Pokračovanie predošlých kapitol

Keď úzkostlivé srdce prijme posolstvo o zmierení a pochopí tú veľkú pravdu, že spasenie prichádza skrze vieru v Pána Ježiša, je často znepokojované pocitom, že nemôže robiť dobré. Mnohí vzdychajú: „Nemôžem nič robiť.” Nechcú sa ospravedlňovať, ale cítia sa tým denne obťažení. Keby len mohli, boli by ochotní. Každý z nich môže úprimne povedať: „Vôľa robiť dobré je vo mne, ale nemám schopnosť uskutočniť to” (Rim 7, 18).

Zdá sa, že tento pocit anuluje a zneplatňuje celé evanjelium. Lebo čo prospeje hladnému pokrm, keď ho nemôže dostať! Čo prospeje prúd živej vody, keď sa nemôžeme napiť. Mnohí z vás iste poznáte príbeh o lekárovi a synovi chudobnej ženy. Skúsený praktik vysvetľoval matke, že jej syn sa pri správnom ošetrovaní zase čoskoro uzdraví. Musí však bezpodmienečne pravidelne piť najlepšie portské víno a stráviť niekoľko týždňov v kúpeľoch v Nemecku. Toto hovoril vdove, ktorá mala sotva na chlieb! Malomyseľnému to často pripadá tak, ako by to prosté evanjelium „ver a ži” v podstate vôbec nebolo také jednoduché. Zdá sa, že pre prebudeného človeka, ktorý ešte nie je dostatočne vyučený v biblických pravdách, tu chýba jeden dôležitý článok: Tam hore je spása, ktorú pôsobí Ježiš, ale ako sa dostať k nej? Duši chýba sila a nevie, čo má robiť. Útočisko je už na dosah, ale hľadajúci pomoc sa nevie dostať cez bránu.

Počíta Boží plán spásy s našou silou? Je to takto: Pánovo dielo je dokonalé. Začína sa tam, kde sa nachádzame a nežiada od nás nič k jeho dokonaniu. Keď videl milosrdný Samaritán ležať cestujúceho zraneného a polomŕtveho, nerozkázal mu, aby vstal, prišiel k nemu, sadol si na osla a išiel do hostinca. Nie, „pristúpil k nemu” a obviazal ho, zodvihol na svoje zviera a zaviezol do hostinca (Luk 10, 3037). Tak koná Pán Ježiš Kristus s nami v našom biednom a poľutovaniahodnom stave.

Videli sme, že Boh je ten, ktorý ospravedlňuje, že ospravedlňuje bezbožných a to skrze vieru v drahocennú krv Pána Ježiša. Predstavme si stav, v ktorom sa nachádzajú bezbožní, keď ich Pán Ježiš zachráni. Mnohí ľudia, ktorí sú prebudení Božím Duchom, nie sú znepokojovaní len svojimi hriechmi, ale aj svojou mravnou slabosťou. Nemajú silu vymaniť sa z bahna, do ktorého padli, alebo sa pred ním v budúcnosti uchrániť. Nariekajú nielen nad tým, čo robili, ale aj nad tým, čo nemôžu robiť. Cítia sa bez sily, bezmocní a duchovne bez života. Môže to znieť divne, keď sa povie, že sa cítia ako mŕtvi, ale je to tak. Považujú sa za neschopných konať dobré. Nemôžu ísť cestou k nebu, lebo ich nohy sú zlámané. „Z bojovníkov si nikto neovládal ruku.” (Ž 76, 6); sú bez sily. Pre takýchto je v Biblii napísané a to je dôkaz veľkej Božej lásky: „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas, zomrel za bezbožných” (Rim 5, 6).

Pomoc pre našu bezmocnosť prichádza zásahom Pána Ježiša a dáva nám silu konať. Nemusíme byť celkom bezmocní. V Božom slove nie je napísané: „Keď sme boli pomerne slabí, zomrel Kristus za nás”, ale: „Keď sme boli slabí.” Pri našej záchrane sme nemali absolútne žiadnu možnosť pomáhať. Potvrdzujú to aj slová nášho Pána: „Bezo mňa nič nemôžete činiť” (Ján 15, 5). Nemohol by som ísť ani o krok ďalej, keby som si nepripomenul veľkú lásku, ktorou nás Pán miloval. Miloval dokonca „mŕtvych pre vlastné prestúpenie a hriechy” (Ef 2, 1). Byť mŕtvy je ešte viac ako byť bez sily!

