De servo arbitrio – O neslobodnej vôli 1525

Luther si tento svoj spis cenil najviac zo všetkého čo neskôr vydal. Písal do konca svojho života, no spis o neslobodnej vôli, si najviac vážil. Tu sa stretávajú a narážajú na seba dve odlišné teológie. Na jednej strane Erazmus napísal spis o slobodnej vôli a Luther proti tomuto spisu napísal obranu – o neslobodnej vôli. Erazmus vychádzal z humanizmu – človek ovplyvňuje svoju spásu, Luther naopak ukazuje na Boha, ktorý je alfou a omegou našej spásy.

Tieto dve protichodné stanoviská v podstate určujú správnosť kresťanskej viery. Katolícka cirkev sa postavila na Erazmov pohľad, ktorá je vlastne semi-pelagiánsky. Postavila človeka do stredu viery ako toho, kto má svoju spásu v rukách. Luther naopak vychádza z Pavla, rannej cirkvi a svojho veľkého učiteľa Augustína, kde zastáva stanovisko, že celá spása je len a len v moci Boha.

Erazmus ako zástanca humanizmu a veľkosti človeka, je dnes centrom učenia nielen katolíckej cirkvi, ale je uznávaný aj v ateistickom tábore. Naopak Lutherov spis a pohľad je svetom nenávidený. Luther sa pýta v tomto spise – koľko si nechávame pre seba a koľko dávame Bohu? Všetko totiž čo si nechávame pre seba, naše modlitby, skutky, pobožnosti – o tieto veci tým pádom okrádame Boha. Čím viac sa spoliehame na svoje skutky, tým viac ukrajujeme z Božej zvrchovanosti a spásu tak prenášame od Boha, smerom k sebe!

Spis je pomerne náročný na čítanie a dosť dlhý. Bude dávaný po častiach. Ide o hlbokú teológiu, pre mnohých dosť ťažkú. Luther odpovedá svojsky na Erazmov humanistický spis a vyvracia ho Písmom, aj učením cirkvi, učením cirkevných otcov…


De servo arbitrio — O neslobodnej vôli 1525

Ctihodnému pánovi Erazmovi z Rotterdamu Martin Luther, milosť a pokoj v Kristovi.

Ctihodný Erazmus, to, že skutočne neskoro odpovedám na tvoju Diatribe o slobodnej vôli, deje sa proti očakávaniu všetkých a úplne proti mojim zvyklostiam, pretože doteraz som pôsobil ako niekto, kto sa nielen rád chytí príležitosti k písaniu, ale dokonca ju sám vyhľadáva.

Poznámka: Diatribe znamená akademická rozprava, pojednanie. V texte je často personifikovaná, akoby písala sama.

Možno sa niekto bude čudovať tejto novej a nezvyčajnej stránke Luthera, ktorú možno nazvať zhovievavosťou alebo plachosťou; veď ani nebolo v pláne toľko chvastavých hlasov a listov protivníkov, koľkí Erazmovi blahoželali k jeho víťazstvu a zanôtili mu pieseň víťazstva: Hľa! Našiel konečne tento zlopovestný Makkabeus a tvrdohlavý vyznávač svojich pohľadov dôstojného protivníka, proti ktorému sa neodváži otvoriť ústa?

No ja ich nielenže neobviňujem, ale tebe dokonca podávam palmu, ktorú som doposiaľ nikomu nepodal! Nielen pre tvoju výrečnosť a silu ducha, ktorou ma ďaleko prevyšuješ, čo ti my, všetci, právom pripisujeme (o to viac, že ja som odjakživa žil ako barbar), ale aj preto, že si zadržal môjho ducha a moju útočnú silu a unavil si ma ešte pred bojom. A to z dvoch dôvodov: najskôr pre umenie, ktorým obdivuhodne a vytrvalo s miernosťou zaobchádzaš s vecou, v ktorej si sa postavil proti mne, a to tak, že ani ja som sa nemohol ostro postaviť proti tebe. Okrem toho, či už je to šťastím, náhodou alebo osudom, nehovoríš v takejto dôležitej veci nič, čo by už nebolo povedané prv. A ty hovoríš omnoho menej a slobodnej vôli prisudzuješ omnoho viac, než ako to doteraz robili sofisti (neskôr budeme o tom hovoriť obšírnejšie), až sa dokonca zdá nadbytočné, aby som na tieto tvoje argumenty odpovedal, pretože už som ich mnohokrát vyvrátil.

