Mier, mier a mier

Satanové evanjelium nie je systémom revolučných princípov ani programom anarchie. Nepropaguje konflikt ani vojnu, avšak na mušku si berie pokoj a jednotu. Nemá v úmysle postaviť matku proti jej dcére, ani otca proti jeho synovi, ale upevňuje bratského ducha, pričom je ľudská rasa považovaná za jedno veľké “bratstvo”. Nesnaží sa zraziť prirodzeného hriešneho človeka k slzám a pokániu, ale ho chce zlepšiť a povýšiť. Obhajuje vzdelanie a kultiváciu a odvoláva sa na to “najlepšie v nás”. Má v úmysle urobiť z tohto sveta tak pohodlné a príjemné prostredie, že Kristovu absenciu v ňom nebudeme pociťovať a Boha nebude treba. Usiluje sa o to, aby človek bol tak zamestnaný týmto svetom, že nebude mať čas alebo tendenciu premýšľať o svete, ktorý príde a už vôbec nie o svojej spáse a zmysle života. Propaguje princípy sebaobetovania, charity a dobrej vôle a vyučuje nás, aby sme žili pre dobro ostatných a aby sme boli láskaví ku všetkým. Odvoláva sa vehementne na telesnú myseľ, ktorá je obľúbená u širokých vrstiev, pretože ignoruje závažné skutočnosti, že od prirodzenosti je človek padlým stvorením, odcudzeným od Božieho života a mŕtvy vo svojich prestúpeniach a hriechoch a že jeho jedinou nádejou je sa znovu narodiť.

Spasenie zo skutkov

Satanovo evanjelium vyučuje na rozdiel od Kristovho evanjelia spasenie skrze skutky. Vštepuje ospravedlnenie pred Bohom na základe ľudských zásluh. Jeho posvätným heslom je “Buď dobrý a rob dobro”, ale neuvedomuje si, že v tele žiadne dobro neprebýva. Vyhlasuje charakter spasenia, ktorý obracia poradie Božieho slova – charakter je ovocie spasenia. Jeho rôzne odnože a organizácie sú všelijaké. Abstinenčné, reformné hnutie, “Kresťanské socialistické ligy”, etické kultúrne spoločnosti, “Mierové kongresy” ktoré sa všetky (možno nevedome) zúčastňujú vyhlasovania tohto evanjelia satana – spasením skutkami. Prísažní list nahradzuje Krista, sociálna čistota nahrádza osobné znovuzrodenie a politika a filozofia doktrínu a zbožnosť. Kultivácia starého človeka je považovaná za praktickejšia ako stvorenie nového človeka v Kristovi Ježišovi a všeobecný mier sa hľadá mimo zásah a návrat Kráľa Pokoja. Toto evanjelium je prijateľné ako takzvanými kresťanmi milujúcich humanizmus, ako aj inými vierami a ateistami.

Falošní učitelia evanjelia

Satanovi apoštoli nie sú prevádzkovatelia erotických salónov a priekupníci s bielymi otrokmi, ale sú väčšinou vysvätenými služobníkmi. Tisíce tých, ktorí obývajú naše súčasné kazateľnice a kostoly, sa už nezaoberajú predkladaním základov kresťanskej viery, ale odvrátili sa od Pravdy a venujú sa bájkam. Namiesto toho, aby zdôrazňovali veľkosť hriechu a vysvetľovali večné následky, minimalizujú ho tvrdením, že hriech je len neznalosťou či neprítomnosťou dobra. Namiesto toho, aby svojich poslucháčov varovali “pred nadchádzajúcim hnevom”, robia z Boha klamára vyhlasovaním, že je príliš láskavý a milosrdný na to, aby poslal niektoré svoje stvorenie do večného utrpenia. Miesto, aby tvrdili, že “bez vyliatia krvi niet odpustenia”, len vyzdvihujú Krista ako veľký príklad a napomínajú svojich poslucháčov, aby “išli v Jeho stopách”. O nich musíme vyhlásiť: “Nevedia, že spravodlivosť je od Boha, a chcú uplatniť svoju vlastnú spravodlivosť; preto sa spravodlivosti Božej nepodriadili. “(Rim 10,3). Ich posolstvo môže znieť veľmi vierohodne a ich úmysel sa javí ako veľmi chvályhodný, ale napriek tomu si o nich čítame: “Sú to falošní apoštoli, nečestní robotníci, prestrojení za (napodobňujúcich) apoštolov Kristových. A niet divu, veď sám satan sa prezlieka za anjela svetla; nie je teda nič prekvapujúce na tom, že sa jeho služobníci prezliekajú za služobníkov spravodlivosti. Ich koniec bude podľa ich skutkov! “(2K 11,13-15)

