Ľudia sa nevedia modliť! Ako to máme robiť – pýtajú sa?! – Ježiš náš osud…

Pokračovanie zo záznamov pastora Wilhelma Buscha

Vo Švábsku sa hovorí jeden milý príbeh: Do jednej švábskej dediny prišli povrazolezci, ktorí chceli večer vystupovať. Už mali v strede postavenú konštrukciu s dlhým povrazom. Okolo išla jedna matka s dieťaťom, ktoré sa jej spýtalo:

„Mamička, to na tom povraze môže voľakto aj chodiť?” Matka na to odpovedá: „Kto vie, môže, ale ja to neviem!” Kto to vie, ten môže.

To je prvé, čo vám musím k našej téme povedať.

1. Kto vie, môže

Áno, je to možné, veď Boh je tu prítomný, pre toho, kto to vie! Ale mnohí z vás tiež povedia: „Ale ja to neviem!” Prirodzene, s Bohom sa možno rozprávať! Keď sa viete rozprávať s pánom Majerom, prečo by ste to nevedeli so živým Bohom? On je tu! Ale predsa — viete sa s Bohom rozprávať?

Ešte ako dieťa som sa naučil túto pieseň: „Tam, ďaleko v nebi, kde žijú anjeli, tam Boh hľadí…” A tak som si pomyslel: „Tak potom nemá význam modliť sa, lebo tak hlasno kričať neviem, aby ma Boh tak ďaleko v nebi počul!” A Rusi sa posmievajú: „Vyslali sme do vesmíru Sputnik. Keby tam voľajaký Boh bol, tak by sme sa s Ním museli stretnúť.”

Pozrite sa, mnohí to nechápu a pýtajú sa: „Kde je Boh? Ďaleko v nebi? Tam hore? Ako vysoko? Sto kilometrov, tisíc kilometrov?” Hneď vám to celkom jasne vysvetlím:

„V diaľke nebies”, o tom Biblia nehovorí, ale Biblia hovorí o niečom celkom inom. Hovorí o živom Bohu: „Naozaj nie je ďaleko od nikoho z nás.” Na inom mieste to vyjadruje takto: „Zo všetkých strán ma obklopuješ.” Tomu porozumieme len vtedy, keď pochopíme, že svojimi schopnosťami dokážeme vnímať iba trojrozmerný svet. Svet je však väčší. Boh sa nachádza v inom rozmere, ale je tesne blízko nás. Keď ste hrešili, stál vedľa vás — a mlčal. Sú ľudia, ktorí sa dožili 40 alebo 50 rokov — to značí 40 alebo 50 rokov pred Jeho tvárou hrešili – a On mlčal.

Prirodzene, že s Bohom sa možno rozprávať! Ale je to tak, ako u toho povrazolezca. Ten, čo to vie, pre toho je to aj možné. Väčšina ľudí dnes však musí povedať: „Ja to neviem.” Prosím vás, buďte raz celkom úprimní! Neviete sa modliť?! Ten, kto to vie, ten by mohol. Vy to však neviete!

To je ten hrozný príznak našej doby, že ste stratili schopnosť modliť sa a veriť. Slávny spisovateľ, Franz Werfel, napísal román: „Spreneverené nebo”. V ňom napísal jednu vetu, ktorá ma sprevádza po celý život – vždy, keď mám jednať s ľuďmi. Tá veta znie takto: „Znakom modernej doby je, že človek sa metafyzický otupuje.” „Metafyzickými” nazývame tie večné veci, ktoré síce skutočne jestvujú, ale v inom, nie trojrozmernom svete.

„Metafyzické otupenie” znamená, že človek je tak dlho ohlupovaný rádiom, televíziou, prázdnymi rečami, propagandou, ideológiou, politikou, susedmi, terorom v továrňach, až stratí schopnosť rátať s tým, že je tu Boh a že sa s Ním možno aj rozprávať. Dá sa rozprávať s Bohom? Dalo by sa, ak by človek nebol ohlupovaný v 100-ročných dejinách zlých duchov.

