!” Budete to môcť povedať? Ach, prestaňte s tou svojou neuveriteľnou samospravodlivosťou, ktorá si namýšľa, že všetko je v poriadku! Nič nie je v poriadku, nič!

Pred niekoľkými rokmi som mal s jedným asi 20-ročným chlapcom rozhovor, na ktorý nikdy nezabudnem. Stretol som sa s ním a povedal som mu: „Milý Heinz, už ťa nevídam na našich biblických hodinách a v mládežníckom krúžku!” On mi odpovedal: „No viete, pán farár, medzitým som si to rozmyslel. Sústavne hovoríte o Ježišovi, ktorý zomrel za hriešnikov, ale ja nepotrebujem nijakého obetného baránka, aby sa ma zastal. Keď som urobil niečo zlé a ak jestvuje nejaký Boh, tak si to chcem zodpovedať aj pred Ním! Ale bolo by predsa smiešne, aby som na to potreboval nejakého Spasiteľa, ktorý za mňa zomrel!”

Nato som mu odpovedal: „Dobre, môj milý, ty sa teda chceš pred svätým Bohom odvolať na svoje právo. To môžeš! Môžeš zavrhnúť Ježiša a povedať: „Odvolávam sa pred Bohom na svoje právo.” Ale, môj milý, uvedom si, že vo Francúzsku sa súdi podľa francúzskeho práva, v Anglicku podľa anglického a pred Bohom podľa Božieho práva! Milý môj, prajem ti, aby si neporušil ani jediné z Božích prikázaní, lebo ináč si stratený! Do videnia!” „Moment!”, hovorí. „Tak predsa na tom nezáleží!” „Ha!”, odpovedám. „Ako si vlastne predstavuješ svätého Boha?! Predstav si, že by som žil 50 rokov dobre a spravodlivo a potom by som raz tri minúty kradol. Na to sa príde a ja sa dostanem pred súd. Stojím pred sudcom a vysvetľujem: „Pán sudca, nebuďte predsa taký malicherný! 50 slušných, nevinných rokov a tri minúty krádeže, to sa predsa vyrovná! Kto by bol taký malicherný, pán sudca?” Vieš si to predstaviť? Sudca na to odpovie: „Moment! Nehovorím o vašich 50 slušných rokoch, ale hovorím o troch minútach, počas ktorých ste sa dopustili krádeže. Zákon vás žaluje v tejto záležitosti!” A keď tak postupuje pozemský sudca, potom tak celkom iste postupuje aj Pán Boh!”

Nemyslíte si, že ste pred Bohom obžalovaní? Nemyslíte si, že potrebujete odpustenie hriechov? Nemyslíte si, že ste hriešni? Ach, skoncujte so svojou neuveriteľnou samospravodlivosťou a hľadajte Pána, ktorý umrel za váš hriech na kríži a na vašom mieste zaplatil, prijmite Ho, priznajte Mu svoje hriechy a povedzte Mu: „Pane, Tebe odovzdávam seba i všetky svoje neprávosti! Prosím Ta o Tvoje milosrdenstvo! Očisti ma svojou krvou!”

3. Urobte rozhodujúci krok!

K tomu vám zase radšej rozpoviem jednu príhodu, ktorá vám ozrejmí, na čo myslím.
Bolo to v začiatkoch fašistickej ríše, keď som mal zase raz do činenia s vysokým „nosičom lamiet”. Lametami nazývali mladí ľudia tie pliešky zo zlata a striebra, čo fašistickí velikáni nosili na svojich uniformách ako pávy. Trasúc sa a s malou dušičkou som šiel k tomu chlapovi, pretože farári v tej dobe nič neznamenali. Na moje prekvapenie ma však tento chlap nevyhodil, ale ma dokonca priateľsky vypočul. Keď sme skončili, hovorím mu: „Počujte! Zriedka sa mi stalo, že by so mnou niekto ako vy zaobchádzal tak milo. Chcem sa vám za to poďakovať! A preto, že ste boli ku mne taký milý, chcem vás niečím veľkým obdarovať. Chcem vám oznámiť svoje posolstvo: „Boh tak veľmi miloval tento svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby všetci tí, čo v Neho veria, nezahynuli, ale mali večný život.”

