Ak človek nemiluje Boha, škoda je mu sa namáhať a robiť sa kresťanom

Základným a hlavným príkazom celej kresťanskej viery, je milovať Boha. Od toho sa všetko odvíja, to je absolútnym jadrom celej kresťanskej nádeje. Nič nadto nemôžeme položiť. Boh nás stvoril, riadi naše životy, riadi celé dejiny ľudstva. Človek je proti Bohu slepý a nevidomý, nedokáže Ho zachytiť, i keby aj nejako mohol zo stvorenstva – prírody, pochopiť, že to niekto musel vytvoriť. No slepota človeka zameraná sama na seba, vynašla viery v evolúciu, kde z ničoho vznikla dokonalá inteligentná príroda. Tu vidíme, že človek miesto spoznávania Boha, ho popiera a preto vymyslel teórie, ktoré na Boha nielenže neukazujú, ale Ho zavrhujú a odmietajú niekoho nad sebou.

Ale čo kresťania? Milujú kresťania Boha celým srdcom, celou mysľou, celou dušou? Dostali to ako príkaz a tak sa snažia. Ale je táto snaha u Boha cenená? Sotva! Problém je ten, že ľudia pravého Boha, ako sa nám zjavil skrze Písmo, len málo poznajú, ak vôbec.

Keď človek pozerá na tie náboženstvá okolo seba, na cirkvi ktoré tu sú, vidí tam mnoho obradov, modlitieb, pobožností, úkonov, nariadení, predpisov, čo má a čo nemá veriaci robiť. Ale je tam láska k Bohu? Konajú ľudia všetky tieto veci s horiacim srdcom smerom k Pánovi? Sú zapálení v srdci duchovní, pastori, kazatelia, keď konajú svoju službu Bohu? Alebo je to všetko o vlastnom egu, o vlastnej pýche, o svojom náboženstve, ktoré si ľudia vytvorili a teraz na ňom lipnú?

Ako títo ľudia Boha poznajú? Poznajú ho dokonale tak, ako sa sám zjavil, alebo mnohé veci o Ňom vynechali? Ak to urobili, neoslavujú už Boha takého aký je, ale oslavujú bôžika, ktorého si vytvorili v myslení. Človek môže celý život chodiť do kostola, do chrámu, do modlitebne a pritom Boha vôbec nepoznať. Môže veriť v Boha, ktorého si vytvorila jeho myseľ, a to nielen ako si ho sám predstavuje, ale aj ako mu Boha predstavuje cirkev, pastor, nejaké kresťanské združenie v ktorom sa pohybuje.

Dnes aj svet uznáva boha, no nie ako Boha pravého, ale ako boha-energiu, boha-silu, boha-lásku, boha liturgického, či boha v oplátke na stole oltára. Neviem si predstaviť, ako sa dá takýto bôžik milovať a oslavovať?! Ako človek, ktorý vyznáva takéhoto nejasného boha, by ho mohol niekde prezentovať na verejnosti. A bojím sa, že takýto boh ani nedokáže formovať život ľudí a pretvárať ich srdcia. A tak ľudia síce hovoria že veria, snažia sa dodržiavať desatoro, čo im moc nejde, pritom sa neodlišujú od okolitého sveta, no ich práca je márna.

Ak počujú o pravom Bohu biblie, tak sa väčšinou zháčia, okamžite chcú tohto Boha formovať podľa svojich predstáv a to nielen z radov ranných cirkví, ale aj z radov väčšiny protestantov. Ľudia čítajú v Písme, že je to Boh, kto dáva milosť spasenia, na Ňom a len na Ňom stojí spása a to nie tak, že On ponúka spásu a kto si ju vezme, toho je. Boh hovorí inak – komu on dá milosť, ten bude spasený a komu milosť nedá, ten zomrie vo svojich hriechoch a svojom odpore voči Bohu, lebo to je prirodzenosť človeka, že Boha nenávidí od narodenia.

