Ako katolík som sa na reformáciu hneval. K čomu bolo dobré rozdelenie cirkvi? Všetko bolo predsa OK, všetko šlapalo ako hodinky, načo ten Luther pribíjal 95 téz na bránu svojho kostola? Kristus predsa založil cirkev, načo bolo dobré ju rozbíjať a vytvárať – nové cirkvi?! Veď čo cirkev povie, to platí, lebo je jasne napísané v 1 Tim 3,15, že cirkev je stĺpom a oporou pravdy.

Len v katolíckej cirkvi je možná spása, načo Luther a ďalší nasledovníci sa odtrhli od cirkvi, čím sa odtrhli od spásy?!

Keď som chodil na tradičné omše, nič iné som nepočul, iba že cirkev je matka, cirkev je svätá napriek mnohým chybám, bez cirkvi sme bludári. Hovorím tomu – nedeľné vymývanie mozgov, pretože tieto témy z evanjelií, sú pripravené výhradne na nedele, ostatné menej podstatné veci sú v čítaniach omší v týždni, kedy ľudia do kostola okrem dôchodcov nechodievajú.

Ak stretnete katolíka, nebude vedieť vôbec nič  o spasení z milosti, len z viery, nebude vedieť, že niečo také je nosným pilierom Pavlovho evanjelia, ale čo bude dookola omieľať je to, že Ježiš dal kľúče Petrovi a urobil ho hlavou cirkvi, aby sa tým dokázalo pápežstvo, ako hlavný rys pravej Kristovej cirkvi. Ak pôjdeme do Písma a učenia ranných otcov, nič také tam nenájdeme – ale to je téma iným smerom.

Ako katolík som vytrhával som na obranu mnohé state z toho, čo reformátori napísali a prekrútil ich tak, aby sa potešilo katolícke srdce. Ako napríklad – Luther ľutuje, že odišiel od cirkvi, Melanchton – hlavný teológ vyznania viery sa sťažuje, že je nejednota v nových zboroch. Hovorí sa príbeh, kde jeden z reformátorov odrádza svoju matku, aby neodišla nikdy od katolíkov – podnes sú dve verzie – že to hovoril Luther svojej matke, alebo Melanchton svojej.

K tomu množstvo povier a zjavení, ako sú protestanti v pekle, ako sa jedna nábožná žienka modlila pred evanjelickým kostolom a nejaký ,,anjel” jej povedal, že nech sa tam nemodlí, lebo zakladateľ tejto cirkvi je v pekle. Podobných hlúpostí na odplašenie katolíkov k tomu, aby mali strach opustiť cirkev, ktorá stratila poverenie cirkvi od Krista, je mnoho, vrátane samovraždy Luthera.

Stredovek bol v rukách katolíckej cirkvi v Európe – to sa nedá poprieť. Ak by katolícka cirkev učila správne učenie, evanjelium, ktoré kázal Pavol a kto by kázal iné evanjelium – nech je prekliaty – bolo by to všetko v poriadku. Ale stredoveká cirkev prakticky evanjelium nepoznala a keď aj započula evanjelium tak, ako ho biblia vykladá, okamžite ho preklínala.

Jadro evanjelia je totiž:

1. Spása je z milosti.

Boh sa zľutoval nad padlým človekom, ktorý nemá šancu na svoju spásu a poslal Ježiša Krista, aby odžil spravodlivý život za hriešneho človeka, aby zomrel na kríži – miesto hriešneho človeka, že hriešnemu človekovi pripravil cestu spasenia – aby hriešny človek mohol žiť. Zásluha Ježiša 100% – človeka 0%. Ak by toto Boh neurobil, všetci ľudia skončia v pekle, vrátane tých ľudkov, ktorí boli hriešni ako uhol, ktorým sa hovorí u katolíkov – Svätí – a ktorí sú v katolíckej cirkvi vysoko obdivovaní. Pavol píše – spasenie je z viery, bez skutkov, aby sa nikto nechválil.

