Ako mám žiť, keď neviem veriť? – Ježiš náš osud – Pastor Wilhelm Busch

Pokračovanie prednášok Pastora Buscha, zapáleného kazateľa ktorý robil evanjelizácie po celom svete, hlavne mladých privádzal ku Kristovi. Pokračovanie predošlej kapitoly

1. Bez viery sa nedá žiť

Áno, hneď na začiatku vám to musím povedať: Keď nevieme veriť, nevieme ani žiť. V tom prípade vám ani neviem poradiť. Neveriacemu človeku sa nedá pomôcť. Vysvetlím vám, prečo je to tak. Namýšľame si, že Boh je nejaký teologický pojem, myšlienka alebo prírodná sila alebo niečo podobné. Priatelia moji, Boh je osobnosť a skutočne žije a napĺňa všetko vo všetkom. A keď nemám pokoj s Bohom, ak nemám s Bohom vysporiadané záležitosti, áno, ak nie som Božím dieťaťom, žijem mimo skutočnosti. A to je nebezpečná vec!

V mojom živote bola veľká chvíľa, keď som ako mladý dôstojník v prvej svetovej vojne zrazu pochopil: „Boh je predsa aj tu!” V tej chvíli som sa cítil ako človek, ktorý autom narazil do múru. Predtým som tiež hovoril: „Verím v jediného Pána Boha” a podobné frázy, ale nechápal som, že je to skutočnosť. Zrazu som však narazil na Božiu skutočnosť.

V Biblii je jeden dojímavý žalm, ktorý hovorí o tom, že Boh je taký skutočný, že sa pred Ním jednoducho nedá ujsť. Píše sa tu: „Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty.”

Americký kozmonaut, Glenn, povedal, že ním otriaslo, keď si v kozmickej rakete uvedomil: „Boh je aj tu!” „Keby som vystúpil na nebesá” alebo uháňal do kozmického priestoru „aj tam si prítomný”! Keby som sa v bani prekopal do šachty aj hlbšie ako 1000 metrov — i tam by som stretol Boha! Žalmista hovorí: „A keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty.”

Keď som pred nejakým časom letel do Kalifornie, moja manželka mi zo spomínaného žalmu dala jeden úryvok, ktorý som si prečítal, keď som v San Franciscu otvoril kufor: „Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najvzdialenejšom mori, aj tam by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila.” Boh je veľká skutočnosť! A pretože tou veľkou skutočnosťou je Boh, nemôžeme Ho z nášho života vynechať beztrestne.

Keď žijem tak, akoby Boha nebolo, tým, že pohŕdam Jeho zákonmi, nesvätím nedele, cudzoložím, klamem, nectím si rodičov, neoslavujem Boha, žijem mimo skutočnosti. Za takýchto okolností si neviem poradiť so životom. Obzrime sa po svete okolo seba: Mnohí jednoducho nedokážu žiť, ani tí, ktorí zarábajú veľa peňazí. V duši cítia veľký nepokoj: v osobnom živote ani v rodine to neklape.

„Ako sa vysporiadame so životom, keď už nedokážeme veriť?” Potom nebudeme vedieť ani žiť. A už vôbec nie, keď máme umrieť. Veď o sto rokov tu nebude nikto z nás. Všetci prejdeme cez smrť.

Keď niekto povie, že po smrti už nepríde nič, že potom sme mŕtvi, pouvažujte, komu budete dôverovať radšej: svojmu srdcu alebo Božiemu slovu?! Ako to s nami bude pri umieraní, keď nám zrazu príde na myseľ: „Teraz si nemôžem vziať so sebou nič z toho, čo som si nahonobil”?

Niekto si možno postavil domček. Ja nie, možno vy. U mňa je pekná knižnica. Zo všetkého, čo mi bolo milé, ani z ľudí, ktorí mi boli milí, si nemôžem nikoho a nič vziať so sebou. Len jedno si so sebou do večnosti vezmeme: Svoju vinu pred Bohom.

Predstavte si, že ležíte na smrteľnej posteli a zrazu si pomyslíte: „Všetko musím zanechať len všetky moje previnenia a hriechy, počnúc od mladosti, predstúpia teraz so mnou pred tvár svätého a spravodlivého Boha!” Ako obstojíme pred Božím súdom bez viery v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného? A my pred Ním stáť budeme!