A tu sa pozdvihnú hneď hlasy z radov kresťanov, pretože im bola nabúraná ich predstava bôžika, ktorý je láska, ktorý stále plače nad ľudstvom, ktorý sa modlí sám k sebe, aby ľudia prijali kríž Jeho Syna. A preto príde odpor nad týmito pravdami. Tu sa ale ukazuje, v akého boha to vlastne kresťania veria. Ako ich takýto bôžik dokáže naplniť? Ako ich tento bôžik dokáže povzbudiť a ako takéhoto bôžika chcú zvestovať, ktorý je iba výmyslom ich predstáv?!

Ako môžu mať pred týmto bohom strach a bázeň, keď je deformovaný a vliaty do formy akéhosi poskoka?! Vari Boh niečo od človeka potrebuje? Či niečo Bohu bude chýbať, keď mu to človek nedá? Tak by bol Boh nedokonalý a potreboval by ľudskú lásku a pomoc a to sme sa dostali do oblasti herézy.

Vari Boh potrebuje naše modlitby? Potrebuje naše posväcovanie, naše obety, naše snaženia, naše omše, naše pobožnosti? A dám ešte krutejšiu otázku pre moderného človeka – kresťana humanistu: Či Boh potrebuje vôbec človeka? Či nechcel Boh človeka, totálne zotrieť z povrchu zeme a človek by mu ani len nechýbal? Ako je to možné, že ľudia si myslia, že Boh potrebuje ich ceremónie a poklony a rapotania naučených slov?! Čo tým pridajú k Božiemu majestátu, alebo čo uberú z Božej svätosti?

Mnohí teraz povedia, že Boh poslal na svet svojho Syna, lebo tak miloval svet a človeka, takže tieto otázky sú zle položené. Naozaj? Ale pre koho poslal Boh Svojho Syna na svet? Odpoveďou humanistov bude – pre všetkých ľudí. Ale takto to v Písme vôbec nestojí! Boh svojho Syna poslal, aby vykúpil svoj vyvolený ľud. Aby vykúpil mnohých – nie všetkých. Aby vykúpil svoj ľud, ktorý má na Slovensku, v Maďarsku, v Austrálii, v Peru. Takto to v Písme stojí a tu sa takzvaní veriaci okamžite obrnia. Takto to nie je! Lebo majú Boha ako bábku, ako svojho poslíka, nemajú radi zvrchovaného a mocného Boha, ktorý všetko predom ustanovil a celá história sveta kráča podľa toho, čo Boh nariadil!

Ja (Boh) som urobil zem, i človeka som stvoril na nej; ja, moje ruky rozvinuli nebesá, a ja som ustanovil všetky ich voje. Iz 45:12

Nie je nič sladšie a krajšie, ako učenie o zvrchovanom Bohu, ktorý riadi svet a dejiny a dáva spásu podľa svojho vlastného uváženia. Nikto Mu neradí, nikto sa mu nemôže zaliečať a zapáčiť, nikto Ho nemôže podplatiť, ak sa On rozhodol, tak sa stane!

Celý náš život závisí na Ňom. Naše dýchanie, chodenie, hovorenie. On ustanovil deň nášho narodenia, On ustanovil deň našej smrti. On ustanovil mnohým deň ich obrátenia a ich spásy. Ako prostriedok tejto spásy je kríž Krista, ktorý iba tí, ktorí boli na to určení, skutočne nájdu, objímu a budú Boha milovať.

Ako Ho budú milovať? Najvyšším bodom lásky človeka k Bohu, je práve uznanie Jeho absolútnej zvrchovanosti a našej absolútnej nemohúcnosti. Ak človek nemá v sebe nula percent zásluh pred Bohom, ak si privlastnil aspoň 5% pre seba, Bohom vo svojom srdci opovrhne a vytvorí si náboženstvo zamerané na seba! A to nehovoriac, že človek pripisuje sebe 90% zásluh ku spáse, ak nie viac a Bohu necháva 10%.