Ak je spása z milosti Božej, pretože nikto nemá nárok na spasenie, ale Boh sa zľutoval a dal spásu – vložil do nej podmienku. Tou podmienkou spásy je VIERA. Preto bod dva, ktorý je jadrom evanjelia hovorí:

2. Spasenie je z viery!

Z akej viery, prečo z viery, čo za vieru? Z viery v Božieho Syna. Verím v Ježiša a som spasený. To je podmienkou milosti, aby človek uveril. Ale tu je malý problém. Boh žiada nielen veriť, že existuje Boh, že poslal svojho Syna na svet – veď to dobre vie aj diabol. Ale Boh požaduje, aby každý uveril v Jeho Syna preto, lebo Ježiš sa stal dokonalou obeťou, obetným baránkom, ktorý sňal hriechy svojho ľudu. Viera v Krista, čoby dokonalého baránka, na ktorého hlavu položíme vo viere ruky, ako ich pokladali židia na zviera a zabitie tohto zvieraťa. Obeta zvieraťa načas a nedokonale očistila žida od hriechov – my, ktorí máme ruky na hlave Krista, čoby obetného baránka, nás očisťuje jeho krv – dokonale.

Keď Egyptom kráčal Anjel Zhubca, zabil každého, okrem toho – kto mal natreté veraje dverí krvou bezchybného baránka. Tak Boh v novej zmluve dáva spásu tým, ktorí veria v zástupnosť Krista za seba, ktorý sa stal baránkom Božím, bezchybným, ktorého krv vyliata na Golgote, dokonale očistila raz a navždy tých, ktorí uverili v túto zástupnosť. Tu nie je miesto pre ľudské výkony.

Tu by mala byť namieste otázka od cirkvi – veríte, že Kristova krv, ktorú Ježiš vylial na Golgote, sňala všetky vaše hriechy a Anjel Zhubca vás obíde? Veríte, že Boh vám dáva skrze takúto vieru večný život? Keď prídete na súd, nemusíte sa strachovať, lebo máte vieru v Baránkovu krv, kde Boh, ako zhubca bezbožných, vás skrze vieru v Krista prehliadne a pôjdete do nebeskej vlasti? Veríte?!

Ale vy poviete – skutky, musíme konať veľa skutkov. Nie! Spasenie je z viery. Ak pravo uveríte v Krista, skutky prídu samé. Neexistuje človek, vrátane apoštolov, vrátane Pavla, ktorý by nepáchal mnohé hriechy aj potom, ako uveril. Pavol sa bičoval, pretože mal zodpovednosť za ľudí, ktorým kázal evanjelium a preto chcel vyhrať nad telom – ale to nikdy reálne nedokázal. Vydal mnohé poučenia, mnohé napomenutia, ktoré sám nedokázal dodržať. Ale na konci života prehlásil – vieru som zachoval. Toto je to podstatné – viera v Krista, nie svoje napínanie síl.

Ak uveríte v Krista a vydáte mu svoje srdce, svoju dušu a telo – On si vás použije tak ako On chce. Vy sa budete porovnávať s inými a poviete si – nie som taký ako tamtem, nie som ako ten svätý, nie som ako ten kazateľ, ktorý určite žil sväto – nikto nežil sväto! Ani tí najväčší svätci, ktorí sa vykresľujú ako nadľudia – nežili sväto – v ich srdci bolo to isté, čo aj vo vašom – smilstvo, nečistota, závisť, nenávisť, zloba.

Pre katolíkov – Páter Pio, farár z Arsu, Katarína Sienská, František z Assisi – boli rovnako hriešni a odporní Bohu, ako ste vy sami. Ale vďaka Bohu  ktorý si ich použil – sa javia ako výnimočné bytosti. Nie zo svojich skutkov – ale z viery! Zo svojich skutkov sú iba odporní ľudia a hriešnici, ako každý jeden z vás. Iba Boh je čistý, krásny, svätý a iba On dáva milosť – týmto ľuďom možno väčšiu – aby priviedli ľudí k viere Krista.

Tretia pravda evanjelia teda znie:

3. Spása len skrze Krista.

Tu nie je o čom debatovať. Kristus je Boh. Ak k nemu niekto prirovnáva osoby ako Buddha, Krišna, Tao, Mohamed – títo všetci sú zahrabaní v zemi na deň súdny. Ale Kristus sedí po pravici Boha Otca a bude ich súdiť.