Jeden 16-ročný chlapec mi rozprával o otrasnom zážitku, ktorý zažil, keď narukoval na vojnu. Jeho útvar zažil bombardovanie. Keď ako prvý vyšiel z úkrytu, našiel človeka, ktorého dotrhali črepiny granátu. Chcel mu pomôcť. Ten mu však povedal: „Musím zomrieť. Už mi nemusíš pomáhať. Potrebujem len niekoho, kto by sa so mnou pomodlil. Syn môj, pomodli sa so mnou!” Chlapec odpovedal: „Ja patrím k Hitlerjugendu a tam nás učili preklínať a nie modliť sa.”

Potom ten chlapec utekal za veliteľom a prosil ho: „Pán veliteľ, príďte!” Veliteľ si kľakol vedľa toho roztrhaného muža, ktorému už vyliezali črevá: „Co chceš, priateľu?” spýtal sa. „Pán veliteľ, musím zomrieť, pomodlite sa so mnou!” „Nebesá! Ja sa modliť neviem!” A potom veliteľ privolal nadporučíka. Nakoniec, tam stoja tí skúsení velitelia, ktorí sú hrdí na to, akí sú chlapi, ktorí dokážu vyrozprávať každý dvojzmyselný vtip, vedia dobre nadávať, ale ani jeden z nich sa nevie pomodliť. Nedokážu vykoktať ani jednoduchý Otčenáš.

Chlapec mi povedal: „Stál som tam a povedal som si: „Keď sa z tejto špinavej vojny dostanem, prvé, čo urobím bude, že pôjdem niekam, kde sa môžem naučiť modliť. Nechcem tak biedne zomrieť ako tento chlap!”

Vidíte, to je situácia našej doby! Či som u generálneho riaditeľa alebo u robotníka, jeden je príliš múdry, aby sa modlil a druhý je pod tlakom voľnomyšlienkárstva. Už to nevieme.
A to je vlastne tá povážlivá katastrofa, čo múdry Franz Werfel nazýva „metafyzickým otupením”. Preto tá hrozná bezmocnosť voči každému úderu.

Sedel som v Essene v protileteckých krytoch s ľuďmi, ktorí mali veľké reči a nadnesené hovorili o konečnom víťazstve, o úžasnom vodcovi a o Veľkonemeckej ríši, ale keď padali bomby, nariekali. A my, kresťania, sme sa modlili a spievali im piesne o Ježišovi, aby to vydržali. Oni sami sa už nevedeli ani modliť. Áno, keď sa už človek nevie modliť, je to katastrofa.

Nedávno stál pri mne jeden vzdelaný muž, ktorý mi s úsmevom vysvetľoval: „Pán farár, modlitba predsa nič nevyrieši!” Osopil som sa na neho: „Netárajte hlúposti!” „Ako to?” spytuje sa prekvapene. A ja mu odpovedám: „Pripadáte mi, ako človek s amputovanými nohami, ktorý vyhlasuje: ,Lyžovanie predsa nemá význam!’ On však vôbec nevie, aký má význam!”

O lyžovaní možno diskutovať, ale nie s ľuďmi, ktorí majú amputované nohy, však? Ale takí sme aj my. Nevieme sa modliť, ale vyhlasujeme: „Modlenie nemá význam!” Z mojich slov počujete, že som v tomto bode stratil rešpekt pred nemeckým mužským svetom. Má to svoje príčiny, verte mi! Čím sme úbohejší, tým veľkolepejšie heslá dokážeme vykrikovať. Kiežby som vás mohol priviesť k tomu, aby ste sa dnes večer stíšili a povedali si: „Boh vie, že to minimum, čo by kresťan mal vedieť, je modliť sa! A ja to neviem!”

