Predošlá kapitola

Takto vyzerá moje rozhodnutie, aby som bol tiež trochu rétorický a dialektický: Boh a Písmo Božie sú dve rozličné veci, nemenej ako sú dvoma rozličnými vecami Tvorca a stvorenie. Nikto nepochybuje o tom, že v Bohu je mnoho skrytého, o čom nevieme, tak, ako sám o poslednom čase hovorí: „O tom dni a hodine však nikto nevie,… iba Otec.” A Skutky: „…Nie je vašou vecou poznať časy a príhodné chvíle” a znovu: ,Ja viem, ktorých som si vyvolil.” A Pavol: „Poznal Pán svojich” a mnoho podobných.

Ale rozlišovanie, že by v Písme bolo niečo tmavé a nie všetko jasne pochopiteľné, je vďaka bezbožným sofistom, ústami ktorých i ty tu hovoríš, Erazmus. A predsa nikdy neuviedli, ani uviesť nemôžu, ani jeden jediný článok, ktorým by mohli tento svoj nezmysel dokázať. Skrze také strašidlá chcel Satan odstrašiť od čítania Písma svätého a sväté Písmo chcel urobiť opovržlivým, aby svoj jed, vybraný z filozofie, priviedol k vláde v cirkvi.

Pripúšťam však, že mnohé miesta v Písme sú tmavé a zamotané, ale nie kvôli výsosti vecí, ale kvôli našej nevedomosti slov a gramatiky. To však nemôže brániť porozumeniu všetkých vecí v Písme. Lebo, čo môže byť v Písme ešte skryté, keď bola pečať zlomená a kameň bol spred dverí hrobu odvalený? To najvyššie tajomstvo vyšlo na svetlo, že Kristus, Syn Boží, sa stal človekom, že Boh pozostáva z troch osôb, a predsa je jeden, že Kristus za nás trpel a večne bude vládnuť. Nie je to známe už na školách a neoznamuje sa to v kázňach? Odstráň Krista z Písma a čo v ňom nájdeš?

Všetko, čo sa nachádza v Písme, je jasné, aj keď niektoré miesta doposiaľ zostávajú kvôli neznámym slovám tmavé. Je však skutočne bláznivé a bezbožné, ak vieme, že veci Písma sú jasné, ale kvôli niektorým nezrozumiteľným slovám ich niekto vyhlási za nezrozumiteľné? Ak sú slová na jednom mieste tmavé, na inom sú predsa jasne zrozumiteľné. Tá istá vec, ktorá je zrozumiteľná celému svetu, sa v Písme prednáša raz jasnými slovami, inokedy je kvôli nezrozumiteľným slovám skrytá. Naozaj neprekáža, ak sa vec nachádza na svetle, že niektorý z jej znakov leží v tme, zatiaľ čo mnohé iné znaky sú na svetle. Kto tvrdí, že verejná studňa sa nenachádza na svetle, len preto, že tí, čo sú vo vedľajšej ulici, ju nevidia, zatiaľ čo všetci, ktorí sú na trhovisku (kde studňa stojí), ju vidia?

Je teda nezmysel, čo uvádzaš o tzv. Koryzskej jaskyni. Tak sa vec v Písme nemá. A preto tie najvznešenejšie veci a najtmavšie tajomstvá, o ktoré tu ide, už nie sú ukryté, ale sú otvorene predvedené pred všetky oči a vysvetlené. Kristus nám otvoril význam, preto písmam rozumieme a evanjelium sa káže „každému stvoreniu” – „ich zvuk sa nesie po celej zemi”, „lebo čokoľvek bolo napísané, nám na poučenie bolo napísané…”, a preto „každé písmo vdýchnuté od Boha je aj užitočné učiť.” Preto ty, a všetci sofisti, poďme, prineste akékoľvek jedno jediné tajomstvo, ktoré je v Písme doposiaľ tmavé!

No to, že mnohým zostane mnoho tmavého, nezávisí od tmavosti Písma, ale od slepoty a obmedzenosti tých, ktorí sa nenamáhajú vidieť celú pravdu Písma tak, ako hovorí Pavol o Židoch v Druhom liste Korintským 4: „Leží im závoj na srdci.” A znovu: ,Ak je aj zakryté naše evanjelium, zakryté je tým, čo hynú. V nich zatemnil Boh tohto sveta myseľ neveriacich.” S rovnakou hanebnosťou by mohol obviniť slnko či deň z tmy ten,
kto si sám zakrýva oči alebo sám prejde zo svetla do tmy a skrýva sa. Úbohí ľudia majú preto prestať hľadať hrôzu a tmu svojich sŕdc v bezbožnom prevrátení Písma Božieho, ktoré je úplne čisté?

