Prečo Boh mlčí?

Vo svete sa dejú strašné veci. Myslím, že to bolo na jar roku 1937. Išiel som v Essene po ulici, keď som stretol vystrašeného 16ročného mladíka. Keďže som ho poznal zo svojej práce s mládežou, opýtal som sa ho: „Čo je s tebou?” A on mi na to odpovedal: „Odvliekli ma do nemocnice a tam ma sterilizovali, pretože moja matka bola Židovka. A keď som prišiel domov, moji rodičia už boli preč.” Už ich nikdy neuvidel. Otec bol uväznený, matka sa dostala do koncentračného tábora v Osvienčime. Mladíkovi som pomohol dostať sa aspoň do Holandska. Odtiaľ sa potom dostal ďalej, až do Ameriky. Ale nikdy nezabudnem na obraz toho vydeseného mladíka, ako mi povedal: „Odvliekli ma do nemocnice a tam ma sterilizovali, pretože moja matka bola Židovka. A keď som prišiel domov, moji rodičia už boli preč.”

A takýchto prípadov boli milióny! Preto sa mnohým ľudom vnucuje otázka: „A Boh?” „Kde je teda Boh?” „Boh k tomu nemá čo povedať?”, „Prečo Boh mlčí?”

V Kolíne nad Rýnom nejaký pomätenec vrazil s plameňometom do základnej školy a zabil v nej dvanásť malých detí! Znovu sa tu na myseľ tlačia otázky: „A Boh?” — „Prečo Boh mlčí?”

Alebo si spomínam na istú mladú pani, ktorá mala rakovinu. Zomierala pomaly, v ťažkom utrpení a zanechala svoje deti. Kto to pri nej prežíval, ten sa tiež musel pýtať: „A Boh?”, „Kde je tu Boh?” „Prečo Boh mlčí?”

Je veľa ľudí, ktorí by teraz mohli vyrozprávať svoje príbehy a nakoniec sa spýtať: „A Boh?” — „Kde bol Boh?” — „Prečo Boh mlčí?”

Náš milý nemecký básnik, Friedrich Schiller, napísal báseň o radosti a v nej slová:

„Radosť, radosť, krásna iskra bohov, dcéra z Elýzia…” A v nej je i verš: „Bratia, hore, nad hviezdami milý Otec tam má stany.” No, človek dneška je v pokušení hovoriť: „Bratia, hore nad hviezdami žiaden Otec nemá stany!”

Komu sa stane niečo také ťažké, tomu sa prirodzene vnucujú otázky: „Kde je Boh?” „Prečo to Boh dopustil?” „A prečo Boh pri všetkých tých strašných veciach mlčí?” Taký človek sa ľahko dostane do bodu, keď sa ho zmocní nebezpečná myšlienka: „Možno predsa len niet nijakého Boha… Možno je to nebo naozaj prázdne. Či tí ateisti predsa len nemajú pravdu?”

Moji milí priatelia, komu prídu na um takéto myšlienky, ten sa musí zhroziť. Lebo keby bola pravda, že niet nijakého Boha, bolo by to strašné. Potom by sme my ľudia, my beštie! boli ponechaní sami na seba. Potom by sme boli ako stratené deti, ktoré už nevedia nájsť cestu domov. Niet Boha?! To by bolo ukrutné! Keď mi niekto z ľudí povie: „Ja som ateista!”, poviem mu: „Nemáte ani tušenia, čo tým hovoríte! Nad nami nič! Sme opustení!” „Sme tu sami so sebou!”

Pre človeka nie je nič strašnejšie, ako človek, však? Rimania mali príslovie: „Homo homini lupus.” To znamená „človek človeku vlkom.” Hrozné!

Nemôžem ani vysloviť, koľkokrát som ako farár počul túto vetu: „Ako to Boh môže dopustiť? Prečo Boh pritom všetkom mlčí?” A keďže ľudia sa ma často takto vypytovali, chcel by som na to teraz odpovedať.

Ale už vopred musím povedať: Nie som nijaký tajný Boží tajomník. Boh mi nezveril svoje tajné plány, ani mi ich nenadiktoval. Chápete? Je to už aj samo o sebe trochu hlúpe, pýtať sa tak, ako keby sme mohli rozumieť Bohu. Boh, ktorému by som mohol rozumieť, by bol nanajvýš nejakým dekanom alebo superintendentom. Tým by som ešte mohol porozumieť. Ale to by už nebol Boh, ktorého by som vedel dobre a správne pochopiť. Veď Boh v Biblii hovorí:

„Moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami, ani moje cesty nie sú vašimi cestami.” To je úplne pochopiteľné!

Získal som však už nejaké poznatky z Biblie a chcel by som, ak to budem vedieť, odpovedať na otázku: „Prečo Boh mlčí?”

