Na mnohých weboch sa človek stretne s niečím takým, ako cirkev budovala civilizáciu, ako by sme bez cirkvi boli niekde inde, akú významnú úlohu hrá cirkev vo svete. Katolíci, protestanti, pravoslávni – vadia sa pre márne názory. Preto poďme do Písma, Božieho slova, čo hovorí o kresťanstve. Aké je poslanie kresťanstva, čo nás učil Pán a akí falošní kresťania a cirkvi sú dnes vo svete a čo učia…

Cirkev bola vytvorená Pánom ako jedna rodina a to z dôvodu toho, aby sa cez cirkev ľudia dozvedeli evanjelium. Evanjelium ukazuje na náš hriech, na našu skazenosť a zlobu a liek na našu hriešnosť – Ježiša Krista.

Do tejto rodiny mali byť privádzaní ľudia, ktorých Boh oddelil pre seba, ktorí uverili v Krista a pracovali spoločne pre túto rodinu.

Človek bez Božieho slova je len slepec a preto má tendenciu aj samotnú vieru, ktorú Boh svetu dal, pretvoriť na mocenskú štruktúru.

Už učeníci Pána, Zebedejovi synovia, chceli sedieť po pravici a ľavici Krista. Dokonca ich matka sa za nich u Ježiša prihovára. Pán ich však zahriakol a povedal – vy neviete čo si žiadate!

Ježiš oddelil kresťanstvo od sveta tým, že malo byť sluhom, služobníkom sveta, pokorným služobníkom. Kresťanstvo nikdy nemalo vstupovať do hry o moc! Pán jasne oddelil svet a vieru, ale náboženstvo, ktoré sa odtrhlo od pravej viery, vynašlo mocenskú štruktúru, hierarchiu a začalo vládnuť svetu, postavilo sa dokonca nad kráľov. Toto nie je Ježišovo učenie, pretože on povedal:

„Králi národov panujú nad nimi, a tí, čo majú nad nimi moc, volajú sa dobrodincami. Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. Lk 22:25-26

Sám Ježiš mal moc, že by mohol zasadnúť na Izraelský trón ako kráľ, mohol byť najvyšší Veľkňaz a bývať v samotnom chráme. Ale On na sebe ukázal, čo je poslaním kresťana vo svete – slúžiť, byť posledný, nenápadný, zavrhnúť svoj čas v prospech času iných. Je to svet, ktorý vytvára kráľovstvá, vlády, parlamenty, prezidentov, pápežov – ale Kristus učí, aby sme sa naučili byť sluhami.

On sám slúžil Izraelu ako stolár, vyrábal veci z dreva. Keď prišiel jeho čas služby evanjelia, nenechal si ani len kúsok svojho času pre sebecké ciele, ale všetko obetoval službe iným. Ale nie tak, že sa posadil v chráme a VY teraz prichádzajte za mnou! On sám chodil pešo k tým, ktorí potrebovali pomoc.

Celé stáročia kresťania chodili k pápežom na audienciu, aby sa mohli pred nimi aspoň ukloniť. Kristus naopak – chodil medzi ľudí, liečil ich, pomáhal im s neduhmi, vyháňal démonov, učil ich. Aký kontrast medzi kresťanstvom a náboženstvom!

Preto sa Ježiš pýta: Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje?

Samozrejme že väčší je ten, čo sedí za stolom – tí čo obsluhujú, sú sluhovia. Ježiš ale zakončuje a vzťahuje to na seba:

A ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje. Lk 22:27

Skutočne Ježiš nám ukazuje prvotný vzor cirkvi, ako má vyzerať. Zdá sa vám, že vaše cirkvi sú na tom podobne? Že vaši kňazi, biskupi, pastori chodia medzi svoj ľud a sú ich sluhami? Sotva! Tu je prvé zakopnutie cirkvi, ktorá začína mať mocenské ciele, ako ich mali Zebedejovi synovia. Chceme vládnuť, chceme mať štruktúru, vymyslíme si kňazov, kardinálov a pápežov, ktorí miesto toho aby slúžili v tichosti, nenápadnosti, neúnavne v špinavom odeve, sa stávajú nedotknuteľnými.

