1. Písma sväté, hovorí apoštol Peter, nezáležia na osobnom výklade (2Pe l,20). Preto neschvaľujeme ľubovoľné výklady; z toho dôvodu neuznávame za pravý, alebo správny onen výklad Písem, ktorý nazývajú názorom rímskej cirkvi, ktorý totiž obhajcovia rímskej cirkvi usilujú sa jednoducho každému nanútiť: ale za pravoverný a správny uznávame len onen výklad Písem, ktorý je čerpaný zo samých Písem (totiž z ducha toho jazyka, v ktorom boli napísané, ďalej podľa uváženia okolností a tiež podľa miest sebe podobných, alebo nepodobných, vysvetlené viacerými a jasnejšími miestami) čo sa zrovnáva s pravidlom viery a lásky a slúži obzvlášť k sláve Boha a k spáse ľudí.

2. Preto nezamietame výklady gréckych a latinských otcov cirkevných ani nezavrhujeme ich učené rozpravy a pojednávania o svätých veciach, pokiaľ zrovnávajú sa s Písmom svätým: avšak šetrne sa od nich odvraciame, keď zhliadneme, že prinášajú niečo cudzieho, alebo Písmam sa protiviaceho. A nemyslíme, žeby tým bola im spôsobená, nejaká krivda od nás; keďže oni všetci jednomyseľne to chcú, aby sme ich spisy nepostavili na úroveň kanonických spisov, ale doporučujú ich skúmať nakoľko sa zrovnávajú, alebo rozchádzajú so svätými písmami, a prikazujú, aby tie, ktoré sa zrovnávajú prijali, ktoré sa však s nimi nezrovnávajú, aby sme ich neuznávali.

Podobným spôsobom sa treba zaoberať tiež s ustanoveniami, alebo kanónmi cirkevných snemov. Z tej príčiny nestrpíme, aby na nás niekto v náboženských sporoch alebo veciach viery doliehal púhymi výpoveďami cirkevných otcov, alebo uzneseniami cirkevných snemov, tým menej prijatými obyčajmi, alebo veľkým počtom rovnako zmýšľajúcich ľudí v cirkvi, alebo zámienkou starobylosti.

3. Vo veciach viery preto neuznávame nijakého sudcu okrem samého Boha, ktorý v Písme svätom oznamuje, čo je pravé a čo falošné, čo je treba sledovať a čomu treba sa vyhýbať. Podľa toho my sa uspokojujeme iba s úsudkami duchovne založených ľudí, spočívajúcimi na slove Božom. Zaiste Jeremiáš i ostatní proroci prísne odsudzovali ony snemy Kňazov, ktoré oni zvolali proti zákonu Božiemu; rovnako dôrazne napomínajú, aby sme neposlúchali tých otcov a nenasledovali tých, ktorý chodiac podľa svojich výmyslov, odchýlili sa od zákona Božieho.

4. Rovnako zavrhujeme ľudské podania, ktoré i keď sú ozdobené krásne znejúcimi nadpismi, ako by božské alebo apoštolské boli, ktoré ako by z úst samých apoštolov a z rúk apoštolov po nich nasledujúcim biskupom a cirkvi boli odovzdané: avšak, keď ich porovnáme so svätými písmam, odchyľujú sa od písiem a touto svojou odchýlkou ukazujú, že apoštolské vôbec nie sú.

Lebo ako apoštolovia neučili veciam sebe odporujúcim; práve tak ani apoštolskí mužovia nehlásali nič, čo by odporovalo učeniu apoštolov. Bezmála by bolo bezbožné tvrdiť, že by apoštolovia, ústnym podaním učili niečo, čo by odporovalo ich spisom. Apoštol Pavol jasne hovorí, že on v každej cirkvi rovnako učil (1Kor 4,17), a inde hovorí: ,,Nepíšeme vám nič iného, než čo čítate a čomu rozumiete” (2Kor l,13). Inde zase svedčí, že on a jeho učeníci (to jest apoštolskí mužovia) chodia v tých samých stopách a počínajú si v rovnakom Duchu (2Kor 12,8).

Kedysi i Židia mali svoje podania od starších, avšak tieto Pán rázne zamietol, dokážuc, že ich zachovávanie protiví sa zákonu Božiemu a že nimi nadarmo ctia Boha (Mt 15,9; M 7,7).