Keď teda uvádzaš Pavla, ktorý hovorí: ,Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy”, tak sa zdá, že zámeno „Jeho” si vztiahol na Písmo. No Pavol nehovorí „nevyspytateľné sú súdy Písma”, ale Božie. Keď Pavol uisťuje, že kresťanom je hriech srdca známy, je to v tom, čo nám bolo dané, ako hovorí práve v Prvom liste Korintským. Vidíš, teda, ako nepozorne si poukázal na tieto miesta Písma, ktoré si tak trefne citoval, ako takmer všetko, čo cituješ v prospech slobodnej vôle.

Tak veci neprospievajú ani tvoje príklady, ktoré predkladáš so skrytým úmyslom, ako o rozdielnosti osôb, o spojení Božskej a ľudskej prirodzenosti, o neodpustiteľnom hriechu, ktorého dvojznačnosť, ako tvrdíš, ešte nie je objasnená. Ak tomu z pohľadu sofistov, ktorí sa touto otázkou zaoberali takto rozumieš, potom, čo ti celé nevinné Písmo urobilo, že jeho čistote vyčítaš, že ho zneužili bezbožní ľudia? Písmo skromne a jednoducho vyznáva trojjedinosť Boha, ľudskosť Krista a neodpustiteľný hriech. Tu nie je nič tmavé ani dvojznačné. Ako k tomu dochádza, Písmo nehovorí. A hoci to predstieraš, ani to k poznaniu nie je potrebné. Sofisti sa zaoberajú svojimi snami, nech ich len obviňujú a usvedčujú. Písmo však o tom hovorí slobodne.

No ak myslíš na samostatné bytie veci, neodsudzuj Písmo, ale ariánov a tých, ktorým je evanjelium skryté, čo vedie k tomu, že konaním Satana, ktorý je ich bohom, nevidia celkom jasné svedectvá o Božej Trojici a ľudskosti Krista.

Pre krátke zhrnutie: Existuje dvojaká jasnosť Písma tak, ako aj dvojitá temnota, jedna vonkajšia v použití slova, druhá vložená do poznania sŕdc. Keď hovoríš o vnútornej jasnosti, nijaký človek neuvidí ani jedno jediné písmeno v Písme, ak nemá Ducha Božieho. Všetci majú zatemnené srdce, takže hoci vidia a myslia si, že rozumejú tomu, čo stojí v Písme, nič z toho neberú vážne ani nič nevedia. Neveria v Boha, ani tomu, že sú Jeho stvorením, ani v nič iné, úplne v zmysle slov Žalmu 13: „Vo svojom srdci blázon hovorí: NietBoha.’ Na poznanie celého Písma alebo akejkoľvek jeho časti je totiž potrebný Duch. Ale ak hovoríš o vonkajšej jasnosti, vôbec nič nieje nejasné ani nechané neistým, ale všetko, čokoľvek je v Písme obsiahnuté, je slovom dané do istého svetla a vysvetlené celému svetu.

Ešte menej však strpím, že otázku slobodnej vôle radíš medzi tie, ktoré sú zbytočné a nedôležité. A namiesto toho nám vyratúvaš, čo pre kresťanskú bohabojnosť považuješ za postačujúce, a to spôsobom, ako by to určite s ľahkosťou vedel opísať hociktorý Žid alebo pohan, ktorý o Kristovi vôbec nič nevie. Lebo Krista nespomínaš ani písmenkom, akoby si si myslel, že kresťanská bohabojnosť by mohla existovať bez Krista, keby si od prírody láskavého Boha ctila so všetkých síl.

Čo mám na to povedať, Erazmus? Znie to ako Lukian a Epikuros. Ak túto vec pre kresťanov nepovažuješ za dôležitú, prosím, vyjdi z arény, nemáme sa s tebou o čom baviť! My ju považujeme za potrebnú. Ak je bezbožné, vyzvedačské, zbytočné, ako hovoríš, vedieť, či Boh náhodou niečo vopred vie, či naša vôľa vie niečo urobiť vo veciach, ktoré patria k večnej spáse, alebo či sa ku konajúcej milosti správa len pasívne; či my, čokoľvek dobré alebo zlé robíme, robíme z nutnosti alebo, lepšie povedané, trpíme, čo potom, pýtam sa, bude ešte bohabojné? Čo je pre poznanie dôležité a čo užitočné?

To je neslýchané, Erazmus, to je priveľa! Toto ťažko možno pripísať tvojej nevedomosti, pretože ty si už starý muž, zdržiavaš sa medzi kresťanmi a dlho si sa zaoberal Svätým Písmom. Nedávaš nám možnosť, aby sme ťa pred sebou ospravedlnili a dovolili si zmýšľať o tebe dobre. A pápeženci ti túto neslýchanosť napriek tomu odpúšťajú a znášajú ju preto, lebo píšeš proti Lutherovi. Inak, keby Luther nežil a ty by si napísal niečo také, by ťa roztrhali v zuboch. Platón je priateľ, Sokrates je priateľ, ale pravda musí mať prednosť.