Pán Ježiš, ktorý je taký milosrdný, povedal: „Nebojte sa tých, ktorí vás môžu ubiť k smrti.” Pred takými ľuďmi by som mal strach. Ale On hovorí: To sú malé ryby! „Nebojte sa ich, ale bojte sa toho, ktorý môže zabiť telo a dušu zatratiť v pekelnom ohni.” A ako keby Mu prebehol mráz po chrbte, Ježiš ešte raz hovorí „áno, toho sa bojte!”

Pred niekoľkými rokmi žil v Nórsku slávny profesor Hallesby. Aj ja som sa s ním zoznámil. Bol to znamenitý muž. Opravdivý, vážený a vážny Nór. Počas celého týždňa vysielal v rozhlase bohoslužby. Viem si ho ešte aj dnes predstaviť, ako stál pred mikrofónom a hovoril: „Môže sa stať, že dnes večer si spokojne ľahnete do postele a zajtra ráno sa prebudíte v pekle. Chcel by som vás preto varovať!”

Tieto slová spôsobili veľký rozruch, lebo aj Nóri patria do kategórie „moderných ľudí”, ktorí dnes predsa hrajú „fantastickú” úlohu. Istý novinár z najväčšieho denníka vydávaného v Oslo napísal úvodný článok pod názvom „Veď nežijeme v stredoveku” s nasledujúcim obsahom:

„Je hrozné, že taký moderný prostriedok ako rozhlas, môže byť šíriteľom takých nezmyslov!” A keď niečo také uverejnia veľké noviny, brešú s nimi aj všetky menšie. A celým tým papierovým lesom to šumí, „nežijeme predsa v stredoveku! Ako môže jeden profesor rozprávať o pekle?!”

Na to redakcia rozhlasu poprosila profesora Hallesbyho, aby celú vec uviedol na pravú mieru. A tak sa profesor Hallesby znovu postavil pred mikrofón a vyhlásil: „Musím celú záležitosť objasniť. Aj to urobím: Možno, že vy si dnes večer pokojne ľahnete do postele a zajtra ráno sa prebudíte v pekle. Chcel by som vás preto varovať!”

Teraz už bol oheň na streche. Pýtali sa všetkých nórskych biskupov: „Existuje peklo alebo nie?” Ešte aj spravodajský časopis „Der Spiegel” sa zaoberal touto záležitosťou a priniesol veľký článok: „Spor o pekle v Nórsku”. Od tejto vzrušujúcej udalosti neprešiel ani rok a mal som niekoľko prednášok pre študentov v Oslo a večer niekoľko verejných prednášok. Prednáškový cyklus sa začal tlačovou konferenciou. V hoteli sa zhromaždili zástupcovia všetkých novín. Keď napravo odo mňa stál novinár, ktorý vtedy vyvolal celý ten rozruch a naľavo profesor Hallesby, ako zástupca evanjelickej tlače, stala sa zvláštna vec. Novinár mi povedal: „Pán farár Busch, mám spor s profesorom Hallesbym. Vy ste moderný človek. Aký je váš názor: ,Existuje peklo?’ „Áno”, odpovedal som, „samozrejme, že existuje peklo! Samozrejme!” „Neviem pochopiť, ako môžete také niečo tvrdiť,” odpovedal. „Ja vám to rád vysvetlím,” povedal som. „Verím, že peklo existuje, pretože to povedal sám Ježiš. Ja bezpodmienečne dôverujem Ježišovým slovám, ten vedel viac, než všetci múdri ľudia dohromady!”

A Božie slovo hovorí: „Boh chce, aby každý človek bol spasený, aby každý poznal pravdu.” O viere hovoríme preto, lebo Boh nám ukázal cestu, ako možno blažené žiť a blažené umrieť.
Ako sa vysporiadame so životom, keď už nevieme veriť? Ako si správne usporiadať život, keď už neviem veriť? Bez toho sa nedá žiť!