Ku skutočnosti, že sú dnes stovky zborov bez vodcu, ktorý by verne vyhlasoval celý Boží úrad a predkladal Jeho cestu spasenia, musíme čeliť ešte ďalšej skutočnosti, že je veľmi nepravdepodobné, že by väčšina ľudí v týchto zboroch bola schopná nájsť pravdu sama. Rodinný oltár, kde bolo zvykom čítať denne úsek Božieho slova, je dokonca aj v domovoch formálnych kresťanov z veľkej časti vecou minulosti. Biblia nie je vykladaná spoza kazateľnice a nie je čítaná ani v laviciach. Nároky tejto uponáhľanej doby sú tak početné, že zástupy majú len málo času a stále menej inklinujú k príprave na stretnutie s Bohom. A preto väčšina tých, ktorí sú príliš leniví na to, aby sami skúmali, sú ponechaní napospas tým, ktorých si platia kňazov a pastorov, aby skúmali za nich, z ktorých mnohí zrádzajú svoju vieru štúdiom a výkladom ekonomických a sociálnych problémov namiesto Božieho slova.

V prísloviach 14,12 si čítame: “Niekedy sa človeku zdá cesta priama, ale nakoniec privedie k smrti.” Táto “cesta”, ktorá “privedie k smrti” je diablovým klamom – satanovým evanjeliom – cestou spasenia skrze ľudské snaženie. Je to cesta, ktorá sa “zdá priama”, čo znamená, že je predstavovaná tak vierohodným spôsobom, že burcuje prirodzeného človeka, je vysvetľovaná tak jemným a príťažlivým slovom, že sa pozdáva inteligencii svojich poslucháčov. Vďaka tomu, že používa dokonca náboženskú terminológiu, odvoláva sa na Bibliu (kedykoľvek to prospieva jej zámeru), vyzdvihuje pred ľuďmi vzletné myšlienky a je vyhlasovaná tými, ktorí absolvovali naše teologické inštitúcie, no láka a klame bezpočetné zástupy.

Iný Kristus

Úspech nezákonného tlačiara peňazí závisí z veľkej časti na tom, ako blízko sa podvrh bankovky, podobá naozajstnej bankovke. Heréza nie je tak úplne popretím pravdy, ako skôr jej prekrútením. Preto je polovičná lož vždy nebezpečnejšia než úplné odmietnutie. A preto keď Otec lži vstupuje za kazateľnicu, nie je jeho zvykom kategoricky popierať základné kresťanské pravdy, skôr ich ticho rešpektuje a potom pokračuje, aby predložil nesprávny výklad a mylnú aplikáciu. Diabol nie je tak nerozumný, aby smelo oznamoval svoju nevieru v osobného Boha. Jeho existenciu berie za samozrejmú, ale potom predkladá falošný popis Božieho charakteru. Oznamuje, že Boh je duchovným Otcom všetkých ľudí, aj keď Písmo nám jasne hovorí, že sme “skrze vieru Božími synmi v Kristovi Ježišovi” (Gal 3,26) a že “tým potom, ktorí ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi. “(Ján 1,12). Ďalej prehlasuje, že Boh je príliš milosrdný, než aby kedy poslal ktoréhokoľvek člena ľudskej rasy do pekla, aj keď Boh sám prehlásil: “A kto nebol zapísaný v knihe života, bol uvrhnutý do ohnivého jazera.” (Zj 20,15). Opäť, satan by nebol tak pochabý, aby ignoroval centrálnu postavu ľudských dejín – Pána Ježiša Krista. Naopak, jeho evanjelium Ho uznáva ako najlepšieho človeka, ktorý kedy žil. Pozornosť priťahujú Jeho skutky zľutovania a skutky milosrdenstva, krása Jeho charakteru a vznešenosť Jeho vyučovania. Velebí Jeho život, no Jeho zástupnú smrť ignoruje, najhlavnejšie výkupné dielo kríža nikdy nespomína a Jeho triumfálne a telesné vzkriesenie z hrobu považuje za jednu z naivity poverčivej doby. Je to evanjelium bez krvi a predstavuje Krista bez kríža, ktorý je prijímaný nie ako Boh zjavený v tele, ale iba ako ideálny človek.

V 2. Korintským 4,3-4 máme text, ktorý vrhá svetlo na našu tému. Tu je nám povedané: “Ak je napriek tomu naše evanjelium zahalené, je zahalené tým, ktorí hynú. Boh [satan] tohto sveta oslepil ich neveriacu myseľ, aby nevideli svetlo evanjelia slávy Kristovej, slávy toho, ktorý je obrazom Boha.” Otec lží oslepuje myseľ neveriacich skrze skrývanie svetla Kristovho evanjelia a to robí tak, že evanjelium nahrádza svojím vlastným. Priliehavo bol nazvaný diablom a satanom, ktorý zvádzal celý svet (Zj 12,9).Odvoláva sa na to “najlepšie v človeku” a v bežnom napomínaní človeka vedie k tomu, aby “viedol ušľachtilejší život”, k tomu ponúka všeobecný základ, na ktorom sa môžu ľudia so všetkými možnými odtieňmi názoru spojiť a vyhlasovať akékoľvek – dokonca aj kresťanské spoločné posolstvo.