Božie zasľúbenie je to jediné čoho sa má slabý hriešnik bezpodmienečne pevne držať ako základu pre svoju nádej. Kristus „umrel za bezbožných, keď sme ešte boli slabí” (Rím 5,6). Uver tomu a postupne zmizne tvoja neschopnosť. V jednej povesti o kráľovi Midasovi sa hovorí, že všetko, čoho sa dotkol, sa premenilo na zlato. Čoho sa viera dotkne, to má moc Pán Boh zmeniť. Aj naše nedostatky a slabosti sa stanú požehnaním, keď ich prinesieme k Pánu Ježišovi.

Chcem teraz poukázať na typické príklady, keď niekomu chýba sila. Niekto povie: „Zdá sa mi, že mi chýba sila pozbierať myšlienky a sústrediť sa na veci, ktoré sa týkajú mojej spásy. Aj krátka modlitba je pre mňa priveľa. Možno to súvisí s mojou prirodzenou slabosťou, alebo s tým, že som žil hýrivým životom. Možno to pochádza aj z toho, že ma tiesnia starosti všedného dňa, takže nie som schopný prijímať posolstvo, ktoré je predpokladom mojej záchrany.” To je veľmi rozšírená slabosť v dôsledku hriechu. Dávaj pozor!

Mnohí majú také problémy ako ty. Aj keby im išlo o život, neboli by schopní utíšenia a sústredenia. Mnohí ľudia jednoduchého pôvodu dostali nedostatočné školské vzdelanie. Pre nich je sústredené premýšľanie veľmi namáhavé. Iní sú od prirodzenosti tak rozptýlení, že nemôžu sledovať dlhšie vysvetľovanie. Nikdy nič nevynájdu, aj keby sa o to usilovali po celý život. Nepotrebuješ preto zúfať. K spaseniu nie je potrebné logické myslenie, ale celkom jednoduchá dôvera v Pána Ježiša Krista. Drž sa tejto skutočnosti! „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas zomrel za bezbožných.” Táto pravda nevyžaduje od teba žiadne učené bádanie, žiadne hlboké premýšľanie alebo rozhodujúce dôkazy. V Božom slove stojí: „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas zomrel za bezbožných.” Drž sa tohto slova a spoľahni sa naň!

Dávaj tejto veľkej, milostiplnej a nádhernej skutočnosti priestor vo svojom myslení, až prenikne všetky tvoje myšlienky a poteší ťa, hoci si bez sily, pretože Pán Ježiš sa stal tvojou silou a piesňou, ba tvojím spasením. Podľa Písma je nepopierateľnou skutočnosťou, že Kristus v určenom čase zomrel za bezbožných, keď boli ešte slabí. Azda si tieto slová už stokrát počul, a predsa si ich naozaj nepochopil. Je v tom niečo povzbudzujúce, však? Pán Ježiš nezomrel za našu spravodlivosť, ale zomrel za naše hriechy. Neprišiel nás zachrániť preto, že sme si to zaslúžili, ale preto, že sme boli celkom nehodní, zruinovaní a úplne na konci.

Neprišiel na túto zem preto, že sme si to zaslúžili, ale jediný dôvod bola Jeho veľká láska. Ježiš zomrel za takých, ktorých nemohol označiť za bohabojných, ale len za bezbožných. Aj keď máš len celkom málo schopností, sústreď ich na túto pravdu. Ona je prispôsobená pre každého a môže potešiť aj najsmutnejšie srdce. Nechaj túto vetu ležať na svojom jazyku ako sladké sústo, až sa rozpustí a posilní všetky tvoje myšlienky. Potom nebude prekážkou ani to, že sú tvoje myšlienky rozptýlené ako listy na jeseň. Ľudia, ktorí nikdy nevynikali vo vede a nikdy netvorili žiadnu teóriu, boli napriek tomu schopní prijať posolstvo o kríži a boli ním zachránení. Prečo by si to nemohol byť aj ty?