Rád by som vám to vysvetlil ešte iným spôsobom. Predstavte si, že máte milú malú zlatú rybku! Jedného dňa si pomyslíte: „Ty chúďatko, stále musíš byť v tej studenej vode! Chcel by som ti to naozaj spríjemniť!” A potom ju vyberiete z vody, vyšúchate froté uterákom a preložíte do peknej zlatej klietky. Dáte jej to najlepšie krmivo — neviem, čím sa kŕmia zlaté rybky: mravčie vajíčka alebo niečo podobné? Dáte jej teda najkrajšie a najtučnejšie vajíčka a poviete: „Moja milá zlatá rybka, taká krásna zlatá klietka, tie nádherné mravčie vajíčka, ten dobrý vzduch! Teraz sa máš konečne dobre!” Ako na to bude reagovať rybka? Bude vďačne mávať plutvičkami a hovoriť: „ďakujem, ďakujem!”? Nie, to neurobí, ale bude lapať po vzduchu a trepotať sa ako divá. A keby vedela hovoriť, určite by volala: „Nechcem tvoju zlatú klietku, ani tvoje mravčie vajíčka, ja sa chcem dostať späť do svojho živlu, do vody!”

Vidíte? Náš živel je živý Boh, ktorý stvoril nebo i zem a nás tiež. „Všetok život vyviera z Teba”, takto sa začína švajčiarska národná hymna. Boh je naším živlom! Pokiaľ nemám pokoj s Bohom, môžem svojej duši dať aj zlatú klietku…

Chápete? Dnešný človek dáva svojej duši všetko: zábavu, cestovanie, najlepšie jedlá, dobré víno, všetko a naša duša sa predsa trepoce a hovorí: „To všetko v podstate nechcem! Túžim po svojom živle, chcem pokoj s Bohom!” Nebuďte predsa voči sebe takí krutí! Naše srdce bude v nás kričať, kým nenájde pokoj u živého Boha! Lebo tak, ako ryba túži po svojom živle, tak naša duša túži dostať sa k Bohu, ktorý je naším živlom!

Ako sa môžeme vysporiadať so životom, keď už nevieme veriť? Nato môžem povedať len jedno: vôbec nijako ani v živote, ani v okamihu smrti, ale ani po smrti vo večnosti! A keby ste namietali: „Veď všetci to zvládajú celkom dobre”, poviem vám: To ale potom aj tak vyzerá, však? Napríklad taký muž ako Goethe. Bol pekný, bohatý, múdry, bol aj ministrom, skrátka mal všetko a na sklonku svojho života povedal Eckermannovi, že keby spočítal všetky hodiny, keď vo svojej duši pociťoval vnútorné uspokojenie, že by to neboli ani celé tri dni. Taký, bez pokoja, bol jeho život! Nie, človek sa so životom nevie vysporiadať, ak nemá vieru.

To bolo to prvé, čo som vám musel povedať a teraz príde druhý bod…

2. Všetko závisí od pravej viery

V podstate všetko závisí od toho, či ste našli pravú, spasiteľnú vieru.

Veď každý má svoju vieru. Keď som raz ako mladý študent bol doma u svojej mamičky, jedného dňa prišla moju matku navštíviť istá dáma. Keďže mamka práve nebola doma, povedal som: „Milostivá pani, matka nie je doma, nemohol by som to vybaviť miesto nej?” „Ste veľmi milý”, povedala zdvorilo. Keď som jej ponúkol miesto, sadla si a spýtala sa ma: „Čo vlastne robíte?” Odpovedal som: „Študujem teológiu.” „Čo?” zvolala, „teológiu? Veď kto dnes ešte verí? Veď to nie je možné!” Potom tá stará dáma bolo to vo Frankfurte, kde žil Goethe vyrukovala so starým Goethem a hrdo vyhlásila: „My máme vieru Goetheho!

Kresťanstvo je predsa už za nami!” Pretože mi tento rozhovor bol trápny a nechcel som s tou starou dámou začať nejaký spor, prešiel som na inú oblasť: „Milostivá pani, môžem sa vás opýtať, ako sa máte?” Na to rýchlo odpovedala: „Tfuj, tfuj, tfuj!” a poklopala pritom na stôl. „Také niečo sa predsa nepýta!” Pýtam sa: „Prepáčte, prosím, čo znamená to: ,Tfuj, tfuj, tfuj?’ „To inak prináša nešťastie!” „Á ták”, konštatoval som, „vy ste vieru v živého Boha odhodili a veríte na ,tfuj, tfuj, tfuj!’ s poklopaním na drevo! To je úžasné, akú skvelú výmenu ste urobili!”

