A boli v tom kraji pastieri, ktorí nocovali na poli a strážili si v noci stádo. Lk 2:8

Boh svoju spásu začína od posledných. Pastieri, boli v Izraeli v čase príchodu Pána, tými najviac odstrčenými ľuďmi spoločnosti. Nikto o nich nejavil záujem – nevzdelaní chlapci, ktorí pasú zvieratá. Nič nevedia poriadne o Bohu, o spáse, o Mesiášovi ktorý má prísť, nemajú žiadne teologické vedomosti a školy.

A tu Boh sa skláňa najprv k nim. Posiela Anjela, aby im prvým zvestoval narodenie Pána. My by sme to urobili inak – najprv by sme zvestovali narodenie ľuďom, ktorí majú moc, bohatstvo – dnes by sme to ako prvé povedali novinárom, aby o tom napísali článok. Ale Boh zvestuje evanjelium, úplne nenápadným a opovrhnutým ľuďom. Posledným, z posledných. Dnes sa vám narodil Spasiteľ! A k tomu ich posiela do Betlehema, aby sa sami presvedčili, že dieťa je narodené.

A to nie je začiatok tejto záhadnej zvesti. Oni keď idú do Betlehema, to malé dieťatko nájdu v maštali! My by sme ho hľadali najprv v najdrahších hostincoch a penziónoch, ale Ježiš sa narodil v chudobe. Chudobní pastieri, prišli ku chudobnému Mesiášovi.

Toto je predzvesť toho, že Boh neprišiel volať cnostných, na oko zbožných židov, ktorí dodržujú zákon koľko vládzu, podľa predpisov odvádzajú desiatky, starajú sa o vdovy, postia sa až tri krát v týžni a modlia sa verejne, keď ľudia obdivujú ich zbožnosť. Boh zavolal úplne inú sortu. Tých, ktorí v synagóge dostávajú posledné miesto, ktorí nemajú právo čo hovoriť do viery a teológie, tí ktorí za svoju prácu dostávajú najmenší plat.

Ak pôjdeme ešte hlbšie, Ježiš prišiel zvlášť pre tých, ktorí sú v zajatí hriechov, nečistoty, smilstva, opilstva, ktorí sú viditeľnými hriešnikmi pred svetom. Prišiel pre tých, najviac opovrhnutých ľudí.

A nie je sa čo diviť, že mocní sveta Ježiša nenávidia a vyčítajú mu, že jedáva s hriešnikmi, s prostitútkami, s opilcami a chudobou. Ich – na oko cnostných a dobrých zbožných ľudí, obchádza veľkým oblúkom.

Ježiša v Jerichu čaká veľký dav, takýchto usporiadaných ľudí, ktorí poctivo pracujú, odvádzajú dane, chodia zbožne do synagógy, modlia sa a postia. Ten dav sa teší, akú pochvalu do Boha skrze proroka Ježiša dostane. Už si tak premietajú v mysli, ako ich Ježiš potľapká po pleci a vyriekne nad nimi spokojnosť.

Nie takto ľudia reagujú v cirkvách? My zbožní ľudia, dobrí vo svojich očiach, ktorí dodržiavame všetko, čo zákon a cirkev nariaďuje – sa tešíme na Ježiša, lebo dostaneme od Neho pochvaly. Akí sme dobrí, oproti iným ľuďom, opilcom, kartárom, hazardérom, oproti mnohým prostitútkam, podvodníkom, skorumpovaným politikom.

A viete čo sa deje? Ježiš si týchto strojených ľudí – absolútne nevšíma! On akoby prišiel do prázdneho mesta, kde nie je žiaden človek, okrem jedného – malého podvodníka menom Zachej, ktorý sedí na strome, vysmiaty celým mestom, aby ho Ježiš uzdravil z lakomstva, hromadenia majetku a podvodov.

Tak tomu je aj dnes. Mnohí zbožní ľudia si žiadajú pochvalu od Pána a Pán miesto toho, sa stará o bezdomovcov, opilcov, prostitútky, rôznych čarodejov a okultistov, ktorých vytrhne z drápov sveta a dá im pravú vieru.

Tu potom vidíme ten rozdiel medzi tými, ktorí boli síce vychovaní v zbožnosti od malička, Boh ich obchádzal, ako dav v Jerichu a – tými druhými, ktorí nejavili o Boha a vieru záujem, no sám Boh sa ich ujal a razia pravú čistú vieru ako krištáľ.

