UCTIEVANIE BOHA

Ježiš – LOVEC DUŠÍ

Niekedy je nutné duchovných spáčov šokovať. Niekedy je dokonca nutné ich pohoršiť, aby si vás vypočuli. Ježiš to dokáže znamenite. Keď nás chce učiť o uctievaní Boha, použije na to pobehlicu!

„Choď a zavolaj svojho muža,” povedal Ježiš žene Samaritánke.
„Nemám muža,” odpovedala žena.
„To je pravda,” riekol Ježiš, „ale si mala piatich a muž, s ktorým teraz spávaš, nie je tvoj manžel.”

Ženu tieto slová šokovali. Aj my sme šokovaní! Ježiš sedel na kraji studne so založenými rukami a pozeral sa na ženu. Jeho pohľad bol ostrý ako žiletka. Bol pripravený učiť nás, ako máme uctievať Boha.

V prvom rade nás učí, že uctievanie Boha patrí k skutočnému životu. Nie je to len obyčajné, mýtické odpútanie sa na chvíľu od reality. Uctievanie Boha sa týka smilstva, hladu aj rasových konfliktov.

Ježiš bol vyčerpaný z cesty. Bol rozhorúčený a smädný. Rozhodol sa: „Áno, teraz, aj práve teraz budem hľadať niekoho, kto by oslavoval Otca. Bude to žena Samaritánka. Ukážem svojim učeníkom, že Otec v skutočnom živote hľadá oslavu svojho mena práve medzi najnehodnejšími. Táto žena je Samaritánka. Pobehlica. Áno, ukážem im, ako z pobehlíc v Samárii urobiť pravých veriacich a uctievačov Boha”.

ZNÁSOBIŤ PREKVAPENIE

Vráťme sa na začiatok príbehu o Samaritánke. „Ježiš musel však prejsť cez Samáriu. Dostal sa tak do samaritánskeho mesta menom Sychar, blízko pozemku, ktorý dal Jákob svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jákobova studňa. Ježiš bol ustatý z cesty, a tak si sadol k studni. Bolo asi šesť hodín.” (Jn 4,4-6)

Samaritáni boli obyvatelia severnej časti židovského kráľovstva, ktorí uzatvárali zmiešané manželstvá s cudzincami, keď bola väčšina obyvateľstva v roku 722 p.n.l. odvlečená. Postavili si vlastný chrám na vrchu Gerizím. Odmietali celú Starú zmluvu okrem vlastnej (samaritánskej) verzie prvých piatich Mojžišových kníh. Ich nepriateľstvo voči Židom (ako bol napríklad Ježiš) bolo stáročia staré.

Ježiš prišiel do tohto nepriateľského prostredia, sadol si a požiadal o vodu. Žena bola ohúrená, že ju Ježiš vôbec oslovil: „Ako to, že ty, Žid, žiadaš odo mňa, ženy Samaritánky, aby som ti dala napiť”? (Jn 4,9)

Ježiš neodpovedal priamo. Znásobil jej prekvapenie, keď riekol: „Keby si vedela o Božom dare, a kto je ten, čo ti hovorí: Daj sa mi napiť!, ty by si prosila Jeho a on by ti dal živej vody”. (Jn 4,10) Skutočne prekvapujúce nie je to, že Ježiš žiadal ženu o vodu, ale že ona nežiadala Jeho! On má „živú vodu”, ktorú nazýva „Božím darom”.

Žena, neveľmi prekvapená, jednoducho odpovedala: „Pane, veď nemáš ani čím načrieť a studňa je hlboká (Jn 4,11)”. Žena sa ešte nedostala na rovnakú vlnovú dĺžku s Ježišom. Ešte nepochopila.

Ježiš teda opäť znásobil prekvapenie a povedal: „Každý, kto pije z tejto vody, bude opäť žízniť. Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody vyvierajúcej pre večný život”. (Jn 4,13-14) Úžasné nie je to, že jej môže dať vodu bez nádoby, ale že Jeho voda uhasí smäd naveky a premení dušu toho, kto z nej pije, na prameň. Je to zázračná voda: schová sa do duše ako do piesku na púšti a bublá na povrch ako žriedlo života. Čo to znamená?

