Záchrana skrze vieru – Charles Spurgeon

Pokračovanie predošlého článku

Prečo je viera základom spasenia? Túto otázku iste často počuješ. „Milosťou ste spasení skrze vieru!” Je to biblické učenie a Božie nariadenie. Prečo je to tak? Prečo práve viera; prečo nie nádej, láska alebo trpezlivosť?

Je dobre, ak sa pri odpovedi na takéto otázky cvičíme v zdržanlivosti. Nechápeme vždy Božie cesty a nepatrí sa, aby sme ich spochybňovali. Preto by sme chceli v pokore odpovedať. Viera bola vyvolená za nástroj milosti preto, že sa prirodzene dobre hodí ako príjemca.

Predpokladajme, že by som chcel dať chudákovi almužnu: Vložím mu ju do ruky – prečo? Bolo by nerozumné vložiť mu peniaz do ucha alebo mu ho položiť na nohu. Práve ruka je stvorená pre prijímanie. Tak je v duchovnej oblasti viera stvorená na to, aby bola príjemcom. Pre človeka je viera „rukou”, ktorou prijíma milosť.

Poviem ti to celkom jednoducho. Viera, ktorá prijíma Krista, je taká jednoduchá, ako keď dieťa dostane jablko. Držíš jablko a sľubuješ dieťaťu, že mu ho dáš, keď príde a prijme ho. V tomto príklade sa vzťahuje dôvera a prijatie síce len na jablko, ale ide pritom o ten istý akt ako pri viere, ktorá má do činenia s večnou záchranou. To, čo je ruka dieťaťa pre prevzatie jablka, je viera pre dokonalé spasenie v Kristovi. Ruka dieťaťa jablko nevytvára, nezlepšuje ho, nezaslúži si ho – len ho prijíma. Tak je viera Bohom vyvolená k tomu, aby bola prostriedkom spásy, pretože spásu pokorne nesie a nepredstiera, že spásu tvorí a spolupôsobí pri nej.

„Viera je jazyk, ktorý prosí o odpustenie, ruka, ktorá ho prijíma a oko, ktoré ho vodí. Nie je len cenou, za ktorú ho kupuje.”

Viera nezastupuje nikdy samú seba, odvoláva sa jedine na krv Pána Ježiša Krista. Preto je dobrým sluhom, ktorý môže duši priniesť bohatstvá Pána Ježiša, pretože uznáva prameň, z ktorého ich má a priznáva, že mu ich zverila jedine milosť.

Viera je bezpochyby určená za nástroj spásy aj preto, že dáva všetku česť Bohu. Milosť je nám daná skrze vieru a zabraňuje, aby sme sa chválili, lebo Boh nemôže zniesť pýchu človeka. „Pozná pyšného zďaleka” (Ž 138, 6) a netúži sa mu priblížiť. Pán Boh nechce v žiadnom prípade dávať spásu tak, aby v človeku prebúdzal alebo podporoval pýchu. Pavel hovorí: „Nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil” (Ef 2, 9).

Viera vylučuje každú sebachválu. Ruka, ktorá prijíma almužna, nehovorí: „Zaslúžim si vďaku, že som prijala dar.” To by bolo absurdné! Keď nesie ruka k ústam pokrm, nehovorí telu: „Ďakuj mi, lebo ťa živím!”

To, čo robí ruka, je jednoduché, aj keď veľmi potrebné a nezakladá si na tom. Preto Pán Boh vyvolil vieru, aby niesla nevýslovný dar jeho milosti, pretože nedbá na svoju vlastnú česť, ale chce uctievať milostivého Boha, darcu všetkých dobrých darov. Viera kladie korunu na tú pravú hlavu. Preto kladie Pán Ježiš korunu na hlavu viery so slovami: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!” (Lk 7, 50).

Ďalej zvolil Boh vieru za nástroj spásy preto, že je možné sa spoľahnúť, že spojí človeka s Bohom. Keď človek dôveruje Bohu, tak je spojenie medzi ním a Bohom, a toto spojenie zabezpečuje požehnanie. Viera nás zachraňuje, pretože nás podnecuje, aby sme sa upli na Pána Boha a vedie nás tak ku spojeniu s Ním.

Často som to vysvetľoval nasledujúcim príkladom. Pred rokmi sa nad Niagarskými vodopádmi prevrátil čln s dvoma cestujúcimi. Oboch hnal prúd k hučiacemu vodopádu. Ľuďom na brehu sa podarilo stroskotancom hodiť lano. Jeden stroskotanec sa ho pevne chytil a bezpečne ho vytiahli na breh. Druhý však videl, že okolo neho sa ženie veľký kmeň stromu, nechal lano ujsť a zachytil sa tohto kmeňa, pretože sa mu zdal väčší a spoľahlivejší. Silný prúd vohnal kmeň spolu s mužom do hlbokej krútňavy, lebo medzi ním a brehom nebolo žiadne spojenie. Veľkosť kmeňa mu nepriniesla žiadnu záchranu; pre záchranu chýbalo spojenie s brehom.