Nato sa on na mňa pozrie a hovorí: „Ďalej mi nemusíte nič hovoriť. Moji rodičia sú pobožní, veriaci ľudia. Vaše posolstvo poznám z detstva. Ale…” Položil na stôl veľký biely hárok papiera, zobral ceruzku, urobil uprostred bieleho papiera veľkú čiaru a pokračoval: „Pozrite sa, pán farár, viem všetko a viem, že keby som to chcel mať, musel by som prekročiť takúto hranicu, akú som sem nakreslil, musel by som urobiť krok cez čiaru. Stojím tesne” – a pritom ukázal vedľa čiary – „na hranici, ale musel by som sa odvážiť urobiť ten rozhodujúci krok cez hranicu!” A potom povedal trošku v rozpakoch: „To mi však nedovoľuje moje spoločenské postavenie!”

A tak som odišiel veľmi zarmútený. Už je dávno mŕtvy. Jeho spoločenské postavenie ho vo večnosti nezachránilo! Ale pochopil: „Keď sa chcem dostať do kráľovstva Božieho, musím urobiť krok cez hranicu.”

Máte na to odvahu? Vyplatí sa to! Ježiš vás očakáva s otvoreným náručím! Urobte ten rozhodujúci krok cez hranicu — do Ježišovho otvoreného náručia!

4. Skoncujte s jasne vedomými hriechmi!

Poznám človeka, ktorý žije v smilstve. Zastavil som ho a povedal som mu: „Žijete v cudzoložstve! Svojej manželke spôsobujete nešťastie! Dostanete sa do pekla!” Nato mi odpovedá: „Nezmysel! Vysvetlím vám to: Moja manželka mi nerozumie…” Potom mi vyrozprával celý príbeh, a pritom dobre vedel: „čo robím je hriech!” Sú ľudia, ktorí žijú rozvadení a hovoria: „Ten druhý začal!” Vlastne existujú iba hádky, ktoré začal ten druhý. Nikto nikdy nezačal spor sám, však? Vždy to začali tí druhí. Ja vám však chcem povedať: V Božích očiach hádky znamenajú toľko, ako vražda! Prečo s tým neskoncujete? „Co mám robiť?”, pýtate sa. Poviem vám to: Skoncujte so svojimi vedomými hriechmi! Kiežby ste sa raz vo svojom živote pozastavili nad tým, čo vo vašom živote nie je v poriadku, s čím by ste vlastne teraz mali skoncovať!” Určite to budete vedieť celkom presne. Myslíte si, že Ježiš k vám bude milostivý, keď chcete ďalej vedome hrešiť? V Biblii je napísané: „Obráťte sa!” Márnotratný syn zanechal svoj starý život.

Vy môžete pred Ježiša predstúpiť takí, akí ste: hriešni a neveriaci, ale potom musíte skoncovať s tými vecami, ktoré vás vedú do záhuby, o ktorých dobre viete, že sú hriešne.
V množstve listov, ktoré dennodenne dostávam, sa sústavne vyskytujú prípady, že sa ľudia rozčuľujú: „To je príliš tvrdé, čo hovoríte! To a to nie je hriešne.” Často uvádzajú také veci, ktoré som vôbec nepovedal. Pritom cítim, ako sa ich svedomie búri proti Ježišovmu panstvu v našom živote. Uznajte, že nemôžete nadobudnúť živú vieru a v nej obstáť, keď sa neosmelíte odovzdať svoj život Ježišovi tak, aby ste skoncovali s tým, s čím sa skoncovať musí! Zbavte sa svojich vedomých hriechov!

5. Hovorte s Bohom!

Viete sa modliť? Možno viete odrecitovať veršík, ale modliť sa? Viete, niektorí ľudia majú takú predstavu o modlení, že mi vlasy – tie, čo nemám – dupkom vstávajú. Nedávno som bol v jednej rodine. Matka hovorí: „Áno, aj my sme kresťania. Pod sem, Klárika!” A matka vyzve svoju 4-ročnú dcérku: „Vieš sa už tak pekne modliť, tak sa pomodli tu pánovi farárovi!” Dieťa sa začalo modliť. Ja som ho rýchlo prerušil: „Stačí! Nie „pomodli sa tuto pánovi farárovi!” Pre všetko na svete, prosím nie! To predsa nie je modlenie! Modliť sa znamená hovoriť so živým Bohom, ktorý je v Ježišovi, Jemu sa so všetkým zveriť. Už ste sa niekedy takto modlili?

Človek menom Robinson, anglický biskup, napísal hroznú knihu: „Boh je inakší”. V nej píše, že moderný človek sa už nevie modliť. To si napokon tiež myslím. Ale to nehovorí proti modlitbe, ale proti modernému človeku, nemyslíte? Tento biskup chce preto celé kresťanstvo zmeniť, pretože moderný človek sa už nevie modliť. Tu by som skôr odporúčal: Nech sa moderní ľudia radšej znovu naučia modliť!

