A na ich hriechy a na ich neprávosti viacej nepomyslím. Kde sú však hriechy odpustené, niet už viac obetí za hriechy. Keďže teda, bratia, máme dôveru, že vojdeme do svätyne skrze krv Ježišovu… pristupujme s úprimným srdcom, v plnosti viery.

Židom 10:17–19.22

Boh nehovorí: „Na ich hriechy a na ich neprávosti nepomyslím“, ale: „Na ich hriechy a na ich neprávosti viacej nepomyslím.“ Jednoduché konštatovanie, že Boh nepomyslí na naše hriechy, by mohlo znamenať, že ich prehliadol. Ale keď Boh hovorí, že na ne už viacej nepomyslí, potom to znamená, že už boli spomenuté, vyznané a nesené a bolo s nimi narábané na súde. Pretože už s nimi bolo konané, môže Boh spravodlivo povedať, že už na ne viacej nepomyslí.

Táto pravda o očistenom svedomí pripravuje cestu pre velebenie. Apoštol už hovoril o novej obeti a o novej svätyni. Teraz predstavuje nového velebiteľa. V protiklade k židovstvu, kde obetujúci nemal prístup k svätyni (Židom 9,7), v kresťanstve má veriaci „dôveru, že vojde do svätyne skrze krv Ježišovu“. Bolo urobené opatrenie na odstránenie všetkého, čo by nám bránilo zblížiť sa s Bohom ako velebitelia. S hriechmi bolo naložené skrze Ježišovu krv. Kristus, keď prijal telo a stal sa človekom, otvoril ľuďom živú cestu na vstup do svätyne. S našimi slabosťami nakladá náš Najvyšší Kňaz. Ani hriechy, ktorých sme sa dopustili, ani telá, v ktorých sme, ani slabosti, ktoré nás obkľučujú, nemôžu veriacim zabrániť vo vstupe v duchu za oponu, do samého neba.

Preto sa snažme blížiť sa k Bohu, hovorí apoštol, s úprimným srdcom, v plnosti viery a ako takí, ktorí majú srdce očistené od zlého svedomia a svoje telá postavené bokom od všetkého poškvrňujúceho.