1. Od základu zle postavená otázka

Hneď na začiatku musím povedať, že otázka, „prečo Boh mlčí?”, je nesprávne postavená. Je totiž postavená tak, ako keby tu bola súdna sieň: Na súdnej stolici sedí pani Schultzová alebo farár Busch. A na lavici obžalovaných sedí Boh. A hovoríme: „Obžalovaný Bože, ako môžeš toto všetko dopustiť? Prečo mlčíš?” Poviem vám to celkom zrozumiteľne: Takého boha, ktorý by nás nechal sedieť na súdnej stolici a ktorý by sám sedel na lavici obžalovaných, takého boha niet!

Pamätám sa na jednu vzrušujúcu scénu, keď som bol ešte začínajúci farár. Ako 27ročný som prišiel do Essenu, práve v čase, keď tam vypukol štrajk baníkov, ktorý vtedy ľudí veľmi rozrušil. V tom čase som jedného dňa kráčal okolo veľkého námestia. Tam stál na debničke od mydla nejaký muž, mohutne rečnil a hučal do okolostojacich ľudí. Hovoril o hladujúcich deťoch, o nespravodlivých mzdách a nezamestnanosti. Keď ma zrazu zbadal, spoznal ma a hneď na mňa skríkol:

„Aha, veď tu práve ide farárisko! Pod sem!”

Nuž, takéto priateľské pozvanie väčšinou neodmietnem. Idem teda k tomuto zástupu. Muži mi robia miesto, aby som sa mohol dostať až k rečníkovi. Stálo tam okolo mňa asi tak 100 baníkov. Cítil som sa trochu čudne a nedobre. Na takéto situácie ma na univerzite nepripravovali. A potom sa ten rečník do mňa pustil:

„Počuj, farárisko! Keď je nejaký Boh čo neviem, ale hádam aj nejaký môže byť tak keď zomriem, chcem pred Neho predstúpiť a povedať mu” (a začal kričať):

„Prečo si dopustil, aby na bojiskách trhalo ľudí na kusy? Prečo si dopustil, aby niektoré deti hladovali a iné aby plytvali potravinami, pretože ich majú nadbytok? Prečo si dopustil, aby ľudia biedne skapínali na rakovinu? Prečo? Prečo?”

A potom Mu poviem:

„Ty, Bože, odstúp! Preč s Tebou! Vypadni!” Takto kričal tento muž.

A potom som aj ja kričal:

„Celkom správne! Preč s týmto bohom! Preč s týmto bohom!”

A zrazu všetko stíchlo. Rečník vystrúhal začudovanú grimasu a povedal:

„Moment! Veď vy ste farár! Vy nemôžete kričať: ,Preč s týmto bohom!’ A ja som mu na to odpovedal:

„Počuj! Taký boh, pred ktorého by si ty takto predstúpil, na ktorého by si si takto mohol otvárať ústa, ktorého možno takto predvolať k zodpovednosť, že ty stojíš pred ním ako sudca a on je tvojím obžalovaným ten je iba v tvojej fantázii. Preto i ja môžem povedať: ,Preč s týmto bohom!’ Preč s týmto hlúpym bohom, ktorého si naša doba sama vytvorila, ktorého môžeme žalovať a odstrkovať preč od seba a zase pozvať späť podľa potreby! Taký boh neexistuje.

Ale ja ti niečo poviem: Je celkom iný a skutočný Boh. Pred Toho raz predstúpiš ako obžalovaný ty a pred Ním si nebudeš môcť ani len ústa otvoriť, lebo On sa bude pýtať teba:

,Prečo si Ma nectil? Prečo si Ma nevzýval? Prečo si žil v nečistote, v hriechu? Prečo si klamal? Prečo si nenávidel? Prečo si sa vadil? Prečo… ?’

Tak sa ťa bude pýtať. A vtedy ti slová zostanú trčať v krku. Potom sa na tisíc otázok neopovážiš odpovedať jediným slovíčkom! Takého Boha, ktorému by sme my mohli povedať: ,Preč s Tebou!’, takého niet. Ale je tu svätý, živý, skutočný Boh, ktorý mnohým spomedzi nás bude musieť povedať: ,Preč s tebou!'”

Poviem vám tiež, že keď dnes počujete ľudí, ktorí vyčítajú Pánu Bohu, „ako môže Boh toto všetko dopustiť?” a „prečo Boh na toto všetko mlčí?”, povedzte im: „To by bol len nejaký hlúpy, vymyslený boh, ktorého by sme mohli obžalovávať. Ale je tu jeden svätý Boh, ktorý obžalúva nás, a to vás i mňa! „Zachovávali ste Božie prikázania?” Alebo ako si to predstavujete? Boh berie svoje prikázania vážne! My sme obžalovaní, nie Boh!

