Ak človek hľadá Boha v senzáciách, chodí z miesta na miesto, a nevidí Boha priamo pred sebou, vo svojom živote, v malých detailoch a situáciách života – minul sa s kresťanstvom.

„Človeče, všimni si ten nával!” Nástupište veľkej frankfurtskej stanice bolo natrieskané. A keď konečne došiel osobný vlak do Heidelbergu, začal útok ako na nepriateľské pozície. Nuž, začiatok prázdnin. Na železnici bolo vtedy búrlivo. So svojimi súrodencami som sa vtlačil do priestranného oddelenia – pre cestujúcich s batožinou.

Iste každý pozná ten vozeň – 9 miest na sedenie, 20 na státie. Našej už staršej mame sme ulovili v kúte miesto na sedenie. My ostatní sme poskladali našu batožinu na seba a posadali sme si na ňu. A potom sme vyrazili! Osobný vlak stál pri každej vŕbe. Keď sa už zdalo, že sa konečne rozbehne, zase zastal, ale nikto nemal v úmysle vystupovať. Naopak, pristupovalo stále viacej ľudí. Mali sme pocit, že celé ľudstvo vycestovalo do Heidelbergu. A k tomu ešte výdatne pálilo slnko na horúce preplnené vozne. To už nebola nijaká zábava. Žiadny div, že nálada v oddelení – pre cestujúcich s batožinou – bola zlá, priam podráždená. Chýbala už iba rozbuška, ktorá by ten sud pušného prachu vyhodila „do vzduchu”. K tomu napokon aj došlo na jednej zo zastávok v podobe jednej veľmi rezolútnej pani, ktorá tiež chcela cestovať aj s dieťaťom v náručí.

„Obsadené!” zareval istý muž von oknom.

Žena sa tvárila, akoby nepočula. Prudko trhla dvermi a snažila sa dostať dovnútra.
„Povedal som vám predsa, že je obsadené,” prehovoril muž ostro a tlačil ženu von.
„Ja však musím cestovať,” kričala nervózne a tlačila sa dovnútra. Bola by ťahala za kratší koniec, keby nebol sprievodca dvere zvonka zatlačil dvere.
„Konzerva sardiniek je už plná,” poznamenal ktosi sucho.

Avšak zúrivý muž nemal vôbec zmysel pre humor. Vyhrážal sa vraždou aj ohňom. Celú svoju podráždenosť si vylial na adresu úbohej ženy. Niektorí s ním súhlasili. No žena mala tiež podrezaný jazyk. Ani jediné slovo nezostala dlžná. Čoskoro bol oheň na streche. Muž od zúrivosti v tvári zmodrel a očervenel. Spor nadobúdal stále ostrejšiu formu. Vtom začala naša mama spievať svojím pekným jasným hlasom známu pesničku. Ihneď sme to pochopili a pridali sme sa, aj keď spočiatku trochu nesmelo. Ale neskôr sa ozývalo z plných hrdiel:

„Poď, srdce moje, hľadaj slasť,
vonku je leta krásny čas… “

Naozaj, spevom sme spor trochu utíšili. Ľudia na nás hľadeli s údivom. Ich tváre prezrádzali otázku: „Zbláznili ste sa?” Avšak teraz sme už začali naplno a pokračovali sme ďalej. Tá pekná pieseň má totiž viacero veršov.

„Stromy sú lístím zdobené
a stráca sa aj prach zeme
pod zelenkavým šatom… “

Skutočne, niektorí už hľadeli placho z okna a zisťovali, že vonku, v letnej nádhere, spočíva krásny Boží svet.

„Potôčky šumia pieskami,
zdobiac sa cestou myrtami,
tečú ich tiesňavami,
lúky sú pri tom. “

Pieseň sa nám páčila stále viac. A, ako sa zdalo, ľuďom tiež. Prinajmenšom už mlčali.

„Klas v plnej sile zreje dnes,
nad tým jasá mladi stárež,
velebiac znova, znova
Toho, čo tolkou hojnosiou
a neprebernou dobrotou
človeka obdaroval.”

Ten muž stále hnevlivo zazeral! A aká uštipačná bola tvár ženy! Ale kde sa Božia sláva ohlási, tam diabol nič nezmôže.

„Sám nesmiem zostať mlčiacim,
veľkého Boha veľký čin
budí môj um aj city.
Keď všetko spieva, spievam tiež… “

Ako to pokračovalo? Zachmúrená tvár onoho muža sa pozvoľna vyjasňovala a dokonca trochu ustúpil. Tak mala aj pani miesto a už na svet hľadela radostnejšie. My sme však spievali a spievali… Ospevovali sme Večnosť v Čase.

Aká to radosť, jas a svit
v Kristovom sade musí byť?
Jak tam spev zahlaholí… “

Našu pieseň sme napokon zakončili vážnym modlitebným veršom:

„Edenu dvere otvor mi,
daj, nech tu žijem na Zemi,
zelený dušou, telom… “

Skončili sme. Nato vstal celkom v kúte nejaký muž a ponúkol mlčky tej panej svoje miesto. Každý sa zrazu snažil byť taký milý, ako to len bolo možné. V oddelení cestujúcich s batožinou to bolo zrazu znesiteľné. Všetci mali dosť miesta, napätie z horúčavy sa vytratilo.

Napokon ktosi nesmelo požiadal: „Zaspievajte ešte jednu.” Nuž sme začali:

„Pána čakaj, duša moja drahá… “

Poznali ju mnohí. Spočiatku sa pridávali ticho hmkaním, čoskoro viacerí spievali nahlas a napokon sme spievali spoločne až po Heidelberg.