Asi primálo vieš o Písme a o kresťanskej bohabojnosti. Aj nepriateľ kresťanov by mal vedieť, čo je pre kresťanov nevyhnutné a potrebné a čo za také nepovažujú. Ty však, teológ a učiteľ kresťanov, keďže im chceš predpisovať podobu kresťanstva, nedovolíš pochybovať, a to ani svojim skeptickým spôsobom, o tom, čo je nevyhnutné a potrebné, ale priamo sa prebíjaš na opačnú stranu a súdiš úplne proti svojmu spôsobu myslenia s neslýchané pevným tvrdením, že tieto články sú nepotrebné. Naopak, s istotou usudzuješ (úplne proti tvojim zvyklostiam), že toto nutné nie je. Keď sú tieto články nepotrebné a nespoľahlivé, nezostáva ani Boh, ani Kristus, ani evanjelium, ani viera, ani nič iné, ani len niečo zo židovstva, ešte menej z kresťanstva.

Pri nesmrteľnom Bohu, Erazmus, aké veľké je okno, omnoho viac, aké široké je pole, ktoré si otvoril, aby sa proti tebe činilo a hovorilo? Čo dobré a správne by si mohol o slobodnej vôli napísať, keď si svojimi slovami ukázal takú veľkú nevedomosť o Písme a viere? No ja stiahnem plachty a nie mojimi slovami (čo možno neskôr urobím), ale tvojimi vlastnými slovami vystúpim proti tebe.

Tebou opísaný stav kresťanstva okrem iného zahŕňa aj to, že sa všetkými silami máme usilovať o liek pokánia a všetkými spôsobmi sa máme snažiť o milosrdenstvo Pána. Bez toho ani ľudská vôľa ani snaženia nie sú účinné. Tak isto by nik nemal pochybovať o odpustení Boha, ktorý je od prirodzenosti dobrý. Tieto tvoje slová sú bez Krista, bez Ducha, chladnejšie ako ľad, takže dokonca nimi utrpel lesk tvojej výrečnosti.

Tebe, najchudobnejšiemu, s námahou vtlačil tieto slová zrejme strach z papistov a tyranov, aby si nepôsobil ako úplne bezbožný. Tieto slová dokonca tvrdia, že v nás existujú sily, že človek môže napnúť všetky sily, že existuje milosrdenstvo Božie, že existujú cesty, ako ho dosiahnuť, že Boh je od prirodzenosti spravodlivý, dobrý atď. Keď však človek nevie, čo za sily to sú čo dokážu a pripúšťajú, čo im je vlastné, čo spôsobujú a čo niečo má robiť? Čo ho chceš naučiť robiť?

Povedal si, že je bezbožné, zvedavé a zbytočné chcieť vedieť, či naša vôľa môže niečo urobiť vo veciach, ktoré patria k večnej blaženosti, alebo či sa k pôsobiacej milosti správa iba pasívne. Tu však hovoríš opak: Kresťanská bohabojnosť je snažiť sa zo všetkých síl, ale bez milosrdenstva Božieho by vôľa nebola účinná. Jasne tvrdíš, že vôľa dokáže niečo vo veciach, ktoré patria k večnej blaženosti, pretože ju predstavuješ tak, že sa o to snaží. Aj naopak, tak, že nechá, aby sa s ňou niečo stalo, keďže hovoríš, že bez milosrdenstva je neúčinná. Nedefinuješ, v akej miere treba vnímať aktívne pôsobenie a pasívne znášanie, a dávaš si námahu, aby si nás nechal v nevedomosti ohľadom toho, čo dokáže milosrdenstvo Božie a čo naša vôľa práve tam, kde učíš, čo robí naša vôľa a čo milosrdenstvo Božie. Tak sa točí tvoja múdrosť v bludnom kruhu. Nárokuješ si na to, že sa nepridáš k žiadnej zo strán a bezpečne chceš prejsť medzi Scyllou a Charybdis: Teraz však, keď pevne uznávaš všetko, čo odmietaš a odmietaš, čo pevne uznávaš, zostávaš uprostred mora, prevrátený a zničený prílivom.

Pre kresťana nie je bezbožné, zvedavé ani prehnané, ale naopak veľmi užitočné a nevyhnutné vedieť, či vôľa niečo dokáže, alebo vo veciach, ktoré patria ku spáse, nedokáže urobiť nič. Aby si vedel, to je kľúčový bod našej diskusie, tu leží jadro celej veci. Lebo nám záleží na otázke, čo slobodná vôľa dokáže a čo dovoľuje, aby sa s ňou niečo dialo a ako sa správa vo vzťahu k milosti Božej. Ak toto nevieme, tak o veciach kresťanov nevieme vôbec nič a budeme horší, ako všetci pohania. Kto to necíti, nech vyzná, že nieje kresťan! No kto to odmieta a opovrhuje tým, mal by vedieť, že je najväčším nepriateľom kresťanov. Lebo ak neviem, čo, ako, pokiaľ a koľko môžem a dokážem urobiť vo vzťahu k Bohu, bude pre mňa rovnako neisté a neznáme, čo, pokiaľ a koľko dokáže urobiť Boh vo vzťahu ku mne. Lebo Boh pôsobí všetko a vo všetkom. No ak nepoznám činy a moc Boha, nepoznám ani samého Boha. Ak nepoznám Boha, nemôžem si Ho ani ctiť, chváliť Ho, modliť sa k Nemu, ďakovať Mu a slúžiť Mu, lebo neviem, koľko si môžem pripísať a koľko Bohu dlžím.