Boh sa samozrejme ujme neskôr aj mnohých z toho davu v Jerichu, podobne ako sa ujme mnohých, ktorí od mladosti do kostola chodili a pravú vieru im daruje. Ale najprv ich predbehnú tí poslední z posledných. A tak platia slová nášho Pána, vyrieknuté pobožným židom:

Povedal im Ježiš: Veru vám hovorím, že colníci a neviestky predchádzajú vás do kráľovstva Božieho. Mt 21:31

Božie cesty, sú vysoko nad tými našimi cestami. On koná úplne inak, ako by to robila naša ľudská logika a spoločnosť. Boh neprichádza s korunou na svet, krásnym koňom, krásnym úsmevom, krásnou a silnou postavou – on prichádza nikým nepoznaný, nenápadný, všedný, ako malé dieťa.

Prečo si máme pripomínať Ježišovo narodenie? V histórii bolo veľa kresťanov, ktorí boli zbožní, ale milovali extrémy. Vyhlasovali, že vianoce sú také a onaké, pohanské, dni vianoc nesedia s realitou. Nejdem tu toto vyvracať, pretože je to vyvrátiteľné dokonca samotným Písmom.

Boh ustanovil svoje slovo nato, aby sme si neustále pripomínali dejiny spásy. Ježiš je dnes mocným Vládcom a našim Kňazom v nebi, no nevystúpil do neba len tak, nejakým trikom či zázrakom. Preto si pripomíname aj starú zmluvu a zasľúbenie Mesiáša, Jeho narodenie, Jeho učenie, Jeho život, Jeho smrť a Jeho zmŕtvychvstanie.

Už samotné vtelenie Boha do ľudského tela, je Boží skutok, ktorý nám musí vyraziť dych. Boh, ktorý nepozná rozmer, Písmo hovorí – že chrám nie je miesto, kde by Boh mohol spočinúť, lebo je veľkosť je nepredstaviteľná. A tento Boh, sa obmedzil na veľkosť človeka, s výškou 170, možno 180 cm.

A to sa nevtelil ako superman, so schopnosťami Spidermana, ale sem prišiel ako dieťa a všetky divy a zázraky, si vyprosuje od Boha Otca, ktorý ich skrze Neho činí. On je človekom unaveným, zaspí v najväčšej búrke, je tak ustatý, že pošle učeníkov do dediny, on si sadne na okraj studne, kde tiež neustáva vo svojej spasiteľnej činnosti, lebo tam prichádza Samaritánka pre vodu. Z Jeho tela tečie krv, padajú mu vlasy keď ho za ne ťahajú, cíti rovnako krivdu a bolesť ako aj my, plače, smeje sa, jedáva a niekedy to preženie, pije víno.

Vtelenie bolo pre všetkých kresťanov, prvým najväčším zázrakom. Boh v tele človeka, ktorý sa ničím od človeka nelíšil, iba jedinou vecou – bol bez hriechu, s Adamovou čistotou rajskou.

Preto cirkev v ranných dobách ustanovila rok kresťanský, ktorý sa odlišoval od roku svetského a svetských sviatkov a každým rokom si opakovala dejiny spásy. Boh totiž veľmi dobre vie, ako človek ľahko zabúda a stráca vieru i nadšenie. Preto už Mojžišovi Boh nariadil, aby čítali neustále zákon Boží a to nielen pre seba, ale aj pre cudzincov, pre starcov, či deti, od najmenšieho po najväčšie.

Mojžiš im prikázal: Budeš nahlas predčitovať tento zákon pred celým Izraelom. Zhromaždi ľud, mužov, ženy, deti i cudzincov, ktorí bývajú v tvojich osadách; nech počúvajú a učia sa báť Hospodina, vášho Boha, a nech sa usilujú plniť všetky slová tohto zákona. Dt 31:10-12

Tak Boh nariadil v sobotu povinné čítanie zákona a spoločné uctievanie Boha. Preto cirkev sa schádzala nedeľu čo nedeľu, k uctievaniu a čítaniu slova Božieho. Mojžiš to prikázal Izraelským a cirkev v tom pokračovala. Pretože ak prestaneme počúvať slovo Boha, postupne nám začnú vypadávať aj základné články viery a plán nášho spasenia. Tak ľudia miesto uctenia si Boha, vytvoria si bôžika – malého Ježiška, ktorý nosí darčeky. Alebo upadnú do druhého extrému, keď povedia – to je história, Boh sa v minulosti narodil, čo ma je potom?! Dnes je Boh silný a mocný Pán, toto ma zaujíma.

Ale pozrime sa na samotného Ježiša, ako ustanovuje večeru Pána. Nielenže ju ustanovil, aby si kresťania sprítomňovali Golgotu a Jeho umučenie za nás, on k tomu dodáva – toto robte na moju pamiatku. Inak povedané – pamätajte na mňa, čo som za vás vykonal! Preto si to neustále opakujte!

A tak nám Boh chce dnes povedať, že sa vtelil, že sa nechal vtesnať, do malého priestoru, ktorému sa hovorí – ľudské telo. Aj toto je súčasť večere Pánovej – pripomínajte si moje vtelenie, robte to na moju pamiatku aby ste nikdy nezabudli – že som sa vôbec nemusel narodiť a vy by ste skončili všetci zavrhnutí.

