Pokračovanie predošlých častí

Dávid je nahnevaný na Goliáša. Nehľadí na jeho rozmery, na jeho mohutnú postavu. On sa hnevá kvôli tomu, že tento pohan sa posmieva z Boha. Dávid taktiež vidí nepeknú vec, ako sú všetci Izraeliti vyľakaní, čo ho prekvapuje azda najviac. Ľud Boží a takto vyplašený. Čo je toto za dobu!

Dávid sa preto vypytuje na Goliáša, že čo dostane ten, kto ho zrazí k zemi, až sa to jeho vypytovanie dostane do uší samotného Saula. Určite mu niekto povedal, že akýsi Dávid, mladíček, by rád bojoval s týmto neobrezancom. Konečne sa našiel v Izraeli niekto, kto má odvahu s postaviť naproti tejto ozrute. Je len pochopiteľné, že si Samuel Dávida volá k sebe:

Keď počuli Dávidove slová, oznámili ich Saulovi a ten si ho predvolal. 1Sam 17:31

Saul chcel vedieť, či to Dávid myslí vážne, ale on je rozhodnutý už dávno vo svojom srdci a preto hovorí:

Nech z neho nikto nemá strach; tvoj služobník pôjde a bude bojovať s tým Filištíncom. 1Sam 17:32

Aj keď sa Saul potešil v srdci, že sa konečne  niekto prihlásil k boju, no hneď sa mu urobilo nevoľno, ako uvidel mladého chudého chlapca. Pozeral sa na neho, ako je to zvykom u nás ľudí, svojimi očami a tak vyhodnotil situáciu:

Saul odpovedal Dávidovi: Nemôžeš íst proti tomu Filištíncovi a bojovat s ním, ved ty si chlapec, ale on je bojovníkom od svojej mladosti. 1Sam 17:33

Saul vidí márnosť tejto mladíckej odvahy a preto Dávida odhovára. Ale nie je to len o tom, je to aj o prestíži. Keď pošle Saul bojovať takéto dieťa, či nevyjde na väčší posmech, ako ho má doteraz?! Či sa nesmejú filištínci zo Saula, že nemá ani jedného poriadneho bojovníka a keď tam pošle tohto mladíka, ktorý nevie bojovať, čo iba pasie stáda a píska na píšťale, či na lýre – nevyjde na ešte väčší posmech aký má doteraz? Veď si filištínci budú spievať balady o tom, ako Saul postavil proti ozrutnému Goliášovi dieťa a Goliáš z neho vytlačil mlieko jeho mladosti. Sklamanie v Saulovom srdci je veľké. Ale Dávid hľadí na Boha Izraela a túži pomstiť Jeho potupu od neznabohov. Preto smelo odpovedá:

Ale Dávid povedal Saulovi: Tvoj služobník bol pastierom pri stáde svojho otca; ked prišiel lev alebo medved a odvliekol ovcu zo stáda, pustil som sa za ním, zrazil som ho a vytrhol som mu ju z tlamy. Ked sa oboril na mna, chytil som ho za bradu a bil som ho, kým som ho nezabil. 1Sam 17:34-35

Tieto slová zaiste trochu mohli dvihnúť nádej Saula, ale moc nie. No Dávid neohrozene pokračuje:

Aj leva a medveda zabil tvoj služobník, a tento neobrezaný Filištínec bude ako jeden z nich, pretože hanil šíky Boha živého. 1Sam 17:36

Tu sa Dávid začína rozohňovať. Od zabitých zvierat prichádza k Bohu, svojmu Bohu, skrze ktorého je odhodlaný nasadiť svoj život a preto mocnejším hlasom prízvukuje, že Filištínec padne jeho rukou, lebo hanil šíky Boha živého. Tu Saul nemôže nič povedať. Nevidí do duše Dávida, ktorý má vieru, veľkú vieru. Snáď sa Saul zaradoval v tom, že azda Boh by mohol tomuto chlapcovi pomôcť, keď tak za Neho horlí. Aj keď Saul poznal Boha od mladosti, nikdy mu nevenoval celé srdce a celý svoj život. Ale tu vidí veriaceho človeka. A Dávid ho ešte viac presviedča keď dodáva:

Hospodin, ktorý ma vytrhol z moci leva a z pazúrov medveďa, vytrhne ma i z ruky toho Filištínca. Vtedy povedal Saul Dávidovi: Choď, a Hospodin bude s tebou! 1Sam 17:37

Saul nemá inú možnosť a teraz sa kúskom srdca spolieha na Boha, žeby urobil nejaký zázrak cez mladého Dávida. No Dávid je plne presvedčený o svojej výhre, pretože Boh bude bojovať za neho.

Saul ale robí opatrenia a Dávida chce obliecť do svojej zbroje.

