Toto je deň, ktorý učinil Hospodin: jasajme a radujme sa v ňom! Ó Hospodine, pomáhaj! Ó Hospodine, popraj zdaru! Požehnaný, kto prichádza v mene Hospodinovom! Požehnávame vás z domu Hospodinovho. Hospodin je Boh, On nás osvietil. Priviažte obeť povrazmi o rohy oltára! Ty si môj Boh, Tebe ďakujem; Bože môj, chcem Ťa vyvyšovať. Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý; lebo naveky trvá Jeho milosť! Ž 118:24-29

Táto stať zo žalmov, sa čítavala za dávnych čias v cirkvi, na prvej nedele adventnej. Advent – príchod Pána, ukazuje na blízkosť Boha medzi ľuďmi. Až takú blízkosť, že sa Boha môžeme dotýkať, zhovárať sa s ním, nechať sa Ním uzdraviť, modliť sa spolu s Ním.

Je doba temna, absolútnej tmy. Nie tej fyzickej. V reálnom svete Boh dáva ľuďom slnko, svetlo, milosti života, mnohým ľuďom milosť – dlhého života, života bez vážnych chorôb, so zabezpečením, so strechou nad hlavou a plnými stolmi. Rímska ríša v tomto období prekvitá, ľudia majú vďaka Bohu všetko, čo im hrdlo ráči. Rímska ríša, ktorá bola akoby pokračovateľom Egypta, kde sa egyptská hojnosť prenáša do Ríma. Ale je tu tma. Duchovná tma. Ľudia vedia zo svojho svedomia, ktoré im Boh vložil do srdca, čo je dobré, čo majú konať, ako majú žiť – ale hriech zničil aj svedomie človeka, ktoré hriech ľahko prevalcuje.

Je doba temna. Ľudia tušia, že existuje ničo nad nimi a tak si vytvárajú vlastné náboženstvá, kde existuje akýsi boh, alebo bohovia. Buď títo bohovia sú tak krutí a nemilosrdní, že im treba obetovať, ak je treba vlastné deti, ženy, či mužov – alebo sú tu bohovia, bôžikovia, ktorí sú výtvorom ľudskej mysle a títo bôžikovia skôr slúžia ľuďom, ako ľudia im.

Ale má prísť deň – deň svetla. Predpovedajú tento deň proroci i žalmy a aj v tomto žalme sa toto hovorí:

Toto je deň, ktorý učinil Hospodin.

Čo je to za deň? Je to deň, kedy temným srdciam zažiari svetlo pravdy – skutočnej pravdy. Nie náboženských úkonov, odriekaní naučených modlitieb, pobožností a spásy z vlastných síl. Je to deň, kedy Boh príde do nášho sveta a života.

Ale ako? To je otázka. My keby sme boli Bohom, poslali by sme Ježiša na svet ako supermana. Spadol by z nebies priamo k nám, ako v tom detskom filme – spadla z oblakov, kde akási Majka prišla z planéty Gurun.

Takto by sa podľa nás zjavil hrdina, veľký mocný, svalnatý, krásny, s hustými vlasmi, bez akejkoľvek fyzickej nedokonalosti. Diablo-bijec, s mečom ostrým ako britva, ktorý by celé Rímske vojsko zničil jediným švihnutím obojručáku, ktorý nesie meno – ohnivý nebeský kladivohrom.

Takto nejako čakali Izraelci Spasiteľa, ktorý bude väčší ako ich mocný kráľ Dávid, čo spojil Izrael pod jednu vlajku a bol postrachom pre okolité národy. No Izraelci písmo predsa len poznali a tak vedeli, že sa Spasiteľ narodí ako človek. Z Panny.

A tu zase môžeme blúzniť, ako blúznili mnohí gnostickí pisatelia. Tí rozprávali o Ježišovi legendy. Keď bol malým chlapcom, z hliny si urobil vtáčika, vdýchol do neho život a pustil ho lietať. Takto sa vraj hrával ako chlapec.

