Luther Zamyslenia – Príď kráľovstvo Tvoje. Mt 6,10

Táto modlitba robí dve veci: ponižuje a povyšuje nás.

1. Po prvé, pokoruje nás, aby sme verejne vyznali, že kráľovstvo Božie ešte k nám neprišlo. Keď si to vážne uvedomíme a budeme sa túto prosbu dôkladne modliť, pochopíme, že je to hrozné a musí to každé zbožné srdce veľmi zarmútiť a vyvolať smútok. Lebo z toho vyplýva, že sme ešte vždy vylúčení, že ešte nemáme najmilšiu otčinu. To znamená, že sú tu dve veľmi žalostné škody.

Prvá záleží v tom, že Boh Otec nemá svoje kráľovstvo v nás, a že Tomu, ktorý je a má byť Pánom vo všetkých veciach, sme jedine my sami prekážkou, aby mohol uplatniť svoju moc a titul. To musí nepochybne bolieť všetkých, ktorí milujú Boha a ktorým veľmi záleží na Jeho veci.

-Tá druhá škoda sa týka nás, že sme totiž zajatí v biede v cudzej krajine pod takými veľkými nepriateľmi.

2. Po druhé, keď nás takéto myšlienky ponižujú a otvárajú nám oči, aby sme videli svoju biedu, vyplýva z tejto prosby pre nás potešenie, že náš láskavý Majster a Pán nás učí, aby sme prosili a túžili, aby sme sa dostali z tejto biedy a aby sme si nezúfali. Lebo tým, ktorí priznávajú, že prekážajú Božiemu kráľovstvu a s nárekom predsa len prosia, aby ono prišlo, tým Boh započíta k dobru takýto žiaľ a prosby.

Preto sa nemodlíme: „Daj nám prísť do Tvojho kráľovstva”, akoby sme my mali za ním bežať, ale modlíme sa: „Nech Tvoje kráľovstvo príde k nám”.

Lebo Božia milosť a Jeho kráľovstvo so všetkými jeho dobrými hodnotami musí prísť k nám, ak ho vôbec máme dosiahnuť.

My nemôžeme nikdy prísť k Nemu; rovnako ako Kristus prišiel k nám z neba na zem a nie my sme vystúpili k Nemu zo zeme do neba.

Byť spasený znamená, že Boh vládne v nás a my sme Jeho kráľovstvo.

Ó, príď, Kriste, Kráľu slávy,
Ty blažíteľ duší pravý,
My srdečne v duchu lkáme:
Príď kráľovstvo Tvoje, Pane!