To je to prvé, čo som vám musel povedať celkom jasne: To celé ako je tá otázka postavená je od základu nesprávne. A teraz to hlavné…

2. Mlčanie svätého Boha je Jeho súdom

„Prečo Boh mlčí?” Pozrite sa: Áno, Boh často mlčí. Ale toto Božie mlčanie je strašným súdom nad nami!

Som presvedčený, že je aj peklo. Ale nie také, aké sa nám ukazuje na mnohých obrazoch, že diabol tam praží duše alebo podobné hlúposti. Ale verím, že peklom bude už to, keď už Boh nebude mať ľudom čo povedať. Potom už budú môcť na Neho volať, modliť sa k Nemu, kričať — On im už nič nepovie.

Ruský spisovateľ Dostojevskij raz povedal: „Peklo je miestom, kam Boh už nikdy viac nenazrie” tam sme už raz a navždy odlúčení od Neho, tam sme Bohom skutočne opustení. Áno, Božie mlčanie je Jeho súdom. A pozrite sa, takto sa peklo začína už tu, keď Boh mlčí.
K tomu vám vyrozprávam jeden biblický príbeh:

Boli dve mestá Sodoma a Gomora. Boli kultúrne vyspelé s najjemnejšou civilizáciou. Boha nepopierali. Iste tam bolo aj niekoľko farárov, takí chudáci. Ale ľudia tam Boha jednoducho nebrali vážne. Možno ešte pri sobášoch a pohreboch milého Pána Boha trochu obťažovali, ale vo všeobecnosti sa o Neho veľmi nestarali. Šliapali po všetkých Jeho prikázaniach. V Sodome býval zbožný muž menom Lót. Ten ich občas napomínal: „Takto s Pánom Bohom nemôžete zaobchádzať! Nemýľte sa, Boha nemožno vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať!” „Ach”, odpovedali mu, „nerozprávaj hlúposti! Veď nie si farár! Prestaň nám hovoriť také nezmysly: ,Čo človek rozsieva, to bude aj žať!’

A potom jedného dňa ráno na svitaní Boh ešte predtým vyviedol Lóta z mesta, nechal Boh na tieto mestá pršať z neba oheň a síru. Aké to je, to sme už zažili aj my vo vojne pri bombardovaní. Ale Boh to dokáže aj bez lietadiel. Viem si predstaviť, ako tam ľudia vyskakovali z postelí a kričali: „Do pivnice!” A ľudia sa rútia do pivníc. Ale za chvíľu je aj v tých pivniciach horúčava ako v pekárenskej peci. Nedá sa v nich vydržať. Nový príkaz: „Musíme von!” A ľudia sa ženu von. Ale vonku všade prší oheň a síra. Ľudia sú celkom bezradní. Von ísť nemôžu a v pivniciach sa priamo dusia. Tak nám to rozpráva Biblia. A tu si predstavujem čo Biblia nehovorí ako sa tu zhromaždil zástup ľudí:

elegantná mladá pani, pre ktorú bol Boh len dobrým starým mužom, starší pán, ktorý dokázal rozoznať každú značku červeného vína podľa chuti — ani on nemal nič proti milému Pánu Bohu, len mu bol úplne ľahostajný. Také typy ľudí tu boli spolu po pivniciach: milí a poriadni ľudia, dobrí občania, ktorí riadne platili dane. Všetci mali svoje temné tajomstvá, aké má každý človek i dnes. Ale v pivnici je čoraz väčšia horúčava. Chcú vyjsť von, ale nemôžu, lebo všade dookola zúri skaza. A vtedy sa ich zmocní hrôza.

A zrazu ten tučný pán hovorí: „Ľudia, ten Lót mal predsa len pravdu: Boh skutočne žije!” A tá mladá pani hovorí: „Tak už nám pomôže len jedno: mali by sme sa modliť! Ale kto sa vie modliť?” A tu sa začnú dvíhať ruky (v staroveku sa ľudia modlili so zdvihnutými rukami), ktoré sa dovtedy nikdy k modlitbám nedvíhali. A začne to: „Pane, zmiluj sa! My sme zhrešili! Znevažovali sme Ťa! Ale prestaň! Ved Ty si predsa ten milý Pán Boh, Ty si predsa milostivý! Pane, zmiluj sa nad nami!” A je ticho. Počuť iba zavýjanie a praskanie ohňa.

Potom tie zdvihnuté ruky klesajú, rozpäté ruky sa zatínajú do pästí: „Bože, prečo mlčíš?” A zase je ticho. Počuť iba hučanie ohňa. A ľudia už teraz môžu prosiť alebo zlorečiť Boh už neodpovedá.

