Kto by prijal jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma! Kto by však zviedol na hriech jedného z týchto maličkých, ktorí veria vo mňa, lepšie by bolo, aby mu oslí žarnov zavesili na šiju a potopili ho do morskej hlbiny. Mt 18,5 – 6

Tak teda je pravda, ako sa hovorí, že i keby rodičia inak nemali čo robiť, mali by sa usilovať dosiahnuť spasenie cez svoje vlastné deti. A pokiaľ ide o ich deti, majú pred sebou určite obe ruky plné dobrých skutkov, ktoré treba vykonať, ak ich majú správne vychovať pre službu Bohu. Lebo kto sú tu tí hladní, smädní, nahí, väznení, chorí, cudzinci, ak nie duše tvojich vlastných detí (Mt 25, 35 – 36)?

Z nich robí Boh z tvojho domu nemocnicu a vo vzťahu k nim teba robí vedúcim nemocnice, aby si sa o ne staral, aby si ich kŕmil a napájal dobrými slovami a skutkami, aby sa ony naučili Bohu dôverovať, veriť, báť sa Ho a svoju nádej zakladať na Ňom, aby sa učili ctiť Jeho meno, neprisahať, nekliať, ale naopak, pracovať, navštevovať služby Božie a vážiť si Božie slovo, aby sa učili opovrhovať časnými vecami, v tichosti znášať nešťastie, nebáť sa smrti, nezamilovať si tento život!

Ó, aké šťastné manželstvo a rodina by to bola, keby rodičia boli takíto. To by bola naozajstná cirkev, vyberaný kláštor, ba priamo raj.

Na druhej strane niet ľahšej cesty, ako si rodičia môžu zaslúžiť peklo, ako cez svoje vlastné deti, vo svojom vlastnom dome, ak svoje deti budú zanedbávať a nebudú ich učiť veciam, ktoré sme spomenuli povyše.

Čo im pomôže, keby sa aj na smrť upostili, umodlili, chodili na púte a robili všelijaké podobné dobré skutky? Boh sa ich pri ich smrti a v posledný deň nebude pýtať na takéto veci, ale bude od nich požadovať deti, ktoré im zveril do rúk.