VODA, Z KTOREJ SA STÁVA PRAMEŇ

V Pr 13,14 sa píše: „Učenie múdreho je žriedlom života”. Tým chce Ježiš povedať, že Jeho učenie je studňou života. Keď z nej pijú smädní, opäť ožijú a podajú túto vodu života ďalším.

Uctievanie Boha

Vari nepovedal Ježiš, že „slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život”? (Jn 6,63)
Najzrozumiteľnejšia analógia k obrazu duše, z ktorej sa stáva prameň sa nachádza v Jn 7,37-39: „Ježiš stál a zvolal: Ak niekto trpí smädom, nech príde ku mne a napije sa! Písmo hovorí: Rieky živej vody potečú zvnútra toho, kto verí vo mňa. To povedal o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo v neho uveria”.

Voda, ktorú dáva Ježiš, je Duch Svätý. Prítomnosť Božieho Ducha v živote človeka hasí smäd frustrovanej duše a mení človeka na prameň, v ktorom iní môžu nájsť život.

Možno sú obe vysvetlenia o duši, z ktorej sa stáva studňa, pravdivé. Učenie Ježiša Krista aj Duch Svätý uspokojujú túžbu našich duší a menia nás na prameň, z ktorého môžu piť iní. Ježiš neoddeľoval slovo od Ducha.

Napríklad v Jn 14,26 Ježiš hovorí: „Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril”. Kristov Duch má urobiť slovo Krista jasným, aby uspokojil dušu.

Voda, ktorú Ježiš ponúkal Samaritánke, bolo slovo pravdy a sila Ducha. Keď prichádzame ku Kristovi, aby sme sa napili, pijeme pravdu. Nie pravdu bez života a bez sily, ale pravdu nasiaknutú Božím Duchom, ktorý dáva život! Slovo prisľúbenia aj sila Ducha sú tou živou vodou, ktorú Ježiš ponúkal Samaritánke.

K SRDCU CEZ RANY

Samaritánka nechápala, čo sa jej Ježiš snaží povedať. Vnímala len piatimi zmyslami a nedokázala sa od nich odpútať. „Pane, daj mi tej vody, aby som už nežíznila a nechodila sem načierať.” (Jn 4,15) Netreba sa vzdávať. Ježiš vložil na Samaritánku všetky spásonosné znamenia, aby vytvoril toho, kto bude uctievať Boha „v Duchu a pravde”.
Siahol na ženino najcitlivejšie miesto, keď povedal: „Choď, zavolaj si muža”. K srdcu sa najrýchlejšie dostaneme, keď ho raníme.

Prečo Ježiš takýmto spôsobom odhaľuje Samaritánkino vnútro? „Lebo každý, kto robí zle, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo”. (J 3,20) Skrývaný hriech nám zabraňuje vidieť svetlo Krista.

Hriech je ako duchovné malomocenstvo. Otupuje naše duchovné pocity a naša duša sa rozpadá na kusy bez toho, aby sme si to všimli alebo pocítili. Kristus odkryl duchovné malomocenstvo Samaritánky hovoriac: „Mala si piatich mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž”.

LAPENÉ ZVIERA SI ODHRYZNE NOHU

Poďme sa pozrieť na prirodzený reflex človeka, ktorým sa snaží vyhnúť usvedčeniu. Žena musela uznať, že Ježiš dokáže neuveriteľne preniknúť do podstaty veci: „Pane, vidím, že si prorok”. (Jn 4,19) Potom však odbočila od témy a začala polemizovať o inom: „Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa Mu treba klaňať. Čo si o tom myslíš”? (Jn 4,20)

Lapené zviera si odhryzne nohu, aby mohlo utiecť. Lapená hriešnica rozdrví svoju myseľ a zničí pravidlá logiky. „Ak hovoríme o cudzoložstve, čo myslíš, kde by mohli ľudia uctievať Boha?” Takáto vyhýbavá a dvojznačná reč je typická pre lapených hriešnikov.
„Veľkému lovcovi duší” sa nedá ľahko uniknúť. Ježiš netrval na tom, aby Ho hriešnica nasledovala. Ježiš sa nevrátil k téme cudzoložstvo, ale tvrdo otváral zapečatené dvere jej srdca. Vstúpil tam jednou nohou a je ochotný rozprávať sa o uctievaní.