Alebo inak – Ježiš Kristus čoby Boh, všetkých týchto zakladateľov iných náboženstiev, je Tvorcom – Ježiš stvoril Buddhu, Mohameda, Krišnu. Výstrelok Jána Pavla II. a jeho nástupcov na pápežskom kresle – je absolútnym nepochopením toho, kto Boh je!

Kristus je jedinou bránou, cestou, dverami ku kráľovstvu Božiemu. Katolíci budú v túto nedeľu sláviť sviatok Krista Kráľa.

Raz v roku.

Veriaci tento sviatok musia mať každý deň v roku – Kristus je kráľom neba i zeme. No Jeho kráľovstvo, ako sám o ňom hovoril, že nie je z tohto sveta – je kráľovstvom, kde On – Ježiš – je kráľom pre tých, ktorí v Neho dúfajú a utiekajú sa k Nemu. Bez prostredníkov, bez povier, bez zjavenkárov. Jediným prostredníkom medzi Bohom a človekom je Ježiš Kristus. Bodka. Nič medzi tým nie je, nebolo a nebude. Ak sa niečo javí, že je medzi Bohom a človekom okrem Krista, je to heréza, blud – dnešným jazykom – konšpirácia.

Poslednou – štvrtou – pravdou evanjelia je to, že Božie slovo, ktoré je zapísané v biblii, v písme svätom, je jediným a absolútnym meradlom viery.

V tradičnej katolíckej omši sa vždy na konci cituje Jánovo evanjelium, kde sa číta – Slovo stalo telom. Ľudia si dokonca k tomu pokľaknú keď sa to povie, ale absolútne nechápu podstatu. Boh stvoril tento svet slovom – povedal a stalo sa. Boh prehovoril svoje posledné Slovo – teda – cez svojho Syna – Slovo – ktoré sa stalo telom – Ježišom Kristom. Tu je posledné slovo Boha, cez Krista, jeho učenie a učenie Apoštolov, ktoré je všetko zapísané v Písme. Iné Slovo Boh už svetu nedal. Písmo skôr varuje, že prídu znamenia, divy, zázraky, zjavenia – ale v tie neverte! Boh dal svoju záveť cez Krista, Slovo – Božie slovo, ktoré nielenže stvorilo svet, ale aj evanjelium, život, večný život. Preto je Písmo plne dostatočné k spaseniu, lebo je to Slovo samotného Boha, ktorým je Kristus.

Takže tieto 4 podstatné veci prišli v čase stredoveku, kedy cirkev evanjelium stratila. Evanjelium ktoré malo potešovať úbohé duše, bolo pretvorené na mocenské ciele, peniaze za odpustky, vplyv cirkvi vo svete. Ale Boh dal katolíckej cirkvi šancu – koncil – Tridentský koncil. Ako dopadol? Všetky tieto základné piliere evanjelia preklial! Dá sa o tejto cirkvi povedať, že je vôbec cirkvou? Sotva! Kto sa postaví proti slovu Boha, nech sa začíta do písma, ako dopadne a táto cirkev, ktorá stratila úlohu a poslanie cirkvi, sa nájde v Božom slove, ako vinica, ktorá je rozdupaná divou zverou.

Ale čo tie krásne obrady, spevy, rúcha, atmosféra. Ako toto Luther mohol opustiť? Pamätajme na Evu, ako ju had chytil v raji. Ponúka jej krásu ovocia na strome a Eve sa toto ovocie zapáči a vbehne do predstáv, aké to je, keď ho odtrhne, ovonia, odhryzne, ochutná. Diabol veľmi dobre vie, že najsilnejší je útok na zmysly.

Jeden tradičný farár mal kázeň, kde posmeškoval kalvínov preto, lebo nemajú v kostole výzdobu. Nuž, ani židia nemali a nemajú v chráme výzdobu, lebo Boh si nepotrpí na takéto povrchnosti. Tá výzdoba, krása a spev, nie je vpravde pre Boha – ale pre človeka! Je to oslava človeka, ktorý sa chvastá tým, aký krásny kostol postavil (väčšina kostolov je postavených slobodomurármi, ktorí do nich vložili svoje symboly nenávisti voči katolíckej cirkvi), aké má krásne spevy, aké krásne rúcha, aký krásny obrad. Je to útok na zmysly podobne tak, ako útočil diabol v raji na Evine oči a ona podlieha.