Odvážte sa niekedy jednoducho modliť! Aj keby ste povedali iba „Pane, pomôž mi Ta nájsť!”, „Pane, zachráň aj mňa!”, „Pane, priveď ma k pravej viere!” alebo „Pane, odpusť mi moje hriechy!”, len už raz začnite! Nie, hneď sa nedokážete veľkolepo modliť. Farári sa možno modlia veľkolepo – s knihou v ruke, z ktorej čítajú. Ale ani nie je potrebné, aby sme sa modlili veľkolepo, len aby sme vôbec začali hovoriť so živým Bohom. Len už niekedy začnite, potom sa naučíte modliť!

Viete, veriť, to je vzťah „ja a ty” medzi Pánom a mnou. A tu sa treba rozprávať, však? To sa ja rozprávam s Ním a On so mnou. A tým sa dostávam k ďalšiemu bodu.

6. Čítajte Bibliu!

Ako hovorí Boh s ľuďmi? Cez Bibliu! Preto bezpodmienečne musíte začať čítať Bibliu! Myslíte si, že Bibliu dnes už nikto nečíta?

Áno, žiaľ! Raz niekto povedal: Evanjelici spievajú vždy na pamiatku reformácie Lutherovu pieseň „Hrad prepevný”. Tu stojí na konci: „Slovo ostane stáť!” (v pôvodnom nemeckom texte, pozn. prekl.). A tak ho kresťania nechajú „stáť” na polici bez toho, aby ho zobrali do rúk a pritom si myslia: „Tam stojí správne!” Ale takto to Luther nemyslel!

Keď ľudí navštevujem, často mi hovoria: Pán pastor, my máme dokonca starú Bibliu od našej prababičky z roku 1722!” Potom privlečú taký kus nábytku, čo určite nikto nepoužíva. Pri všetkej úcte k starým Bibliám vám odporúčam: Kúpte si malú Novú zmluvu! Dostať také, ktoré sú menšie než moja ruka. Roztomilé vydania Novej zmluvy. Takéto moderné vydanie si kúpte!
Potom si každý deň stanovte určitý čas, kedy ju budete čítať. Treba ju jednoducho počúvať! Tu s vami totiž hovorí Ježiš!

Možno natrafíte na miesta, ktorým vôbec nerozumiete. Pokojne ich preskočte a pokračujte! Mojim chlapcom to vždy zvyknem vysvetľovať takto: Raz mi jeden farmár z Brazílie rozprával, že keď sa dostal na druhú stranu oceánu, dostal kúsok zeme. Keď si ho obzrel, zistil, že je to vlastne kus pralesa. Vyrúbal stromy a odstránil pne a kamene. Jedného dňa bol s prácou tak ďaleko, že mohol zapriahnuť dva voly a po prvý raz orať. Keď zoral pôdu na tri kroky, pluh sa mu na niečom zastavil. Co urobil? Odišiel domov po dynamit a vyhodil skalu spolu s pluhom a volmi do vzduchu? Nie! Obišiel skalu a oral ďalej. Keď konečne skončil, vyzeralo to celé dosť úboho. Ale niečo už zasial a zozbieral aj nejakú úrodu. Keď oral druhý rok, bolo to už o niečo lepšie. Znovu vykopal a odstránil nejaké pne a kamene. Bolo to už oveľa lepšie. A na tretí raz to šlo už zase hladšie.

Takto musíte čítať aj Bibliu! Len s tým začnite! A keď niečomu nerozumiete, tak to preskočte! Len čítajte ďalej! Zrazu sa dostanete k slovám — hneď v prvej kapitole Novej zmluvy — kde stojí: „Ježiš zachráni svoj ľud od jeho hriechov.” Poviete si: „Tomu rozumiem! To je určené mne!” Tak k vám skrze Bibliu prehovorí Boh. Nájdite si každý deň čas pre Božie Slovo! Pritom Ho poproste: „Pane, daj mi svetlo! Daj, aby som Tvojim slovám porozumel! Osvieť mi srdce, rozum aj dušu!”

A ešte niečo: Bibliu si nenechajte nikým znechutiť! Biblia je veľkolepá kniha. Áno, niet aktuálnejšej a vzrušujúcejšej knihy, ako je Biblia!