Iný hovorí: „Môj nedostatok sily spočíva najmä v tom, že neviem robiť dostatočné pokánie.” Aké zvláštne predstavy majú ľudia o pokání! Mnohí si namýšľajú, že kajúcnik musí vydať zo seba toľko a toľko vzdychov a vytrpieť toľko a toľko zúfalstva. Skadiaľ pochádza táto predstava? Nevera, malomyseľnosť a zúfalstvo sú hriechy. Preto nemôžu byť základom pravého pokánia. Je veľa ľudí, ktorí ich považujú za sprievodný znak pravej kresťanskej skúsenosti. Mýlia sa! Rozumiem im však dobre, lebo vo svojich najtemnejších dňoch som sa cítil práve tak. Chcel som svoje hriechy oľutovať, ale myslel som si, že som na to neschopný. A predsa som celú tú dobu nerobil nič iné ako pokánie. Je to zvláštne, ale svoje city som považoval za mŕtve. Stále som hľadal nejaký kút, aby som mohol plakať, ale som nemohol. Trápil som sa, pretože som nemohol žialiť pre svoje viny. Do takéhoto zmätku sa môžeme dostať, keď chceme odôvodniť v stave nevery náladu svojej mysle!

Vodí sa nám ako slepému, ktorý sa chce spoliehať na svoje oči. Moje srdce sa vo mne chvelo od strachu, že je tvrdé ako diamant, lámalo sa, a ja som si myslel, že sa nemôže zlomiť. Až potom som poznal, že som vtedy mal práve to, o čom som si myslel, že nemám. Vtedy som však nevedel, ako to so mnou je.

Rád by som aj iným dopomohol k svetlu, z ktorého sa tak teším a skrátil im dobu ich zmätku. Chcem povedať iba niekoľko jednoduchých viet a prosiť „Radcu” (napr. Ján 14, 26), aby im pomohol ich pochopiť. Človek, ktorý skutočne robí pokánie, nie je s tým spokojný.
Dokonalé pokánie nikto z nás nemôže urobiť tak, ako nemôžeme dokonale žiť. Aj keď by boli naše slzy akokoľvek čisté, vždy budú obsahovať špinu. Nech sa akokoľvek snažíme dobre robiť pokánie, vždy bude nedokonalé. Dávaj však pozor! Robiť pokánie znamená, že zmeníš svoju myseľ v pohľade na hriech, na Krista a na všetko, čo koná Pán Boh. Je s ním spojená bolesť, ale hlavné je, že srdce sa odvracia od hriechu a obracia sa ku Kristovi. Keď sa stal u teba tento obrat, urobil si opravdové pokánie, aj keď si bol ušetrený od hrôzy a zúfalstva, ktoré zakúšajú iní kajúci.

Ak nevieš robiť pokánie tak, ako by si to rád urobil, pomôže ti, ak uveríš spomenutému zasľúbeniu: „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas zomrel za bezbožných.”

Vždy znova na to mysli! Ak vieš, že Kristus zomrel za nás bezbožných z lásky, ktorá nemôže byť prekonaná, potom už nemôžeš byť ďalej tvrdého srdca.
Rád by som ti poradil, aby si si sám povedal: „Hoci som bezbožný a moje oceľové srdce sa nechce poddať, hoci sa márne bijem do pŕs, Kristus predsa zomrel za ľudí, ako som ja, pretože zomrel za bezbožných. Pane Ježišu, pomôž mi tomu uveriť a zakúšať silu viery na mojom tvrdom srdci!”

Iné myšlienky odožeň. Venuj tomu čas a premýšľaj o nádhernom dôkaze nezaslúženej, neočakávanej a príkladnej lásky „Kristus… zomrel za bezbožných.” Čítaj sústredene zvesť o smrti nášho Pána na kríži, ktorú nájdeš v štyroch evanjeliách. Pohľad na Ježišovo utrpenie zmení tvoje tvrdé srdce ako aj myšlienka na to, že to všetko vytrpel za svojich nepriateľov.

Ó, hlava v mukách, v žiali rán, plná pre môj hriech, tŕň krvou zrak Ti kalí, si svetu za posmech! Ty, hlava, ozdobená cťou, slávou milosťou, ó, ako pohanená si ľudskou hriešnosťou!

Kam zaniesť biedu svoju, kam s bôľom tým sa skryť, že trest za vinu moju si musel podstúpiť? Žiť nový život, Pane, som vrúcne zatúžil a čakám zľutovanie, veď smrť som zaslúžil.