Židia mali honosné bohoslužby, mali krásne rúcha, robili si strapce na odeve ako píše písmo, pri bohoslužbách sa ani nedýchalo a židia milovali svoj chrám a tieto obrady. Ale mali vieru? Absolútne nie! Iba zopár jedincov, ktorých si Boh vyvolil.

No našim prameňom viery je Božie slovo, ktoré odhaľuje podvody akými sú zjavenia, vonkajšia krása, lákanie vonkajšieho sveta.

Stredovek bol postavený na tom vonkajšom – krása, pompéznosť, obradnosť. Ale zabudla nato, čo jej Pán hovorí – ste ako obielené hroby – zvonku krásne, zvnútra plné hniloby.

Akoby sa Písmo opakovalo. Akoby sa opakovali dejiny Izraela a cirkvi katolíckej. Obe tieto združenia odpadli od Boha a pod rúškom náboženstva viery v pravého Boha, ktorého nechceli ani počúvať, ani poznať – si vytvorili svoju vieru bez Boha a bez Krista, čoby Slovo Božie. Aj keď na prvý pohľad sa môže zdať, že to nie je pravda, veď Ježiš sa spomína v modlitbách a liturgii, v praxi je Ježiš nepotrebný.

Je tu silná mariánska úcta, úcta k svätcom a hlavne viera v zjavenia. Keď sa človek opýta tradičného farára čo má robiť vo svojej viere – dostane odpoveď – zverte sa Panne Márii – zvlášť z Fatimy. Fatima sa stala rovnakým symbolom falošnej viery, ako sa ním stali v iných sektách konce sveta, predpokladané na určité roky. Ale toto si nechám až na rok 2018.

Luther chcel obnovu cirkev zvnútra rovnako ako mnohí jeho predchodcovia. Po čítaní Božieho slova prišiel na strašný stav, ktorý sa v cirkvi deje. Cirkev neslúži Kristovi, ale slúži sama sebe! Ale ako pretvoriť niekoho, kto slúži sám sebe na takého, ktorý začne slúžiť Bohu?

Luther objavil staré dobré evanjelium, ktoré zastával Augustín, ktoré bolo tak nepopulárne a odporné v očiach diabla. Preto diabol krok za krokom zbavil katolícku cirkev evanjelia, ktorá ho napokon prekliala. Ale Boh svoje evanjelium nezničil.

Aj keď je pravdou, že protestanti sa hašteria na mnohých otázkach, jednota zostala na týchto 4 princípoch – len milosť, viera, Kristus a Písmo. Tu sa končia všetky rozbroje a nastáva súlad. Naproti tomu, katolícka cirkev si hovorí, že je jednotná, vo viere je to hrôza a des. Jednotnosť zabezbečujú sviatosti a vybrané katolícke dogmy, hlavne pápež a jednota s ním.

Katolícka cirkev dostala v stredoveku od Boha možnosť, aby sa opäť stala lídrom a cirkvou Božou potom, ako sa ľudia dostali verejne k Písmu. Katolícka cirkev mala možnosť, aby sa vrátila k učeniu Augustína a ďalších kresťanov z jej radov. Ale táto cirkev sa vzpriečila evanjeliu Boha skrze milosť a tým samú seba diskvalifikovala zo spásy napriek tomu, že omieľa dlhotrvajúcu platňu – mimo cirkev katolícku nie je spása.

Ku štyrom piliera evanjelia prišli ešte otázky o milosti, ktorú udeľuje Boh – témy vyvolenia. Toto katolíci neprijali už ani z pera Augustína, nieto ešte potom. Prišli ďalšie témy ohľadom evanjelia ako napríklad – kňazi, odpustenie hriechov, celibát atď.