Existuje hranica, ktorú môže človek, mesto alebo národ prekročiť, hranica ľahostajnosti voči živému Bohu. No potom už Boh neodpovedá. Potom sa už môžu modliť alebo rúhať — On už neodpovedá. Chápete už, že toto mlčanie nad Sodomou bolo tým najhroznejším súdom? Boh im už nemal čo povedať! A keď sa pozerám na našu vlasť v jej úplnej ľahostajnosti voči Božej pravde, voči Božím prikázaniam a voči Božiemu spaseniu, chytá ma často hrôza. Možno ešte zažijete, že sa budete modliť alebo rúhať a Boh už nebude mať čo povedať.

Raz je v Biblii povedané o Bohu: „Volal som vás, a neodpovedali ste.” A ty, človeče, prečo mlčíš, keď ťa Boh volá?

Teda, Božie mlčanie je tým najstrašnejším Božím súdom! A to tretie, čo chcem povedať je, že…

3. Veľká vzdialenosť bráni tomu, aby sme počuli

Keď máme pocit, že Boh mlčí, tak to môže znamenať, že sme sa od Neho priveľmi vzdialili. Nedávno ku mne prišiel istý mladý muž a povedal mi: „Pán farár, vy ma už znervózňujete! Stále hovoríte len o Bohu. Stretneme sa a vy znovu začínate o Bohu. Ja Boha nepočujem ani nevidím. Kde teda Boh hovorí? Ja nič nepočujem!” Odpovedal som mu: „Mladý muž, poznáte príbeh o márnotratnom synovi?” „Tak približne”, odpovedal. „Tak približne” to znamená, že vôbec. Vyrozprávam vám príbeh, ktorý rozprával sám Ježiš.

Bol raz jeden bohatý statkár, ktorý mal dvoch synov. Jeden bol trochu ľahkomyseľný. Bolo mu doma pritesno, otupno. Jednoducho mu to doma nevyhovovalo. Jedného dňa sa obrátil na svojho otca: „Starý, daj mi moje dedičstvo a hneď mi ho vyplať, chcem ísť do sveta!” Otec mu vyplatil jeho dedičský podiel a syn odišiel ďaleko do sveta. Ďalej sa o ňom hovorí: Prehýril svoj majetok. Viete si to predstaviť?

Vo veľkomestách možno peniaze nádherne utratiť. A práve vtedy tam nastal hlad a nezamestnanosť. Syn sa beznádejne spustil a skončil ako pastier svíň. U Izraelitov považujú svine za nečisté. Pre Izraelitu to bolo to najhoršie, čo ho mohlo postihnúť stať sa pastierom sviň. Keďže tam panoval hlad, bol šťastný, že si mohol uchmatnúť aspoň niečo zo žľabu ošípaných a najesť sa. Tam už hlas svojho otca nemohol počuť. Bol od neho jednoducho priďaleko. A tak si ten márnotratný syn povedal: „Tu hlas svojho otca nepočujem.” Samozrejme! Nepočul ho!

— Dovoľte, aby som tu niečo vsunul a vymyslel si príbeh, ktorý v Biblii nie je: Tak tu sedí ten utečenec pri svojich sviniach. Má prázdne brucho. A tu začne žalovať na svojho otca: „Ako to len môže môj otec dopustiť, aby som sa mal tak úboho?” Taký sa mi vidí aj dnešný svet: Opustil Boha, postihla ho ukrutná bieda a on kričí: „Ako môže Boh toto všetko dopustiť? Prečo Boh mlčí?” Ale Ježiš tento príbeh márnotratného syna vyrozprával inak: V jeho živote nadišla hodina, keď vstúpil do seba: „Veď ja som blázon! U môjho otca je hojnosť chleba a ja tu hyniem od hladu. Vstanem a vrátim sa k svojmu otcovi a poviem mu: „Otče, zhrešil som!” I vstal a vrátil sa! Keď ho jeho otec zbadal, už zďaleka mu bežal v ústrety. A jeho márnotratný syn mu povedal: „Otče, zhrešil som!” A vtedy ho otec objal a zvolal: „Prineste to najlepšie rúcho a dajte mu prsteň na ruku, aj obuv na jeho nohy!” A zrazu hlas svojho otca počul.

„Ak nepočujete Boží hlas, tak ste od Neho priďaleko! Musíte sa obrátiť, to dobre viete!”, odpovedal som tomu mladému mužovi.

Ľudia môžu byť od Boha veľmi ďaleko, áno, dokonca sa môžu dostať, obrazne povedané, až k sviniam. Ja som si v čase svojej najväčšej bezbožnosti ako poručík v prvej svetovej vojne vždy uvedomoval, že by som sa mal obrátiť. A ešte som nestretol človeka, ktorý by v podstate nevedel, že by sa mal obrátiť. Aj tá najsamospravodlivejšia pani vysvetľuje: „So mnou je to v poriadku!” Ale keď s ňou dlhšie hovorím, povie mi: „Áno, vlastne sa musím obrátiť! Mám vo svojom živote mnoho hriechov. V podstate je moje srdce celkom kamenné!”