Poznámka: Sofisti – Posmešný výraz pre scholastických teológov. Táto teológia bola vytvorená ako vrchol kresťanstva zmiešaním z filozofiou, Tomášom Akvinským. Akvinský meral kresťanskú vieru filozofiou a vytvoril nešťastný základný kameň budúcej cirkvi, ktorá nutne musela spadnúť do oblasti liberalizmu a humanizmu.

Ano, teraz sú úplne rozmliaždené, priam rozšliapané neprekonateľnou knihou Filipa Melanchtona, o teologických Loci (Loci communes rerum teologicarum), ktorá si podľa mojej mienky zaslúži nielen nesmrteľnosť, ale mala by byť aj zaradená do cirkevného kánonu. Keby som s ňou porovnával tvoj spis, bol by pre mňa taký nič nehovoriaci a nepatrný, že by som ťa musel veľmi poľutovať, že svoj vyslovene pekný a duchovný štýl písania znečisťuješ takou špinou a pobúril by ma celkovo nedôstojný objekt, ktorý by si predniesol takým vzácnym šperkom svojej výrečnosti. Akoby sa odpad alebo hnoj prinášal v zlatých a strieborných nádobách!

Zdá sa, že si si to uvedomil aj ty, keďže si sa na tento spis tak ťažko podujal. Zjavne ťa tvoje svedomie napomínalo, že nech by si s vecou zaobchádzal akokoľvek veľkou silou a výrečnosťou, nezmiatol by si ma. Lebo keby som odstránil všetky sladké a očarujúce slová, zostala by mi iba špina. Hoci v umení reči som neskúsený, vďaka milosti Božej6 nie som neskúsený vo veciach poznania. Preto sa spolu s Pavlom odvažujem pripísať si poznanie a tebe ho s istotou uprieť. Naopak, tebe pripisujem výrečnosť a ostrovtip, a sebe ho rád aj z povinnosti upieram.

Preto som uvažoval takto: Ak existujú ľudia, ktorí naše, toľkými spismi obraňované, učenie hlbšie nepochopili a silnejšie sa ho nedržia, a dajú sa ovplyvniť týmito ľahkými a nič nehovoriacimi Erazmovými argumentmi, nech už sú akokoľvek umelecky okrášlené, nie sú hodní toho, aby som im prišiel mojou odpoveďou na pomoc. Pretože pre takýchto ľudí nemôže byť nič dostatočne povedané alebo napísané, aj keby sa hneď tisíckrát zopakovali tisíce kníh. Bolo by to ako orať morské dno, siať v púšti, či chcieť vodou naplniť sud plný dier. Tým, ktorí si za učiteľa vzali ducha našich spisov, sme však dostatočne poslúžili a oni budú tvojimi argumentmi ľahko pohŕdať. Ale nad tými, čo čítajú bez Ducha Božieho, sa nemožno čudovať, že ich každý vietor ohýba ako trstinu. Im by ani Boh dosť nepovedal, ani keby všetky tvory dostali dar reči.

Preto som sa rozhodol, že nepovšimnutých nechám aj tých, ktorí sa cítia byť tvojou knihou urazení, ako aj tých, ktorí ťa chvália a pripisujú ti víťazstvo. Takže k odpovedi mi neberie chuť ani množstvo povinností, ani zložitosť veci, ani veľkosť tvojej výrečnosti, ani strach z teba, ale sama znechutenosť, rozhorčenie a pohŕdanie (aby som to presne pomenoval), tak znie môj úsudok o tvojom pojednaní. Zatiaľ pomlčím o tom, že, ako je to u teba zvykom, neústupné dbáš na to, aby si nikde nepoužil prešibanosť, či dvojzmyselnosť a myslíš, že sa preplavíš opatrnejšie ako Odyseus medzi Skyllou a Charybdis. Hoci nič netvrdíš s istotou, chceš sa javiť ako ten, kto nastoľuje isté tvrdenia. K čomu, pýtam sa, možno prirovnať taký druh ľudí, alebo s kým ich porovnať, ak len nie s tým, kto je schopný chytiť Protea? To, čo v tejto oblasti dokážem ja a čo ti pomohlo tvoje umenie, to ti, s Kristovou pomocou, ukážem neskôr.