Raz v dobe prvej svetovej vojny som bol ako mladý vojak pri Verdune na stráži. Bol večer. Začínalo sa stmievať. Sedel som na okraji jednej priepasti. Ešte než sa úplne zotmelo, som zrazu spozoroval, ako sa cez jeden lesný priesek predierala nepriateľská poľná kuchyňa. Nikdy by sme si neboli pomysleli, že sa tadiaľ vôbec dá prejsť. Ale táto poľná kuchyňa, ktorá nevyčkala na úplné zotmenie, nám prezradila cestu k nepriateľským stanovištiam. Keď tadiaľ ide poľná kuchyňa, určite budú cez tento priesek prechádzať do nepriateľského tábora i posily pechoty a muničné kolóny! Tu je teda cesta, ktorou pripochoduje nepriateľ! Co sme urobili? Pomysleli sme si azda: „Túto cestu treba ušetriť a neostreľovať?” Práve naopak. Celú noc sme ju držali pod paľbou!

Biblia je tou cestou, cestou Božích doplňujúcich zaopatrovacích a strelných zásob pre kresťanov! A taký prefíkaný je aj diabol, že túto cestu má pod ustavičnou paľbou. Takto ostreľuje aj Bibliu. Aj ten najhlúpejší chlapec hovorí: „Pcha, taká kniha!” Aj najmúdrejší profesori dokazujú, že Biblia je len ľudským výtvorom. Chápete? Tu sú si zajedno: Paľba na Bibliu! Ale keď chcete byť Božím dieťaťom a dosiahnuť spasenie, potom týmto veciam nevenujte pozornosť! Preto si Bibliu nedajte znechutiť! Biblia dokazuje, že bola napísaná ľuďmi, ktorí boli naplnení a osvietení Duchom Svätým. A keď ju budete čítať, čoskoro zbadáte, že je v nej iný – Boží Duch.

Niekto sa mi raz sťažoval: „Pre mňa je Božie slovo mŕtve. Rád by som bol spasený, ale Jeho slovo mi nič nehovorí.” Nato som odpovedal: „Poproste Pána Boha o Ducha Svätého! Keď to musí byť, proste hoci aj každý deň po dobu jedného štvrťroka: „Pane, obdaruj ma Duchom Svätým, aby som Tvojmu Slovu porozumel a stal sa veriacim človekom!” Verte mi, Pán Boh vám určite odpovie!

Nakoniec vám chcem povedať ešte jedno…

7. Počúvajte Božie slovo!

Choďte predovšetkým tam, kde si môžete vypočuť jasné Božie slovo! Aj dnes sú kazateľnice, z ktorých sa káže zriedené evanjelium.

Tam by som nešiel. Na limonádu nemám chuť. To musí byť víno radosti evanjelia! To už spoznáte, či sa vám zvestuje radostné posolstvo alebo nie. Všade sú farári, kazatelia a iní ľudia, ktorí dokážu zvestovať evanjelium. Ale vy počúvajte Božie slovo! Pridržiavajte sa tých, ktorí ho chcú počúvať za každých okolností! Nedávno mi niekto povedal: „Viete, ja som individualista!” Nato môžem odpovedať iba, že nikdy nebudete skutočným veriacim, keď sa nebudete stretávať s ostatnými kresťanmi, keď nepôjdete tam, kde sa zvestuje slovo Božie!”

K tomu vám nakoniec vyrozprávam jeden príbeh o istej starej žene, s ktorou som sa zoznámil. Istý mladý muž mi raz povedal: „Nerozprávajte príhody o starej žene!” To bol však len názor mladého človeka. Tá stará žena zohrala v mojom živote veľkú úlohu. Stretol som sa postupne s troma inžiniermi, ktorí prostredníctvom nej prijali vieru v Ježiša Krista. Spoznal som, že z tejto ženy vyvierala veľká sila, preto som ju navštívil. Bola to vdova po baníkovi. Potešila sa, keď som ju navštívil a vyrozprávala mi, ako ona prijala vieru.

Bývala na predmestí nazvanom Stoppenberg, ktoré sa dnes už spojilo s mestom Essen. Jedného dňa sa z novín dozvedela, že v kostole sv. Pavla budú uvedení dvaja noví farári. Povedala svojim kamarátkam: „To je v Essene vždy veľká udalosť. Poďte sa tam pozrieť!” A tak potom putovali cez polia smerom k mestu. Ku kostolu to bola dlhá cesta. Keď došli, obrovský kostol sv. Pavla bol už preplnený. Postavili sa vzadu. Vtom uviedli farára menom Július Dammann, ktorý na veriacich v Essene veľmi zapôsobil. Žena rozprávala ďalej: „Július Dammann po prvý raz vystúpil na kazateľnicu a čítal: ,Lebo Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal večný život.’ Potom sa predklonil a povedal: ,Žiadneho z tých stotisíc slov Biblie sa natoľko nebojím, ako slova zahynúť. Na veky zahynie, kto sa vzdá Boha. To je peklo!’