Otupenie nášho biedneho ľudu ma nielen trápi a hnevá, ale ma z neho aj zachvacuje veľká bolesť. Viete, je mi smutno, keď si pomyslím, s akou samozrejmosťou sa cirkev ešte stále tvári, že všetci sa vedia modliť. Je to tak aj u vás? Na Vianoce prídu do kostola aj takí ľudia, ktorí inak nikdy do kostola nechodia. Na takýchto vianočných službách Božích je všetko preplnené. A keď farár vyzve prítomných — a to sa ma dotkne – „pomodlíme sa!” všetci skladajú ruky a skláňajú svoje hlavy. Vtedy by som najradšej skríkol: „Netvárte sa tak! Veď ani 10 % z vás sa nevie modliť! Veď sa len pretvarujete!” Nemám pravdu? Pri sobášoch: „Pomodlíme sa!” Na pohreboch: „Pomodlíme sa!” Vtedy tam stoja s klobúkmi v ruke a myslia si, že keď sa do nich pozerajú, že to sa už pomodlili. A potom sa ide piť!

Keď som bol vojak – ešte pred rokom 1915 – dostali sme rozkaz ísť do kostola. Pred odchodom z kasární nám rotmajster vydal pokyny: „Celkom potichu vojdete medzi lavice. A keď tam už budete, zostanete stáť, odložíte prilbu, napočítate pomaly do 12 a potom si sadnete!” A ľudia videli vojakov a mysleli si: „Ako pobožné sa tí modlia!” Pritom oni len pomaly počítajú do 12 a potom si sadnú! Myslím si, že pri sobášoch a pohreboch, keď sa hovorí „pomodlíme sa!”, ľudia nepočítajú ani do 12. Preto mi je to veľmi ľúto, keď si pomyslím, že voľakedy sa mohlo povedať: „Pomodlíme sa!” a ľudia sa vedeli modliť a modlenie nepredstierali.

Veľký bádateľ afrického vnútrozemia, Dávid Livingstone, jedna z najväčších osobností, aké svet poznal, smelý, učený a múdry, odišiel do večnosti – svetský človek by povedal, zomrel – takýmto spôsobom: Putoval v africkom vnútrozemí len so svojimi domorodými nosičmi.

Jedného rána nosiči zbalili batožinu a zložili stany. Len Livingstonov stan ešte stál. Nerušili ho, pretože vedeli, že ráno sa modlieva. Hovorí so svojím nebeským „Tuan” — Bohom. Ale tentokrát to trvalo nejako dlho. Konečne sa vedúci skupiny nosičov pozrel cez škáru do stanu a videl, že ešte kľačí. Počkali až do poludnia. Potom sa konečne odvážili otvoriť stan. Tu on ešte stále kľačal, ale jeho srdce už nebilo.

Tento veľký muž a významný človek zomrel na kolenách pri modlitbe, tak odišiel domov k svojmu Pánovi. A nemecký mešťan hovorí: „Modliť sa nemá zmysel!” Nehanbíme sa?! Namiesto toho, aby sme s plačom povedali: „Ja to už neviem!” Tento muž to vedel. Zomrel na kolenách. My umierame v nemocniciach s injekciami. Ináč by sme umieranie nevedeli vydržať, keby nás lekári neomámili. Tento muž nepotreboval nijaké injekcie. Hovoril s Bohom. A v rozhovore s Ním odišiel do večnosti.

Ako je to s modlením v našich domácnostiach? V mojom rodičovskom dome – bolo nás osem súrodencov – to bývalo takto: Ráno pred raňajkami sme sa všetci zhromaždili. Zaspievali sme si pieseň „Ranný svit večnosti” alebo „Chváľte Pána…” Potom sme si prečítali jeden odsek z Biblie. Nakoniec sa môj otec pomodlil. To, že sa doma modlilo, ma sprevádzalo i v čase, keď som sa stal bezbožným. A keď som sa stal odpadlíkom a ako mladý dôstojník som skĺzol na zlé chodníčky, modlitba mojich rodičov bola ako povraz, ktorý ma strhol späť.

Máte ešte rannú pobožnosť? Vy, muži, Boh si raz vyžiada od vás duše vašich detí a žien, keď ste nezastávali riadne úlohu hlavy rodiny! Ako sa u vás začína deň? Zaspievate si nejakú pieseň? Prečíta sa niečo z Biblie? Neviete sa modliť? Čo sa stane, keď vám malé deti povedia: „Tatko, pomodli sa niekedy s nami!”?

