Keď prišli k Mýzii, pokúšali sa ísť do Bitýnie, ale Duch Ježišov im nedovolil. Sk 16:7

Timotej a Pavol mali zamierené podľa svojho rozumu do Bitýnie, ale Boh im to nedovolil. Nasmeroval ich úplne iným smerom. Pavol mal zjavenie od Pána a stalo sa to takto:

Tu sa ukázalo Pavlovi v noci videnie: nejaký muž, Macedónec, stál pred ním a prosil ho hovoriac: Prejdi do Macedónie a pomôž nám! Sk 16:9

Pavlovi nebolo veľa čo hovoriť. Pochopil veľmi dobre sen a svoju cestu obrátil smerom k Macedónsku. Tam si totiž Boh pripravoval už svoj ľud, ktorý ešte stále sedel v tme.

Tam žila aj žena menom Lýdia, ktorá bola židovskou prozelytkou. Prozelyta bol pohan, ktorý prijal židovskú vieru monoteizmu – jedného Boha. Niektorí prozelyti sa nedávali obrezať, neslávili sabat, ale verili v Hospodina. Iní zase dodržiavali všetky nariadenia židovskej viery.

Lýdia bola z tých, ktorí sabat svätila, trávila tento deň na modlitbách, v rituálnom obmývaní na brehu rieky. Takto bola poslušná písmam a počúvala slovo, ktoré jej židia hovorili, čo a ako má vo svojom živote konať.

Už tu si ju Boh pripravil tak, že jej najprv ukázal vieru židovskú, aby jej následne zvestoval evanjelium. Lýdia mohla byť aj potomkom prozelytov, teda sa už narodila s touto vierou. V každom prípade mal Boh Lýdiu v hľadáčiku ešte dávno predtým, ako sa vôbec bola narodila. Veď žalmista odhaľuje Boží zámer keď píše:

Tvoje oči ma videli, keď som bol v zárodku, všetko to bolo napísané do Tvojej knihy, všetky dni boli vopred stanovené, hoci ešte ani jeden z nich nejestvoval. Ž 139:16

Podľa skutkov apoštolských, bola Lýdia žena z vyšších vrstiev, čomu nasvedčuje aj fakt, že predávala šarlát. Šarlát z tejto oblasti mal veľmi dobré meno. Tiež sa dá domnievať zo skutkov, že Lýdia bola hlavou, Paňou domácnosti, buď slobodnou, alebo bola vdovou.

Všimnime si Pavla, aký je poslušný Božiemu slovu. Hneď ako mal sen, on nešiel, on nekráčal pomaly, neváhal, on sa ponáhľal:

Ako videl (Pavol) toto videnie, ponáhľali sme sa do Macedónie, presvedčení, že nás Boh volá, aby sme im zvestovali evanjelium. Sk 16:10

Pavol bol presvedčený! On v sne dostal od Boha videnie a bol plne presvedčený, že je to Božie volanie. My máme dnes Božie slovo zapísané v Biblii – ale koľkí z nás majú plné presvedčenie, že to čo sa tam píše, je Božie volanie? Ľudia hľadajú Božiu vôľu, hľadajú čo Boh od nich požaduje a v Písme to všetko je:

Ver v Božieho Syna, ver v evanjelium. Z tejto viery konaj, zmeň svoj život pokáním, čo nie je nič iné, iba zmena myslenia, zmena pohľadu na svet, skrze vieru v Boha. Choď do svojej práce a tam buď svetlom, choď do svojej rodiny, blízkych rodín, medzi priateľov, známych a tam buď svetlom, sviecou. Ale to nestačí, lebo viera je z počutia. Preto im hlásaj spásu, hlásaj Krista, Toho ukrižovaného, hlásaj evanjelium. Poslúchaj vrchnosť, buď tichý, nenápadný, pokorný, zakorenený v Pánovi. Počúvaj Boha v Jeho slove, modli sa – čo znamená – zhováraj sa s Pánom a ukazuj mu všetky problémy a starosti, ktoré ťa trápia. Povedz mu aj o svojich radostiach aj šťastí, lebo Ježiš prišiel nato, aby sme mali život a to hojnosť života.