Každý z nás vie, že by sa vlastne mal obrátiť. A prečo to neurobíte? Obráťte sa! Potom aj vy budete počuť hlas svojho Otca!

Ale ešte musím uviesť ďalší bod k otázke: „Prečo Boh mlčí?”

4. Musíme počuť posledné Božie slovo!

Dokážete ešte počúvať? Ešte nie som nudný? Teda, ak je to nudné, tak je to kvôli mne a nie kvôli evanjeliu. Farári vedia urobiť evanjelium nudným, možno to poznáte. Potom si však Bibliu čítajte sami, bez nás!

Evanjelium berie človeku dych — verte mi! Čo vám teraz chcem povedať, je to najdôležitejšie: Keď máte pocit, že Boh mlčí, musíte počuť posledné Božie slovo! Teraz vám zacitujem vetu z Biblie, ktorá je taká dlhá, že by som vám ju vlastne mal povedať dvakrát. Je napísaná v prvej kapitole epištoly Židom:

„Kým kedysi mnohokrát a rozličným spôsobom hovorieval Boh otcom prostredníctvom prorokov (napríklad Mojžiša a Jeremiáša), za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi.” Viete, kto je Syn Boží? To je Ježiš!

Ježiš! Tu som zase pri svojej téme. Srdce mi hneď bije rýchlejšie, keď môžem hovoriť o Ježišovi. Tento Ježiš je — ako bol raz pomenovaný — Božím Slovom, ktoré sa stalo človekom:

„A On, to Slovo, sa stalo telom a prebývalo medzi nami!” Chápete to? Keď povieme nejaké slovo, je to hneď preč ako dych. Boh dal, aby sa Jeho Slovo stalo telom — a to v Ježišovi. Ježiš je posledným Božím Slovom!

Poznáte výraz „moje posledné slovo”? Tak si predstavte, že vám chcem predať kravu. Nebojte sa, neurobím to! Predaju kráv vôbec nerozumiem. Ale dajme tomu, že by som vám chcel predať kravu. Koľko stojí jedna krava? Neviem. Povedzme 1 000 mariek. Vy poviete: „Dám za ňu 300 mariek, viac nie.” „Ale ja by som mal za tú kravu vlastne pýtať 1200 mariek!” vysvetľujem. Potom ponúknete 400 mariek. A ja poviem: „Musím za ňu dostať 1100 mariek!” A tak by sme sa jednali, až kým by som nevyhlásil: „Teda 800 mariek je už moje posledné slovo!” A ak nie som nejaký gašparko, tak zostanem na tom a už nič nezmením.

Ježiš je posledným Božím Slovom!

A keď Ho neprijmete, potom vám už Boh nemá čo povedať. Chápete? Keď sa ľudia sťažujú, že Boh nič nehovorí alebo sa pýtajú, prečo Boh mlčí, odpovedám im: „Boh už vám nemá čo povedať, keď nechcete prijať Jeho Posledné Slovo!” Musíte prijať Ježiša! A vy Ho môžete prijať! Inak to nejde! Ježiš je posledným Božím Slovom!

Často stretávam ľudí, ktorí mi hovoria: „I ja verím v milého Pána Boha. Ale Ježiš?!”

Počujte! Ježiš je posledné Božie Slovo nám, ktoré sa stalo telom! A čo to znamená, to vám ešte ďalej vysvetlím. Preto vám o Ježišovi musím ešte niečo povedať. Nič nerobím radšej ako toto!

Okolo Ježiša je zástup ľudí. On hovorí. Zrazu sa tam niekde vzadu niečo deje. Ľudia začnú čosi hovoriť a potom utekať. Ježiš preruší reč: „Čo sa deje?” Stalo sa niečo strašné. Prišiel tam nejaký malomocný človek. Viete, čo je to malomocenstvo? Človek už zaživa hnije. Je to strašné! Hnis zožiera uši, nos, ba aj pery. A toto malomocenstvo je také nákazlivé, že ešte aj dych takého človeka môže niekoho nakaziť. Preto museli malomocní bývať na púšti. Nesmeli chodiť medzi ľudí. A tu zrazu taký malomocný príde do davu ľudí!

