Vyvýšený je Hospodin, a predsa vidí poníženého. Ž 138, 6

Tu je zvlášť jasne povedané a ukázané, aký je Boh, totiž že pozerá dolu. Nemôže pozerať nad seba, lebo nad sebou nemá nič; nemôže pozerať ani vedľa seba, lebo nemá nikoho, kto by Mu bol rovný; preto pozerá jedine pod seba. Preto čím si hlbšie a čím si menší, tým jasnejšie ťa vidia Božie oči.

Skrátka, tento verš nás učí správne poznávať Boha, keď nám ukazuje, že Boh vidí ponížených, opovrhnutých, a Boha pozná správne ten, kto vie, že Boh pozerá na ponížených. Z tohto poznania vyplýva láska k Bohu a vernosť voči Nemu, aby sa Mu človek ochotne oddal a nasledoval Ho.

Ľudia skutočne pokorní nepozerajú na to, čo im prinesie pokora, ale s jednoduchým srdcom si všímajú nevýznamné veci, radi sa zaoberajú tým, čo je nepatrné a ani si neuvedomujú, že sú pokorní.

Ale ľudia falošne pokorní sa čudujú, že sa im tak dlho nedostáva sláva a vyvýšenie a ich skrývaná falošná pýcha sa nikdy neuspokojí s tým, čo je nepatrné, ale tajne prechováva vždy vyššie a vyššie myšlienky.

Opravdivá pokora nevie nikdy, že je pokorná, lebo keby to vedela, stala by sa pyšnou v dôsledku úcty, ktorá sa dostáva tejto peknej cnosti; ale opravdivá pokora sa srdcom, mysľou a všetkým uvažovaním pridŕža nepatrných vecí, tie má neprestajne pred očami, to sú jej obrazy, s ktorými sa zapodieva; a pretože má tieto stále na očiach, nemôže vidieť sama seba a nemôže si seba uvedomovať.

Ô, Bože, daj mi z výsosti dar pokory a tichosti, nech to mám v srdci, myslení, rečiach i v každom konaní.