Je hrozné, keď nejaký muž plače! Nad čím môže taký obyčajný muž roniť slzy? Je to bôľ nad vlastným synom. To dokáže aj mužom otriasť do najväčšej hĺbky. Ten bôľ je obzvlášť trpký, keď si otec musí povedať: „To som ja sám zavinil.”

Celú záležitosť radšej vyrozprávam postupne. Syna toho muža som spoznal ako malého 14-ročného chlapca. Prichádzal na biblické hodiny, ktoré sme pre takých mladíkov usporadúvali. Prichádzal s veľkou radosťou. Ako keď zoraná pôda prijíma siate zrno, tak prijímalo jeho srdce dobré semeno Božieho slova. Ako sa slnečnica obracia ku svetlu, tak sa obracal mladík k Ježišovi a k Jeho záchrane.

Potom prišla iná doba, čas tretej ríše, keď sa dostali naše biblické hodiny do centra zápasu. Šli sme proti prúdu. Tvrdilo sa, že je to nepotrebné a neprirodzené, ked taký schopný mladík navštevuje biblické hodiny. A mladíci, ktorí prichádzali, boli vysmievaní a zavše aj ohrozovaní. Mladí to statočne znášali. Chápali, že za Ježiša a Jeho pravdu musia podstúpiť aj zápas. Avšak mnohí rodičia sa naľakali. Medzi nimi aj otec môjho mladého priateľa.

„Človek môže aj tak zostať kresťanom,” myslel si.
„Nie,” povedali sme mu. „Nejestvuje kresťanstvo bez spoločenstva pod Slovom Božím.”
„Áno, ale môj chlapec preto prepadne a bude pokladaný za zaostalého alebo dokonca za hlúpeho. A on predsa musí napredovať! Napredovať v každom prípade. Tu sa smie tiež trochu prispôsobiť podľa smeru vetra.”
„Milý pane,” tak mu to jasne vysvetlil vedúci našej mládežníckej hodiny, „isteže má váš chlapec napredovať! A to aj bude, lebo je to schopný mladík. Ale keby ste ho odhlásili a znemožnili mu navštevovať našu biblickú hodinu, pripravili by ste chlapca o oporu…” –
„Ach, oporu musí mať v sebe!”

„Nie, vy sa mýlite. Nemáme v sebe nijakú oporu. Iba keď taký mladík pozná Pána Ježiša, potom má oporu.”

Ale otec presadil svoju vôľu. Podarilo sa mu vlastného syna prehovoriť, aby biblické hodiny opustil. Vždy ho však ostatní mladí priatelia, ktorí ešte biblické hodiny navštevovali, pozývali. Nevedeli totiž, čo sa vlastne stalo. Ľutovali, že ich priateľ už viac na hodiny nechodieva a márne hľadali dôvody. Následky sa prejavili. Svojim starým priateľom sa vyhýbal, kde len mohol. Netrvalo dlho a vyhliadol si iných priateľov, ktorým boli biblické hodiny pre mladých už dávno tŕňom v oku. Nesmierne sa potešili tomu, že jeden zo „zbožných chlapcov” prešiel k nim.

„Tým to teraz ukážeme!” znelo heslo.
Otec si to všimol prvýkrát na Veľký piatok, keď celá rodina chcela ísť spolu do kostola.
„Ja nejdem,” prehlásil drzo mladík.
„Ty nie? Prečo nie?” spýtal sa začudovane otec.
„To všetko v kostole je predsa táranie!” odsekol mladík.
„Človek musí mať trpezlivosť,” pomyslel si otec a nechal svojho syna doma.

„Náš mladík začína byť veľmi drzý. Nedokážem mu už viac nič dobré povedať. Hneď mi odvrkne,” o niekoľko dní neskôr sa sťažovala matka.

Otec bol prekvapený. Jeho syn? Bol predsa vždy taký hrdý na svojho poslušného syna. Nuž, prinútil ho k rozhovoru medzi štyrmi očami. Syn však vzdoroval. Tu sa otec nazlostil a uštedril „darebákovi” poriadne zaucho. Od tohto dňa bol most medzi otcom a synom zbúraný.

Keby sme chceli vyrozprávať celú tú boľavú históriu, ktorá nasledovala, bolo by to nadlho. Mladík stváral, čo sám chcel. Chodieval domov neskoro, fajčil príšerne veľa cigariet. Po večeroch vysedával v kine. No, a tak podobne… Nepomáhal nijaký trest ani žiadne napomínanie, situácia sa iba zhoršovala.

Až jedného dňa nastal „veľký tresk”. Objavil sa vedúci, pri ktorom bol mladík ako učeň. Tá zlá, celkom hlúpa historka sa dostala na svetlo. Vtedy došlo k tomu, že muž so zaslzenými očami sedel predo mnou. Isteže, napredovať – trikrát áno! Ale počúvať Božie slovo – vôbec nie! Cena mu bola privysoká. Zostáva v platnosti, že potom neskôr už nič nepomáha, ak zameškáme to najlepšie – privádzať našu mládež k Ježišovi.

Lebo: „Čoprospeje človeku, keby získal aj celý svet výmenou za život?” (Matúš 16, 25)