Pokračovanie prednášky

AKO A KOHO UCTIEVAŤ

Samaritánka začala tému, kde by sa mali ľudia klaňať Bohu. Ježiš jej odpovedal slovným obratom: „Tvoja polemika nie je vôbec podstatná. Dôležité je vedieť ako a koho si ctiť”.

Ježiš najprv hovorí, ako uctievať Boha: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme”. (Jn 4,21) Inak povedané: nepúšťajte sa do nepodstatných polemík. Je zbytočné uctievať Boha na vrchu i v Jeruzaleme! Nepovedal predsa Boh, že „pretože sa mi približuje tento ľud svojimi ústami a perami ma ctí, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa”? (Iz 29,13) Problém nie je kde, ale ako.

Potom Ježiš hovoril o tom, koho uctievať: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, pretože spasenie je zo Židov”. (Jn 4,22) Toto sú tvrdé slová. Ak je v stávke život a smrť, nutne dochádza k tomu, že sa o probléme hovorí úprimne, bez obalu. Je to ako keď hovoríte pacientovi s rakovinou pľúc, aby prestal fajčiť.

Samaritáni odmietali celú Starú zmluvu a uznávali len vlastnú (samaritánsku) verziu prvých piatich Mojžišových kníh. Ich vedomosti o Bohu boli nedostatočné, preto povedal Ježiš žene, že uctievanie Boha Samaritánmi nie je postačujúce. Záleží na tom, aby sme dostatočne poznali toho, koho uctievame!

Nie je dôležité vedieť, kde Pána uctievať, ale ako a koho. Uctievanie Boha musí byť živé, prevádzané v srdci a spočíva v pravom vnímaní Boha. Duch a pravda musia byť prítomné. Ježiš hovorí: „Ale prichádza hodina – a už je tu – keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a v pravde”. (Jn 4,23) Dve slová „duch a pravda” korešpondujú so slovami ako a koho si ctiť.

Uctievanie v duchu je pravým opakom uctievania navonok; opakom prázdneho formalizmu a tradicionalizmu. Uctievanie v pravde je zase opakom uctievania, ktoré je založené na nesprávnom názore o Bohu. Uctievanie Boha musí mať srdce aj hlavu. Musí zahŕňať emócie aj myšlienky.

Ak je pravda bez emócií, je to len mŕtva viera a kostol plný (alebo poloprázdny) pseudoctiteľov. Ak sú emócie bez pravdy, je to len prázdnota a plytkosť v ľuďoch, ktorí odmietajú poslúchať nekompromisné a prísne myšlienky. Pravé uctievanie pochádza od ľudí, ktorí sú hlboko citovo založení a ktorí milujú úprimné a dôveryhodné učenie. Jadrom biblického uctievania je láska k Bohu.

PALIVO, PEC A TEPLO

Palivom pre uctievanie Boha je Božia pravda. Pecou je duch človeka a teplom sú živá úcta, pokánie, dôvera, vďaka a radosť.

Týmto trom metaforám chýba ešte oheň. Teplo nevznikne automaticky, keď do pece, našej duše, vložíme palivo, ktorým je pravda. Ešte potrebujeme zápalku a oheň, t.j. Ducha Svätého.

Ježiš povedal: „Praví ctitelia sa budú klaňať Otcovi v Duchu a v pravde”. (Jn 4,23) Tieto slová sa často interpretujú len ako to, čo Ježiš hovorí o Duchu Svätom. Ja si myslím, že hovoria o našom duchu. Možno má Ježiš na mysli oboje. V Jn 3,6 spája Ježiš nasledovne Božieho Ducha s naším duchom úžasným spôsobom: „Čo sa narodilo z Ducha, je duch”. Inak povedané, náš duch je taký mŕtvy a pasívny, že sa nedá považovať za ducha, až kým ho Duch Svätý neoživí plameňom života. Len ten, kto sa narodil z Ducha, je duch. Keď teda Ježiš hovorí, že praví ctitelia si ctia Otca „v Duchu”, myslí to, že pravé uctievanie Boha pochádza výlučne z ducha, ktorého oživil a urobil vnímavejším Boží Duch.

Teraz je náš obraz kompletný. Skutočná predstava o Božej veľkosti je palivom uctievania Boha. Oživujúci Duch Svätý je ohňom, ktorý spaľuje palivo dobiela. Nový (obnovený) duch človeka je pecou, ktorú oživil a oteplil plameň pravdy. Výsledným teplom je úprimné uctievanie Boha, ktoré vyžaruje, keď sa človek spovedá, modlí, plače, spieva, kloní hlavu, dvíha ruky a žije poslušný život.

OD POTRAVY K VIERE

Vráťme sa na chvíľu opäť do Samárie. Učeníci odišli po jedlo do mesta. Ježiš zostal so ženou pri studni sám. Po návrate ponúkali učeníci Ježišovi obed, ale On urobil to isté, čo so ženou – nehovoril o potrave, ale o viere. „Ja mám na jedenie pokrm, o ktorom vy neviete.” (Jn 4,32) Ježiš z tohto pokrmu jedol, kým boli učeníci v meste.