Počul o Ježišovi, a to ho hnalo horúcou túžbou: „Chcem vidieť Záchrancu!” A tak prichádza. Má dosť miesta! Ľudia len tak ustupujú! A pritom vrieskajú: „Chod preč! Vypadni!” Berú kamene a vyhrážajú sa mu. Ale on sa nedá zadržať. Viem si dobre predstaviť, ako sa mu v strede davu robí priechod, uvoľnený zdesenými ľuďmi. A tou vzniknutou uličkou ide ten malomocný dopredu, až kým nezastane pred Ježišom. Nie, on pred Ježišom nestojí, ale klesá pred Ním do prachu a tam vyplače celú svoju biedu pred Spasiteľom:

„Môj život je úplne zbabraný, zničený! Pane Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť. Pomôž mi!”

Ach, viete, ten znivočený obraz Boží a Spasiteľ, Syn Boží, sa musia stretnúť! Tak to musí byť. Naša bieda musí prísť pred Ježiša! Ach, prial by som vám, aby ste časť svojej „nábožnosti” odhodili nabok a priniesli pred Ježiša svoju biedu. Tu leží ten malomocný pred Ježišom: „Ak chceš, môžeš ma očistiť!” A teraz sa stane niečo, čo pokladám za nekonečne krásne. Vedel by som si predstaviť, že aj Ježiš ustúpil o krok pred týmto tak strašne zničeným obrazom človeka a povedal: „Áno, dobre! Vstaň! Buď čistý!” Ale nie, Ježiš to tak nerobí. Naopak, On pokročí dopredu a položí svoju svätú ruku na chorú hlavu! Ľudia kričia od zdesenia.

„Malomocného sa predsa nesmieš dotýkať!” A Biblia hovorí: „Ježiš sa ho dotkol.”

Spasiteľovi sa nehnusí nijaká špina! Nijaká bieda Mu nie je priveľká! On položí na ňu svoju ruku! Keby som bol tým druhým Wilhelmom Buschom (Wilhelm Busch je aj známy maliar), tým maliarom, namaľoval by som toto:

Ježišove ruky na tej zničenej a napoly rozpadnutej tvári toho malomocného. To je Ježiš, najväčší div všetkých čias! A keď je tu teraz nejaký človek, o ktorom už nikto nechce nič vedieť, na toho Ježiš položí svoju ruku a povie: „Ja som ťa vykúpil; môj si!” Ak je tu teraz niekto, koho trápi, že je malomocný od nečistoty a hriechu, Ježiš kladie na neho svoju ruku a hovorí: „Chcem! Buď čistý!”

Do našej biedy, do nášho hriechu, do našej nečistoty, do našej choroby k nám v Ježišovi prichádza všetka Božia láska!

Ježiš je to Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, ktoré sa stalo človekom. A tu ľudia hovoria: „Prečo Boh mlčí?” Či Boh dosť jasne a nádherne neprehovoril? A či to neprehovoril Boh?!

A tento Ježiš je jedného dňa pribitý na kríž. Priklincovali Mu ruky i nohy. Potom bol ten kríž vztýčený. A okolo kríža — zúriaci dav. Rímski vojaci zaháňajú ľudí späť. Poďte, pridajme sa k tomu davu, postavme sa tam pod kríž aj my! Hľaďte na toho Muža z Golgoty!

Tu je „hlava ubolená, ranami pokrytá a na posmech zdobená, tŕňmi obvitá.” Hľaďte na Neho! Pýtajte sa Ho: „Prečo tu visíš?” A On vám odpovie: „Pretože ty si sa previnil proti Bohu. A teraz buď zaplatíš ty za svoju vinu v pekle, alebo tu zaplatím Ja za teba. Niekto zaplatiť musí! Ja to chcem urobiť za teba! Len uver a ver vo Mňa!”

Priatelia moji, keď som to ako mladý človek pochopil, „áno, to je ten veľkonočný obetný Baránok, ktorý nesie hriech sveta!”, vtedy Ježiš vzal aj moju vinu, vtedy ma zmieril s Bohom, zaplatil za mňa výkupné, aby ma vykúpil Bohu. Vtedy som položil svoje srdce pod kríž a povedal som: „Komu inému by som sa mal vzdať, ó kráľu, ktorý na kríži si mrel? Tu Ti obetujem svoju krv a život, moje celé srdce Ti tu vylejem”.

A potom Ježiša položili do hrobu v skale. Na hrob privalili ťažkú kamennú platňu. Rímski vojaci strážili hrob. A zavčas rána na tretí deň sa rozjasnilo, ako keby v blízkosti hrobu explodovala atómová bomba, takže tí vojaci a to boli nejakí chlapi, nijaké útlocitné panny od strachu upadli do bezvedomia. A posledné, čo videli, bolo, ako tento Ježiš slávne vyšiel z hrobu.

Nerozprávam vám tu nejaké rozprávky, ale hovorím vám to preto, že viem, že tento Ježiš vstal z mŕtvych. Tento Ježiš, ktorý zomrel za vás, žije! Nie je tu nikto, za koho by Ježiš nebol zomrel. A tento Ježiš žije! A On vás volá — ako to „Posledné Božie Slovo”! A rozhodujúcou otázkou nášho života je, či Ho prijmeme!