Raz som zažil, že ma jeden vzácny pán z Essenu poprosil: „Navštívte ma niekedy!” So svojou manželkou mi potom doma oznamoval:

„U nás sa stalo niečo zvláštne. Môj 16-ročný syn prišiel z vášho mládežníckeho krúžku a spýtal sa: ,Prečo sa u nás nemodlíme?’ Keď som mu vysvetlil: ,Ach, to sú všetko len také formulky, to predsa nemá nijaký význam!’, syn sa ďalej spytoval:,Otecko, čo si myslíš o Duchu Svätom?’ Na to som mu odpovedal: ,Tak o ňom si už vôbec nič nemyslím!’ Na to syn konštatoval: ,To je práve to nešťastie našej rodiny. Potrebujeme otca, ktorý sa vie modliť o Ducha Svätého!'” To mi rozprával tento muž. A potom som sa ho spýtal: „Počujte! Mám vášho syna pokarhať, že bol trocha drzý k svojmu otcovi?” Ale ten pán odpovedal: „Nie, nie! Myslím to tak, že ak má chlapec pravdu, potom je to so mnou zlé!” Na to som mu mohol len povedať: „Je to s vami zlé. Chlapec má pravdu.” „Áno”, povedal, „tiež sa toho obávam. Čo mám robiť?”

Chápete? Ten muž si zrazu uvedomil: „Ako otec rodiny som zanedbal svoju najdôležitejšiu povinnosť!” Nestačí svojim deťom kupovať iba ošatenie a stravu. Vy, otcovia, máte väčšiu zodpovednosť! Viete sa modliť?

Viete, keď uvažujem o ľuďoch dnešných dní, prichádza mi na myseľ tento príklad: Medzi námorníkmi koluje povesť, že nad siedmimi oceánmi straší jedna loď, ktorá je celkom opustená, a predsa sa nepotopí. A potom sa stane, že nejaký parník sa plaví po mori a zrazu zbadá túto loď. Nadviaže s ňou spojenie, ale loď sa neozýva. My sme tiež ako takéto strašidelné lode. Boh nám vysiela signály na spojenie. „Chvíľu s láskou, potom so žiaľom prichádzaš ty ku mne, Bože, aby si si aj moje srdce pre seba pripravil.” Boh nadväzuje s nami spojenie prostredníctvom udalostí a zážitkov – a predovšetkým prostredníctvom slova Božieho. Ale my nevieme odpovedať! Sme strašidelné lode!

Keď som o týchto veciach hovoril, zažil som, že sa potom jedno malé dieťa spýtalo svojej matky: „Prečo ten ujo na kazateľnici tak nadáva?” Dúfam, že to chápete! Nenadávam, ale niekedy mi až srdce puká od žiaľu, kam až doviedli náš úbohý národ – inteligenciu a robotníkov, mužov a ženy, starých aj mladých, že už jednoducho nedokážu vzývať Boha, ktorý stojí vedľa nich!

Mnohí ľudia sú „veriaci” alebo „nábožní” – len sa nevedia modliť. Keď navštevujem domácnosti, stále sa stretávam s ľuďmi, ktorí hovoria: „My sme veľmi nábožní, pán farár. Moju matku poznal aj pán pastor Schulze. Poznali ste ho? Nie? Moja matka ho poznala veľmi dobre!” Na to som odpovedal:

„Spolu aj s vašim farárom Schulzom sa dostanete do pekla, ak nepoznáte Ježiša. Otázkou je, či viete vzývať meno Ježišovo, či sa viete modliť!” Prosím, spýtajte sa sami seba: „Viem sa modliť? Modlím sa?” a sami si dajte odpoveď.

Možno si poviete: „Prestaň, farár Busch! Radšej nám povedz, ako sa naučím modliť?” K tomu sa teraz dostaneme.