Opäť citujeme Príslovia 14,12: “Niekedy sa človeku zdá cesta priama, ale nakoniec privedie k smrti.” Bolo pravdivo povedané, že cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami. V ohnivom jazere bude veľa tých, ktorí vyzdvihovali život s dobrými skutkami, čestným odhodlaním a veľkými myšlienkami – tých, kto konali na povrchu spravodlivo, boli čestní vo svojich obchodoch a štedrí v každom smere. Ľuďmi, ktorí sa pýšili svojou zásadovosťou, ale ktorí sa snažili pred Bohom ospravedlniť svojou vlastnou spravodlivosťou. Ľuďmi, ktorí boli morálne milosrdní a šľachetní, ale ktorí samých seba nikdy nevnímali ako vinných, stratených, peklo zasluhujúcich vinníkov, ktorí potrebujú Spasiteľa. Taká je cesta, ktorá sa “zdá priama”. Taká je cesta tých, ktorá sa pozdáva telesnej mysli a ponúka sa dnes zástupom pomýlených. Diablovým klamom je, že môžeme byť spasení svojimi vlastnými skutkami a ospravedlnení svojimi vlastnými činmi. Ale Boh nám vo svojom slove hovorí: “Lebo milosťou ste spasení skrze vieru … nie zo skutkov, takže sa nikto nemôže chváliť.” A opäť: “On (Kristus) nás zachránil nie pre spravodlivé skutky, ktoré my sme konali, ale zo svojho zľutovania. “

Falošní kresťania

Pred niekoľkými rokmi sa istý pisateľ zoznámil s laickým kazateľom a nadšeným “kresťanským pracovníkom.” Cez sedem rokov sa tento priateľ angažoval vo verejnom kázaní a náboženských aktivitách, ale z istých výrazov a fráz, ktoré používal, pisateľ pochyboval o tom, či je tento priateľ ” znovuzrodeným “človekom. Keď sme sa ho začali vypytovať, vyšlo najavo, že mal veľmi nedokonalú známosť Písma a len hmlistú predstavu o Kristovom diele za hriešnikov. Nejakú dobu sme sa snažili predstaviť mu cestu spasenia jednoduchým a objektívnym spôsobom a povzbudzovať nášho priateľa, aby študoval Slovo sám pre seba v nádeji, že ak nie je ešte spasený, Boh mu s radosťou odhalí Spasiteľa, ktorého potrebuje.

Jedného večera k našej radosti tento človek, ktorý kázal iné evanjelium niekoľko rokov, vyznal, že predchádzajúceho večera našiel Krista. Priznal (aby sme použili jeho vlastné slová), že predkladal “Kristov ideál”, a nie Krista na kríži. Vo svete existujú tisíce takých, kto ako tento kazateľ, ktorí možno vyrástli v nedeľnej škole, boli vyučované o narodení, živote a učení Ježiša Krista, ktorí veria v historicitu Jeho osoby, ktorí občas usilujú o konanie Jeho zásad a ktorí si myslia, že to je všetko, čo je potrebné k ich spaseniu. Veľmi často takí ľudia, keď dosiahnu dospelosť, odídu do sveta, narazia na útoky ateistov a neveriacich a je im povedané, že takáto osoba ako Ježiš z Nazareta nikdy nežila. Ale odtlačky raných dní nemôžu byť jednoducho vymazané a oni zostávajú pevní vo svojich vyhláseniach, že “veria v Ježiša Krista”. Keď však dôjde na preskúšanie ich viery, príliš často sa zistí, že hoci veria o Ježišovi Kristovi mnohým veciam, v Neho v pravde neveria. Veria hlavou, že taká osoba žila (a pretože tomu veria, predstavujú si, že sú preto spasení), ale nikdy nezahodili zbrane svojho boja proti Nemu, nepodriadili sa Mu, ani v Neho opravdivo neuverili svojím srdcom.

Holé prijatie ortodoxnej doktríny o osobe Krista, bez toho aby si získal srdcia a bez toho, aby Mu bol odovzdaný život, je ďalšou fázou tej cesty, ktorá sa “človeku zdá priama”, ale “nakoniec privedie k smrti”. Samotný intelektuálny súhlas so skutočnosťou Kristovej osoby, ktorý nepokračuje, je ďalšou fázou cesty, ktorá sa “človeku zdá priama”, ale “nakoniec privádza k smrti”. Alebo inými slovami, je ďalším aspektom satanovho evanjelia.