Vtedy som pochopil: Každý človek má voľajakú vieru. Otázkou však je, či mám pravú, zachraňujúcu vieru. Dnešná doba hovorí: „Hlavné je, že máme nejakú vieru!” A potom sa hovorí: „Verím v pánaboha!”, „Verím v silu prírody!”, „Verím v osud!”, „Verím v prozreteľnosť!” Nie, nie, priatelia moji, najdôležitejšie je, aby som mal pravú vieru, vieru, ktorá dáva pokoj, pokoj s Bohom a pokoj v srdci. Musím mať vieru, ktorá ma zachráni pred peklom, ktorú môžem prežívať, lebo mi daruje nový život. Inak na vieru kašlem. Mnoho ľudí verilo v Nemecko, v konečné víťazstvo a vo fuhrera. A čo z toho všetkého zostalo!? Nevidíte, že existuje aj falošná viera? Musíme mať pravú, zachraňujúcu vieru!

Ale pravá, spasiteľná viera, je viera jedným slovom povedané v Ježiša, Syna živého Boha. Ver v Ježiša Krista! Nie v zakladateľa náboženstva, takých je dnes celá kopa, ale v Ježiša Krista, Syna živého Boha!

Teraz musím povedať niečo o tom, čo všetko nájdeme v Ježišovi.

V Biblii čítame krásnu príhodu, ktorá jasne znázorňuje zachraňujúcu vieru v Ježiša.
Vráťte sa v duchu so mnou o 2 000 rokov späť pred brány Jeruzalema, na vrch Golgota, „miesto lebky”. Nevšímajme si ľudí, ktorí tu kričia, ba až revú! Nevšímajme si rímskych vojakov, ktorí tu držia stráž a losujú o šaty odsúdených! Ale pozrite sa hore!

Na strednom kríži visí Syn Boží. Je naň priklincovaný! Tvár má zaliatu krvou od tŕňovej koruny, ktorú Mu vtlačili na hlavu. Tam visí Boh. A napravo od Neho visí vrah, aj toho popravili. A zľava tiež. Potom naraz nastáva tma. Prichádza smrť. Odrazu sa jeden z vrahov rozkričí: „Počuj, ty v prostriedku, ty si povedal, že si Syn Boží! Ak ním skutočne si a nie si klamár, tak zostúp z kríža a pomôž aj mne!”

To sa dá pochopiť. Človek v úzkosti smrti povie slová, ktoré by inak nepovedal. Potom sa ozve aj další. Vynechá Ježiša a prihovorí sa k druhému odsúdenému: „Ty sa ešte stále Boha nebojíš?”

Tak sa to začína, keď niekto pochopí, že Boh je svätý, ale i hrozný.

Keď na naše mestá padali bomby, ľudia nad sebou stratili kontrolu. Možno, že to zavinila cirkev, že nepovedala jasne, že Boh vie byť aj hrozný. Boh môže odtiahnuť svoju ochraňujúcu ruku. „A ty sa ešte stále Boha nebojíš?” To by sa malo kričať po našich veľkomestách: „A vy sa ešte stále Boha nebojíte?” To by sa malo revať do našich obchodných kancelárií a úradov, kde ľudia idú aj cez mŕtvoly, len aby sa dostali k peniazom: „A vy sa ešte stále Boha nebojíte?” Malo by sa to povedať mladým, ktorí žijú v smilstve: „A vy sa ešte stále Boha nebojíte? Ako si to vlastne predstavujete? Čo ste slepí?” Tým sa to začína, keď spoznáme, aký svätý a hrozný je Boh.

A potom tento lotor, ten zločinec ďalej hovorí: „Nás právom odsúdili! My sme si to zaslúžili.” To je to druhé, čo nás vedie k spasiteľnej viere: On vyznal svoju vlastnú vinu.

Stretol som sa s mnohými ľuďmi, ktorí mi povedali: „Neviem veriť!” Spýtal som sa ich: „Uvedomovali ste si niekedy, že ste sa proti Bohu previnili?” „Nie, ja konám dobre a nikoho sa nebojím.” Na to som im povedal: „Kým sa takto budete klamať, nikdy sa ku svetlu nedostanete!”

Nedávno som stretol jedného, ktorý vyhlásil: „Ja robím dobre a nikoho sa nebojím!” Nato som mu odpovedal: „Blahoželám! Ja to o sebe tvrdiť nemôžem. Všeličo v mojom živote nie je v poriadku.” Nato on odpovedal: „No, prirodzene, keď to človek vezme tak celkom vážne…” „Ó”, povedal som, „Boh to berie veľmi vážne! Potom neklamte sám seba!”