Pavol počúval a poslúchal Boha a Jeho slovo. V tom čase Božie slovo nebolo ešte ukončené, pretože Boh mal dosť čo povedať svetu, ešte skrze apoštolov. Po smrti posledného apoštola, je Božie slovo uzatvorené, plne a dostatočne spôsobilé k tomu, aby človek pochopil cesty Božie, učinil pokánie a bol spasený skrze obetu nášho Pána Ježiša Krista.

Text pokračuje:

V sobotný den vyšli sme za bránu k rieke, kde – ako sme sa nazdávali – (Židia) sa modlievali; sadli sme si a hovorili sme so ženami, ktoré sa tam zišli. Sk 16:13

Práve z tohto textu sa usudzuje, že Lýdia vykonávala židovské rituálne obmývanie pri rieke. Pavol sa dozvedel, že sa ženy takto schádzajú pri rieke a cielene tam šiel. Aké sú nevyspytateľné cesty Pána, vidíme na tomto príbehu. Boh zakazuje Pavlovi ísť na východ, ale ho volá do Macedónska, na okraj rieky, kde sa schádzajú bohabojné židovské ženy. Tak platí verš:

Ja od počiatku zvestujem budúcnosť a od pradávna to, čo sa ešte nestalo. Ja vravím: Môj zámer sa splní, a uskutočním všetko, čo chcem. Iz 46:10

Pavol spustil evanjelium týmto ženám, ako to čítame v liste Rimanom. Všetci ľudia zhrešili, nezaslúžia si Božie kráľovstvo, ale dostanú ho darom, ak uveria v Syna Božieho, ktorý za nich odžil spravodlivý život, vzal hriechy na drevo kríža, kde Boží hnev, ktorý mal byť spustený na nás, bol vyliaty na Jeho Syna, ktorý to miesto nás odtrpel.

Pavol vykladal evanjelium podrobne. Vieme zo skutkov apoštolských, že aj celú noc sa zhováral s ľuďmi, ktorí mali otázky a pýtali sa na detaily. Teda nešlo iba o nejakú rýchlu zvesť, ale o podrobný výklad. Rovnako aj u žalárnika – Pavol tou najjednoduchšou formou povedal, že ak uverí, bude spasený. Ale žalárnik nevedel presne čomu má uveriť, lebo to je to najdôležitejšie v Pavlovom výklade – ponúknuť pravý výklad a pravú vieru. A preto Pavol ide k žalárnikovi domov a dôkladne mu evanjelium vykladá.

Tu robí Pavol to isté. Pre tieto ženy to môže byť šokom. Mnohé židovstvo prijali, mnohé boli židovky pôvodom, a tu prichádza nejaký Pavol z Tarzu a hovorí im, že Mesiáš už prišiel! Kto je tento človek, malého vzrastu, ktorý ani nevie nejako extra dobre rečniť? Máme mu veriť? Ale Pavol ich Písmom usvedčuje, napomína, ukazuje Krista ako to urobil sám Pán, keď išiel z Emauzskými učeníkmi.

Pavol bol pre každú synagógu pohromou, pretože tým rúcal starý židovský systém viery, rituálov, obradov, opakujúcich modlitieb, pobožností – a ukazuje im Krista, Boha ktorý zostúpil na zem. A tu je tá práca Ducha Svätého. Komu Boh otvorí srdce, ten to prijme, komu neotvorí, zostane trčať vo svojej viere, vo svojich rituáloch, vo svojej tradícii. Tu sa láme večná spása! Jedni prijmú, pretože Boh im dal vieru a iní neprijmú, zahrabú sa do pobožností a budú veriť v spasenie zo svojich zásluh. Aká podobnosť s dnešnou dobou. Silou mocou zachovať tradíciu, pobožnosti, modlitby, rituály, obrady, na úkor viery v Krista Pána.

