Pokračovanie z predošlých kapitol

MÁRNE UCTIEVANIE BOHA

V Mt 15,8 sa píše, že môžeme „uctievať” Boha zbytočne: „Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko”. Uctievanie Boha je zbytočné a neúčinné, ak nevychádza zo srdca. O tom hovorí Ježiš cudzoložnici zo Samárie: „Praví ctitelia budú sa klaňať v Duchu a v pravde. Lebo Otec hľadá takýchto ctiteľov”. (Jn 4,23) Čo znamená pocítiť Ducha? Čo sa deje v srdci, keď uctievanie nie je zbytočné?

Nejde len o silu vôle. Na všetkých vonkajších prejavoch uctievania Boha sa prejavuje vôľa. Ale tá ich ešte nerobí pravým uctievaním. Vôľa môže byť prítomná (z rôznych dôvodov), aj keď nie je zúčastnené srdce (ako hovorí Ježiš, „je ďaleko”). Účasť srdca pri uctievaní Boha znamená oživenie pocitov, emócií srdca.2 Uctievanie Boha je mŕtve, ak sú city voči Bohu mŕtve.

ČO ROBÍ UCTIEVANIE PRAVÝM

Kedy sú vonkajšie prejavy uctievania Boha autentické? Odpoveď na túto otázku budem hľadať v žalmoch a chválospevoch Starej zmluvy. Srdca sa môže kedykoľvek zmocniť množstvo rôznych emócií. Nasledujúce ukážky zo Starej zmluvy nehovoria o všetkých radostiach srdca.

Pravdepodobne prvou reakciou na majestátnu svätosť Boha je ticho z ohromenia: „Prestaňte! Uznajte, že ja som Boh!” (Ž 46,11) „Hospodin je vo svojom svätom chráme. Zmlkne pred ním celá zem!” (Ab 2,20)

V tichu rastie rešpekt, úcta a údiv z Božej veľkosti a vážnosti: „Nech sa celá zem bojí Hospodina, nech sa Ho obávajú všetci obyvatelia sveta”. (Ž 33,8)

Pretože sme hriešni, v našej bázni je aj strach zo spravodlivosti a sily Hospodina: „Hospodina mocností pokladajte za svätého, nech je On vaším strachom a ľakom”. (Iz 8,13) „Budem sa klaňať v tvojom svätom chráme s bázňou pred tebou.” (Ž 5,8)

Tento strach nie je paralyzujúca hrôza plná nenávisti a odporu voči absolútnej moci Hospodina. Strach sa uvoľňuje v skrúšenosti, zdrvení a smútku z vlastnej bezbožnosti.

„Skrúšený duch, to je obeť Bohu; skrúšeným a zdrveným srdcom nepohŕdaš, Bože.” (Ž 51,19) „Lebo takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných a oživil ducha skrúšených.” (Iz 57,15)

Z takéhoto zmiešaného pocitu pramení túžba po Bohu. „Ako laň dychtí po vodných bystrinách, tak moja duša dychtí po tebe, Bože. Moja duša má smäd po Bohu, po živom Bohu.” (Ž 42,2-3) „Koho mám v nebi? Keď som s tebou, v ničom na zemi nemám záľubu. Aj keď mi chradne telo i srdce, Boh mi naveky bude skalou srdca i údelom.” (Ž 73,25-26) „Bože, ty si môj Boh! Hľadám ťa za úsvitu, po tebe žízni moja duša. Po tebe prahne moje telo ako suchá a pustá zem bez vody.” (Ž 63,1)

Boh nie je pasívny. Odpovedá na skrúšenú túžbu ducha. Prichádza, aby zdvihol ťarchu hriechu a naplnil naše srdcia radosťou a vďačnosťou. „Môj nárek si zmenil na tanec. Vyzliekol si mi smútočný šat a odial si ma radosťou, aby nikdy neutíchla oslavná pieseň na teba. Hospodine, môj Bože, chcem ťa navždy velebiť.” (Ž 30,12-13)

Naša radosť nevzniká vo vďačnosti (z pohľadu späť). Vzniká z nádeje (pohľadu vpred). „Prečo si skleslá, moja duša, prečo sa znepokojuješ? Čakaj na Boha, ešte Mu budem ďakovať, svojmu Spasiteľovi, svojmu Bohu.” (Ž 42,6) „Čakám na Hospodina. Moja duša čaká na Jeho slovo.” (Ž 130,5)

Nakoniec naše srdce netúži po Božích daroch, ale po Bohu samom. Najväčším sviatkom ducha je prítomnosť a poznanie Boha. Náš duch hľadá len radosť, potešenie a šťastie. Nič iné. Toto sú len slabé slová na opísanie prítomnosti a poznania Boha. Slová v tomto prípade zlyhávajú, nestačia. „Len jedno som žiadal od Hospodina, len o to sa snažím, aby som smel bývať v Jeho dome po všetky dni svojho života, aby som mohol rozjímať o dobrote Hospodina a kochať sa v Jeho chráme.” (Ž 27,4) „Dávaš mi poznať cestu života, plnosť radosti v tvojej prítomnosti. Po tvojej pravici je večná blaženosť.” (Ž 16,11) „Raduj sa v Hospodinu…” (Ž 37,4)

Vymenoval som len niektoré emócie a pocity srdca, ktoré nerobia uctievanie Boha „zbytočným”. Uctievanie Boha je reflexiou Božej žiary s radosťou, hodnou Jeho mena. Nie vôľa ani vonkajšie prejavy, ale účasť srdca je potrebná pre pravé uctievanie Boha a pre oživenie pocitov emócií srdca. Uctievanie Boha je mŕtve, ak sú city voči Bohu mŕtve.

Pravé uctievanie Boha musí zahŕňať vnútorné emócie a pocity, ktoré odrážajú veľkosť Božej slávy. Ak by toto neplatilo, slovo pokrytec by nemalo význam. Pokrytectvo však existuje a prejavuje sa navonok ako spievanie, kázanie, dávanie a recitovanie, aby zakrylo absenciu emócií a pocitov. „Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko (Mt 15,8).”