Vidíte? K pravej spasiteľnej viere sa dostanete až vtedy, keď hriech budete nazývať hriechom, keď svoje špinavé sexuálne pomery nazvete smilstvom, keď svoje cudzoložstvo nazvete cudzoložstvom, keď svoju lož nenazvete prefíkanosťou, ale klamstvom, keď svoje sebectvo už nebudete pokladať za oprávnené, ale si priznáte, že ste sám sebe svojim vlastným Bohom a to je modloslužba.

To je druhý krok, ktorý vedie k spasiteľnej viere, že svoj hriech konečne nazývam hriechom, že predstúpim pred Boha a vyhlásim: „Pane, zaslúžil som si tvoje odsúdenie!” To je hrozné, že v dnešných časoch si ľudia nahovárajú, že všetko je v poriadku! Boh nám raz z našej tváre strhne masku.

A potom už ten zločinec Ježiša nevynechá, ale obráti sa k Nemu tvárou: „Ty si nevykonal nič zlé. Prečo tu visíš?” A v tejto chvíli je mu jasné: „Ten tu visí kvôli mne! On nesie moje viny!” Teraz už môže len volať: „Pane, Ty kráľu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!”

Toto je tretia vec: Verí, že Kristus ho môže naveky zachrániť, lebo za nás umrel. A tu mu Ježiš odpovedal: „Ešte dnes budeš so mnou v raji!”

Vidíte? To je zachraňujúca viera. Keď pochopím Božiu svätosť, keď uznám svoju stratenosť a keď spoznám Ježiša, ktorý za mňa zomrel na kríži, že On je moja jediná šanca. Bez tejto viery nie je možné v živote doriešiť problémy, ale s touto vierou je možné dostať sa k cieľu. Už vám nič iné nemôžem povedať.

Niektorí ľudia mi vytýkali: „Ste veľmi jednostranný!” Nato som mohol odpovedať len: „Prepáčte! Existuje len jedna cesta, ako to zvládnuť v živote, v smrti a pred súdom vo večnosti: keď ja ako hriešnik prídem k Ježišovi, kajúcne Mu vyznám svoje hriechy a ak verím, že „tu prýšti pre mňa drahá krv, tomu verím a rozumiem. To odstráni moje viny, lebo Ježiš za mňa zomrel.”

Chcel by som, aby ste na túto vetu nikdy nezabudli: „Ježiš zomrel za mňa!” Keď zajtra ráno vstanete, nech znie vo vašej pamäti. Keď zajtra budete začínať prácu a potom aj v zhone dňa si pomyslite: „Ježiš zomrel za mňa!” Vtedy sa stane ak Boh dá milosť, že Ho budete vzývať a poviete: „Za mňa! Potom predsa smiem veriť.” V tom okamihu, keď toto pochopíte, stanete sa Božím dieťaťom. Ježiš hovorí: „Ja som brána, keď niekto vojde cezo mňa, bude spasený.”

Tak teraz musím doplniť ešte tretiu vec. Rozprávať o tom, čo mi ľudia pripomínajú: „Pastor Busch, veď práve v to neviem uveriť, čo hovoríte! Keď počúvam, je to pekné, ale neviem tomu uveriť.” Na to teraz musím odpovedať. Tých, ktorí takto rozprávajú, môžeme rozdeliť do štyroch skupín.

3. Ľudia, ktorí nevedia veriť…

a) …pretože nie sú nábožne založení

Do prvej skupiny patria tí, ktorí mi vysvetľujú: „Ja nemôžem veriť, lebo nie som nábožný. Vy, pán farár, ste nábožensky založený, ale ja nie.” Na to môžem odpovedať len tým, že ani ja nie som nábožný. Teda, mám veľmi málo pochopenia pre vyzváňanie zvonov, pre kadidlá a podobné veci. Mám radosť, že v Essene som v posledných rokoch mohol vždy kázať v takej sále, kde hrala len dychovka. Nebol tam organ ani zvony — a nič mi nechýbalo. Nemám nič proti tomu, ale nepotrebujem to. Tak málo som nábožný!

Keď Ježiš, Syn Boží, chodil po Zemi, ľudia boli veľmi nábožní. Boli to zákonníci, kňazi, farizeji — všetko veľmi nábožní ľudia. Napríklad liberálne založení ľudia boli saduceji. To sú tí, ktorí by dnes povedali: „Ja hľadám Boha v prírode.” V dobe fašizmu hovorili: „Na našich zástavách plápolá Boh!” Stále nábožní! A tí nábožní ľudia ukrižovali Syna Božieho. Nehodil sa im do krámu. Okrem nich boli aj celkom nenábožní ľudia: pobehlice, priekupníci Biblia ich nazýva publikánmi: remeselníci, ktorí sa plne venovali svojmu povolaniu, pretože museli bojovať o každodenný chlieb.