2. Ako sa naučím modliť?

a) Prvý výkrik života

No, ako sa učíme hovoriť? Viete si spomenúť, ako ste sa naučili hovoriť? Nie, už si nespomínate? Ani ja! Ale ak sa chcete naučiť modliť, musíte sa najprv naučiť tú prvú hlásku ozajstného života z Boha. Poviem vám, ako znie.

Pán Ježiš raz rozprával príbeh: Dvaja muži išli do kostola. Jeden z nich bol jemný muž a mal vysoké postavenie. Hneď išiel dopredu a začal: „Milý Bože, ďakujem ti, že som taký jemný chlapík!” Tu si už Boh zapchal uši. Ten muž už mohol hovoriť, koľko len chcel, Boh už nepočúval. Aj také niečo sa stáva.

Druhý bol dosť biedny. Povedali by sme, „ľahký kriminálnik”. Obchodoval načierno, pašoval alebo robil niečo podobné. Biblia o ňom hovorí ako o „publikánovi”. Keď vchádzal do kostola, premohol ho strach zo sviatočného prostredia, preto zostal stáť pri vchode a pomyslel si: „Sem vôbec nepatrím! Do krčmy, kde je živo, tam skôr, ale sem nie!” Už chcel odísť, keď mu napadlo, prečo sem vlastne prišiel. Nekonečne sa mu cnelo po Bohu. My, všetci predsa tak nekonečne túžime po Bohu! Vrátiť sa domov k nášmu Otcovi! A preto sa tento muž nemôže vrátiť. Ale do kostola tiež nemôže. Uvedomuje si, ako vyzerá jeho život – a tak len zloží ruky a povie len jednu vetu: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!” V Biblii sa hovorí: „Vtedy sa rozozvučali nebeské chóry.” Jeden človek znovu ožil.

Prvý výkrik znovuzrodeného života znie: „Zhrešil som!”

Rád to znázorňujem na nasledujúcom príklade: Keď sa narodil môj prvý syn, pôrod, ktorý bol veľmi ťažký, som prežíval so svojou manželkou. Myslel som na Ježišove slová: „Keď žena rodí, má zármutok.” Myslel som si, že moja milovaná žena, ktorej hlavu som držal, to skoro ani nevydrží. Zrazu počujem hlások, vrešťavý hlások. Dieťa je tu! Nový život! Nebol to nejaký krásny spev, toto vrešťanie. Ale ja som reval, ako zámocký pes, keď som to počul. Viete to pochopiť? Toto mnou zatriaslo — prvý výkrik nového života!

Vidíte! A prvý výkrik života z Boha je ten, keď človek konečne príde do svetla pravdy a povie: „Zhrešil som! Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnym!” Všetko vaše modlenie bude nanič, ak na začiatku nestojí tento prvý výkrik života. Ešte som nevidel dieťa, ktoré by začalo veľkými rečami, ale na začiatku prichádza prvý výkrik života. Inej cesty niet ani do Božieho kráľovstva!

Prvý výkrik života! Bolo už niečo také vo vašom živote? Nie? Potom sa, preboha, stíšte! Nie som propagandista cirkvi, priatelia moji, ale bol by som rád, keby sa aspoň niekoľkí z vás nedostali do pekla! Nedá sa to inak, ako tak, že vydáte prvý výkrik nového života z Boha: „Zhrešil som! Bože, buď milostivý mne, hriešnemu!”

Keď sa márnotratný syn vrátil od sviň domov, prvé, čo povedal, bolo: „Otče, zhrešil som proti nebu i pred tebou!” V tom okamihu, keď to poviete, stojí pred vami Syn Boží, Ježiš, a zvestuje vám: „Môj milý, moja milá, zomrel som pre tvoje hriechy! Ja som zaplatil za teba!”

b) Len deti Božie sa vedia správne modliť

Nedávno som stretol jedného známeho, ktorý má tri roztomilé malé deti, jedného chlapčeka a dve dievčatká. Keď mi tak kráčali naproti, počul som, ako sa deti so svojím otcom rozprávali ako kniha a všetci naraz. A ich otec sa snažil všetkým odpovedať. Prišiel som k nim a povedal: „Dobrý deň, pán XY! Dobrý deň, detičky!”, ako to býva zvykom. A pozrime sa, deti okamžite stíchli. Pred cudzím hneď stíchli. To znamená, že deti vedia vlastne riadne hovoriť len so svojím otcom alebo matkou. Keď príde cudzí človek, sú v pomykove.