Koľkí kresťania majú radi takéto blúznenia, príbehy, ktoré sú mimo písmo. Nejaká žena napísala knihy o tom, že sa jej zjavilo evanjelium a opisovala udalosti, ako to prebehlo s Ježišom a Máriou, Jozefom – výplody fantázie. Ľudia takéto príbehy milujú a tak nie je sa čo diviť, že takéto a podobné knihy idú na dračku. Ale čítať Písmo – zdroj viery, to už je ťažšie, ak nie nemožné.

Spasiteľ sa narodí, bude burácať nebo, padať skaly. Všetci ľudia budú pred ním padať na zem, narodí sa v honosnom zámku, hrade, alebo v samotnom chráme a to bohatým rodičom, s vysokým postavením. Už ako batoľa bude konať divy a zázraky, unesie meč samotného Goliáša, ktorý bol ukrutne ťažký a Izrael ho uchoval vďaka Dávidovi.

Tu musím sklamať mnohých ľudí – všetko sú to rozprávky. Boh takto na svet neprišiel. On sa narodil na okraji spoločnosti, za hradbami mestečka, v chlieve. Narodil sa nie bohatým rodičom, ktorí mali zlata toľko, že si mohli dovoliť kúpiť celý Izrael, ale chudobným ľuďom, ktorí na obriezku priniesli dvoch vtáčikov, čo bolo vtedy znamením najchudobnejších ľudí. Nenarodil sa ako krásavec, ako silák, ako mocnár, ako Herkules – ale bol bežným človekom, nie pekným, jednoducho priemerným – nič moc.

Človek nie z horných sto, nie bohatý, nie pekný, nie mocný, nemal školy, nemal postavenie. Všetko čo tento svet uznáva a zvelebuje, Spasiteľ nemal! Izaiáš to zhrnul presne vo svojom verši:

Nemal postavu ani dôstojnosť, aby sme ho obdivovali, ani výzor, aby sme po ňom túžili. Iz 53:2

Boh aby pokoril svet, poslal na svet Syna, ktorý nemal žiadne znaky tohto sveta. Pavol o Ňom napísal:

Vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, Flp 2:7

Boh sa zjavil ako človek, ako dieťa, narodil sa mame – Márii, pil mlieko a bol na nerozoznanie od ostatných detí. Bol tak dobre ukrytý aj duchovnej sfére, že sám diabol mal pochybnosti, či je toto ten Mesiáš, ktorého Boh predpovedal. Keby diabol bol naisto vedel, kto tento Spasiteľ naozaj je, bránil by zubami – nechtami Jeho ukrižovanie – pretože tam prehral. Ale diabol sa tešil, že tohto samozvanca odstráni na kríži a bude mať pokoj – no až smrťou Spasiteľa pochopil, že pomohol sám svojmu zavrhnutiu.

Ježiš… Ten Spasiteľ sa volá Ježiš… Neexistuje iný Spasiteľ, neexistuje iná cesta do neba – len Ježiš… Neexistuje iné meno pod slnkom, v ktorom by sme mohli dôjsť ku spáse – len meno Ježiš

Ježiš je svetlom pre tento svet. Nie fyzickým – ale duchovným. V temnote zažiarilo svetlo – krásne svetlo, ktoré tma nemôže pohltiť, čo by bolo proti fyzickým zákonom. On – Ježiš Kristus, Spasiteľ, Mesiáš, Pomazaný – je svetlom pre naše životy a naše srdcia. Pavol napísal:

Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnosti zažiari svetlo! – zažiaril v našich srdciach, aby svietilo poznanie slávy Božej v tvári Kristovej. 2Kor 4:6

Ale čo sa nestalo? Prišiel Spasiteľ ľudí – medzi ľudí. Ale ľudia ho nenávideli. Chápete to?