Tak nie je zachránený ani človek, ktorý verí len svojim skutkom, sviatostiam alebo niečomu podobnému, pretože nie je žiadne spojenie medzi ním a Kristom. Aj keď sa ti javí viera len ako tenké lano, je v rukách veľkého Boha! U Neho je nevyčerpateľná moc, ktorá spoľahlivo priťahuje spájajúce lano a vytrhuje tak človeka zo záhuby. Aké požehnanie spočíva vo viere, lebo nás spája s Bohom! Viera bola pre túto úlohu zvolená aj preto, že je koreňom aktivity.

Aj v celkom obyčajných veciach je viera základom všetkého konania. Nič sa nedá robiť bez určitej dávky viery. Keď idem do študovne alebo z nej odchádzam, robím to preto, že verím, že ma moje nohy ponesú. Človek konzumuje preto, že verí, že prijímanie potravy je potrebné. Chodí do zamestnania preto, že verí v hodnotu peňazí. Prijíma šek preto, že je presvedčený, že ho banka zaplatí. Kolumbus objavil Ameriku preto, že veril, že na druhej strane oceánu leží iný svetadiel. Otcovia kvakerov sa tam usadili vo viere, že Boh bude s nimi aj na týchto skalnatých brehoch. Väčšina veľkých činov sa zrodila z viery. V dobrom alebo v zlom pôsobí viera divy pomocou človeka, v ktorom prebýva.

Viera je už vo svojej podstate sila, ktorá ovplyvňuje každé ľudské konanie. Ten, kto si robí žarty z viery v Pána Boha, má zvlášť veľa viery negatívneho druhu. V skutočnosti prepadá taký človek ľahkovernosti, ktorá je zahanbujúca a pôsobí smiešne. Boh dáva spásu cez vieru, ňou sa dotýka hlavnej pružiny nášho cítenia, chcenia a konania. Používa ju ako batériu, cez ktorú môže poslať „svätý prúd” do každej časti našej bytosti. Keď veríme v Pána Ježiša Krista a keď Bohu patrí naše srdce, sme zachránení z hriechu a pobádaní k pokániu, svätosti, horlivosti, modlitbe, odovzdaniu sa a ku všetkému, čo plynie z Božej milosti. „Čím je olej pre kolesá, závažie pre hodiny, krídla pre vtáka a plachty pre loď, tým je viera pre všetky sväté povinnosti a službu.”

Ver, tak bude zostávať pri tebe každá milosť.

– Viera má ďalej moc pôsobiť skrze lásku. Nasmeruje nás k Bohu a obracia srdce k najlepším veciam. Kto verí v Pána Boha, bude Ho bezpochyby aj milovať. Viera je akt porozumenia, ale vychádza zo srdca – „Srdcom veríme na spravodlivosť” (Rim 10,10). Pán Boh používa preto vieru pre záchranu, lebo býva v bezprostrednom susedstve našej náklonnosti a je blízkou príbuznou lásky. Láska je matkou a pestovateľkou všetkých čistých citov a konania. Láska k Bohu je poslušnosť a svätosť. Milovať Pána Boha a blížneho, to znamená podobať sa Kristovi. Vtedy sme zachránení.

– Viera pôsobí pokoj a radosť. Kto ju má, nachádza odpočinutie, je pokojný, radostný a šťastný – to je príprava pre nebo. Boh dáva viere všetky nebeské dary preto, že viera v našom duchu pôsobí život, ktorý sa raz zjaví vo večnosti. Viera nás zaopatruje „zbraňami” pre tento život a vychováva nás pre ten budúci. Uschopňuje človeka žiť i zomierať bez strachu. Pripravuje ho ku konaniu aj k utrpeniu. Preto Pán Boh volí vieru ako najlepší prostriedok, aby nám udeľoval milosť a aby nám ňou zaistil slávu.

Bezpochyby viera koná pre nás to, čo nemôže vykonať nikto iný. Dáva nám radosť a pokoj a vedie nás do Božieho odpočinutia. Prečo sa potom ešte ľudia pokúšajú dosiahnuť spásu iným spôsobom?

Jeden starší duchovný raz rozprával nasledujúci príklad:

„Trocha naivný sluha dostal príkaz otvoriť dvere. Namiesto toho, aby to urobil kľúčom, oprel sa celou silou o dvere, ale nadarmo. Nato prišiel druhý sluha s kľúčom, otvoril dvere bez námahy a vošiel.”

Kto chce byť zachránený vlastnými skutkami, márne lomcuje nebeskou bránou. Viera je kľúč, ktorý hneď otvorí dvere. Milý čitateľ, nechceš použiť tento kľúč? Pán Boh ti prikazuje veriť v Jeho milovaného Syna, preto to smieš urobiť. Keď to urobíš, budeš žiť. V evanjeliu máme zasľúbené: „Kto uverí a pokrstí sa, bude spasený” (Mk 16, 16). Čo môžeš namietať proti ceste spásy, ktorú určila múdrosť a milosrdenstvo nášho milostivého Boha?