Preto, ak chceme žiť bohabojné, je nevyhnutné robiť čo najpresnejší rozdiel medzi silou Boha a našou, medzi činom Boha a tým naším. Tak vidíš, že táto otázka je súčasťou celého kresťanského bytia, od toho závisí naše sebavedomie, ako aj poznanie a úcta k Bohu. Preto ti, drahý Erazmus, nemôžeme trpieť že túto vedomosť nazývaš bezbožnou, zvedavou a bezvýznamnou. Za mnohé ti ďakujeme, ale bohabojnosti sme dlžní všetko. Veď ty sám badáš, že všetko dobré musíme pripísať Bohu a v tvojom opise kresťanstva to uvádzaš ako pravdu. No ak toto tvrdíš, súčasne uznávaš za pravdu, že samo milosrdenstvo Božie robí všetko a že naša vôľa nerobí nič, ale skôr necháva pôsobiť na seba, inak by sa všetko nepripisovalo Bohu! A predsa, krátko nato to popieraš a uvádzaš ako pravdu to, že je to znak zbožnej bázne a je to spásonosné. Takto hovoriť je predsa nútený duch, ktorý sám osebe nie je stály a vo veciach bohabojnosti je neistý a neskúsený. Inou časťou sumy kresťanstva je poznanie, či Boh niečo robí náhodou, či to vie dopredu a či my robíme všetko z nevyhnutnosti. Aj to menuješ bezbožným, zvedavým a bezvýznamným, ako to robia všetci bezbožní a ako to robia aj démoni a zatratenci, hodní nenávisti a opovrhnutia. Ty tiež nie si blázon, ak sa týmto otázkam vyhýbaš (pokiaľ je to len možné). Zatiaľ však nie si veľmi dobrý rečník a teológ, ak sa odvažuješ hovoriť a učiť o slobodnej vôli bez oboch týchto častí…

Chcem slúžiť ako brúsny kameň a hoci sám nie som nijaký rečník, chcem vynikajúceho rečníka upozorniť na jeho úlohu. Keď Quintilián s úmyslom písať o umení reči vraví, „z môjho pohľadu sú bláznivé a zbytočné otázky, ktoré slúžia na objasnenie témy, dispozície, vyjadrenia a pamäte, okrem výslovnosti, stačí vedieť, že umenie reči je umením prejavu”, či by si umelca nevysmial?!

Inak nekonáš ani ty, keď chceš písať o slobodnej vôli, najskôr však oddeľuješ a odhadzuješ celé jadro a všetky časti umeleckého diela, o ktorom chceš písať. Nie je totiž možné, aby si vedel, čo je slobodná vôľa, keď nevieš, čo ľudská vôľa dokáže urobiť, čo robí Boh a či to nutne vie vopred. Neučia ťa tvoji rétori, že ak chce človek o nejakej veci hovoriť, musí vopred nastoliť nasledovné otázky: najprv, či vôbec existuje, potom čím je, aké sú jej časti, čo jej odporuje, čo ju využíva a tak podobne? Ty si však vôľu, ktorá je už aj tak biedna, okradol o všetky tieto veci a nevymedzuješ nijakú trefnú otázku, okrem prvej, a to, či vôbec existuje. A robíš to s takými argumentmi, ako uvidíme, že takú nepoužiteľnú knihu o slobodnej vôli som (odhliadnuc od elegancie reči) ešte nevidel! Sofisti sa zaoberajú dialektikou naozaj lepšie, hoci z rétoriky ničomu nerozumejú. Keď sa blížia k téme slobodnej vôle, nastoľujú všetky spomínané otázky či je, čím je, čo spôsobuje, ako sa správa atď, aj keď to, o čo sa snažia, sa im nepodarí. Preto touto knihou dôrazne nalieham na teba aj na všetkých sofistov a budem to robiť dovtedy, kým mi nedefinujete sily a diela slobodnej vôle. A budem na teba, s Kristovou pomocou, tak naliehať, až ťa, dúfam, privediem k tomu, aby si vyjadrenie tvojej Diatribe oľutoval.

Takže aj toto je nutné a prospešné, aby kresťania vedeli, že Boh vie všetko vopred nie náhodou, ale že všetko s nemennou, večnou a neomylnou vôľou vopred vidí, rozhoduje aj vykonáva. Tento úder blesku slobodnú vôľu zráža k zemi a úplne ju ničí. Preto tí, ktorí chcú slobodnú vôľu obhájiť ako pravdivú, musia tento úder blesku poprieť, zatajiť alebo ho iným spôsobom odstrániť. No skôr, ako to potvrdím mojou diskusiou a autoritou Písma, budem sa tým zaoberať tvojimi slovami.