Čo bolo Jeho pokrmom? „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.” (Jn 4,34) Čo je dielom Otca? Otec hľadá ľudí, ktorí Ho budú uctievať v Duchu a v pravde.

Aj rozhovor medzi Ježišom a cudzoložnicou zo Samárie bol dielom Božím so zámerom urobiť zo ženy človeka, ktorý Ho bude úprimne uctievať. Túto príhodu využil Ježiš, aby svojich učeníkov aj nás poučil. „Či aj vy sami nevravíte: Ešte štyri mesiace a príde žatva? Hovorím vám, zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sa už belejú k žatve!” (Jn 4,35)

Ježiš sa snažil povedať, že „prišiel čas žatvy pre pobehlice v Samárii. Z jednej som práve urobil veriaceho a uctievača Boha, pretože to chcel Otec. Preto ma sem poslal, a preto posielam aj ja vás. Boh hľadá ľudí, ktorí Ho budú uctievať v Duchu a v pravde. Obyvatelia mesta Sychar dozreli, aby mohli žať. Ak milujete Boha, pripravte sa na zber.”

Kristus nám udal kurz, ktorým sa máme v tejto kapitole ďalej uberať. Tým kurzom je uctievanie Boha. Čo znamená uctievať Boha „v Duchu a v pravde”? Ako na oživujúceho Ducha reaguje duch človeka? Aký je vzťah medzi pravdou a oživeným duchom človeka? Najprv sa budeme zamýšľať nad podstatou uctievania Boha v súvislosti so srdcom, potom v súvislosti s mysľou a nakoniec sa krátko zamyslíme nad vonkajšími prejavmi uctievania Boha.

UCTIEVANIE A SRDCE

Takmer každý by iste súhlasil s tvrdením, že biblické uctievanie Boha zahŕňa istý druh viditeľného správania. Uctievanie znamená v hebrejčine poklonu. Uctievanie je klaňanie sa, dvíhanie rúk, modlenie, spievanie, recitovanie, kázanie, prijímanie Božieho pokrmu, očista, vysvätenie a podobne.

Prekvapujúco môžu byť všetky menované činnosti zbytočné, bezvýznamné, neužitočné a prázdne. Toto je Ježišovo varovanie, ktoré nachádzame v Mt 15,8-9, kde Ježiš hovorí pokrytcom, čo o nich prorokoval Izaiáš:

„Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. Zbytočne ma však uctievajú”. (Iz 29,13)

Všimnite si paralelu medzi spojeniami „ma ctí” a „uctievajú ma”. Uctievanie je istý druh vzdávania úcty Bohu. Neznamená to, samozrejme, že budeme nadnesene obdivovať Boha alebo že budeme zvyšovať Jeho česť. Je to uznanie pocty, precítenie jej hodnoty a prisúdenie úcty, ktorá je hodná Jeho mena.

„Predchádza Ho velebná dôstojnosť, moc a nádhera je v Jeho svätyni. Čeľade národov, vzdávajte Hospodinovi, vzdávajte Hospodinovi česť a moc! Vzdávajte Hospodinovi slávu hodnú Jeho mena!” (Ž 96,6-8)

Ježiš hovorí, že uctievanie Boha znamená s radosťou odrážať žiaru hodnú Jeho mena.

Prečo „s radosťou”? Aj hory a stromy odrážajú Božiu žiaru hodnú Jeho mena: „Chváľte Hospodina zo zeme: …vrchy a všetky pahorky, ovocné stromy a všetky cédre!” (Ž 148,7 a 9) V prírode dochádza k tomuto javu neúmyselne a prirodzene. Nič na zemi nemôže odrážať Božiu slávu vedome, len človek.

Ak naše uctievanie neodráža Božiu slávu, bude ju odrážať naše zatratenie: „Áno, teba musí chváliť aj hnev človeka”. (Ž 76,11) Takýto nedobrovoľný odraz Božej veľkosti nie je uctievaním Boha, preto je nutné definovať uctievanie ako odrážanie Božej žiary hodnej Jeho mena s radosťou.

Pojem „s radosťou” častokrát zapríčiňuje nedorozumenie (ako o chvíľu zistíte), pretože uctievanie Boha si mnohokrát vyžaduje skrúšeného a zlomeného ducha a zvyčajne ho nespájame s radosťou. Budem používať pojem „s radosťou”, lebo ak by sme, napríklad, tvrdili, že uctievanie Boha je „nútené” odrážanie Božej slávy, tvrdili by sme veľmi nesprávne, že uctievanie Boha si možno vynútiť, hoci naše srdce po tom netúži, alebo je „Bohu vzdialené”. V úprimnom biblickom pokání je semienko radosti, ktoré pochádza z uvedomenia si nádeje, že „Boh oživil ducha skrúšených”. (Iz 57,15)

Pokračovanie….