Peter dáva posledné inštrukcie vo svojom liste kde píše, aby biskupi konali dobrovoľne pre Boží ľud všetko podľa Božej vôle – no dvíha prst – nie ako Páni, nie ako nadriadení, nie ako ľudia ktorí niečo znamenajú – ale ako sluhovia – poslední medzi poslednými:

Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. 1Pt 5:2-3

Pavol bol apoštol a to nie hocijaký, a predsa varuje pred tým, aby na neho hľadeli kresťania, aby z neho robili nejakého nadčloveka s postavením, ale na seba samého ukazuje ako na nikoho! Iba Kristus – hovorieva!

Veď čože je Apollo? A čo Pavol? Služobníci, prostredníctvom ktorých ste uverili, a každý taký, ako mu dal Pán. 1Kor 3:5

Pavol varuje pred niečím takým, žeby niekto kto v cirkvi vyučuje, alebo je jej údom, mal iba toto zamestnanie! On bol Pán Apoštol, vyššie nad biskupov ktorých sám ustanovoval, no nič od cirkvi nechcel – peniaze, zbierky, nechcel v cirkvi prebývať nadarmo, ale vyrábal popri svojej misijnej činnosti stany a tým sa živil! Dvíhal vysoko prst pred tými, ktorí by sa chceli priživovať a nepracovať a preto napísal:

Veď aj keď sme boli u vás, prikazovali sme vám toto: Kto nechce pracovať, nech ani neje. 2Sol 3:10

On ale nemal na mysli, že starosť o cirkev je prácou – to bola automatická činnosť kresťana. On bral prácu ako skutočnú prácu, ktorou človek zarobí peniaze a tieto potom vloží do cirkvi. Kam sa to cirkev dostala, že duchovní sú platení tým, že sú vlastne kresťania?! Každý jeden biskup by mal mať prácu, každý kňaz, každý diakon, každý pastor!

Cirkev slúžiaca až k smrti – to bolo poslanie Kristovej cirkvi. Najväčšou tragédiou bolo to, že cirkev sa spojila so svetom a stala sa Rímskym náboženstvom. Ako toto mohli vtedajší kresťania dopustiť? Vari Boh nepridával medzi ich rady denno denne nových učeníkov? Napriek prenasledovaniu, potupe, smrti mnohých kresťanov?! Stať sa v čase prenasledovania kresťanom znamenalo, vstúpiť do nebezpečenstva života. Ale práve tu rástla viera, odhodlanosť kresťanov, vzory viery, ktoré hrdo pre Krista podstúpili smrť. Koho to len napadlo, že kresťania sa spoja s Rímom?!

Keď pozeráme do listov ranných biskupov, veľa sa hovorí o ich vyvolení Bohom, čo je správne učenie. No už menej sa hovorí o viere a spáse len skrze vieru. Zdá sa, že táto hlavná Pavlova doktrína akoby zmizla. Nie je sa čo diviť. Už za čias apoštolov takto mizli kresťanské doktríny, sám Pavol tvrdo kritizuje odklon od viery, nieto ešte po 250 rokoch kresťanstva.

Spojenie Ríma a kresťanstva, cirkev stráca svoje poslanie. Už nie je slúžiacou cirkvou, ale postupne sa prebudováva na panujúcu inštitúciu s hierarchiou. Po vzoru sveta, proti slovu Krista. Cirkev odpozorovala od sveta systém, ktorý uplatnila vo svojich radoch a tak pošliapala prikázanie Ježiša.

Keď dnes počúvame ako cirkev budovala západnú civilizáciu, je to na hanbu! Výsledok tohto budovania, je dom  dnes komplet postavený a má mená – Humanizmus, liberalizmus, odklon od viery, od Krista, od základných kresťanských dogiem, klaňanie sa svetu, spolčovanie sa so svetom. Keď diabol pokúšal Ježiša, že mu dá celý svet za jednu poklonu, Ježiš zdvihol varovný prst s tým, že je NAPÍSANÉ!