Keby ste boli v žalári, odsúdení na smrť a prišiel by pre vás vysloboditeľ – čo by ste robili? Tešili sa z neho, radovali sa z vykúpenia od tohto žalára. Bolo by nepochopiteľné, keby ste sa na svojho záchrancu vrhli a z celej sily ho chceli zabiť. Poviete si – toto sa nemôže stať, to by len blázon urobil. Ale ten príbeh je o nás. Ježiš prišiel aby nás zachránil a my sme sa na Neho vrhli a pribili ho na kríž. Každý jeden! Neexistuje výnimka! A tak Ján v refréne svojho evanjelia píše:

Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Jn 1:11

Sám Ježiš hovorí v podobenstve vetu, ktorá toto presne vystihuje:

Ale občania ho nenávideli a poslali za ním posolstvo s odkazom: Nechceme, aby tento kraľoval nad nami. Lk 19:14

Toto Jeho slovo sa presne naplnilo – Izraeliti kričali – preč s Ním, nechceme, aby Tento nad nami panoval!

Ako je to v dnešných cirkvách? Nie podobne? Ježiš sem, Ježiš tam, vianočný Ježiško, malý Ježiško – ale Ježiš Spasiteľ, vykupiteľ, svetlo – takého nechceme – preč s Ním! Nechceme aby Tento Ježiš nad nami panoval! My si vytvoríme ľudskú štruktúru a miesto Ježiša si budeme voliť pápeža, alebo patriarchu. Preč s Ježišom, ktorý bude na konci vekov súdiť svet.

Svetlo je úmyselne zakrývané. Nesmie toto svetlo svietiť. Kresťania nesmú vydávať svedectvo o Pánovi inovercom – veď sme všetci bratia. Sem sme sa až dostali. Medzi-náboženské dialógy. Ale čo sa dá iného čakať od náboženstiev? Len že sa budú spájať. Ale Kristus nezaložil náboženstvo. On prišiel, aby vydal Pravde svedectvo:

Ježiš povedal: Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas. Jn 18:37

Svetlo prišlo na svet a svet Ho neprijal. A prečo? Lebo si ľudia o sebe namýšľajú, akí sú skvelí a dobrí. Zvlášť v cirkvách – nie je nad nás, sme dobrými, poctivými, morálnymi ľuďmi. Ale to nestačí. Už vôbec nie na nebo!

Ján to krásne zhrnul a platí to na každého človeka, prečo Ježiša nechcú prijať:

A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Jn 3:19

Skutky ľudí sú zlé, zlé a zlé. Ale oni tvrdia – naše skutky sú dobré. Navonok aj možno u niektorých sa tak môže zdať – ale mnoho vecí konajú v tme, kde ich iný človek nevidí. No svetlo – Kristus – osvetľuje každý skutok a je jedno či je konaný vo svetle pred ľuďmi, alebo v temnote, kde sa človek nazdáva, že je sám a nikto ho nevidí. Ak k tomu ešte pridáme skazené srdce človeka, ktoré v tajnosti nenávidí, závidí, opovrhuje, povyšuje sa, je smilné a premieta si nemravnosti – máme tu zlého, odporného človeka, ktorý vykrikuje do sveta – ja som dobrý, morálny, spravodlivý.

A tu Ježiš prichádza medzi takých, akými boli židia a svojim svetlom osvecuje ich tajné nemravné zákutia srdca a to sa im nepáči. Veď dávajú desiatky, peniaze na chrám, starajú sa o chudobných a vdovy, postia sa aj tri krát v týždni. To nestačí na nebo. Je to málo. Boh vyžaduje oveľa viac – Boh chce človeka bez jedinej viny, bez jediného hriechu.

A nemysli si, že niekde po smrti sa očistíš nejakým očistcom. Iba v živote máš čas milosti, smrťou ti milosť skončila. Ak neveríš, prečítaj si podobenstvo o Lazarovi a Boháčovi – kde sa títo dvaja hneď v okamžiku smrti ocitli.

Ježiš čoby svetlo prišiel na svet a svet ho neprijal, lebo ležal v temnote, v ktorej mal záľubu.