Ó, ako vyriecť chválu, kde slávospevy vziať? Či možno žitia Kráľu, dosť Tebe ďakovať, že Tvojím smiem byť, Pane? Daj vernosti mi cnosť, skry do svojej ma dlane pre čas i pre večnosť.

(P. Gerhardt, prel. M. Rafajová) KS č. 62

Kríž sa dá porovnať s Mojžišovou zázračnou palicou, ktorej úderom vyviedol Pán Boh vodu zo skaly (4Mojž 20, 113). Keď celkom pochopíš význam obete Pána Ježiša, prinúti ťa to činiť pokánie z toho, že si odporoval Tomu, ktorý je plný lásky. V Písme to znie: „Budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli. Budú nad Ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčkom, a trpko nad Ním žialiť, ako sa žiali nad prvorodeným” (Zach 12, 10). Pokánie nemôže spôsobiť, aby si videl Krista. Nechci si zo svojho pokánia urobiť Krista, ale pozeraj ku Kristovi, aby ti bola daná milosť k pokániu. Tým, že nás Svätý Duch obracia ku Kristovi, odvracia nás od hriechu. Odvráť preto svoj pohľad od následkov k príčine, od vlastného úsilia o pokánie k Pánu Ježišovi, ktorý je vyvýšený, „aby dal pokánie” (Sk 5, 31).

Iný hovorí: „Trápia ma hrozné myšlienky. Nech sa kdekoľvek nachádzam, vkrádajú sa do môjho myslenia rúhavé predstavy. Pri práci často na mňa dolieha strašná predstava a aj keď ležím v posteli, som vydesený zo spánku našepkávaním zlého. Nemôžem sa zbaviť týchto strašných pokušení.” Milý priateľ, aj v tomto ti dobre rozumiem, lebo aj mňa naháňal tento „vlk”. Tak ako človek nemôže premôcť mečom roj múch, tak isto sa nemôže stať pánom nad svojimi myšlienkami, keď sú uvoľnené satanom. Poľutovania hodnej duši, na ktorú útočia satanské vnuknutia, sa vodí ako cestujúcemu, o ktorom som raz čítal. Prepadol ho roj rozdráždených včiel a nemohol sa obrániť ani utiecť. Dorážali na neho zo všetkých strán a uvádzali ho do nebezpečenstva života. Vôbec sa nedivím, že nemáš silu odrážať ošklivé a odporné myšlienky, ktoré ti satan našepkáva.

Chcem ti ale pripomenúť jednu vetu, ktorú sme teraz už niekoľkokrát citovali: „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas zomrel za bezbožných.” Ježiš vedel, kde sme boli a kde budeme. Videl, že nemôžeme premôcť knieža, ktoré vládne v povetrí a že budeme mimoriadne pod ním trpieť. Aj preto, že nás videl v tomto žalostnom stave, zomrel Kristus za bezbožných. Na tom zakotvi svoju vieru! Ani diabol nemôže tvrdiť, že si bezbožný. Preto ver, že Kristus zomrel za takých, ako si ty! Mysli na to, ako Martin Luther bojoval proti diablovi jeho vlastnými zbraňami. Diabol mu povedal: „Ty si hriešnik.” Nato Luther: „Áno, Kristus zomrel, aby zachránil hriešnikov.”

Tak udrel Luther diabla jeho vlastnou zbraňou. To je tvoje útočisko, na tom stavaj: „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas zomrel za bezbožných.” Pevne sa drž tejto pravdy a tvoje rúhavé myšlienky, ktoré nemôžeš odohnať, zmiznú. Satan spozná, že ťa zbytočne nimi trápi.