Keď diabol pokúšal cirkev, aby prijala svet a určovala jeho smerovanie, veľmi rada sa chopila tejto veci. Darmo Pavol varuje:

Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?! 2Kor 6:14

Nič nepomáha. Po vzore moslimov, sa kresťanstvo šíri nielen slovom, ktorým sa šíriť má, ako jediným možným mečom, ale ono sa šíri aj skutočným mečom! Koľko krvi a obetí si vyžiadala daň, že cirkev neposlúchla Krista. No nie krvi mučeníckej, ale krvi tých, ktorí nechceli evanjelium prijať, ako keby to bolo v ich moci a nie v Božej.

Podnes moslimovia ukazujú na príbeh z križiackych ťažení, kde Európania, ktorí si neprávom hovorili kresťania, jedli malé deti! Také zvery pod rúškou kríža v tele človeka, boli vyslané do Jeruzalema. To už hraničilo s beštiálnosťou človeka, o ktorom sa ani nedá povedať, že je človekom. No nič sa im nestalo – biskup nad ich hlavami urobil kríž a všetko bolo v poriadku. Ale moslimovia na toto nezabudli a podnes to vyhadzujú Európe na oči, preto neuznávajú kresťanstvo ako vieru ľudskú, ale diablovu. Písmo sa o tom zmieňuje, že skrze skutkom, ktoré konali títo a im podobní lotri pod vlajkou kríža, sa pohania rúhajú Božiemu menu.

To že sa spojilo pohanstvo s kresťanstvom, nedal sa rozoznať pravý kresťan od falošného. V pohanskom Ríme boli kresťania prenasledovaní, no hrdo vyznávali Ježiša. Boli tam však aj kresťania, ktorí si zohnali falzifikát papiera, že obetovali Rímskym bohom, aby mali pokoj. Títo akože kresťania boli opovrhnutí skutočnými kresťanmi, lebo zapreli Pána a podvodom si zachránili život. Tu sa dali ľahko rozoznať praví kresťania od falošných. Ale čo potom? Rím prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo, húfne sa krstili ľudia, ktorí nemali ani za mak viery, ani ich nezaujímala.

Cirkev sa stáva mocenskou, diktuje svetu podmienky, preklína, zavrhuje, zlorečí.

Zase sme u nášho Pána. Ten povedal:

Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, Mt 5:44

Kde sa tento príkaz Pána naplnil v novej cirkvi?! Cirkev bola tak pyšná, že sama vyhlasovala vojny, ovládala kráľov pre svoje mocenské ciele a to v mene Pána, ktorý však tiež povedal:

Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte! Rim 12:14

Stačí si spomenúť na reformáciu, na Husa, Wiklifa, na ďalších tých, ktorí vzali do ruky Božie slovo a vykladali ho tak ako mali. Čo im táto krvavá Mery, ktorá si hovorila katolícka cirkev vykonala? Prenasledovanie, mučenie, zabíjanie. Proti Valdenským, ktorí sa držali Božieho slova, vytiahla cirkev ako inak – križiacku výpravu na ich likvidáciu plnú krvi.

Miesto žehnania – preklínanie. Luther bol prekliaty. Kým? Určite nie pravou cirkvou Kristovou a prečo? Lebo Kristova cirkev NESMIE preklínať!

Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte! Rim 12:14

A táto bloody Mary samú seba ustanovila ako jediný prostriedok ku spáse. Aj toto je odklon od Písma kde sa jasne hovorí – kto uverí v Krista, bude spasený! Nie kto uverí v cirkev, kto bude súčasťou tohto krvavého monštra, ale kto uverí v Krista!

Čo mala robiť cirkev ktorú Ježiš ustanovil?

Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. Rim 12:17

Toto je slúžiaca Kristova cirkev a tamto pobehlica, ktorej preplo v hlave a stala sa posadnutou nespočetným množstvom démonov. A to pod rúškom kríža, pod znakom Krista.