Ako potkani. Žijú si v temnote svojho smradľavého kanála a tu príde svetlo. Čo urobia? Zalezú do dier. Nájde sa nejaký potkan, ktorý by išiel ku svetlu? Bol by blázon! On miluje temnotu, tmu, zápach. Ako v rozprávke o Shrekovi, ktorý sa umýval blatom.

Písmo sa pýta – môže sa stať sviňa čistou? Hneď ako ju vykúpete, vrhne sa do najväčšieho blata a výkalov. Toto je človek – nech sa páči – bez príkras.

Ale je tu Ježiš. Načo?

Aby naše hriechy nielen sňal, ale aby nám dal svoju spravodlivosť. On za nás odžil život, ktorý sme my nedokázali odžiť a túto Jeho spravodlivosť nám pripísal ako keby bola naša.

Tie hlúposti, že ak budeme konať skutky, ak sa budeme posväcovať do krvi, tak prídeme do neba. Ak sme nevykonali dostatočné množstvo dobrých skutkov a nežili ako svätci – očistíme sa po smrti. Absolútne nepochopenie a pošľapanie evanjelia!

Ten svätec konal také skutky, tá svätica sa tak a onak obetovala, títo ľudia konali nadľudské veci a Boh sa na nich preto pozeral s obľubou. Toto nie je evanjelium. Ja mám inú vec! Spravodlivosť v Kristovi. Kristus vzal môj život a vymenil ho za svoj. Som taký istý svätec ako sám Ježiš, lebo mám Jeho spravodlivosť. Ktorý iný svätec by sa mohol so mnou zrovnať? Všetky tie skutky, ktoré ľudia konali aby si zaslúžili nebo, sú iba odpadkami. Ako sa teda dostaneš do neba? Že budeš ako Ježiš. Ako budeš ako Ježiš? Že vierou uveríš v Neho a bude ti pripočítaná Jeho spravodlivosť.

Budeš bez chyby, bez hriechu, bez jedinej viny. Toto už evanjelium je – tamto je náboženstvo. Toto je dobrá správa – tamto je zlá správa, kde nejakými skutkami sa máme spasiť a my vidíme, že to nijako nejde a tak sa bojíme posledného dňa nášho života. Ale ty musíš byť ako Ježiš. Len tak ťa Boh prijme. Nie sa očisťovať tu a potom niekde tam a nakoniec budeš čistý. To ani Ježiša nepotrebuješ. Vystačíš si sám – so svojou sebeckou a egoistickou vierou. Iba čo sa oklameš, že večera Pánova je posilnenie na cestu viery. Ale Ježiš nie je iba posila na cestu viery – Ježiš je cesta! On je jediná cesta a ak sme v Ňom – sme na tejto ceste.

Kristus už všetko vykonal – raz, navždy, na Golgote! Roztrhla sa opona – koniec chrámu a obetnému systému. Ježiš zvolal – dokonané je! Spása je zavŕšená. Spása je zdarma, bez skutkov, z viery. Lebo to svetlo neprišlo len nato, aby svietilo, ale prišlo aj nato, aby ukázalo lásku k nám tak, že urobí skutok nad skutok – postaví sa na naše miesto, miesto nás a nechá dopadnúť Boží hnev na svoju hlavu miesto mňa a teba.

Ale uver, vyznaj že si zlý hriešnik, že potrebuješ spasenie a sám v sebe ho nemáš, ani mať nijako nemôžeš!

Až keď prídeš až sem, prídu skutky – z viery, z vďaky. Tu musíš uchopiť svoje vyvolenie a kráčať za Pánom v radosti, že si zachránený – nie že budeš zachránený.

Ak veríš, že raz budeš zachránený, konáš skutky pre svoju záchranu a to ti je k ničomu. Ale ak veríš že už si zachránený, konáš skutky z vďaky. V tom je zásadný rozdiel.

Svetlo prišlo na svet a my slávime prvú adventnú nedeľu. To ešte nie je narodenie. To je príprava. To je očakávanie. Očakávanie Pána. Advent. Ježiš prichádza v tichosti a nenápadne. Ani nespozoruješ že prišiel. O tom nabudúce…

Amen…