Ľudia dnešného veku nie sú hlupáci, i keď sa tak niekedy vykresľujú. Ľudia túžia po viere, po pravej viere. Túžia po Bohu, lebo On im to vložil do srdca. A nenachádzajú to v tradičných cirkvách. Boh ale každú svoju ovečku privedie tam, kam On sám chce.

Žiť s neustálym pocitom, že som niečo zlé vykonal a nie som dobrý pre Boha, musím sa rýchlo spovedať kňazovi, ktorý nemá v pravde oprávnenie vziať hriechje viera veľmi neutešená. Dokladom tejto neutešenej viery je neustále padanie do tých istých hriechov a neustály strach či bude človek spasený. Život je krátky, ubieha rýchlo a človek takejto viery sa desí, či dosť toho pre Boha urobil. Odpoveď je jednoduchá – neurobil!

Len viera skrze Krista odpúšťa hriechy a dáva bojazlivej duši istotu a nádej. Prestrašenému svedomiu, ktoré citlivo reaguje na hriech, nedá zadosťučinenie nič – okrem Krista, ktorý za človeka na kríži zomieral.

Všetky ľudské výkony a snaženia vyšli nazmar – keď raz na poslednom súde uvidíme srdce a pohnútky človeka, ktorého považujeme za svätého, aký bol vo svojom jadre zločinec – zostaneme sklamaní a podvedení.

Len v Kristovi máme pokoj s Bohom, iba On je jediným prostredníkom medzi Bohom a človekom. Iba skrze Neho máme odpustenie hriechov. Iba On je kňazom a Veľkňazom. Iba skrze Jeho obetu existuje zmierenie ľudí a Boha.

Toto bol odkaz skrze reformáciu. Toto bol odkaz ďalším generáciám – spasení ste z viery, ako to hovorí Pavol žalárnikovi. Svet vás bude preklínať – vrátane katolíkov, ktorí sa zo svetom spolčili, svet vás bude vás nenávidieť, ohovárať, haniť – vy ste v službách svojho Pána Ježiša Krista – čo vás je potom?!

A potom si poviete – OK – spasený som skrze vieru a teraz môžem hrešiť – Pavol píše – nemôžeš. Svedomie človeka ktorý uveril, je veľmi háklivé k hriechu.

Táto duša keď zhreší, bude skľúčená a zranená, lebo urazila svojho Boha a Jeho Syna Spasteľa. Preto Pavol sa pýta – budeme po uverení ešte hrešiť? Absolútne nie! Napriek tomu, človek bude do hriechov padať aj ďalej. Ale bude bojovať, umŕtvovať svoje telo a žiť sväto pokiaľ to vie. No toto nie je podstatou spásy – podstata spásy je vo viere – kto uverí a dá sa pokrstiť – bude spasený…

Ján píše, že ak zhrešíme, máme prímluvcu u Boha, Krista Ježiša, k Nemu sa máme obracať.

Ďakujeme ti Pane za opätovné odhalenie kresťanských právd, ktoré si hlásal cez Apoštolov, ktoré však cirkev veľmi rýchlo stratila. Veď kto je Pánom nad dejinami, ak nie Ty?! Preto ti ďakujeme za to, že si znovu daroval cirkvi pravé evanjelium ktoré bolo stratené, skrze – milosť, vieru, Krista a Písmo…

Pýtaš sa, čo je to cirkev? Je to duchovný kostol, stavba, ktorá je vystavaná z kameňov – veriacich – ktorí ju tvoria. Jej Pánom a hlavou je Kristus. Táto stavba je svätá, pretože v Kristovi je bez hriechu. Preto ju brány pekla nikdy nepremôžu.

Naproti tomu viditeľné cirkvi nie sú sväté, sú premožené peklom, sú plné hriechu a neprávostí. Sú tu nato, aby hlásali Božie slovo, aby tí, ktorí uveria, sa stali kameňom nie viditeľnej cirkvi či denominácie, ale cirkvi Kristovej, Jeho nevesty. Kristus si príde po svoju nevestu, ale určite si nepríde pre nevestu, ktorá je celá špinavá na bielych šatoch. Katolíci hovoria – je tu veľa hriechov v cirkvi, ale napriek tomu je cirkev svätá. To je protimluv! Kristova cirkev nemá ani len čierny chlp na svojich šatách. Prečo? Lebo nie je z tohto sveta, ale je draho vykúpená Kristovou krvou, preto je svätá a nepoškvrnená. Do ktorej cirkvi patríš ty?