Prvá križiacka výprava sa niesla v zmysle hesla, ktoré vyriekol vtedajší pápež a to znelo – Boh to tak chce! Boh chce aby sme vzali zbrane a bojovali! Boh chce, aby sme pomohli utláčaným kresťanom. Ale či vari Kristus sľúbil na zemi blahobyt? Vari aj týchto slepých katolíkov neučil ich katechizmus, že kresťan je len pútnikom na tejto zemi, že bude veľa trpieť? Vari náš Pán to nepredpokladal, že kresťania budú veľa trpieť pre Jeho meno? Nemali sa skôr kresťania radovať, že zomierajú pre Krista tak, ako sa radovala ranná cirkev? Keď čítame ranné listy biskupov, ktorí podstúpili mučenícku smrť, vari sa neradovali, že budú hodní toho, aby zomreli umučení ako ich Spasiteľ? Koho to len napadlo, akého neznaboha, ktorý nosil na prsiach neprávom kríž, že kresťania ktorí sú prenasledovaní, budú oslobodení mečom a pomstení? Či nehovoril Ježiš?

Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi. Rim 12:18

V pokoji majú skutoční kresťania žiť so všetkými ľuďmi. Ako je to možné, že vzali do ruky meče a išli bojovať, keď Pán povedal – kto mečom bojuje, mečom aj zahynie! Ako je to možné, že išli títo vrahovia dobýjať inovercov mečom, pomstiť sa za prenasledovanie kresťanov, keď Pán hovorí:

Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu; veď je napísané: „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím,“ hovorí Pán. Rim 12:19

Viete čo mali títo ľudia konať, ak by boli kresťanmi? Misie, mierové misie bez zbraní, s Kristom v piesni na perách, starať sa o nepriateľov, milovať ich. Vari to Ježiš neprikázal?

Ale keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť, lebo tým, že to urobíš, žeravé uhlie mu nahrnieš na hlavu. Rim 12:20

Cirkev budovala civilizáciu – toto kričia dnes mnohí, ktorí nevedia čo to vlastne vybudovali. Kresťania nemali budovať ríše, ani kresťanské štáty, ako si to myľne myslel Augustín – kresťania mali medzi seba prijímať pravých veriacich, len pravých veriacich, ktorí dostali vieru ako dar a z tejto viery mali ovocie. Ježiš chcel bojovníkov duchovných, ktorí budú premáhať sami seba a nie svet. Ježiš vytvoril cirkev, ktorá mala ako čistá a nepoškvrnená nevesta kráčať svetom, bez meča, bez zbroje, s piesňou o Kristovi na perách. Tak bezbranná, tak nevinná, ktorá by svojou krásou a nevinnosťou, lákala nových prívržencov do svojich radov, ako to robila cirkev ranná.

Rímska ríša v čase prenasledovania, si čím ďalej tým viac kresťanov vážila, pre ich morálku, lásku ktorú medzi sebou mali, nevinnosť, ktorou sa vyznačovala. Pohanský historik zaznamenal, že medzi kresťanmi sa nehovorí o žiadnej nečistote, smilstve, narážkach na sexualitu, čo bolo hlavným prejavom vtedajšieho sveta a nielen toho, ale aj dnešného. Pohania si vysoko vážili kresťanov za ich odvahu, za to, že svojim nepriateľom pomáhajú, modlia sa za nich, milujú ich ako vlastných bratov. Lebo už prvé listy biskupov napomínajú a pripomínajú Pánove rady, aby sa modlili a milovali pohanov, lebo nikto nevie, kedy si Boh niekoho z nich nepovolá a nestane sa tak ich bratom.

Ale aká cirkev je tu dnes, aká cirkev tu panovala 1700 rokov? Povážte sami, či sa dá táto cirkev, ktorá sama o sebe hovorí, že je svätá, že je matka, že mimo nej nie je spása, nazvať vôbec cirkvou? Nepomôžu dnešné úsmevy a ospravedlnenia, za stáročia krvavých kúpeľov. Nepomôže naparovanie sa, že cirkev vybudovala Európu, pretože Európa a po nej Amerika, ktorá bola Európanmi osídlená, boli najväčšími otrokármi, zdieračmi a kolonizátormi ľudstva.

Európa, kolíska kresťanstva na čele s Rímom, sa stala lakomou, závistlivou, mocenskou ďaleko viac, ako nejaká východná časť sveta, kde bol buddhizmus, ktorý vojny neviedol. Ako sa niekto môže naparovať, že vybudoval Európu, ktorá vo vojnách vraždila svoje deti, ktorá tieto vojny vyvolala. Kto v posledných 300 rokoch viedol vojny? Nie Európa a Európa v Amerike? Nie kresťanstvo, ktoré nemá s kresťanstvom nič spoločného?