Keď máš takéto myšlienky, nie sú tvoje vlastné, ale sú to diablove vnuknutia, za ktoré je zodpovedný on a nie ty. Keď sa proti nim postavíš v mene Pána Ježiša, nie sú tieto rúhavé myšlienka tvoje. Sú ti tak vzdialené ako kliatby a lži chuligánov na ulici. Svojím našepkávaním ťa chce diabol dohnať k zúfalstvu alebo ťa aspoň zdržať od toho, aby si dôveroval Pánu Ježišovi. Spomeň si na chorú ženu, ktorá sa nemohla v tlačenici dostať k Pánu Ježišovi (Mk 5, 2534). Ty si v podobnej situácii, pretože ťa prudko utláčajú zlé myšlienky. Tá žena však vystrela svoj prst a dotkla sa lemu rúcha nášho Pána a bola uzdravená. Urob to isté! Pán Ježiš zomrel aj za takých, ktorí sa previnili „každým hriechom i rúhaním” (Mt 12, 31). Preto som si istý, že On neodmietne ani tých, ktorí sú proti svojej vôli zajatcami zlých myšlienok. Vlož seba, svoje myšlienky a všetko, čo ťa stiesňuje na Pána a pomôže ti, aby si ich uvidel v pravom svetle a prestanú ťa trápiť. Pán Ježiš ťa môže a chce zachrániť a darovať ti konečne plný pokoj. Dôveruj Mu vo všetkom!
Mätie nás najmä slabosť, ktorá pochádza z toho, že si myslíme, že nemôžeme veriť. Poznáme to.

Baránku Boží, slávne si zvíťazil, k milosti trónu cestu nám prerazil. Musel si trpieť, zomierať na kríži, aby si hriešny svet k nebesiam priblížil. Na vrchu golgotskom výkrik Tvoj znie: Dokonané je spasenie!

Života slovo vierou smiem prijímať a na tej skale prepevný základ mať. Tvoja krv svätá od hriechov obmýva, bezpečne duša v Teba si spočíva, na Tvoje slová sa spoliehať smie: Dokonané je spasenie!

Satan keď zúri, k útokom sa stroji, pri Tvojich nohách spočívam v pokoji, preklaný bok a dlane tiež prebité záchranou sú mi v istom som úkryte. V búrke mi hrozivej bezpečne znie: Dokonané je spasenie!

Jezu môj, k Tebe nesie sa vrúcny hlas vďačného srdca za to, že mrel si raz, aby si i mňa k životu povolal. Prinášam obeť radosti, vďaky, chvál, duša že z milosti zaspievať smie: Dokonané je spasenie! KS č. 91

Mnohí ľudia zostávajú dlhé roky v tme, pretože nedokážu obrátiť pohľad od svojich možností a zveriť sa úplne moci Pána Ježiša. Viera je naozaj niečo svojrázne. Nepomôže nám, ak sa len pokúšame veriť. Viera sa neuskutočňuje pokusmi. Keby mi niekto rozprával, čo sa dnes stalo, nepoviem mu, že sa pokúsim mu veriť. Keď považujem za spoľahlivého muža, ktorý ma informuje o danej udalosti a hovorí, že bol sám pri tom, môžem jeho prehlásenie ihneď prijať. Keď ho naopak nepovažujem za dôveryhodného, urobím lepšie, keď mu hneď neuverím. Toto však nieje miesto pre pokusy. Keď Pán Boh prehlasuje, že u Pána Ježiša Krista je záchrana, buď Mu hneď uverím, alebo Ho považujem za luhára. Iste je ti bez zaváhania jasné, aké je v tomto prípade správne rozhodnutie. Božie výpovede môžu byť len pravdivé, a preto smieme hneď uveriť v Pána Ježiša.

Možno si sa pokúšal priveľmi veriť. Prosím, nechci priveľa! Buď spokojný, keď máš vieru, ktorá sa môže držať tejto jedinej pravdy: „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas zomrel za bezbožných.” Dal svoj život za ľudí, ktorí ešte v Neho neverili a ešte nemohli veriť. Zomrel za ľudí, ktorí ešte neboli veriaci, ale boli hriešnici. Prišiel, aby hriešnikom pomohol stať sa veriacimi a svätými. Vtedy však, keď za nich zomieral, mal do činenia s celkom slabými ľuďmi. Keď sa pevne držíš tej pravdy, že Kristus zomrel za bezbožných, a veríš tomu, tak si pomocou viery zachránený a môžeš žiť v pokoji. Ak si hotový zveriť seba a svoj život Ježišovi, ktorý zomrel za bezbožných, aj keď ešte neveríš všetkému, si napriek tomu zachránený. Nie je to veľká viera, ktorá ťa zachraňuje, ale opravdivá viera! Lebo záchrana nespočíva na viere, ale na Kristovi, ktorému viera dôveruje. Už viera ako horčičné zrnko stačí k záchrane. Nerozhoduje miera viery, ale úprimnosť viery. Veriť môžeme tomu, o čom vieme, že je to pravda. Nakoľko vieš, že Pán Ježiš je pravdivý, môžeš aj v Neho veriť.