„Prečo Boh mlčí?” Boh však v skutočnosti vôbec nemlčí, moji milí priatelia! On hovorí! Jeho Slovo sa volá „Ježiš”! A to znamená: Láska, milosť, milosrdenstvo!

Vo svojom živote som prekonal strašné hodiny — vo fašistických väzeniach, aj za bombardovania počas vojny. Pamätám sa na jednu z tých najstrašnejších hodín. Výkrik hrôzy mi ostal trčať v krku, keď ma počas bombardovania priviedli na jeden dvor. Okolo mňa ležalo asi 80 mŕtvol, ktoré cez deň vyhrabali z jedného zo zasypaných protileteckých krytov. Iste, podobné strašné obrazy som videl už aj v prvej svetovej vojne. Ale to bolo ešte oveľa strašnejšie. Tu neležali vojaci, ale starí muži, upracované ženy a deti malé, drobné deti, na ich vychudnutých telíčkach bolo vidno tú dlhú vojnu. Deti! Čo už tie mali do činenia s touto šialenou vojnou?! Keď som tak stál medzi toľkými mŕtvolami — sám v tej príšernej hrôze, sám v tomto smrteľnom tichu, vtedy som vo svojom srdci kričal: „Bože, kde si? Prečo mlčíš?”

A tu sa zrazu vynorilo predo mnou slovo Biblie: „Boh tak veľmi miloval svet, že svojho jedno rodeného Syna dal…” Boh sám musel toto slovo zvolať do mojej beznádeje. A zrazu stál predo mnou golgotský kríž, na ktorom Boh nechal vykrvácať svojho jednorodeného Syna pre nás!

Nerozumiem Bohu. Nerozumiem, prečo Boh toho toľko dopustí. Ale tu je žiariaca fakľa, znamenie, pomník, maják Jeho večnej lásky. To je Ježišov kríž. Ved Boh „neušetril vlastného Syna, ale ho dal za nás, za všetkých, ako by nám s Ním potom i všetko nedaroval?!” Tak hovorí apoštol Pavel. A je to tak. Keď pod Kristovým krížom nájdem pokoj s Bohom, už nemám nijaké otázky.

Keď boli moje deti malé, ešte nechápali všetko, čo som robil, ale dôverovali mi: „Náš otec to už iste dobre urobí!” Keď pod Kristovým krížom nájdem pokoj s Bohom a stanem sa Božím dieťaťom, dokážem už svojmu nebeskému Otcovi dôverovať: „On všetko robí správne.” A preto už nemám nijaké otázky. Všetko závisí od toho, či ste prijali, či ste si privlastnili toto posledné Božie Slovo Ježiša! Môžete ma počúvať ešte 5 minút? Musím vám povedať ešte niečo veľmi dôležité…

5. Božie mlčanie sa môže stať volaním

Pozrite sa! Človek môže celé hodiny diskutovať o tom, prečo Boh to alebo ono dopustí, ale táto otázka sa stane aktuálnou a akútnou, až keď to postihne práve nás. Nezdá sa vám to? A zo všetkých strašne temných chvíľ môjho života som našiel východisko až pod Ježišovým krížom.

Nedávno mi jedno dievča povedalo celé zúfalé: „Nemôžem už ďalej žiť!” Neviem, v akej situácii práve ste, ale kvôli tým temným záležitostiam vášho života by som vám chcel povedať: Nejde o to, aby ste sa pýtali: „Prečo? Prečo? Prečo?”, ale musíme sa pýtať: „Načo?” K tomu vám vyrozprávam ešte jeden príbeh.

Keď som bol pred niekoľkými desiatkami rokov farárom v istom baníckom okrese, stalo sa tam čosi strašné. Jedného dňa som počul o akomsi robotníkovi, ktorému sa v šachte stalo nešťastie. Na kríže mu padol kameň. A tak bol teraz úplne ochrnutý, bez akejkoľvek nádeje na zlepšenie. Hrozné! Navštívil som ho, ale moja návšteva bola strašná, áno, bola to moja najstrašnejšia návšteva, akú som zažil. Búda bola plná jeho kamarátov. Na stole stáli fľaše pálenky. Ochrnutý sedel na svojom vozíku.