A teraz, kde sa nachádzate? Ste na ceste, ktorá sa “zdá priama”, ale končí v smrti, alebo ste na úzkej ceste, ktorá vedie k životu? Naozaj ste zavrhli tú širokú cestu, ktorá vedie k smrti? Pôsobí Kristova láska vo vašom srdci nenávisť a hrôzu ku všetkému, čo Ho popudzuje? Túžite po tom, aby nad vami Boh kraľoval? (Lk 19,14) Spoliehate sa úplne na Kristovu spravodlivosť a krv, čo sa týka vášho prijatia u Boha?

Tí, ktorí dôverujú vonkajšej podobe zbožnosti, ako je krst alebo “konfirmácia”, spoveď, omša – tí, ktorí sú nábožní, pretože je to považované za znak úctyhodnosti, tí, ktorí navštevujú nejaký zbor alebo kaplnku, pretože je móda to robiť, a tí, ktorí sa spájajú s niektorou denomináciou, pretože sa domnievajú, že takýto krok ich uschopní stať sa kresťanmi, sú na ceste, ktorá “vedie k smrti” – smrti duchovnej a večnej. Akokoľvek čisté sú naše motívy, akokoľvek ušľachtilé sú naše úmysly, akokoľvek dobre myslené naše zámery, akokoľvek úprimné naše snahy, Boh nás neprijme za svojich synov, kým neprijmeme v úplnosti Jeho Syna a LEN Jeho Syna.

Avšak ešte klamnejšou podobou satanovho evanjelia je prinútiť kazateľov, aby predkladali vykupujúcu Kristovu obeť a potom povedali svojim poslucháčom, že všetko, čo od nich Boh vyžaduje, je “veriť” v Jeho Syna. Preto sú tisíce nekajúcnych duší zvedených k domnienke, že sú spasené. Ale Kristus povedal: “Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.” (Lk 13,3). “Robiť pokánie” znamená nenávidieť hriech, trápiť sa nad ním, odvrátiť sa od neho. Je to výsledok toho, že Duch pôsobí, aby sa srdce pred Bohom kajalo. Nikto, ak nemá zlomené srdce, nemôže spásonosne veriť v Pána Ježiša Krista.

Opäť, tisíce ľudí je oklamaných domnienkou, že “prijali Krista” ako svojho “osobného Spasiteľa”, totiž tí, ktorí Ho najprv prijali ako svojho PÁNA. Boží Syn sem neprišiel preto, aby spasil svoj ľud v jeho hriechoch, ale “z jeho hriechov” (Mt 1,21). Byť spasený z hriechov znamená byť spasený z ignorovania a odmietania Božej autority, znamená to opustiť smer vlastnej vôle a sebauspokojovania, znamená to “opustiť svoju cestu” (Iz 55,7). Znamená to poddať sa Božej autorite, poddať sa Jeho panovaniu, vydať sa Mu, aby nad nami panoval. Ten, kto na seba nikdy nevzal Kristovo “bremeno”, kto sa opravdivo a usilovne nesnaží Ho tešiť vo všetkých detailoch svojho života, a napriek tomu sa domnieva, že “spočíva na dokončenom Kristovom diele”, bol oklamaný diablom.

V siedmej kapitole Matúša sú dva verše, ktoré nám predkladajú približné výsledky Kristovho evanjelia a satanovho podvrhu. Po prvé, vo veršoch 13-14: “Vchádzajte tesnou bránou; priestranná je brána a široká cesta, ktorá vedie do záhuby; a veľa je tých, čo cez ňu vchádzajú. Tesná je brána a úzka cesta, ktorá vedie k životu, a máloktorí ju nachádzajú. “Po druhé, vo veršoch 22-23: Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, čo sme v tvojom mene neprorokovali, v tvojom mene Nevyháňali zlých duchov a v tvojom mene neurobili veľa zázrakov? ‘a vtedy im vyhlásim:, Nikdy som vás nepoznal; choďte odo mňa, páchatelia neprávosti. ‘

Áno, moji čitatelia, je možné pracovať v mene Krista a dokonca kázať v Jeho mene, a aj keď sme známi svetu a aj keď sme známi v cirkvi, napriek tomu je možné, že nás Pán nepozná! Ako potrebné je teda zistiť, kde sa skutočne nachádzame?! Skúmať sa a vidieť, či sme vo viere. Porovnávať sa s Božím slovom a sledovať, či nás neklame náš nenápadný nepriateľ. Uistiť sa, či nestaviame dom na piesku, a presunúť sa ku skale ako základe, ktorou je Ježiš Kristus. Nech Duch Svätý skúma naše srdcia, rozbije naše múry, zabije naše nepriateľstvo voči Bohu, vypôsobí v nás hlboké a ozajstné pokánie a namieri náš pohľad na Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta.

Arthur Pink…