To, že ti teda odpovedám, má svoj dôvod. Veriaci bratia na mňa tlačia a vytýkajú mi domnienku všetkých, že autoritu Erazma nemožno podceniť a že pravda kresťanského učenia je v nebezpečenstve v mnohých srdciach. Aj ja som si konečne uvedomil, že moje mlčanie nie je dostatočne bohabojné a že sa so mnou zahráva múdrosť alebo aj zloba môjho tela. Preto som dostatočne nepamätal na moju povinnosť, skrze ktorú som dlžníkom múdrych i nemúdrych, najmä, keď ma k tejto úlohe vyzývajú prosby mnohých bratov.

Hoci naša vec nie je uspôsobená tak, aby jej stačil vonkajší učiteľ, ale tak, že okrem neho, ktorý navonok rastie a polieva, potrebuje aj Ducha Božieho, ktorý dáva rast a učí ako živý živého (jeho myšlienka ma riadi). Okrem toho treba mať na pamäti pravidlo, o ktorom hovorí Pavol, pretože ten Duch je voľný a veje nie kam chceme my, ale kam chce On sám: lebo nevieme, v ktorú hodinu príde Pán.

Je možné, že sú aj takí, ktorí doteraz Ducha ako učiteľa v mojich spisoch nespoznali a skrze Erazmovu Diatribe padli na dno. Možno preto, že ich hodina ešte neprišla. A kto vie, najlepší Erazmus, či Boh nepokladal za hodné, aby ťa navštívil cezo mňa, biednu a krehkú nádobku, tak, že s touto knižkou prídem v šťastnú hodinu (o čo zo srdca prosím Otca milosrdenstva skrze Krista, nášho Pána), a tak získam vzácneho brata. Lebo aj keď o slobodnej vôli uvažuješ a píšeš zle, nie som ti menej dlžný vďaky, pretože si ma posilnil v mojom názore a pretože vidím, že vec slobodnej vôle sa prejednáva s vypätím ducha a všetkých síl, no neprináša nič, iba ak to, že je to s ňou horšie ako predtým. Pretože to je zjavne dôkazom toho, že slobodná vôľa je čistá lož, ktorá poukazuje na príklad ženy z evanjelia: čím viac sa lekári zaoberali liečbou, tým to bolo horšie.

Preto ti budem nadmieru vďačný, keď budeš lepšie poučený ty mnou, ako ja uistený tebou; ale vskutku oba sú dary Ducha a nespočívajú v našom vykonávaní povinnosti. Preto treba prosiť Boha, aby mne otvoril ústa a tebe a všetkým srdcia a aby On sám bol učiteľom medzi nami, ktorý v nás hovorí a počúva. Dovoľ mi však, milý Erazmus, požiadať ťa, aby si tak, ako ja znášam tvoju nevedomosť v týchto veciach, ty znášal moje detské vyjadrovanie. Ani Boh nedáva všetko jednému. A nie všetci máme všetko, alebo, ako hovorí Pavol, „rozdelené sú dary milosti, ale ten istý je Duch”. Nič iné nám teda neostáva, len aby si dary navzájom konali protislužbu a aby jeden svojimi darmi znášal nedostatky druhého. Tak naplníme Kristov zákon.

Najprv prejdem niektoré dôležité časti tvojho predhovoru, ktorými našu vec značne zaťažuješ a tvoju zdobíš: v prvom rade to, že mi aj v iných knihách vyčítaš neústupčivosť v nastoľovaní pevných tvrdení. A v tejto knihe hovoríš, že pevné tvrdenia sa ti tak nepáčia, že by si sa ľahko pridal k názoru skeptikov, ak by to bolo možné, bez porušenia autority Božieho Písma a dekrétov cirkvi, ktorým tak rád podriaďuješ svoj názor a je jedno, či predpisom rozumieš, alebo nie. Tento spôsob myslenia sa ti páči.