Nie si to ty milý Erazmus, kto krátko predtým zdôraznil, že Boh je od prirodzenosti spravodlivý a dobrotivý? Ak je to pravda, či z toho nevyplýva, že Jeho spravodlivosť a dobrota nie sú podriadené nijakej zmene? Ako sa vo večnosti nemení Jeho prirodzenosť, tak sa nemení ani Jeho spravodlivosť, a teda ani dobrota. Čo však platí o Jeho spravodlivosti a dobrote, musí platiť aj o Jeho poznaní, múdrosti, vôli a ostatných Božích vlastnostiach. Ak teda, ako píšeš, toto môžeme povedať o Bohu bohabojné, čestne, zbožne a s istotou, čo ti to teda napadlo, že teraz, v rozpore so sebou samým, tvrdíš, že je bezbožné, zvedavé a nedôležité hovoriť, že Boh vie nutne všetko vopred? Počuť iba, ako kážeš, že je nutné naučiť sa, že Božia vôľa je nemenná, zakazuješ však poznať, že Jeho predzvedenie je nemenné. Alebo si myslíš, že On vie niečo vopred bez toho, aby to chcel, alebo že niečo chce, bez toho, aby to vedel? Ak to chtiac vie vopred, tak Jeho vôľa (pretože patrí k Jeho prirodzenosti) je večná a nemenná. Ak chce niečo tak, že to vie vopred, je Jeho poznanie (lebo patrí k Jeho prirodzenosti) večné a nemenné.

Z toho nesporne vyplýva, že všetko, čo robíme, všetko, čo sa deje, ak pozeráš na vôľu Boha, deje sa predsa v skutočnosti nutne a nemenne, hoci sa nám to aj zdá nestále a náhodné. Keďže vôľa Božia je účinná, nemôže jej nič brániť, lebo je prirodzená Božia pôsobiaca sila. Boh je aj múdry, preto nemôže byť oklamaný Ak však vôli nemožno brániť, tak ani dielu samému; stane sa na tom mieste, v tom čase, takým spôsobom a v takom množstve, ako On sám vopred vidí a chce.

Pohanskí spisovatelia a sám prostý ľud to hovoria príslovečné. Ako často spomína osud sám Vergílius? „Všetko je isté skrze zákon”. Takisto „každému je určený jeho deň”. A tiež, „keď ťa volá osud”. A znovu: „Či je možné, aby si ťažký osud prelomil?” Tento básnik nerobí nič iné, než to, že poukazuje na zničenie Troje a budovanie Rímskej ríše a na to, že osud je silnejší. Zákon kladie nutnosť veciam i ľuďom. Nakoniec aj svojich nesmrteľných bohov podriaďuje osudu, ktorému nutne ustupuje aj sám Jupiter a Juno. Preto si ľudia vymysleli tri sudičky, nemenné, nezmieriteľné a neúprosné.

Títo múdri muži mali na to aj múdre porekadlo, čo dokazuje samotná vec prostredníctvom skúsenosti, že žiadnemu človeku sa jeho úmysly nepošťastili, ale všetkým všetko vyšlo inak, ako chceli: „Ak by sme Pergama mohli brániť päsťami, aj by sme ho nimi bránili”, hovorí Hektor vo Vergíliovi. Každé ústa hovoria obľúbené slová: „Nech sa stane, ako chce Boh”, rovnako, „ako chce Boh, tak vykonáme”. Vergílius takisto hovorí: „Tak to chcel boh, tak sa to nebeským páčilo, tak ste to chceli vy”. Vidíme, že medzi jednoduchým ľudom neostalo menej vedomosti o predurčení a predzvedení Božom, nemenej, ako samotné poznanie božskosti. No tí, čo chcú vyzerať múdro, svojimi úvahami dospeli k tomu, že pre zaslepené srdcia budú bláznami. Zapierali alebo prikrášľovali to, čo básnici a jednoduchý ľud a ich vlastné svedomie považovali za úplne bežné, isté a pravdivé. Z tohto vychádzajúc, nehovorím iba, že toto je pravda o čom neskôr budem hovoriť z Písma ale aj, aké bohabojné, zbožné a potrebné je to vedieť. Keď o tom totiž nič nevieme, nemôže obstáť ani viera, ani akákoľvek bohoslužba. Pretože to v skutočnosti znamená nepoznať Boha a, ako je známe, na takejto nevedomosti nemôže stáť spása duše. Ak totiž pochybuješ, alebo pohŕdaš poznaním toho, že Boh všetko nie náhodou, ale nevyhnutne a nemenne vie a chce vopred, ako môžeš potom veriť Jeho zasľúbeniam, pevne im dôverovať a spoliehať sa na ne? Pretože, ak niečo zasľúbi, musíš si byť istý, že vie, dokáže a chce naplniť, čo sľúbil. Inak Ho nebudeš pokladať za pravdivého ani spoľahlivého, a to je neviera, najvyššia bezbožnosť a popretie Najvyššieho Boha.