Popredný muž, Zacheus, si ako colník nahrabal veľký majetok. To boli úplne nenáboženské typy ľudí. A títo našli cestu k Ježišovi! Ako je to možné? Vedeli: „My sme sa pred Bohom previnili. Nič v našom živote nie je v poriadku. Príde však Spasiteľ, ktorý nás urobí Božími deťmi!” A uverili v Neho.

Pán Ježiš neprišiel preto, aby nábožných ľudí urobil ešte nábožnejšími, ale preto, aby zachránil hriešnikov pred smrťou a peklom a urobil z nich Božie deti! A keď sú tu ľudia, ktorí hovoria, „neviem veriť, pretože nie som nábožný,” môžem im povedať: „Máte najväčšie šance stať sa Božími deťmi!” Sme hriešnici, to vieme presne, ale „Ježiš umrel za nás!”
Ešte raz to zdôrazňujem: Ježiš neprišiel preto, aby nábožných ľudí urobil ešte nábožnejšími, ale aby zo stratených hriešnikov urobil Božie deti!

b) …pretože nechcú veriť

Druhá skupina pozostáva z takých, ktorí síce hovoria: „Neviem veriť!”, ale ktorí by si, keby boli úprimní, v skutočnosti museli priznať: „Ja nechcem veriť!” Pretože, keby prijali vieru, ich život by sa musel zmeniť. To však nechcú. Vedia, že v ich živote nič nie je v poriadku. Keby sa stali Božími deťmi, vyšlo by to najavo. A to práve nechcú. Kolegovia by sa možno na nich čudne pozerali. A čo by na to povedali príbuzní, keby sa zrazu stali kresťanmi! Nie, radšej nie! A keď stretnete ľudí, ktorí hovoria: „Ja neviem veriť!”, tak sa na nich dobre pozrite, či by nemali povedať: „Ja nechcem veriť!”

V Biblii je jeden otrasný príbeh. Na Olivovom vrchu sedí Syn Boží, Pán Ježiš. Pred Ním v údolí leží v nádhernom slnečnom jase mesto Jeruzalem. A oproti sa dvíha chrámový vrch, kde bol nádherný chrám, o ktorom dokonca pohania hovorili, že to bola stavba, ktorá by mala patriť medzi divy sveta. To všetko leží pred Ním. Zrazu Jeho vyľakaní učeníci vidia, že Ježišovi padajú slzy. Pozerajú sa na Neho prekvapene a s otázkou v očiach. Vtedy Pán Ježiš takto zvolal: „Jeruzalem, Jeruzalem, ako často som chcel zhromaždiť tvojich synov, ako sliepka svoje kuriatka pod svoje krídla, ale nechceli ste! Teraz stojíte pred Božím súdom. Vaše mesto bude spustošené.”

Toto sú jedny z najstrašnejších slov Biblie. „Ale nechceli ste!” V Jeruzaleme tiež hovorili „nemôžeme veriť”, lenže oni nechceli veriť! Vidíte? Kto nechce veriť, ten ani nemusí. Smiem vám to povedať? V cirkvi existujú rôzne druhy donucovania. V Božom kráľovstve je však len absolútna dobrovoľnosť. Kto chce žiť bez Boha, môže. Boh sa nám ponúka. My však môžeme odmietnuť. Chcete žiť bez Boha? Môžete. Chcete žiť bez zmierenia s Bohom? Môžete. Chcete vyžiť bez modlitieb? Môžete. Chcete žiť bez Biblie? Môžete. Chcete prestupovať Božie prikázania? Môžete. Chcete znesväcovať nedele, cudzoložiť, opíjať sa alkoholom, klamať, kradnúť? Môžete. Ten, kto nechce toho Spasiteľa, ktorého Boh poslal, aby zachránil hriešnikov, môže Ho odmietnuť. Kto sa chce dostať do pekla, môže. U Boha niet donucovania.