Aj keď je to lacné, predpokladám, že si to povedal s dobrým úmyslom a ako ten, kto má rád pokoj. Ak by to však povedal niekto iný, bol by som ho, ako to mám vo zvyku, mocne napadol. Nemôžem však strpieť, že – aj keď s dobrým úmyslom – zastávaš tento mylný názor. Nie je kresťanské netešiť sa zo svedectva pravdy. Zo svedectiev pravdy sa treba tešiť omnoho viac, inak človek nieje kresťanom. Nechcem sa však hrať so slovíčkami; ako assertio (vyznanie pravdy) nazývam vytrvalé pridŕžame sa učenia, potvrdiť ho, vyznať ho, obraňovať ho a neotrasiteľné v ňom vytrvať. Myslím si, že toto slovo v latinčine neznamená nič iné, určite však neznamená iné podľa nášho terajšieho užívania. Ďalej, hovorím o tom, že na tie veci, ktoré sú nám dané od Boha cez Písmo, treba mať pevný názor.

Vo zvyšných nepotrebujeme ani Erazma ani iného učiteľa, aby nás poúčal o tom, že v pochybných, nepotrebných a zbytočných veciach sú pevné tvrdenia, boje a hádky nielen pochabé, ale aj bezbožné. Pavol ich odsudzuje, a to nie raz. Myslím si však, že ani ty o nich na tomto mieste nepíšeš, iba ak by si, podľa zvyku smiešneho rečníka, chcel jedno vyzdvihnúť, a s niečím iným sa zaoberať, ako ten pri Rhombe, alebo ak by si chcel v bláznovstve bezbožného spisovateľa tvrdiť, že spis o slobodnej vôli je pochybný alebo nepotrebný.

Vzdialení sú od nás, kresťanov, skeptici a akademici, blízko však tí, čo pravdu bránia neústupné ako stoici. Ako často, pýtam sa, požaduje Pavol pleroponiu, t. j. isté a pevné tvrdenie rozumu? V Liste Rímskym 10,10 ju nazýva vierou: „…ústami vyznávame na spasenie” a Kristus hovorí, ,,…ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi,toho vyznám aj ja pred svojím Otcom”! Peter prikazuje odložiť zúčtovanie a držať sa nádeje, ktorá je v nás. Vari ešte treba mnoho slov? Kresťania nič lepšie nepoznajú a častejšie nepoužívajú ako „svedectvo pravdy”.

Vezmi im „svedectvo pravdy” a vezmeš im kresťanstvo. Áno, dokonca Duch Svätý je daný z neba, aby Krista zveleboval a vyznával Ho až po smrť. Neznamená to zastávať svedectvo a umrieť pre vyznanie a svedectvo pravdy? Nakoniec, tak Duch dosvedčuje pravdu, že sám koná a svet usvedčuje z hriechu a súčasne, akoby chcel vyvolať bitku.

Pavol prikazuje Timotejovi napomínať a zotrvať v tom aj v nečase. Len ten pre mňa slabo napomína, kto sám pevne neverí a vytrvalo si nestojí za tým, k čomu sám napomína! Toho by som poslal do Antikýr (aby sa uzdravil).

No ja sám som viac ako bláznivý, keď mrhám slovami a časom vo veci, ktorá je nad slnko jasnejšia. Ktorý kresťan by zniesol vetu, že svedectvá pravdy sú neznesiteľné? To by neznamenalo nič iné, ako raz a navždy poprieť všetku bohabojnosť a zbožnosť, alebo tvrdiť, že učenie nieje nič. To, čo teda tvrdíš, „neteším sa zo svedectva pravdy”, znamená, že tento druh významu je pre teba prijateľnejší, ako tie, čo sa stavajú proti?