Ako si však môžeš byť taký sebavedomý a istý, ak Ho nepoznáš ako Toho, kto iste, neomylne, nemenne a nezvratné vie, chce a urobí, čo sľúbi? A nielen tým si musíme byť istí, že Boh to nutne a nemenne chce a urobí, ale aj tým, že nás tak chce vyvýšiť, ako hovorí Pavol v Liste Rímskym 3: , Ale nech je Boh pravdovravný a každý človek luhár”. A „to neznamená, že slovo Božie vyšlo nazmar. A na inom mieste hovorí: , Prepevný základ Boží predsa stojí a má túto pečať: Poznal Pán svojich”. A v Títovi 1: „…ktorú pravdivý Boh zasľúbil pred večnými vekmi” a Hebrejom 11: „…lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú.”

Preto bude kresťanská viera priam vyhubená, zasľúbenia Božie a celé evanjelium sa úplne zrúti, ak nás budú učiť a budeme veriť, že z nutného predzvedenia Božieho a z nutnosti toho, čo sa stane, nepotrebujeme nič vedieť. Pretože v tom spočíva jediná a najvyššia útecha vo všetkých protivenstvách vedieť, že Boh neklame, ale nemenne všetko vykoná a že proti Jeho vôli sa ani nekoná odpor, ani ju nemožno zmeniť ani obmedziť. Erazmus, teraz vidíš, kam nás táto tvoja tak náramne zdržanlivá a pokoj milujúca teológia vedie! Brániš a zakazuješ nám, aby sme sa snažili učiť sa o Božom predzvedení a nutnosti, ktorá sa deje pri veciach i ľuďoch, ale radíš nám, aby sme podobné zanechali, vyvarovali sa tomu a pohŕdali tým. Tvojimi nepremyslenými snahami nás súčasne učíš snažiť sa o to, aby sme o Bohu nič nevedeli (čo však prichádza samo a je nám aj vrodené), vierou pohŕdali, zasľúbenia Božie zanechali a všetky útechy Ducha a istotu svedomia pokladali za nič. To by neučil ani sám Epikuros.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného však ešte nespokojne nazývaš bezbožným, zvedavým a ničotným toho, kto sa snaží, aby sa to naučil a omnoho viac bohabojným, zbožným a rozumným toho, kto týmto pohŕda. Čo iné dosvedčuješ týmito slovami, ak nie to, že kresťania sú zvedaví, ničotní a bezbožní? A že kresťanstvo je vecou bez akéhokoľvek významu, ničotné, pochabé a úplne bezbožné? Tak sa deje to, že ty, ak nás chceš odstrašiť od nerozvážnosti a strhnúť na opačnú stranu na spôsob bláznov, neučíš nič iné, než najvyššiu nerozvážnosť, bezbožnosť a zlobu. Necítiš, že tvoja kniha je taká bezbožná, bohorúhavá a hanebná, že nemá páru?

Ako som už uviedol, nehovorím o tvojom zmýšľaní, lebo ťa nepokladám za takého skazeného, že by si chcel toto zo srdca učiť, alebo že by si dopustil, aby sa tak stalo, ale hovorím to preto, aby som ti ukázal, aké veľké ohavnosti bude nútený robiť ten, kto bude musieť obhajovať nerozumnú vec. A potom, mojim úmyslom je dokázať ti, čo znamená útočiť na Božie veci a Písmo preto, aby sme sa zapáčili druhým, preberať na seba rolu a hrať v cudzej divadelnej hre proti svojmu svedomiu. Vyučovať sväté Písmo a bohabojnosť nieje ani hra ani vtip. Ľahko sa totiž prihodí, ako hovorí Jakub, že sa „previnil v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým”. Ak sa totiž chceme iba trochu zahrať a s Písmom nezaobchádzame s patričnou bohabojnosťou, ľahko sa môže stať, že sa zamotáme do bezbožnosti a ponoríme sa do bohorúhačstva. Tak, ako sa to stalo tebe, Erazmus. Nech ti Boh odpustí a zmiluje sa nad tebou!

V treťom odseku tvojho predslovu pokračuješ inou radou, aby si z nás urobil nenáročných a opatrných epikurejcov. Tá však nie je o nič rozumnejšia, ako tie dve predtým, totiž, niektoré veci sú takého charakteru, že by nebolo prospešné aj keby boli pravdivé a poznateľné aby sa prednášali všetkým ušiam. Aj tu opäť všetko miešaš a pletieš, ako je to u teba zvykom, a sväté bez akéhokoľvek rozdielu kladieš na úroveň profánneho. Znova si upadol do opovrhnutia Písmom a Bohom a do ich poškodzovania. Už som vyššie povedal, že to, čo sa vo svätom Písme odovzdáva alebo dosvedčuje, nie je len jasne zrozumiteľné, ale aj prospešné. Takže sa to našim ľuďom bez nebezpečenstva môže, a dokonca musí, prinášať a učiť ich a musia to spoznávať. Je nesprávne, že hovoríš, že sa to nemôže prednášať všetkým ušiam, teda, ak hovoríš o tom, čo je obsiahnuté v Písme. Ak však hovoríš o iných veciach, tak sa nás to netýka, a teda nehovoríš k veci, ale svojimi slovami strácaš papier aj čas.