Ale Boh sa zjavuje inak. On otvára zrak slepých, kde slepí sú všetci a odhaľuje im svoj zámer, kde On je všetko a my sme nič. Kde zahodíme absolútne všetky naše zásluhy a splynieme s prachom zeme pod krížom Krista, pretože tam je naše miesto – sme rovnakí ako ten prach, v ktorom ležíme. Prach plný špiny, nečistoty, roztočov.

Milovať Boha môžeme len keď sme v tejto pozícii. Kde On je všetkým a my ničím. Naše srdce sa dokáže radovať z Boha len vtedy, keď je Boh nad všetko na svete. A to nie je možné, ak Bohu uberieme slávu a pripíšeme ju sebe. Ak si ukrojíme 10% zásluh, Boh už pre nás nebude všetkým, pretože budeme velebiť svojich 10% a milovať tak seba.

Ak dávame čokoľvek nad Boha, je to znakom našej sebeckosti. Je to znakom toho, že Boh hrá v našom živote mizerných 20% a my samých seba velebíme na 80%. Tých 20% je miera, ktorú sme Bohu v našom živote dali. Ale toto nie je kresťanstvo. Toto je trápenie a zbytočná námaha. Nikdy takto neuvidíme dvere nebeského kráľovstva.

Boh musí byť nielen na prvom mieste nášho života, on musí mať 100% v našom živote. A to je možné dosiahnuť len tak, že mu týchto 100% pripíšeme. Že mu uznáme, že iba On je pôvodcom spásy, že je to len a len On, ktorý ustanovil, kto spásu dosiahne. On ustanovil časy, on dopustil vojny, On dopustil pohromy, choroby, vládcov ktorí vládnu, politikov. On dopustil aby sme skončili na samom dne, On má všetko v rukách a ani vlas sa nepohne bez Jeho pričinenia, ani len o milimeter naľavo, alebo napravo.

Milovať Boha človek musí od tohto bodu, kde iba Jemu dáva za všetko slávu. Ak je svet v hriechu, ak je viditeľná cirkev skorumpovanejšia viac ako Sicílska mafia, je to Boh, kto to dopustil a my môžeme povedať iba – Amen!

Len z tohto bodu, ak Bohu dáme všetku slávu a česť, sa Ho naučíme aj milovať. Akonáhle niečo dáme nad Neho, ukazujeme Mu, že On nie je pre nás všetkým, pretože sa s Ním delíme o nejakú záľubu, alebo pôžitok.

Nikto nemôže slúžiť dvom pánom; lebo buďto jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone. Mt 6:24

Boh nám pripravuje každý deň, do ktorého vstúpime a prežijeme ho. On nám pripravuje našu noc k odpočinku. On stojí pri našich námahách a snaženiach. On stojí aj pri každom našom hriechu a On dopúšťa, aby sa následky našich hriechov prejavili a súdili nás.

Ako sa môže človek odporúčať Bohu, ktorý nie je sto percentný, ako mu môže zveriť svoj život? Preto sa kresťania Bohu nezverujú, alebo sa ku Nemu modlia s tým, že nejako už len bude. Pritom Boh má cestu pripravenú a to nie od včera, ale ešte z čias, kedy svet nebol svetom. A táto Jeho cesta zahŕňa všetky naše rozhodnutia, modlitby a potreby. Veľkosť Boha si preto nedokážeme ani len predstaviť.

Ja od počiatku zvestujem budúcnosť a od pradávna to, čo sa ešte nestalo. Ja vravím: Môj zámer sa splní, a uskutočním všetko, čo chcem. Iz 46:10

Len absolútne zvrchovaného Boha, dokáže človek milovať a plne sa na Neho upnúť. Všetky tie reči o ľudskej veľkosti, kde je to človek, ktorý si má Boha vybrať, sú odporným táraním a nemožnou cestou. Tým človek nevedomky Bohom opovrhuje v srdci a myslí pritom na vlastné zásluhy.