Božia milosť sa pozrela svojim okom na Lýdiu, ktorá pozorne počúvala, čo Pavol hovoril. Lýdia bola totiž jediná, ktorá uverila a Písmo sa ani nezmieňuje o tom, že by z tých žien okrem Lýdii, niekto iný uveril v Pavlovo kázanie. Je pravdepodobné, že potom, keď Lýdia horlivo hovorila týmto ženám o Kristovi, uverili – ale tu, keď káže Pavol, iba Lýdia bola tá, ktorá prijala slovo Boha, ústami Pavla. A zase musíme povedať že prečo? Lebo jej Boh otvoril srdce. Pozrime sa:

Počúvala aj jedna bohabojná žena menom Lýdia, obchodníčka so šarlátom z mesta Tyatíry. Tej otvoril Pán srdce, aby pozorne počúvala, čo Pavel hovoril. Sk 16:14

Všimnime si tie znaky. Boh Lýdii otvoril srdce a ona pozorne počúvala Božie slovo. Každý kto zvestuje evanjelium dobre vie, že ak Boh neotvorí srdce počúvajúcemu, slovo Božie je hneď zožraté satanom a ten človek nemá z toho žiaden osoh. Ak Boh neotvorí srdce človeku pre slovo Boha, a neochráni toto srdce pred diablom, ten príde a doslova vyzobe Božie slovo zo srdca v momente, ako ho človek počul:

Kraj cesty (zasiate zrno) sú tí, ku ktorým, keď počúvajú (Božie slovo), hneď prichádza satan a berie slovo do nich zasiate. Mk 4:15

Ale Lýdia pozorne počúvala Pavla a slovo Božie, ktoré zvestoval. Pozorne počúvala!!! Dnes ľudia nepočúvajú slovo Božie a už vôbec nie pozorne. Veria na ľudí a ich systémy, ktoré si vytvorili. Tie malé kôpky prachu, ktoré majú meno – kňaz, biskup, pápež, pastor, kazateľ – tých majú ľudia vo väčšej úcte, ako slovo Boha. Ak budete zvestovať týmto ženám slovo Boha, oni budú v tej istej pozícii, ako tie ženy pri rieke, ibaže bez Lýdie. Zostanú hluché a slepé, zakorenené vo svojom náboženstve a svojej tradícii. Aj keby ste ich prosili, aj keby ste sa na nich hnevali, aj keby ste ich bili bičom, ako Ježiš bil kupcov v chráme – nezmeníte ich vieru, lebo oni v slovo Božie neveria. Diabol im ho hneď v momente ako ho počujú, vytrháva zo srdca. Vidíme ten pomer – veľa žien pri rieke a iba jedna je obrátená. Iba Lýdia uverila Pavlovmu kázaniu.

Boh si aj skrze túto bohabojnú ženu, vytvoril veľmi silný zbor. Čítame to v Zjavení Jána:

Čo vidíš, napíš do knihy, a pošli siedmim cirkevným zborom: do Efezu, Smyrny, Pergamonu, Tyatíry, Sárd, Filadelfie a do Laodikey. Zjv 1:11

Tyatíra – to bol zbor, ktorý vznikol na kázanie Pavla Lýdii. Lýdia bola prvou kresťankou v Európe, ktorá prijala evanjelium. Ale zase musíme povedať – z milosti Božej. Len z milosti Božej sme kresťanmi, len z milosti Božej uveríme v pravé kázanie evanjelia. Bez milosti Božej, si vytvoríme systémy, náboženstvá, obrady, rituály, pobožnosti – ale bez Krista. I keď Kristus bude neustále spomínaný a Jeho meno budeme počuť v kostoloch, naše srdce bez milosti pri ňom nebude. Budeme mať cesty skrze svätých, skrze naše skutky, naše obete, naše pobožnosti – ale v Kristovi nebudeme zakorenení. Rozdelené srdce medzi Kristom – svätými a systémom v cirkvi, je srdce neverné!

Pozrime sa na Pavla a jeho kázeň o tom, že je to Boh, kto si svoj ľud vyvolil. Keď čítame ranné listy kresťanov, narážame na každej strane Božie vyvolenie, kde pisatelia píšu – ďakujte Bohu že si vás vyvolil z pohanov, uchopte pevne svoje vyvolenie atdˇ. Vtedy kresťania boli vďační, lebo vedeli, že viera je dar. Časom prišlo do cirkvi diabolské učenie, že viera je nárok.

Tu vidíme na Lýdii, že bez toho, že by jej Boh neotvoril srdce, by zostala slepá a hluchá ako tie ostatné ženy, ktoré počúvali a počúvali, ale nerozumeli ani za mak a hodili to za hlavu.