Tak aj my sa dokážeme správne modliť, až keď sa staneme deťmi Božími! Modliť sa nevieme preto, lebo nie sme deťmi Božími!

Áno, sme „veriaci”, sme konfirmovaní, dostali sme kresťanskú výchovu, chodíme na Vianoce do kostola, zdravíme sa farárovi „dobrý deň” a neboxujeme ho medzi rebrá, takí sme zdvorilí. Jeden prebudenecký kazateľ raz povedal: „Vy ste ako pokrstené zajace!” Na to sa ho spýtali: „Čo to znamená?” A on odpovedal: „Keby si chytil zajaca a pokrstil ho, hneď by zase utiekol do poľa. Tak to robíte aj vy. Sotva vás pokrstili, už sa zase hneď vraciate do sveta!” Milí priatelia, takto sa modliť nedá. Len Božie deti sa vedia riadne modliť! A preto len deti Božie sa vedia riadne tešiť zo života.

Pozrite sa, musíte sa stať Božími deťmi! Od prírody nimi nie ste. Možno máte kresťanský náter, ale nie ste Božími deťmi. Dieťaťom sa človek stáva narodením, Božím dieťaťom — znovuzrodením. Musíte sa stať Božím dieťaťom – potom sa budete vedieť modliť! Božie deti už nemôžu bez modlenia žiť! Pre Božie deti je modlenie ako dýchanie. Moji chlapci sa často naťahujú, keď na seba vykrikujú: „Nezabudni dýchať!” Vy zabúdate na dýchanie duše! Pre Božie deti je modlenie dýchaním. Musíte sa preto stať Božím dieťaťom!

V krátkosti vám rozpoviem, ako sa niekto môže stať Božím dieťaťom: Len prostredníctvom Ježiša! On povedal: „Ja som brána. Ten, kto vchádza cezo mňa, bude zachránený.”

Ježiš prichádza k nám cez hmly sveta, so stopami po klincoch na rukách aj na nohách. Nezaujímali ste sa o Neho, pokladali ste za hlúposť zaoberať sa Ježišom? On k vám však predsa príde. Môže sa stať, že Ho spoznáte: „Ty muž z inej dimenzie, Ty Syn živého Boha, Ty si predsa mojím Vykupiteľom!” Prvý krok, ako sa stať Božím dieťaťom, je – spoznať Ježiša. A druhý krok je – mať v tohto Ježiša veľkú dôveru: On môže napraviť môj vnútorný život, môj nepokoj, moju tajnú vinu, moje hriechy mladosti!

Jeden Boží muž v Starej zmluve hovorí: „Ty vedieš záležitosti mojej duše.” Zrazu k Ježišovi cítime dôveru. Zrazu Mu tak dôverujeme, že sa odvážime zanechať svoj doterajší spôsob života a celý svoj život odovzdať do Jeho rúk. Nazývame to obrátením. To bol okamih v mojom živote, keď som ako 18-ročný zanechal svoj bezbožný život a zasvätil ho Ježišovi. Nikto mi pritom nepomáhal. Ani ja vám nemôžem pomôcť. Musíte si to s Ním vybaviť sami. Ale riskujte to a povedzte Mu: „Pane Ježišu, prijmi ma k sebe, celý svoj život chcem zasvätiť Tebe!” V momente, keď toto urobíte, stanete sa Božím dieťaťom.

Prichádzajú ku mne mnohí, radia sa a hovoria, že aj iným spôsobom možno dosiahnuť spasenie. Skúste to! Ja však hovorím: Je len jedna brána do Božieho kráľovstva! Tou bránou je Ježiš! Ježiš, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych!