Všetky tie naše skutky a výkony, ktoré sa snažíme pre Boha urobiť, nie sú ničím iným, iba skutkami, ktorými sa chceme chváliť a pýšiť. Chceme sa nimi ukazovať ako pávy a hovoriť – pozrite čo som pre Boha urobil. A márnivo si myslíme, že Boh niečo takéto sebecké, od nás potrebuje, ba vyžaduje.

Milovať Boha v sebe zahrňuje len jedno – bez akéhokoľvek výmyslu uznať Jeho majestát a Všemohúcnosť. Ak ťa Boh spasí, je to jeho nezaslúžená láska k tebe, lebo na tebe nie je nič, čo by mohol Boh milovať. Jeho láska je v tom, že takého hriešneho a špatného človeka akým si, nezaslúžene zahrnul do plánu svojej spásy, ešte pred stvorením sveta:

Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás v Ňom (Kristovi), aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním, keď nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť Mu synmi skrze Ježiša Krista Ef 1:4-5

A opačne. Ak by ťa Boh nevyvolil ku svojmu synovstvu skrze Ježiša Krista, môžeš povedať rovnako iba – Amen. Ty si spásu nijako nezaslúžiš a Boh bude v tom prípade pre teba spravodlivým sudcom, ktorý sa nedá ničím podplatiť, ako sa dajú podplatiť skorumpovaní sudcovia svetskí. Jeho výsadné právo je, poslať ťa do pekla, spolu s démonmi, lebo si sa narodil v zbure proti Bohu a Jeho svätému majestátu. Nemáš ani najmenší skutok, ktorým by si Boha zlomil, aby sa nad tebou zľutoval.

Preto celá láska Boha je v kríži svojho Syna. Známe heslo – Boh je láska – platí iba pre tých, ktorí stoja v Kristovej milosti a Jeho kríži. Boh je láska – pre všetkých ľudí neobmedzene – nie je nič iného, iba ak satanovo evanjelium, tak podobné, no tak rovnako prevrátené.

Ak sa ti tento Boh nepáči, je pre teba evidentné, že si si vytvoril bôžika, alebo ti ho vytvorila cirkev, či nejaká kresťanská inštitúcia. Ježiš prišiel spasiť a zachrániť to, čo by bolo zahynulo.

Lebo Syn človeka prišiel spasiť, čo zahynulo. Mt 18:11

Ak sa pýtaš, čo všetko by bolo zahynulo, odpoveď je – všetko! Všetci ľudia by bez Krista zahynuli – vrátane falošných vodcov, na ktorých chcú ľudia postaviť spásu – buddhu, Krišnu, Mohameda – ale Boh si vybral skrze svojho Syna svoj ľud, ktorý Kristus prišiel spasiť.

Učeníci prichádzajú k Ježišovi a pýtajú sa ho:

Prečo im hovoríš v podobenstvách? Mt 13:10

Ježiš vo svojej odpovedi jasne definuje, že nie pre všetkých ľudí si prišiel, nie všetkým ľuďom je evanjelium dané:

Odpovedal im: Pretože vám je dané poznať tajomstvá kráľovstva nebeského, ale im nie je to dané. Mt 13:11

Jedným je dané poznať pravdu o Bohu, jedným je dané, aby spoznali a milovali Boha zvrchovaného a druhým je zahmlený zrak a myseľ, napriek tomu, že to budú tisíc krát čítať a neporozumejú tomu, ani s výkladom, rázne to odmietnu, pretože bôžik ktorého nosia v srdci, je napadnutý a zneuctený pravým Bohom. Preto v Markovom evanjeliu je to podané ešte presnejšie a pre slepých aj tvrdšie:

Vám je dané tajomstvo kráľovstva Božieho, ale tamtým, ktorí sú vonku, podáva sa všetko v podobenstvách, aby očami hľadeli, ale nevideli, a ušami počuli, ale nerozumeli, aby sa snáď neobrátili a nebolo im odpustené. Mk 4:11-12

Všimni si reč: aby sa snáď neobrátili a nebolo im odpustené. V tejto veci je jasné zadržanie evanjelia pre tých, ktorí nedostali milosť. Boh volá všetkých ľudí ku spáse, pretože nemá záľubu v smrti hriešnika, ale ani jeden človek nie je schopný toho, že by chcel poznať pravého Boha a chcel byť zachránený krížom Krista. Keby Boh nechal na padlom človeku, aby prišiel pod kríž a nechal sa spasiť, nikto by pod tento kríž neprišiel a evanjelium by bolo zmarené. Preto celá spása zostala na pleciach Boha.