Potom Saul obliekol Dávida do svojich šiat, dal mu na hlavu bronzovú prilbu a navliekol mu pancier. 1Sam 17:38

Dávid v tomto oblečení však nevie ani len chodiť. Je to svetská záležitosť, je to svetská viera, že takéto veci by mali Dávidovi pomôcť, ale Dávid ma iný pancier – Hospodina! Tu je ponaučenie aj pre nás. Chceme chodiť v mnohých skutkoch, opásať sa pozemskými vynálezmi, pobožnosťami a vierami, priam zaklínadlami proti svetu a diablovi, ale Boh nám plne postačuje, aby sme premohli svet, diabla a kráčali cestou spasenia. Práve tie veci, ktoré vyzerajú tak potrebné a silné, nám budú prekážkou k duchovnému rastu, v spoznávaní Boha skrze Písmo, v spoliehaní sa výhradne na Pána. Boh vyvádza Izraelitov na púšť, na dlhých 40 rokov, kde nie je nič, iba piesok, cez deň teplo, v noci chladno a Boh. Toto sú Pánove cesty a nie krása, sláva, zlato, honosnosť, veľké slová a dlhé modlitby. Iba púšť…

Dávid sa nezaoberá vonkajším vzhľadom a pomocou od ľudí a ich vynálezov. Dávid lipne na Bohu. V tom je pre Boha vzácnym, takéhoto si ho môže Boh plne požiť – srdce namierené a zacielené na Hospodina. Aj keď Dávid vyskúšal zbroj od Saula, nevedel v tom chodiť a preto to dal dolu:

Dávid si pripásal i meč na šaty a chcel pokročiť, ale nebol na to navyknutý, a tak povedal Saulovi: Nevládzem v tom chodiť, lebo nie som na to navyknutý. I zložil to Dávid zo seba. 1Sam 17:39

Dávid si vzal iba nutnosť – palicu s prakom a k tomu 5 kameňov. Tu by sme sa mohli opýtať, že prečo si vzal až 5 kameňov? Žeby sa mohol štyri krát minúť?! Vykladači Písma si všimli inej veci. Pôvodne som to chcel tu veršami dokázať, ale verím že si to ľahko vyhľadáte. Bolo by to na dlhé nezáživné dokazovanie. Ide tu o to.

Goliáš mal ešte troch bratov a Otca. Tí sa rovnako museli baviť v dave filištínskeho tábora. Dávid nerátal s tým, že by sa minul jeho kameň s Goliášovou hlavou. Dávid vedel, že je to Boh kto bude triafať. Ale v dave sa nachádzajú ďalší štyria nadľudskí obrovia – jeho bratia a otec. Dovedna Goliášová rodina, ktorá bola prítomná, mala až piatich členov. Čo ak po smrti Goliáša, vyjde zo zástupu jeho otec aj s tromi synmi, aby pomstili smrť?! Preto si Dávid berie až 5 kameňov, v prípade, že by potreboval bojovať proti celej rodine – no nepochybne on o tomto nevie, že Goliáš tu má rodinu. Je to Boží Duch ktorý mu nahovorí, aby si vzal 5 kameňov!

Sám Hospodin bdie nad každým Dávidovým krokom a týmto nám odkazuje, že On – Boh, vie o celej Goliášovej rodine a je pripravený ju komplet pokoriť pred Izraelským národom. I keď Boh tiež dobre vie, že k takejto bitve nedôjde, tu nám akoby chcel povedať – nepodceňujte nepriateľa, nepodceňujte zlé a temné sily. Buďte vždy v strehu. Ako hovorí Pán Ježiš – bdejte!

Vzal si (Dávid) do ruky palicu, vybral z potoka päť hladkých kameňov, vložil ich do kapsy medzi pastierske náčinie, ktoré mal, vzal si do ruky prak, a tak sa približoval k Filištíncovi. 1Sam 17:40

Počul som jeden výklad ktorý hovoril, že sa tu stretli dve viery a dvaja veriaci ľudia. Dávid veril v Boha živého, filištínec veril vo svojich bohov. Okrem Dávida a tohto filištínca, nikto Boha Izraelského, alebo bôžikov pohanských nespomína. Len títo dvaja – Dávid a Goliáš. Dávid ide bojovať v mene Hospodina, Goliáš v mene svojich bohov, ktorými Dávida preklínal. Ide tu teda o súboj temnoty a svetla.

Keď Filištínec pozrel a videl Dávida, pohrdol ním, lebo bol len mladíkom červenolícim a pekným na vzhľad. Filištínec povedal Dávidovi: Či som ja pes, že ideš proti mne s palicou? Filištínec preklínal Dávida svojimi bohmi. 1Sam 17:42-43

Goliáš preklína Dávida bôžikami, Dávid zase kričí z celého hrdla:

Ty prichádzaš ku mne s mečom, s kopijou a so štítom, ale ja idem k tebe v mene Hospodina mocností, Boha izraelských šíkov, ktorého ty si potupoval. 1Sam 17:45

Ono to musí byť dosť vtipný stret. Goliáš preklína, Dávid sa vyhráža pravým Bohom. Okolitý svet si nevšíma duchovné pozadie. Izraeliti sa ľakajú, keď vidia Dávida s prakom, malého chudého mládenca. Filištínci pridávajú na nálade a hovoria – pozrite aký zasran ide bojovať proti nášmu obrovi. K tomu spustia hurónsky smiech. Len Goliáš a Dávid veria. Jeden verí v pravého Boha a druhý vo falošných bôžikov.