Týmto nás chce Pán naštartovať do nového cirkevného roku, aby sme prechádzali nedeľu čo nedeľu dejinami spásy a jej tajomstvami, pokiaľ neprejdeme od tohto Ježišovho narodenia, až po Jeho smrť a zmŕtvychvstanie.

Božie slovo musíme počúvať a my padnutí ľudia, ho musíme počúvať stále. Ľahko bez Slova Boha zabudneme na spasenie, na základné vierovyznanie a vpadneme do extrémnych vier a náuk, alebo úplne odpadneme. Mnohí ľudia, ktorí prestali počúvať slovo v cirkvi, upadli k rôznym sektám, alebo sa z nich stali ateisti. Miesto počúvania slova Boha, počúvali slovo ľudské, ktoré tvrdo na Písmo útočilo a tak sa utvrdili falošne v tom, že kresťanstvo je podvod.

Dnes sa narodil Spasiteľ. Pre nás! Nie pre seba. Pre nás! Nemusel. Mohol zostať v nebi a my všetci skončiť v pekle. Ten malý Ježiš v jasličkách, je mocným Bohom, Spasiteľom a Kráľom, rovnako tak, ako Ježiš ktorý dnes sedí po pravici Boha Otca, rovnako tak, ako ten Ježiš, ktorý sa ešte nenarodil, ktorý spravoval svet dávno pred tým, ako zvestoval Anjel, Panne Márii to zvláštne posolstvo.

Písmo hovorí, že Boh je ten istý – včera, dnes aj zajtra. Boh sa nemenil ani pred narodením, ani v narodení, ani dnes. Iba málo kazateľov v histórii povedalo, že ten malý Ježiš je hrozný Boh, ktorý po čase skončenia milosti vo svete, bude prísne a tvrdo súdiť svet. Ale je to tak. Preto upadnúť do extrému malého dieťatka, robiť drevené betlehemy a spievať si detské koledy, na oslávenie malého slabého dietka, nezodpovedá plne Písmu. Ježiš bol ten istý v čase narodenia, ako dnes. Ten istý mocný Pán, v obmedzenom tele, ale Pán.

Preto sa musíme na Ježiša pozrieť v pravom svetle Božieho slova. A tu sú nám vzorom mudrci, alebo králi z východu. Tí neprišli za malým dieťatkom, nekúpili mu hrkálky a nepestovali ho na rukách. Oni pred Ním spadli ako podťatí na kolená a dali mu dary, hodné skutočného kráľa.

Dnes sa narodil Kráľ a preto aj my oslávme príchod tohto mocného Boha, ktorý miesto nás vykonal obetu na sebe samom, aby uhasil hnev Boha Otca. Padnime pred ním na kolená, ako spadli mudrci a vyznajme, že toto dieťa, je ten istý Boh, aký dnes vládne na pravici Boha otca.

Nie tak, že budeme bozkávať nejakú sošku dieťaťa,  alebo si myslieť, že keď máme radi deti, tak sa z nás Boh raduje, keď bozkávame nohy akejsi soche, že sme tým Boha dostatočne uctili? Padnime na kolená pred týmto dieťaťom, lebo v Ňom vidíme Kráľa Kráľov a Pána Pánov!

Toto je odkaz vianoc, toto je odkaz narodenia Spasiteľa. Ten malý Ježiško, ktorý nosí darčeky, je iba nepodarená napodobnenina pravej úcty Boha. Je to skôr zosmiešnenie Boha, popretie spásy, zľahčenie si úzkej cesty, ktorá vedie k úzkej bráne. Koľkí ľudia budú hovoriť na poslednom súde – chodil som do kostola na vianoce, miloval som malého Ježiška.

Minul si sa z cieľom. V tom dieťati, si mal vidieť Boha, mocného Tvorcu, Spasiteľa a Kráľa.

Toto Ježiškovské uctievanie je tak smiešne, ako keby sme bozkávali a uctievali kríky len preto, lebo v kríku sa Boh zjavil v Mojžišovi. Ale Mojžiš neuctieval krík a nechodil okolo každého kríka, aby sa mu klaňal a objímal ho.

Tak aj správny kresťan – má vidieť v tom bábätku Boha a uctiť si Ho, čo urobil, ako to urobil, čo ho to stálo. Z bázňou kľaknúť pred to betlehémske dieťa v Duchu a Prvde, pretože či je dieťaťom, alebo dospelým mužom, ide o toho istého a jedného Boha.

Preto list židom hovorí:

Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky. Hebr 13:8

S hrôzou a trasením pristupujme k tomu malému dieťaťu, lebo príde deň, kedy nás bude súdiť…

Amen…