Ako mladé dievča som v tomto veľkom kostole stála celkom vzadu. Od tohto okamihu som už nič iné nepočula. Zasiahlo ma to ako blesk. Ja tiež musím zahynúť! Nemám pokoj v Bohu! Neboli mi odpustené moje hriechy! Nie som Božie dieťa! Som stratená!’ Šla som domov ako vo sne. Po troch dňoch sa ma otec spýtal: ,Si chorá?’ Snažila sa to rodičom vysvetliť. Oni však povedali: „Máš nejaké muchy! Máš choré nervy!” Nikomu som nevedela objasniť svoju smrteľnú úzkosť zo slov: „Som stratená”.”

Prajem vám všetko dobré – a predsa, ba práve preto vám prajem, aby ste spoznali skutočnosť Ducha Svätého a slová: „Som stratený”. Potom rozprávala ďalej: „Štyri týždne som takto blúdila ako zmyslov zbavená. A potom čítam: ,Farár Dammann bude zase kázať.’ Znovu meriam cestu z domu do mesta. Celou cestou som sa modlila. Prišla mi na um iba jedna modlitba, časť piesne: „Len jedno, Pane, jediné, daj mi spoznať úprimne, všetko iné, ako zdá sa, jarmom ťažkým pre mňa je.” To sa modlila celou cestou. Potom došla do kostola.

Farár Dammann práve kázal. Všetko bolo preplnené. Znovu sa jej neušlo miesto a musela stáť vzadu. Potom sa znovu pomodlila: „Len jedno, Pane, jediné, daj mi spoznať úprimne!”

Otvorila spevník a vyhľadala označenú pieseň. S prekvapením zistila, že je to práve táto pieseň. Pomyslela si: „Keď všetci modliac sa spievajú túto pieseň, potom sa musí voľačo stať!” Potom vystúpil farár Dammann na kazateľnicu a čítal evanjelium Svätého Jána: „Ježiš hovorí: Ja som brána. Keď vojde niekto cezo mňa, bude zachránený. Amen.”

Ďalej rozprávala: „Teraz som bola druhý raz v kostole a znovu som nepočula nič viac ako tieto slová, lebo v tom okamihu bolo všetko jasné: Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, je tou bránou do života!’ Ja som do nej vkročila. Z kázne som nič viac nepočula, ale úplne mi to stačilo. Vstúpila som do života!”

Často zvyknem rozprávať tento príbeh, keď stretnem ľudí, ktorí mi hovoria: „Nie, ja nechodím do kostola! Neznášam ten vzduch. Radšej idem do zeleného lesa, kde spievajú vtáčiky a šumia stromy…” Na to odpovedám: „Tá žena by nikdy nespoznala živú vieru, keby si nebola vypočula Božie slovo!”

Co máme vlastne robiť? Skoncujte s vašou plytkou nevierou, skoncujte s vašou neuveriteľnou samospravodlivosťou! Urobte rozhodujúci krok! Zbavte sa svojich vedomých hriechov! Hovorte s Pánom Bohom! Čítajte Bibliu! Pravidelne počúvajte Božie slovo!

Mal som odpovedať na otázku: „Co máme vlastne robiť?” a dal som vám dôležité odpovede. Ale pre mňa je veľmi dôležité, aby som vám nakoniec niekoľkými slovami povedal to najdôležitejšie:

V zásade nie je rozhodujúce, čo robíme my, i keď aj to je dôležité. Rozhodujúce je, čo Boh urobil pre nás – prostredníctvom Ježiša! To je to radostné posolstvo, ktoré vám chcem zvestovať: „Ježiš urobil pre nás všetko! Prišiel k nám, umrel za nás, vstal z mŕtvych za nás, sedí na pravici Božej kvôli nám. On je ten dobrý Pastier, ktorý robí pre svoje ovečky všetko.”

Žalmista svedčí v 23. žalme: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku…” Potom vymenúva, ako nekonečne veľa robí pre neho Dobrý Pastier. Prial by som si, aby ste aj vy mohli povedať: „Hospodin je môj pastier!”