Dávid sa na záver až rozčuľuje, už stráca kontakt so svetom, nepozerá na tento fyzický svet, ktorý oklamáva zmysly, už hovorí v mene Boha:

Dnes ťa Hospodin vydá do mojich rúk, zrazím ťa a zotnem ti hlavu. Dnes vydám mŕtvoly filištínskeho vojska nebeskému vtáctvu a zemským šelmám, aby celá zem poznala, že je Boh v Izraeli. A aby sa celé toto zhromaždenie dozvedelo, že Hospodin nevyslobodzuje mečom a kopijou, lebo toto je Hospodinov boj; On vás vydá do našich rúk. 1Sam 17:46-47

Príprava okolo súboja, predohra, boli zdĺhavé. Ono to pripomína časy, keď ešte boxoval Mike Tyson. Mesiac dopredu sa súperi ohlasovali, cez médiá si odkazovali nepekné reči, ľudia sa bili o lístky, dlhá predohra pred zápasom a zaznie gong. Tyson udrie svojou ľavačkou, druhá rana pravou, tretia rana opäť jeho povestná ľavačka a súper padá na zem – je koniec zápasu. Takto to prebehlo aj v tomto súboji. Pozrime sa na ten rýchly koniec:

Keď Filištínec vstal a približoval sa k Dávidovi, Dávid sa poponáhľal a vybehol zo šíku proti Filištíncovi. Vtom Dávid siahol rukou do kapsy, vybral kameň, hodil ním z praku a udrel Filištínca do čela; kameň sa mu vrazil do čela, takže padol tvárou na zem. 1Sam 17:48-49

Tu musel nastať okamih ticha. Izraeliti si obhrýzali nechty a filištínci sa bavili, takí tí navyknutí nasávať víno, si pripíjali pohárikmi na zábavu, ktorú Goliáš ukončí jednou ranou. A stal sa zázrak. Boh vyhral! Boh pokoril filištíncov, pokoril Goliáša a jeho spupnosť, ukázal prstom aj na Izrael a ich malú vieru.

Dávid – nikto odnikiaľ – porazil tak obávaného súpera! Goliáš padá na zem. Mnohí ak mali zlý uhol pohľadu, ani nevedeli že prečo! Nevšimli si rýchlu ruku Dávida a jeho vrhnutý kameň. Sám Boh držal kurz tohto letiaceho kameňa, ktorý vrazil Goliášovi do čela. Nastáva ticho. Čo si tak myslí Saul? Ja byť Saulom, dvíham sa zo stoličky a poskakujem, fandím.

Ako keď fanúšik hokeja vstáva v momente, kedy útočník sám letí na brankára, celú obranu má za sebou. Hľadisko vstáva, ľudia kričia – nóóóóóóóóóó – zataja dych a keď padne puk do brány – nastáva výkrik – Góóóóóóól!

Ešte totiž nie je koniec. Goliáš sa môže oklepať a nastane peklo. Čo si myslia bratia Dávida, zvlášť najstarší, ktorý Dávidovi závidel. Pochopil že Dávid je Boží?

Dávid však nezaváhal a nedal sa opiť sladkým muštom, ktorý by mu spomalil ako mladé víno údy tela.

Dávid pribehol, postavil sa nad Filištínca, vzal jeho vlastný meč, vytiahol ho z pošvy a zabil ho. Odťal mu ním hlavu. Keď Filištínci videli, že silák zomrel, dali sa na útek. 1Sam 17:51

Predstavujem si to tak, že tí čo kričali – filištínci – pri statí hlavy absolútne stíchli. A naopak – Izraeliti, ktorí boli dovtedy ticho, spustili hurónsky krik. A nie je divu, že celá sila, ktorá spočívala na Goliášovi, sa razom z filištíncov vytratila. Tí totiž v momente, kedy padá Goliášova hlava na zem, utekajú ako zajace.

Vtedy povstali izraelskí a judskí mužovia, kričali a prenasledovali Filištíncov až po Gát, ba až k bránam Ekrónu. Smrteľne ranení Filištínci padali po ceste od Šaarajimu až po Gát a Ekrón. 1Sam 17:52

Tak zvíťazil Boh nad modlami, falošnými bôžikmi a temnými duchmi. Použil si k tomu mladého chlapca.

Amen…

Pokračovanie o Dávidovi nabudúce…