Aký to má zmysel, keď isté veci považuješ za také, s ktorými sa nemôže všeobecne zaobchádzať? Vari medzi ne rátaš aj otázku slobodnej vôle? V tom prípade sa zase proti tebe obráti všetko, čo som o nevyhnutnosti poznať slobodnú vôľu povedal vyššie. Ďalej, prečo nenasleduješ seba samého a vynechávaš svoju Diatribe? Ak považuješ za dobré, aby sa hovorilo o slobodnej vôli, prečo to teraz popieraš? Ak to považuješ za zlé, prečo to robíš? Ak slobodnú vôľu k týmto častiam predsa len nezaraďuješ, znovu opúšťaš nastolenú otázku a zaoberáš sa vecou ako výrečný rečník, hovoriac však o nesprávnych veciach na nevhodnom mieste.

Uvádzaš prirovnania, ktorých máš, podľa teba, nadmieru a vieš ich šikovne používať. Chceš vyvolať dojem, že sú choroby, ako malomocenstvo atď., pri ktorých by bolo menšie zlo znášať ich, ako sa ich snažiť odstrániť. Tak isto uvádzaš príklad Pavla, ktorý rozlišuje medzi tým, čo je dovolené, a tým, čo je prospešné. Hovoríš, že dovolené je vravieť pravdu, ale nie je to prospešné pre všetkých, ani v každom čase, ani akýmkoľvek spôsobom. Si síce výrečný rečník, ale nechápeš nič z toho, o čom hovoríš! Skrátka, s touto vecou zaobchádzaš tak, akoby medzi nami išlo o spor ohľadom nájdených peňazí, alebo o akúsi inú vec zanedbateľného významu, ktorej stratou (o toľko menej cennou ako udržanie vonkajšieho zmieru) by nikto nebol tak dotknutý, aby sa s tým, vzhľadom na okolnosti, nezmieril. Preto ešte nie je potrebné uviesť svet do nepokoja. Zjavne ukazuješ, že mier a pokoj ríše sú pre teba oveľa dôležitejšie ako viera, svedomie, blaženosť, slovo Božie, úcta ku Kristovi a ako sám Boh. Preto ti hovorím a prosím ťa, vpíš si to veľmi pevne do srdca, že v tejto otázke mi ide o vážnu, potrebnú a večnú vec, takú veľkú a takú dôležitú, že aj v smrti sa musí tvrdiť a brániť, aj keby sa preto celý svet dostal nielen do nepokoja a vzbury, ale zrútil by sa hoci aj do úplného chaosu, ktorý by ho zničil. Ak to nechápeš a ak sa ťa to netýka, staraj sa o svoje veci a toto prenechaj tým, ktorí to chápu, ktorých sa to týka a ktorým to Boh zveril.

Lebo ja, vďaka Bohu, tiež nie som taký pochabý a nerozumný, aby som sa touto vecou zaoberal (kvôli túžbe po peniazoch, ktoré ani nevlastním, ani si ich neželám, alebo kvôli túžbe po cti, ktorú keby som hneď chcel nevedel by som v tomto, voči mne takom nepriateľskom svete dosiahnuť, alebo kvôli telesnému životu, ktorým si v žiadnom okamihu nemôžem byť istý) by som sa touto vecou chcel zaoberať a úprimne, s takou odvahou a s takou veľkou vytrvalosťou, ktorú nazývaš tvrdohlavosťou, ju napriek toľkým životným nástrahám, toľkému prenasledovaniu a hnevu ľudí a diabla zachovávať.

Alebo si myslíš, že máš srdce, ktoré je pohnuté takýmto nepokojom? My tiež nie sme z kameňa alebo z Marpezských útesov! No keď už nemožno inak, ideme vpred, aby nás rozdrvil časný nepokoj a radostne s milosťou Božou kvôli Božiemu slovu, ktoré musí svedčiť s neprekonateľnou a nezničiteľnou odvahou. Je to lepšie, ako byť rozdrvený večným nepokojom a Božím hnevom s neznesiteľným týraním. Nech Kristus dá, ako si prajem a dúfam, aby tvoje srdce nebolo takto stvorené. Tvoje slová znejú skutočne tak, ako by si Božie slovo a budúci život spolu s Epikurom považoval za bájky. Lebo svojím učením nás chceš podnietiť k tomu, aby sme sa podľa vôle pápežov alebo kniežat, či vonkajšieho pokoja, vzhľadom na okolnosti, vzdali slova Božieho a poddali sa im.