Preto Pavol napísal:

Nezáleží teda na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva. Rim 9:16

Nezáleží koľko toho pre Boha konáš, aby si bol spasený – ale záleží na Bohu, ktorý sa zmilúva. Ale ty povieš – keď konám skutky pre svoju spásu, tak sa Boh určite nado mnou zmilúva – to ide ruka v ruke. Vôbec nie. Pavol píše:

Veď hovorí Mojžišovi: Zmilujem sa nad tým, komu som milostivý, a zľutujem sa nad tým, s kým mám zľutovanie. Rim 9:15

Toto je zrkadlo viery. Ak sa proti tomuto búriš, že celá spása je na Bohu – minul si sa s kresťanstvom a si zajatý v ľudských učeniach a obradoch. Boh dáva vieru – pravú vieru a len táto viera je spásna. A to vtedy, keď ti otvorí srdce a uvidíš krásu evanjelia. Potom pochopíš, že tvoje náboženstvo a rituály, je iba spôsob, ako oklamať svoju dušu, ktorú týmito obradmi falošne kŕmiš.

Lýdia bola vzorom obrátenia a Božej milosti. Ona hneď zanechala obradné očisťovanie sa v rieke a začala pracovať pre Pána. Dala sa okamžite pokrstiť a prijala Pavla spolu s evanjelistami do svojho domu.

Keď sa dala pokrstiť i so svojím domom, prosila nás hovoriac: Keď ste ma uznali za vernú Pánovi, vojdite do môjho domu a zostaňte u mňa. A prinútila nás. Sk 16:15

Tu niekde vzniká nová cirkev v Tyatíre. Určite Pavol kázal aj v synagóge mužom a aj tam Pán otvoril mnohým ľuďom srdcia. Lýdia sa pridala k mužom a verne pracovala pre cirkev, zanechala židovské náboženstvo, jeho tradíciu a obrady. Dostala od Boha dar viery – spoznala pravdu a pravda ju oslobodila.

Lýdia sa pridala k novo vzniknutej cirkvi v Tyatíre. Opustiť starý náboženský systém je iba prvým krokom. Druhý krok musí nutne viesť do cirkvi, kde sa káže evanjelium, kde sú kresťania, ktorým Boh otvoril srdce a oni z milosti Božej uverili.

Lýdia je krásnym vzorom pre ženy. Bola síce bohatá, mala dobré postavenie, z vyšších vrstiev, napriek tomu bola bohabojná a pokorná. To je to správne postavenie pred ľuďmi. Riadila sa podobne ako jej brat vo viere a prvý pohanský kresťan – Kornélius, židovskou tradíciou a jej predpismi. Ale to na spásu nestačilo. K Lýdii prišlo slovo Boha vyložené správne, vyložené Kristom cez ústa Pavla a tak v Lýdii, cez počuté slovo, ktoré pozorne sleduje, sa rodí viera – pravá viera. Nie viera zdedená po predkoch tak, že od malička sme vodení do kostola, pritom naša viera je scestná, postavená na tradíciách ľudí. Nie viera, ktorú chceme sami zo seba vydolovať tým, že budeme po kolenách chodiť po svete – ale viera darovaná od Boha – viera z milosti.

Aká krásna je táto žena, ktorá má túto vieru z milosti. Je iným človekom, je krásnou pokornou ženou, ktorá sa v prvom rade poddáva pod Božie slovo. Čo to Božie slovo tu hovorí?

Žena nech sa v tichosti učí (Božiemu slovu) so všetkou poddanosťou. 1Tim 2:11

Lýdia povedala: ,,Áno Pane, budem si v tichosti s poddajnosťou čítať Písmo – Slovo Boha!”