Ty si tu však nepovedal nič o vyznaní Krista a Jeho učení, pripomínam to právom. A kvôli tebe upúšťam od môjho práva a zvyku a nebudem súdiť tvoje srdce. Nechám si to na neskôr alebo na iných. Miesto toho ťa vyzývam, aby si si vylepšil jazyk a pero a do budúcna sa vzdal takýchto slov, lebo akokoľvek je srdce bezúhonné a čisté, nie je taká reč, ktorá, ako sa hovorí, dáva poznať srdce.

Keď si totiž myslíš, že otázku slobodnej vôle nie je nutné poznať a nemá nijaký vzťah ku Kristovi, hovoríš síce správne, ale tvoja myšlienka je bezbožná. Ak si však myslíš, že je potrebná, hovoríš síce bezbožne, ale tvoja myšlienka je správna. A v tom prípade nebolo namieste toľko sa hádať o svedectvách pravdy a nazhromaždiť toľko nepotrebných tvrdení a sporov. Veď, čo to celej veci prinieslo?

A čo dodáš k týmto tvojim slovám, ak vo vzťahu k otázke slobodnej vôle, ale aj o učeniach celej zbožnosti vo všeobecnosti povieš, že by si sa priklonil k mienke skeptikov, ak by to dovoľovala neporušiteľná autorita Božieho Písma a dekréty cirkvi? Tak málo zaľúbenia máš vo svedectvách pravdy? Aký Proteus je v slovách „neporušiteľná autorita” a „dekréty cirkvi”? Zdá sa totiž, ako by si si Písmo a cirkev veľmi vážil, a predsa dávaš poznať, že si praješ slobodu byť skeptikom.

Ktorý kresťan tak hovorí? Keď takto hovoríš o nepotrebných a ľahostajných učeniach, čo nové do nich prinášaš? Kto by si tu neprial slobodu v skeptickom vyjadrovaní? Ano, ktorý kresťan nepoužíva skutočne úprimne túto možnosť a nesúdi tých, ktorí sa pridržiavajú nejakej (nedôležitej) vety a sú ňou zajatí?

Iba ak by si všetkých kresťanov považoval za tých (k tomu majú tvoje slová blízko), ktorých učenie je nepotrebné, ktorí sa o ňom pochabo škriepia a proti sebe bojujú svedectvami pravdy. No ak teraz hovoríš o naozaj dôležitom učení, čo iné môže niekto bezbožný tvrdiť, ako priať si nerobiť v týchto veciach nič ani nič netvrdiť? O to viac hovorí kresťan: nemám záľubu v tvrdeniach skeptikov, všade tam, kde by to bolo kvôli mojim slabostiam tela možné, sa nielenže chcem pevne opierať o sväté Písmo a vyznávať ho ako pravdu, ale si tiež prajem byť si istý aj v nepotrebných častiach, ktoré sú dané mimo Písma. Lebo čo je odpornejšie, ako neistota?

A čo máme povedať tam, kde ty dodávaš, „ktorým všade rád podriaďujem svoj názor a je jedno, či tomu, čo predpisujú, rozumiem, alebo nie”. Čo to tu hovoríš, Erazmus?

Nestačí podriadiť svoj rozum Písmu? Podriaďuješ ho aj dekrétom cirkvi? Čo také môžu určiť, čo sa neurčilo v Písme? Tak teda zostáva sloboda a moc rozhodnúť o tom, kto rozhoduje, ako učí Pavol v 1Kor 14,29: „…ostatní nech rozsudzujú. Nepáči sa ti mať vlastný úsudok o rozhodnutiach cirkvi, ktorý požaduje Pavol? Čo je to za novú zbožnosť a pokoru, že nám chceš tvojim príkladom vziať slobodu posudzovať ľudské rozhodnutia a sám sa bez uvažovania podriaďuješ ľuďom?