Len si, prosím, uvedomte, že potom budete musieť znášať aj všetky následky. Boh vám prostredníctvom Ježiša ponúka odpustenie hriechov a pokoj. Môžete povedať: „Ja to nepotrebujem! Ja to nechcem!” Môžete takto žiť. Potom si však nemyslite, že za posledných päť minút svojho života v čase umierania budete ešte môcť pochopiť, čo vám Boh celý život ponúkal. Môžete Božiu ponuku pokoja v Ježišovi odmietnuť, potom však musíte večne žiť bez pokoja s Bohom. A to je peklo!

Peklo je miesto, kde sa človek definitívne zbavil Boha. Tam vás už nikto nebude pozývať ani volať. Tam sa možno aj budete chcieť modliť, ale už to nepôjde. Možno budete chcieť vzývať meno Ježišovo, ale už vám ani nepríde na um. Nemusíte prijať správu, ktorú vám teraz hovorím. Nemusíte sa k Ježišovi obrátiť. Ale uvedomte si, že si tým volíte peklo! Máte úplnú slobodu!

„A vy ste nechceli!” povedal Ježiš obyvateľom Jeruzalema. Nenútil ich. Ale to, čo si zvolili, bolo hrozné!

c) …pretože toho toľko zažili

Tretia skupina pozostáva z tých, ktorí hovoria: „Nedokážem veriť!”, a vždy to doplnia jednou zvláštnou vetou. Túto vetu som nikdy nepočul od žien, hovoria ju len muži. Tá veta znie takto: „Pán pastor, ja som toho už toľko zažil, že už nedokážem veriť!” Opýtam sa: „A čo ste zažili? Veď ani môj život nebol nudný.” „Áno, ja som toho toľko všeličoho zažil, že už ničomu neviem veriť.” Táto veta koluje v mužskom svete ako zaklínadlo. Vtedy sa im obvykle vysmievam a pripomínam: „Veríte tomu, čo je uvedené v cestovnom poriadku a veríte každému vysvetleniu, ktoré dostávate od policajtov?” „Áno!” „Tak potom už nehovorte, „už ničomu neverím”, ale „nič neverím okrem toho, čo je uvedené v cestovnom poriadku a čo povie policajt.”

A tak by sme mohli pokračovať, chápete? Vtedy hovorím: „Pozrite sa, do môjho temného života plného hriechov, špiny, noci a omylov vstúpil Ježiš. Vtedy som spoznal, že On je Syn Boží, Bohom poslaný! A tak som svoj život odovzdal Tomu, ktorý tak veľa urobil pre mňa Ježišovi. A keď už ozaj nikomu a ničomu nemôžete veriť, tak Tomu, ktorý svoj život obetoval za vás, Tomu môžete veriť, tomu, čo hovorí, áno, tomu môžete veriť. Veríte všeličomu, len voči Tomu jednému, ktorému sa dá s plnou dôverou zveriť, čo ešte nikto neoľutoval, hovoríte: ,Nie!’? To je smiešne. A pritom hovoríte, že ste toho toľko zažili. Ešte ste toho dosť nezažili!”

d) …pretože ich niečo pohoršuje.

Štvrtá skupina tých, ktorí nevedia veriť, je trochu svojrázna. Títo ľudia vraj preto nemôžu veriť, lebo sa napríklad pohoršujú nad cirkvou, nad jej učením.

Istá mladá študentka sedí predo mnou a vysvetľuje mi: „Študujem prírodné vedy.” Hovorím: „To je pekné, slečna! A čo má byť?” A ona pokračuje: „Pán farár, počula som jednu vašu prednášku a mám taký pocit, že máte niečo také, čo by som aj ja rada získala, ale ja neviem veriť. Viete, neviem stráviť všetky tie predpisy a dogmy cirkvi. Pripadá mi to tak, ako keby som mala prehltnúť viazanicu suchého sena!” Na to som sa zasmial a povedal: „Slečna, vy nemusíte prehltnúť nijakú viazanicu suchého sena. Počuli ste už o Ježišovi?!” „Áno”, hovorí. „Čo by ste povedali na to, keby som tvrdil, že Ježíš je luhár?” „Nie”, odpovedá: „Tomu neverím!” „A veríte, že Ježiš hovoril pravdu?” „Áno”, povedala, „tomu verím.” Pýtam sa ďalej: „Slečna, je niekto, komu by ste sa odvážili povedať: Verím, že si nikdy neklamal!’?” „Nie”, hovorí, „to by som nikomu nepovedala.” „Vidíte, slečna”, povedal som, „vy už veríte. Vyslovili ste Ježišovi dôveru. To je predsa úžasné. Tak sa to začína.