Nikto nemôže príst ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal, a ja ho vzkriesim v posledný den. Jn 6:44

Ak Otec Boh nepritiahne človeka k sebe, človek nepríde ku Kristovi a ku spáse.

Nie je nič krajšie, ako toto sladké Božie pôsobenie vo svete, v srdciach. Tu začína skutočná viera a tu začína pravé uctievanie Boha a Jeho milovanie. Až keď Bohu necháme všetok priestor, až keď vyženieme z hlavy démonov, ktorí sa pretvarujú, že sú praví bohovia, potom tam máme voľné miesto, aby ho Boh naplnil svojim svetlom. Mám podozrenie, že iba veľmi málo ľudí takto Boha chápe a chápalo v minulosti. Ak Bohu nedáme totiž všetko, vytvoríme si náboženstvo, kde sa budeme chcieť prezentovať svojimi skutkami. Budeme chodiť do tohto náboženstva, utvrdzovať sa tam vo falošných pravdách, budeme tam chodiť pre svoje zásluhy a zapáčenie sa Bohu skrze naše výkony, no Boha nielenže takto nespoznáme, ale Ho aj poprieme. Našim znakom bude chladné srdce, v ktorom nebude láska horiaceho srdca k Bohu, ale láska k sebe a svojej pýche.

Modlitba

Všemohúci Bože, ty nezmerný Boh Otec, ktorý si tak veľký, tak mocný, tak zvrchovaný, že moje zmysly nedokážu zachytiť ani len kúsok Tvojej slávy a veleby, ďakujem za Tvoje slovo, kde mi zjavuješ aspoň zčasti, aký si. Lebo moje myslenie a prevrátené srdce, by si hneď vytvorilo bôžika podľa svojho vkusu, ale Ty sa mi zjavuješ ako Boh Všemocný, ako taký, ktorý si robí čo chce podľa svojej múdrosti a zo svojim stvorením nakladá, podľa svojej ľubovôle. Pomôž mi prijímať tieto pravdy, tak skryté svetu, ale zjavené v Tvojom slove, zjavené Tvojmu ľudu, nech sú tieto pravdy medom mojich úst, srdca a mysle. Nech nezabúdam na Tvoju velebnosť, na Tvoju nezmernosť, na to, že ani jeden vrabec bez tvojho vedomia nezomrie, ani jeden vlas sa z mojej hlavy bez teba nestratí. Chválim Ťa a velebím za spásu ľudského rodu, že i keď si mal plné právo, poslať všetkých ľudí preč od svojej Svätej a žiarivej tváre, ty si sa ku nám sklonil a vykúpil si svoj ľud, zo všetkých častí zeme, rôznych národov a jazykov. Čím sme si to Pane zaslúžili, keď my nemáme nič vo svojich rukách, ktoré páchajú ohavnosti, okrem vlastného hriechu?! Aká nezaslúžená milosť! Tak si miloval svoj vyvolený ľud, že si Svojho Syna poslal na svet, aby ho svojou obetou vykúpil, krvou očistil, vierou Ježiša prijal, posvätením sa oddelil od sveta. Padám pred tebou do prachu zeme, lebo som tomu prachu podobný a ty si tak Svätý a Čistý, že moje hriešne oči, ani nemôžu na Teba pohliadnuť, lebo by som v tom momente zomrel. Chválim Ťa a velebím ďakujem a oslavujem, že si mi zjavil svoju Slávu a prosím, aby si ju viac a viac ukazoval, aby som hlbšie a hlbšie prenikal do tvojej Zvrchovanosti a sladkosti Tvojho Svätého mena. Nech sa tak stane. Amen…