Kríž, ktorý je predmetom našej viery, je skrze moc Svätého Ducha aj jej pôvodcom. Upriam svoj pohľad na umierajúceho Spasiteľa, až kým v tvojom srdci nevyklíči viera. Žiadne miesto nie je také vhodné, aby vzbudilo vieru ako vrch Golgota. Ovzdušie tejto svätej hory posilňuje a uzdravuje chvejúcu sa vieru. Mnohí už boli na úpätí tohto vŕšku a svedčili: „Keď sa na Teba, Pane, pozerám, ako visíš zranený a v bolestiach na dreve kríža, cítim, ako moje srdce začína veriť, že si to všetko vytrpel pre mňa.”

„Ach,” volá iný, „môj nedostatok sily spočíva v tom, že sa nemôžem vzdať svojho hriechu. Viem, že nemôžem vojsť do neba a vliecť tento hriech so sebou!” Som rád, že ti je to jasné, lebo je to presne tak! Musíš byť od svojho hriechu jednoznačne odlúčený, inak sa nemôžeš „zosobášiť” s Kristom. Aj v príbehu z cesty mladého Bunyana zaznela jasne otázka: „Chceš si podržať svoj hriech a ísť do pekla, alebo sa ho chceš zbaviť a vojsť do neba?” To ho priviedlo k premýšľaniu. Každý z nás musí jasne odpovedať na túto otázku. Lebo nie je možné ďalej hrešiť a súčasne sa usilovať o nebo. Musíš sa vzdať hriechu alebo nádeje. Ak hovoríš: „Áno, som na to pripravený,” tak dobrá vôľa tu je. „Ale nedokážem konať dobré. Hriech ma premáha, nemám žiadnu silu.” Len poď! Keď nemáš silu, posilní ťa toto Božie slovo: „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas zomrel za bezbožných.” Môžeš tomu veriť?

Aj keď sa ti zdá, že všetko tomu protirečí, chceš veriť? Boh naozaj povedal túto vetu. Preto sa toho chyť, lebo to je tvoja jediná nádej. Ver a dôveruj Pánu Ježišovi, a nájdeš silu umŕtviť svoj hriech. Bez Neho ťa však bude ten „silný ozbrojenec” navždy držať ako svojho otroka. Ani ja by som nemohol svoju hriešnosť premôcť z vlastnej sily. Pokúšal som sa, ale nešlo to. Moje zlé sklony ma prevládali dovtedy, kým som vo viere, že Kristus za mňa zomrel, celkom nezveril svoje viny Jemu. Potom som prijal silu premáhať svoje hriešne ja. Uchop sa pevne zvesti kríža a premôžeš hriech tak, ako keď bojovníci v staroveku uchopili svoje mohutné meče obidvoma rukami a skosili nimi svojich nepriateľov. Viera v Priateľa hriešnikov sa nedá s ničím porovnať. On premôže každé zlo. Keď Kristus zomrel za mňa, aj keď som bezbožný a slabý, nemôžem dlhšie žiť v hriechu; musím sa vzchopiť, milovať Ho a slúžiť Tomu, ktorý ma vykúpil. Nemôžem si zahrávať so zlom, ktoré usmrtilo môjho najlepšieho Priateľa; kvôli Nemu chcem byť svätý. Už nemôžem žiť v hriechu, keď On zomrel, aby ma z neho zachránil!