A inde Lýdia počúva, ako Pavol píše list a čítajú ho v zbore:

A podobne, aby sa ženy cudne a zdržanlivo ozdobovali slušným odevom, nie umelým účesom a zlatom, perlami alebo drahocenným rúchom, 1Tim 2:9

Lýdia povie: ,,Milujem ťa Bože a už sa nebudem výstredne obliekať, krášliť sa zlatom, šperkami – ale ako mám chodiť po tomto svete?!” A Pavol jej odpovedá:

Zaodej sa dobrými skutkami, ako sa patrí na ženy, ktoré sa priznávajú k bohabojnosti. 1Tim 2:10

Takto sa Lýdia učí Božiemu slovu a pokore. Keď počuje, že Pán vo svojom slove niečo hovorí, hneď to aplikuje do svojho života ako pravdu a kameň, ktorý pramení z viery. Lýdia spoznáva vôľu Pána v prvom rade pre seba, ako skúsenú staršiu ženu vo viere a tak si číta od Pavla toto:

Staršie ženy nech sú v správaní také, ako sa patrí na sväté, nie ohováračné, ani nie otrokyne mnohého vína, (ale) učiteľky dobra, aby poučovali mladé ženy, ako byť milými k (svojim) mužom a láskavými k deťom, miernymi, cudnými, domáckymi, dobrými, poddanými svojim mužom, aby slovo Božie nebolo vystavené rúhaniu. Tít 2:3-5

Lýdia tiež počuje, ako Pavol napísal, že nedovoľuje ženám v zboroch hovoriť.

Tak aj vo (vašich) zhromaždeniach ženy nech mlčia, lebo sa im nedovoľuje hovoriť, ale majú byť poddané, ako aj zákon hovorí. 1Kor 14:34

Lýdia poslúchne a je v zbore ticho. No predsa má otázky a chce sa dozvedieť viac o viere. Mnohé dnešné ženy, ktoré sú jazyčnice, skáču mužom do reči, vypisujú premúdre správy, ako rozumejú evanjeliu, hádajú sa s mužmi – to nie je Lýdia. Ona počúva, poslúcha, modlí sa a Boh jej odhaľuje pravdu:

Ak sa však chcú niečomu naučiť, nech sa doma spýtajú vlastných mužov, lebo je neslušné, keď žena hovorí v cirkevnom zhromaždení. 1Kor 14:35

Lýdia nemá muža, ale má bratov vo viere, ktorí Slovo po bohoslužbe vyložia, pozve si domov bratov, pohostí ich tak, ako pozvala aj evanjelistov a učí sa od nich ako poslúchať Boha. Nedohaduje sa ak má nejaké pochybnosti, opýta sa viacerých bratov, na daný problém ktorému chce dobre porozumieť.

Lenže Lýdia sa nechce týmto spasiť, pretože ona dobre vie, že spasená je. Iba musí vydržať bežať tento beh do samotného konca života. Ona veľmi dobre vie, že dostala od Boha milosť viery a túto milosť objala, zamilovala si ju, bozkávala ju a žila s ňou – rozjímala o Bohu dňom i nocou, že jej dal tak nezaslúžený dar. Ona vie, že je Božím miláčikom, že je Božou nádobou a tak chce všetko dobre konať pre svojho Pána, ktorý je taký dobrý, láskavý a súcitný – i keď pozná aj jeho spravodlivosť a právo. Chce ho práve preto poslúchať a modliť sa ku Nemu, zhovárať sa s ním, zdôverovať sa mu. Chce hľadieť na Neho, nech bude kdekoľvek – či už v cirkevnom zhromaždení, alebo na trhu, kde je tisíce ľudí. On – Boh – Otec – Abba – Otecko – ju našiel a vykúpil krvou svojho milovaného Syna, ktorý je pre ňu rovnako milovaný, ako pre Otca.

Toto je Lýdia. Lýdia, ktorá túžila poznať pravdu a Boh jej to umožnil. Lýdia z Tyatíry. Tak nenápadná žena, že by sme ju ľahko v Písme prehliadli, no taký krásny vzor pre iné ženy, ktoré chcú byť krásne a čisté v Kristovi a vo viere v Neho.

Kiež by takéto Lýdie, Boh aj dnes povolával do svojho kráľovstva. Napriek postaveniu a pozícii – pokorné, tiché, plaché, poddajné, ktoré počúvajú Boha a jeho slovo a riadia sa ním.

Ešte raz – venované všetkým ženám vo viere a zvlášť jednej Lýdii, ktorá bojuje svoj boj viery a je blízko víťazstva…

Amen…