Kde nám to ponúka Písmo Božie? A potom, ktorý kresťan môže hodiť do vetra príkazy Písma a povedať, „je mi jedno, či tomu rozumiem alebo nie”? Ty sa podriaďuješ, a pritom sa nestaráš, či tomu rozumieš, alebo nie? Nech je skutočne prekliaty kresťan, ktorý si nie je vedomý a nechápe, čo má predpísané. Lebo ako má veriť tomu, čomu nerozumie? Ty tu pod „porozumením” chápeš, že niekto niečo vedome pochopil a nepochybuje zvykom skeptikov. Ak by „pochopiť” znamenalo „spoznať a vidieť”, čo by mohol hociktorý človek zo stvorenia pochopiť? Lebo by totiž nebolo miesta na to, aby niekto niečo súčasne pochopil aj nepochopil. No keby pochopil niečo, pochopil by všetko; totiž v Bohu. Kto nerozumie Jemu, nikdy neporozumie ani jedinej časti prírody.

Aby som to zhrnul: Tvoje slová znejú tak, akoby ti nezáležalo na tom, čo sa o komkoľvek, kdekoľvek verí, len nech zostane zachovaný mier sveta a akoby bolo dovolené v nebezpečenstve života, povesti, vlastníctva a mienky napodobňovať Toho, ktorý povedal: „Keď hovoria áno, hovorím aj ja áno, keď hovoria nie, hovorím aj ja nie.”

Znie to, akoby si kresťanské učenia nepovažoval za lepšie ako názory filozofov a mienky iných ľudí a nepokladal za potrebné hádať sa pre ne, bojovať za ne. A vyznávať ich, je bláznivejšie ako ich pevne tvrdiť, lebo z nich neprichádza nič iné ako hádka a zničenie vonkajšieho mieru. Čo nás prevyšuje, to sa nás netýka. Prichádzaš ako ten, kto chce zjednodušiť naše hádky, správaš sa však neutrálne, aby si mohol obe strany držať v rovnováhe a presvedčiť nás, že sa hádame o bláznivých a nepotrebných veciach.
Hovorím, že tak znejú, tvoje slová. A myslím si, že vieš, čo som sa pritom snažil zdôrazniť, milý Erazmus! No ako som už povedal, raz tvoje slovo ospravedlním, ale nepokračuj v tom! Boj sa Ducha Božieho, ktorý skúma srdce i obličky a nenechá sa zmýliť dobre používanými slovami.

Povedal som to tak preto, aby si nás následne prestal obviňovať z neústupčivosti a tvrdohlavosti. Lebo týmto predsudkom iba ukazuješ, že vo svojom srdci živíš názor Lukiana, alebo iného z čriedy Epikura, ktorý verí, že Boh nie je nič, a tajne sa vysmievaš všetkým, ktorí v Neho veria a vyznávajú Ho.

Nechaj nás byť svedkami pravdy, snažiť sa o svedectvo pravdy a tešiť sa z neho! Drž sa svojich skeptikov a akademikov, kým aj teba Kristus nepovolal Duch Svätý nie je nijaký skeptik! Nevpísal do našich sŕdc nič pochybné, ani neisté mienky, ale pevné vedomie pravdy, istejšie a pevnejšie ako život sám a všetky skúsenosti.

Tým sa dostávam k druhej podstatnej časti, ktorá s týmto súvisí, kde rozlišuješ kresťanské učenia a myslíš si, že niektoré je potrebné poznať a niektoré nie, a hovoríš, že niektoré sú tmavé a nejasné, iné naopak, jasné a zrozumiteľné. Tak sa zahrávaš so slovami, zrejme klamaný slovami iných, alebo sa cvičíš v rétorickom umení. Na potvrdenie tohto názoru však uvádzaš slová Pavla v Liste Rímskym 11: „Ó, hlbokosť bohatstva, múdrosti a známosti Božej.”

Okrem toho aj slovo Izaiáša 40: „Kto usmernil Ducha Hospodinovho, kto bol Jeho poradcom, aby Ho poúčal?”

To boli pre teba ľahké výroky, lebo si buď vedel, že nepíšeš pre Luthera, ale pre jednoduchý ľud, alebo si neuvážil, že píšeš proti Lutherovi. Lebo jemu, dúfam, pripisuješ vedomosť a schopnosť posúdiť Písmo Sväté. Ak nie, tiež dobre, prinútim ťa k tomu.