Keď som tam vkročil, ozval sa hlasný rev: „Ty čierny drozd, zostaň vonku! Kde bol tvoj Boh, keď mi ten kameň padol na kríže? Prečo Boh mlčí?” A potom začal kliať. Bolo to ako v pekle. Nezmohol som sa ani na slovo a vyšiel som von. Medzi baníkmi svojho zboru som mal niekoľkých priateľov, ktorým som na najbližší večer toto všetko vyrozprával v „mužskom krúžku”. A o týždeň nato, práve keď som chcel zahájiť ten môj „mužský krúžok”, sa s hrmotom otvorili dvere a dnu vtlačili vozíček s ochrnutým baníkom. Jednoducho ho tam tí moji priatelia pozvali a priviedli do nášho „mužského krúžku”. Neviem, či sa ho na to spýtali, ale asi nie. A tak tu teraz sedel predo mnou. Hovoril som o texte „Boh tak veľmi miloval svet” — nie, aby sa nám dobre viedlo, ale aby „svojho jednorodeného Syna dal.” Hovoril som o Ježišovi, o tom poslednom Božom Slove, ktoré musíme počuť a pokračoval som: „…aby nikto z tých, ktorí veria v Neho, nezahynul.”

A tento muž počúval! Prvý raz počul takto hovoriť o Ježišovi! A zrazu videl svetlo. Skrátim to. O tri mesiace sa stal vlastníctvom Pána Ježiša. Nemôžem vám tu všetko vyrozprávať, ako sa pri ňom všetko obnovilo. Jeho byt, jeho domácnosť bola v poriadku. Kde bolo doteraz počuť len samé kliatby, tam teraz zneli piesne o Ježišovi. Stratil starých priateľov, ale našiel nových. Fľaše pálenky zmizli, zato teraz už na jeho stole ležala Biblia. Jeho žena i deti ožili. Ešte raz som ho navštívil, krátko pred jeho smrťou. Na túto návštevu nemôžem zabudnúť. Mal také pekné meno: „Amsel” drozd. Iste mi to nebude zazlievať, že tu vyslovím jeho meno, už je vo večnosti.

„Amsel”, spýtal som sa ho, „ako sa máš?” „Ach”, odpovedal mi, „odkedy môj život patrí Ježišovi, odkedy mám odpustené hriechy, odkedy som dieťaťom Božím, odvtedy je v mojom dome…”, chvíľu uvažoval a potom pokračoval, „každý deň ako deň pred Vianocami.”

Či to nie je pekne vyjadrené od takého baníka?! A potom ešte nasledovalo to, na čo nikdy nezabudnem. Povedal ešte: „Busch! Ja už skoro zomriem, tak to cítim.” Tykali sme si, lebo sa z nás stali dobrí priatelia.

„A potom vojdem bránou a budem stáť pred Bohom. Je mi celkom jasné: Smrťou sa nič nekončí. A keď tam, vo večnosti zastanem pred Božím trónom, padnem pred Ním a budem Mu ďakovať za to, že mi zlomil chrbticu.”

„Amsel”, prerušil som ho zhrozene, „čo to hovoríš?!”

A on odpovedal: „Viem, čo hovorím. Pozri, keby sa to nebolo stalo, keby ma bol Boh nechal tak bezbožne behať ďalej, tak by som bol vbehol priamo do pekla, do večného zatratenia. Preto musel Boh vo svojej zachraňujúcej láske tak tvrdo zasiahnuť a ochromiť mi chrbticu, aby som mohol nájsť Jeho Syna, Ježiša. Prostredníctvom Ježiša som sa stal šťastným dieťaťom Božím. A preto sa Mu za to chcem poďakovať!”

A potom ešte nasledovala veta, ktorá sa mi nezmazateľne vryla do pamäti:

„Je lepšie ochrnutý patriť Ježišovi a byť dieťaťom Božím, než s oboma zdravými nohami skočiť do pekla!”

Na to nikdy nezabudnem, ako to povedal:

„Je lepšie ochrnutý patriť Ježišovi a byť dieťaťom Božím, ako s oboma zdravými nohami skočiť do pekla!”

Na to som mu povedal: „Môj milý Amsel! Pozri, Boh na teba poslal niečo skutočne ťažké. Spočiatku si hundral: „Kde bol Boh? Prečo Boh mlčí?” A teraz si pochopil, prečo to Boh na teba dopustil: On ťa chcel pritiahnuť k Ježišovi, aby ťa Ježiš mohol pritiahnuť k Nemu!”

Vidíte? Nemáme sa pýtať „Prečo?”, ale skôr „Načo?” A k tomu vám chcem povedať, že si myslím, že všetko ťažké v našom živote je tu nato, aby nás Boh mohol cez Ježiša pritiahnuť k sebe! Veľmi rád spievam tento verš piesne:

Tiahni ma, Otče, k svojmu Synovi, aby ma On zas k Tebe vzal.
Tvoj Duch nech vládne v mojom srdci a riadi moje zmysly a um.
Aby som vždy Tvoj pokoj mal a Tebe v srdci spieval a hral.

Želal by som si, aby ste to aj vy mohli v modlitbe spievať so mnou.