On hovorí pravdu. Biblia hovorí: Ale to je ten večný život, aby poznali Toho, koho si poslal, Ježiša Krista.’ Nemusíte sa trápiť kvôli dogmám a inštitúciám cirkvi. Niekto k vám prichádza z hmly sveta. Stále zreteľnejšie môžete vidieť na rukách rany a na hlave stopy po tŕňovej korune, ktoré svedčia o tom, že vaše viny vzal na seba, že vás miloval ešte vtedy, keď vás nikto nemiloval. Pohľad na Ježiša vám pomôže povedať: ,Môj Spasiteľ, môj Pán a môj Boh!’ Veriť neznamená to, že hltáme dogmy ako suché seno, lebo to farár prikázal. Veriť znamená spoznať Ježiša Krista!”

„Ha”, hovorí iný, „ja nemôžem veriť, lebo farári, farári…” A potom sa to začne. Potom mi rozprávajú príbehy o farároch. Jeden mal aféry so ženami, druhý ušiel s pokladňou. Všade sa niečo udialo s farármi. „Tak ako mám ešte veriť?” A potom sa začervenám až po uši, lebo sa poznám. Hoci som neušiel s pokladňou, ale keby ma ľudia spoznali, ani mňa by nebrali vážne. Veď čo možno na to povedať?! Teraz však dávajte dobrý pozor! Nikde v Biblii nie je napísané: „Uver vo svojho farára a budeš spasený!”, ale v Biblii stojí: „Uver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený!”

Farár môže byť viem, sú aj iní, ale keď ako tak obstojí na svojom mieste, tak môže byť ako smerovka k Ježišovi. Smerovka plní svoj účel, aj keď stojí trošku nakrivo, alebo keď dážď trochu poškodí písmená. Stačí len, aby som mohol prečítať, kam ukazuje.

Ani ja by som nepočúval takého farára, ktorý nie je smerovkou k Ježišovi, ktorý bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych ako Syn Boží. Ešte nikdy som sa však nerozčúlil nad smerovou tabuľkou, ktorá ma správne informovala o ceste a cieli, ale jednoducho podľa nej idem cestou k cieľu.

A tento cieľ sa volá „Ježiš prišiel, zdroj milosti”. Hádam sa nechcete pred Posledný súd postaviť s obhajobou: „Pane, neprijal som Tvoju milosť a odpustenie hriechov preto, lebo farár nestál za nič”? Tak sa chcete postaviť pred Boha? Pripadá mi to tak, ako ten chlapec, ktorý hovorí: „Dobre tak tomu môjmu otcovi, že mi odmrznú ruky! Prečo mi nekúpi rukavice?”

Nie priatelia, kto tvrdí: „Neviem veriť”, nemá pravdu.

Ježiš hovorí jednu veľkolepú vetu: „Keď niekto chce plniť Božiu vôľu, rozozná, či je to učenie z Boha.” Otázkou je, či chcem začať poslúchať aj to najmenšie, čo spoznám ako Jeho vôľu a aj to robiť!

4. Čo robiť, ak nemôžem veriť?

Ešte vám to na záver poviem niekoľkými vetami:

a) Proste Boha o svetlo!

Veď On je pri vás. Povedzte Mu: „Pane, pomôž mi dospieť k viere! Dovoľ mi uzrieť svetlo!” On to počuje.

b) Počítajte s prítomnosťou Božou!

Ježiš je tu! Stíšte sa a povedzte Mu: „Pane Ježišu, chcem Ti odovzdať svoj život!” Tak som to urobil aj ja, keď som vo svojej úplnej bezbožnosti dostal z Boha strach a potom som počul o Ježišovi.

c) Čítajte Bibliu!

Každý deň aspoň jednu štvrťhodinku treba byť sám s Ježišom! Čítajte si z Biblie a počúvajte, čo vám Boh chce povedať! Čítajte pozorne! A potom si zložte ruky a povedzte: „Pane Ježišu, veľa by som Ti toho chcel povedať. Neviem si poradiť so svojím životom, Ty mi pomôž!”

d) Hľadajte spoločenstvo!

Hľadajte spoločenstvo s ľuďmi, ktorí chcú byť tiež kresťanmi! Nezostávajte sami! Niet osamelých pútnikov na ceste do neba. Hľadajte spoločenstvo s kresťanmi, ktorí idú po tej istej ceste!