Ak sa však vzdáme slova, vzdáme sa Boha, viery, blaženosti a celého kresťanstva! O čo správnejšie nás napomína Kristus, aby sme radšej opovrhli celým svetom?!

Niečo také môžeš povedať iba preto, lebo nevidíš a nevnímaš, že je to vždy existujúci osud slova Božieho, že kvôli nemu bude svet uvedený do nepokoja. O tom často svedčí Kristus, ako o pravde: nepriniesol som mier, ale met? A v Lukášovi: „Oheň som prišiel hodiť na zem”. A Pavol v Druhom liste Korintským 6: „v nepokojoch…” atď. A prorok to dostatočne dosvedčuje v 2. Žalme, v ktorom ubezpečuje, že pohania skončia vo vzbure, národy budú reptať, králi sa vzbúria, páni povstanú proti Pánovi a Jeho pomazanému, keď povedal, že množstvo, veľkosť, bohatstvo, moc, múdrosť, spravodlivosť a čokoľvek iné, čo vo svete platí, stavia sa proti slovu Božiemu. Pozri Skutky apoštolov, čo všetko sa vo svete deje kvôli slovu jedného jediného Pavla (nehovoriac o ostatných apoštoloch)! Ako oslovuje židov aj pohanov, ako hovoria aj sami nepriatelia celý svet zmätie.

Pod Eliášom bola ríša Jeruzalemu vydaná do nepokoja, ako žaluje kráľ Achab. Aká veľká bola vzbura v čase ostatných prorokov? Keďže všetci boli ukameňovaní a zabití, zatiaľ čo Izraela chytili a odviedli do Asýrie a Júdu do Babylonu, či to bol mier? Svet a jeho boh nemohol a ani nechcel strpieť slovo skutočného Boha. Skutočný Boh však nemôže a ani nechce mlčať. Čo iné môže vzniknúť, keď sa títo dvaja bohovia stretnú v boji, ak nie vzbura celého sveta? Chcieť upokojiť túto vzburu, teda neznamená nič iné, ako odstrániť a zakázať slovo Božie. Lebo vždy, keď prichádza reč Božia, robí to preto, aby svet menila a obnovovala. Aj pohanskí spisovatelia potvrdzujú, že zmeny vecí sa nemôžu diať bez povstania a vzbury, áno, dokonca ani bez krviprelievania. Úlohou kresťanov je toto nebojácne očakávať a zniesť srdcom, ako hovorí Kristus: „Počujete o vojnách a zvesti o bojoch; hľaďte, aby ste sa nestrachovali. Lebo to musí byť, ale to ešte nieje koniec.

A keby som nevidel tieto nepokoje, povedal by som, že vo svete niet slova Božieho. Teraz, keďže to vidím, zo srdca sa teším a opovrhujem pápežom, pričom som si úplne istý, že ríša s jeho prívržencami padne. Lebo to dáva predvídať slovo Božie, ktoré teraz letí svetom. Vidím, Erazmus môj, že sa v mnohých knihách sťažuješ na tieto nepokoje a stratu mieru a svornosti. Ďalej, mnohé skúšaš s dobrým úmyslom, ako sa nazdávam, aby si si uľavil, ale táto dna sa tvojim liečivým rukám smeje. Lebo s tým, čo hovoríš, plávaš skutočne proti prúdu, áno, oheň hasíš senom. Prestaň sa sťažovať, prestaň liečiť, táto vzbura povstala z Boha a neprestane, kým aj všetkých nepriateľov slova neurobí blatom ulíc. V skutočnosti je hodné sťažnosti, že je nutné tebe, veľkému teológovi, tieto veci pripomínať ako žiakovi, keďže ty by si mal byť učiteľom iných.

Na to sa teda zameriava tvoje skutočne pekné porekadlo, že je znesiteľnejšie niektoré choroby ďalej znášať, ako sa ich snažiť odstrániť. No ty ho používaš neprimerane. Mal by si povedať, že znesiteľnejšími chorobami sú tieto vzbury, povstania, zmätky, zvady, vojny a tomu podobné javy, ktoré otriasajú celým svetom kvôli slovu Božiemu, kvôli ktorému sa nakoniec svet roztriešti.To sa, myslím si, dá zniesť ľahšie, lebo ide o časné veci, ako znášať staré a zlé nezmysly, vďaka ktorým nutne zahynú všetky duše, ak ich slovo Božie nezmení. Ak zanedbáme toto, zanedbáme aj večného a dobrého Boha, Krista aj Ducha. O čo je však lepšie stratiť svet, ako Boha, Stvoriteľa sveta, ktorý vie nanovo stvoriť nespočetné svety a ktorý je lepší ako nekonečné svety? Veď ako možno porovnávať časné s večným? Toto malomocenstvo časného zla je teda ľahšie znesiteľné, ako keby mali byť všetky duše zničené a večne zatratené, ale svet by bol ušetrený od nepokojov a krviprelievania. Lebo ani celý svet nenahradí cenu jednej duše.