Je to úžasná pomoc pre teba, kto si bez sily, vedieť a veriť, že Kristus zomrel práve za bezbožných, ako si ty! Už si to pochopil? Nieje to ľahké pre náš zatemnený, predsudkov plný a neveriaci rozum spoznať podstatu radostného posolstva. Často som si myslel, keď som kázal, že som vysvetlil evanjelium tak jasne, že ani nos na našej tvári by nemohlo byť zreteľnejšie vidieť. A predsa som vždy znova musel konštatovať, že dokonca ani inteligentní poslucháči neporozumeli, čo hovorí slovo: „Hľaďte na mňa a buďte zachránení!” Novoobrátení často svedčili, že dlho nerozumeli evanjeliu, hoci ho dlhé roky počúvali. Evanjelium je neznáme preto, lebo chýba osobné zjavenie, nie preto, že by chýbalo vysvetlenie. Svätý Duch je ochotný ho darovať. Chce ho dať tým, ktorí o to prosia. Ak je darované, dá sa zhrnúť týmito slovami: „Kristus zomrel za bezbožných.” Niekto môže nariekať: „Moja slabosť spočíva v tom, že vždy znova zruším svoje rozhodnutia. Počujem v nedeľu Božie slovo a ono na mňa urobí dojem. V týždni však stretnem zlého známeho a všetky moje dobré predsavzatia sú preč. Moji kamaráti v práci neveria v nič a rozprávajú hrozné veci; neviem, čo im mám odpovedať.

Tak podlieham.” Poznám toho muža menom „dnes tak a zajtra tak” veľmi dobre a chvejem sa o neho. Napriek tomu viem, že ak to myslí poctivo, Pán Boh mu z jeho slabosti svojou milosťou pomôže. Svätý Duch môže vyhnať zlého ducha, ktorý pôsobí strach v ľuďoch. Môže urobiť zbabelca statočným. Mysli na to, môj úbohý, nestály priateľ, nesmieš zostať v tomto stave! Nieje nikdy dobre, keď je človek sám voči sebe malátny a povoľný. Stoj vzpriamene, pozri na seba a uvažuj, či si stvorený k tomu, aby si hrabal pod bránami ako ropucha, ktorá vo svojom smrteľnom strachu nevie, či má ujsť alebo tu čupieť. Odváž sa zastávať si svoju mienku! To nie je len duchovná otázka, ale aj otázka celkom všednej mužnosti. Som ochotný robiť všetko možné pre svojich priateľov, ale ísť kvôli nim do pekla, to je viac, ako by som sa odvážil. Je veľmi dobré urobiť to a ono kvôli dobrému priateľstvu. Ale nikdy nebude dobré stratiť Božie priateľstvo len pre dobrý vzťah s ľuďmi. Niekto povie: „to viem,” „ale chýba mi k tomu odvaha. Neodvážim sa priznať farbu. Som človek bez chrbtovej kosti!”

Nech je to akokoľvek, musím aj tebe citovať ten istý biblický verš: „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas zomrel za bezbožných.” Keby tu bol Peter, asi by povedal: „Pán Ježiš zomrel za mňa, keď som bol taký úbohý, slabý tvor, že slúžka, ktorá strážila oheň, stačila na to, aby som klamal a prisahal, že som Pána Ježiša nikdy nevidel.” To je pravda, Pán Ježiš zomrel za tých, ktorí ho zradili a ušli. Drž sa tejto pravdy! „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas zomrel za bezbožných.” To je tvoja cesta zo zbabelosti. Nechaj si to vryť do srdca: „Kristus zomrel za mňa,” a budeš čoskoro ty ochotný zomrieť za Neho. Uver tomu, že On na tvojom mieste trpel a zomrel a priniesol za teba plne platnú, pravú a dostačujúcu pokutu. Keď uveríš tejto skutočnosti, pocítiš: „Nemôžem sa hanbiť za Toho, ktorý za mňa zomrel.”

Plnosť presvedčenia o tom, že je to pravda, ti dá neohroziteľnú odvahu. Mysli na umučených v čase prenasledovania! V prvých dňoch kresťanstva, keď v cirkvi žiarila čerstvá prenesmierna Kristova láska, boli ľudia nielen hotoví zomrieť, keď to muselo byť, ale oni priam po tom túžili. Stovky predstupovali dobrovoľne pred sudcov a priznávali sa ku Kristovi. Netvrdím, že to bolo od nich múdre hľadať vedome takú hroznú smrť. Dokazuje to však moje tvrdenie, že vedomie lásky k Ježišovi nás oslobodzuje od strachu pred ľuďmi. Prečo by nemohla láska k Pánu Ježišovi tebe tiež zvíťaziť? Kiežby ťa povzbudila ku statočnému rozhodnutiu postaviť sa na stranu Pána a nasledovať Ho až do konca!