Toto je skutočný výsledok tejto cirkvi. Stavali sa knižnice, školy, divadlá, bla, bla – iba jedna škola sa mala stavať – škola Kristova. Kto komu kázal v Písme, aby budoval civilizáciu, staval a staval, podmaňoval si národy a vnucoval im evanjelium, ktoré aj tak neprijali, ak im Boh neotvoril srdce?

Kresťania mali žiť v tichosti svoje životy, vzdialení od sveta, mali sa podriadiť vládcom, platiť poctivo čo sa od nich žiada a žiť ako rodina lásky. Tak ako to Pavol napísal:

Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie. Rim 13:1-2

Ale cirkev sa vzoprela aj vrchnostiam a sama sa stala vrchnosťou. Korunovala kráľov a bez tohto aktu, ani kráľ kráľom nemohol byť. Ale Pavol tu píše: sami si privolávajú odsúdenie!

Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť. Rim 13:7

Ako je ďaleko cirkev ktorú ustanovil Pán a cirkev ktorú znetvoril človek? Všetci sa dnes trasú ako osiky – zvlášť kresťania – a kričia – prichádzajú moslimovia! Spomínajú sa časy, kedy sa odrazili moslimské útoky na Európu. Ale či Boh nemá mnohých moslimov pripravených ako svoje nádoby? Ale ako uveria, keď nebudú počuť evanjelium? Mnohí ľudia, ktorí si hovoria kresťania sa nazdávajú, že za tým sú mocenské sily, za transportmi – ale či existuje niečo mimo Boha, ktorý by nedal súhlas dokonca aj diablovi? Vari diabol sám od seba môže niekomu škodiť, keď sa Boh nepozerá? Nie diabol, ale Boh je za všetkým dianím vo svete – je to On, kto píše dejiny! Kresťania nechceli ísť zvestovať evanjelium do moslimských krajín a tak moslimovia prišli ku kresťanom.

Ako kresťania musíme aj kresťanmi byť. Milovať tých, ktorí nýs prenasledujú, modliť sa za nich, dobrorečiť im, keď nám zlorečia. Ak nás udrú po pravom líci, nastavíme im aj ľavé. Žiť v mieri a pokoji s ostatnými ľuďmi, milovať sa bratskou láskou, pretože sme všetci bratmi a sestrami v Kristovi. A milovať rovnako aj pohanov, pretože nikto z nás nevie, nad ktorým z nich sa Boh zmiluje a stane sa našim bratom vo viere. Poslúchať zákony krajiny, nehnevať sa na politikov, nekomentovať, neposmievať sa, neodsudzovať, nekritizovať. Jediná neposlušnosť je v prípade, že by zákony išli proti desatoru a Kristovi.

Pracovať, poctivo všetko platiť, nekradnúť, stať sa sluhami všetkých v Kristovi. Toto je viera, toto je pravé kresťanstvo, toto je poslanie cirkvi. Koniec tejto viery je-  Láska. Jeden biskup rannej cirkvi napísal – viera je začiatok, láska je koniec. Pavol potvrdzuje:

Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska. Rim 13:10

A inde Pavol akoby spečatil svoj život z viera keď všetkým kresťanom odkazuje:

A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. 1Kor 13:13

Nie vybudovaná civilizácia, nie veľké kostoly a katedrály, nie krásne omše a oltáre – ale zachránení ľudia pre kráľovstvo Božie, ktorí majú vieru, nádej a lásku. No najviac – lásku, ktorú svetu môžu dať. Svet túži vždy potom, čo nemá a svet nemá lásku. Toto už sám Ježiš dobre vedel a preto poslal s láskou apoštolov do sveta a svet uvidel lásku a chcel ju vlastniť. Sem musí každý kresťan prísť, inak sa minul s nebom. Láska. Najväčšia z nich je Láska. Toto je poslaním cirkvi a koncom viery. Pavol to na konci života pochopil a preto napísal ódu na lásku:

Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. 1Kor 13:1-7

Amen…