Vidíte? Keď ste sa stali Božím dieťaťom – ach, hľadajte Ježiša, prosím, On vás hľadá už tak dlho! – potom sa budete vedieť aj modliť, skončí sa bieda vášho života, budete Mu môcť povedať všetko, čo máte na srdci – ako dieťa svojmu otcovi.

Už som starý farár. Spoznal som mnoho ľudí. Dnes som presvedčený, že každý človek — každý! — má svoje temné tajomstvá. Tie nosíme všade so sebou. Ale keď sa stanem Božím dieťaťom, pred Ježišom môžem otvoriť svoje srdce. Môžem mu rozpovedať svoje temné tajomstvá, svoje záležitosti, s ktorými sa nedokážem vysporiadať, svoje temné závislosti. Môžem mu povedať to, čo by som nezveril nikomu inému.

Na konci spoločného výletu so skupinou mojich chlapcov, niekoľkí z nich rozprávali príbehy zo svojho života. Jeden 18-ročný mladík rozprával: „Bol som nábožný, ale skoro som to všetko hodil cez palubu. Jedného dňa, keď som išiel na biblickú hodinu, som si povedal: ,Pane Ježišu, keď sa mi dnes večer osobne neprihovoríš aspoň jedným slovom, tak to všetko nechám. Nedokážem sa vysporiadať so sebou a so svojím životom vo veľkomeste, ak nebudem mať v určitých veciach jasno.’

A potom pokračoval: „Keď som z biblickej hodiny išiel domov, bolo mi všetko jasné! On vypočul moju modlitbu a prehovoril ku mne osobne!” Dojalo ma, keď to ten mládenec rozprával, ako z neviery a zúfalstva volal na Ježiša a dostal odpoveď. Akú odpoveď však dostaneme, ak budeme volať ako Božie deti!?

Moja matka žila v Húlbene pri Urachu v Švábskych Alpách. Cez vojnu mi raz napísala: „Dnes v noci som sa zobudila o tretej hodine. Myslela som na svoje deti v poli a na vnúčatá a na vás v bombardovanej oblasti a na Alžbetu v Kanade, od ktorej nemám žiadne správy. Zmocnili sa ma také starosti, ako keby ma hrdúsil ozbrojenec so železnými rukavicami. Nevydržala som to. Tak som sa pomodlila:

,Pane Ježišu, prehovor ku mne! Už to nevydržím od starostí.’ Potom som zažala svetlo a zobrala Bibliu” – dobre tomu, kto má na svojom nočnom stolíku stále po ruke Bibliu! – „a otvorila ju. Prvé slová, ktoré som našla, zneli: ,Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará.'”

List mojej matky sa končil týmito nádhernými slovami: „Potom som rýchlo všetky svoje starosti uvalila na svojho Spasiteľa, zhasla svetlo a s radosťou som zaspala!” To je niečo!

„Potom som všetky svoje starosti uvalila na svojho Spasiteľa, zhasla svetlo a s radosťou som zaspala!”

Keď sa staneme Božími deťmi, môžeme žiť takto. Pamätám sa, ako raz moja matka povedala: „Včera večer som bola taká unavená, že som sa vôbec nemohla pomodliť. Tak som iba povedala: ,Dobrú noc, milý Spasiteľu!’ Pomyslel som si: „Takto hovoria deti Božie so svojím Pánom, takto samozrejme!” A On skutočne bdie. Môj Spasiteľ je so mnou v každú dennú i nočnú hodinu, ja patrím Jemu a môžem s Ním naisto počítať.

Pochopili ste? Keď sa človek nevie modliť, je to katastrofa prvej triedy. Prajem vám váš prvý výkrik: „Zhrešil som! Bože, zmiluj sa nado mnou!” A prajem vám, aby ste nenašli pokoja, kým nebudete patriť Ježišovi, kým sa nestanete Božím dieťaťom! Potom si už o vás ďalej nebudem musieť robiť starosti.