Cirkev veľmi rýchlo zabudla na evanjelium len z milosti, skrze vieru, skrze Krista a skrze Písmo. Ešte ranní otcovia viery sa týchto zásad držali, ale už sami boli ovplyvnení učeniami, ktoré odvracali zrak od základov kresťanskej viery. Tak nie je divu, že kresťanstvo stratilo svoje pravdy a neskorší učitelia cirkvi, už vôbec o milosti, viere, Kristovi a Písme nehovoria. Diabol si mädlil ruky. Podaril sa mu extra kúsok. Sila rannej cirkvi, ktorú tak nenávidel, ktorá stála na základných pilieroch viery, bola diablom oslabená v momente, kedy sa prestali tieto kresťanské pravdy vyučovať.

Čo nám zostane z kresťanstva, keď sa vzdáme týchto 4 pilierov viery? Iba obrady, nech akokoľvek krásne, honba za skutkami, behanie a hľadanie pravej viery, ktorej sa nám nedostáva, viera v zjavenia, túžba k tomu, aby sa samotnému človekovi niekto zjavil, viera v pohanské praktiky, kde sa modlitba stáva zaklínadlom, ruženec odvracia zlo, keď je zavesený na okne čelného skla auta. Zostane nám chabé náboženstvo, s jeho povinnými úkonmi, zostanú nám nešťastní kresťania, ktorí plačú, sťažujú sa, vyplakávajú, sú horší ako pohania. Zostanú nám zlomení ľudia, ktorí sa budú triasť do poslednej hodiny života, či ich Kristus prijme a tak v hodine smrti pozvú všetkých duchovných, anjelov, svätých a Matku Ježiša. Tak úbohá viera, tak úbohé náboženstvo. Kristus, čoby kňaz a prostredník, je niekde zabudnutý ako nepotrebný tovar, alebo zlý Sudca, ktorý ako esesák ukazuje prstom – ty choď naľavo do pekla, ty napravo do neba. Kam ma tento Sudca pošle? Musím vykonať veľa veľa záslužných skutkov, aby ma poslal do neba. To nie je viera, to je náboženstvo – buddhizmus, hinduizmus, islam.

Naša viera nie je náboženstvom, naša viera je pravdou. My máme iba jedno zasľúbenie a to nám stačí:

Istota spasenia veriacich – A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Rim 5:1

Boh je môj Otec, je môj nebeský Ocko. Keď spadnem v hriechu, viem že som Otca urazil, že som sklamal Ježiša, ktorý vyplatil môj hriech na Golgote – zlomený prídem k Otcovi a v mene Krista mu vyznám svoj hriech a prosím o pomoc, aby som do neho viac nespadol. Viem že som zhrešil, ale Boh je stále mojim Otcom. Tá pozemská časť mojej osobnosti mi nahovára, aby som odišiel od Otca, aby som sa stal slobodným bez Boha – ale ja viem, že môj Otec ma čaká a ja aj keď zlomený, prídem ku Nemu. Prečo? Lebo verím, lebo viem, lebo získavam istotu, že Ježiš ktorý za mňa vyplatil všetky moje pády do posledného, stojí vedľa mňa, ako môj Boh, môj Obhajca, môj Právnik, môj Brat. Idem sa prepadnúť od hanby, pretože nielenže som urazil môjho Otca nebeského, ale som sklamal aj svojho brata – Krista. Sú to skľúčené okamžiky, ale Otec mi odpúšťa skrze vieru v Syna. Mám pokoj s Bohom Otcom a viem, že budem privedený do neba, nech sa aj celé peklo bude stavať proti, v hodine mojej smrti.

Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. Rim 6:23

Vďaka Pane za evanjelium milosti, vďaka, že si nám otvoril oči a my sme uverili, že ty si Kristus, Syn Boha živého…

Amen…