Písmo spomína Božie ustanovenia v mnohých úryvkoch a množstvom výrazov. Slovo „rozhodnutie” sa nachádza v Žalme 2,7.

Vyrozprávam rozhodnutie Hospodinovo. Riekol mi: Ty si môj Syn; ja som Ta dnes splodil. Ž 2:7

V Liste Efezanom (3,11) vidíme Jeho „odveké ustanovenie”,

Podľa predvekého ustanovenia, uskutočneného v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. Ef 3:11

V Skutkoch apoštolov (2,23) je to Jeho „určený… zámer a predzvesť”:

Toho (Krista), ktorého uložená rada a predvídavá múdrosť Božia vydala, ste vy zamordovali, takže ste Ho rukám zločincov dali pribiť na kríž. Sk 2:23

Opäť v Liste Efezanom (1,9) je tajomstvo Jeho „zámeru”,

Zjaviac nám tajomstvo svojej vôle podľa svojej blahovôle, ktorú si predsavzal v Ňom (Kristovi) Ef 1:9

v Liste Rimanom (8,29) „predurčil”, v Liste Efezanom (1,9) je aj Jeho „blahovôľa”. Božími ustanoveniami sa nazýva Jeho „predsavzatie”, že ohlási, že sú dokonale múdre. Nazývajú sa Božou „vôľou”, aby bolo jasné, že Ho nikto neviedol, ale že konal podľa svojho vlastného potešenia. Ak je ľudská vôľa normou jeho správania, zvyčajne sa to považuje za rozmarné a nerozumné; múdrosť je však v Božom konaní vždy spojená s vôľou, a preto sa o Božích ustanoveniach hovorí, že sú „rozhodnutím jeho vôle” (Ef 1,11).

(Zjednotiť) v Ňom, v ktorom sme sa stali dedičmi, predurčenými podľa predsavzatia Toho, ktorý koná všetko podľa rozhodnutia svojej vôle, Ef 1:11

Božie ustanovenia sa vzťahujú na všetky budúce veci bez výnimky; čokoľvek sa vykoná v istom čase, bolo ustanovené predtým, než začal plynúť čas.

Boží zámer sa zaoberá všetkým, či už veľkým alebo malým, dobrým alebo zlým. Čo sa týka zlého, musíme byť opatrní vo vyjadrovaní, lebo zatiaľ čo Boh je usporiadateľom a dozorcom vo veci hriechu, sám nie je jeho autorom – tak ako je autorom dobra. Hriech nemôže pochádzať od svätého Boha tým, že by ho priamo stvoril, ale iba s Jeho ustanovujúcim súhlasom a negatívnym pôsobením. Božie ustanovenie, také rozsiahle ako Jeho vláda, zahŕňa všetky stvorenia a udalosti. Týka sa nášho života aj smrti; nášho postavenia v čase i vo večnosti. Keďže Boh riadi všetky veci podľa rozhodnutia svojej vlastnej vôle,

z Jeho pôsobenia sa dozvedáme, aké je (bolo) Jeho rozhodnutie tak, ako keď posudzujeme architektov plán prehliadkou stavby postavenej pod jeho vedením.

Boh sa nerozhodol človeka iba stvoriť, umiestniť ho na zem a potom ho nechať jeho vlastnému nekontrolovanému riadeniu, ale všetky okolnosti umiestnil do množstva jednotlivcov a všetkých jednotlivostí, ktoré tvoria históriu ľudstva od začiatku až do konca. Nerozhodol iba o tom, že by mali byť ustanovené všeobecné zákony sveta, ale stanovil aj uplatňovanie týchto zákonov, a to vo všetkých prípadoch jednotlivo.

Naše dni sú zrátané rovnako ako vlasy na našich hlavách. Môžeme sa dozvedieť, aký je odstup Božích ustanovení od rozdelenia Prozreteľnosti, v ktorej sa vykonávajú. Starostlivosť Prozreteľnosti siaha až k najmenej dôležitým stvoreniam a najnepatrnejším udalostiam – k smrti vrabca, či vypadnutia vlasu.

Skúsme uvažovať nad niektorými vlastnosťami Božích ustanovení.

Po prvé, sú večné.

Predpokladať, žeby bola niektorá z nich vytvorená v čase, by znamenalo, že by sa objavila nová príležitosť, stala by sa nepredvídaná udalosť alebo zhoda okolností, ktorá by prinútila Najvyššieho vydať nové rozhodnutie. To by dokazovalo, že poznanie Boha je obmedzené a že v priebehu času zmúdrel – čo by bolo hrozné rúhanie. Nikto, kto verí, že Božie chápanie je nekonečné, vrátane minulosti, prítomnosti i budúcnosti, nebude nikdy súhlasiť s klamnou vieroukou časných ustanovení. Boh nie je neznalý budúcich udalostí, ktoré vykoná ľudská vôľa. Predpovedal ich v nespočetných prípadoch a proroctvo je len prejavom Jeho večnej schopnosti predvídať. Písmo potvrdzuje, že veriaci boli vybraní v Kristovi pred stvorením sveta (Ef 1,4), milosť im teda bola „daná”.

Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás v Ňom, aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním. Ef 1:4

Po druhé.

Božie ustanovenia sú múdre. Múdrosť sa ukazuje vo výbere najlepších možných koncov a najvhodnejších spôsobov na ich naplnenie. Skutočnosť, že táto črta prináleží Božím ustanoveniam, je jasná z toho, Božie ustanovenia čo o nich vieme. Odkrývajú sa nám svojím uskutočnením a každý dôkaz múdrosti v Božích dielach je dôkazom múdrosti plánu, v súlade s ktorým sa uskutočňujú.

Ako hovorí žalmista: „Ako mnoho je Tvojich diel, ó, Hospodine! Všetky si múdro učinil, zem je plná Tvojho tvorstva” (Ž 104,24).

Tých, ktoré môžeme pozorovať, je, samozrejme, veľmi málo, predsa tu však musíme postupovať tak, ako v iných prípadoch a celok posudzovať podľa vzoru. To, čo je neznáme, podľa toho, čo je známe. Ten, kto vidí pochody obdivuhodnej zručnosti v častiach stroja, kto má možnosť prehliadnuť, prirodzene prichádza k viere v to, že aj ostatné časti sú také obdivuhodné. Podobným spôsobom by sme svoju myseľ mali uspokojiť aj v tom, čo sa týka Božieho diela, keď nás obchádzajú pochybnosti, a zároveň by sme mali odháňať námietky, ktoré môže podnecovať niečo, čo nemôžeme zmieriť s našimi predstavami o dobrote a múdrosti. Keď dosiahneme hranice konečného a zahľadíme sa do tajomnej ríše nekonečna, zvolajme: „Ó, hlbokosť bohatstva, múdrosti a poznania Božieho” (R 11,33).

Po tretie.

Božie ustanovenia sú slobodné.

„Kto usmernil Ducha Hospodinovho, kto bol Jeho poradcom, aby Ho poúčal? Radil sa s niekým, kto by Ho školil a učil pravej ceste, kto by Ho učil ceste poznania a privádzal Ho na chodník rozumnosti?” (Iz 40,13-14).

Boh bol sám, keď robil svoje ustanovenia a Jeho rozhodnutia neboli ovplyvnené žiadnymi vonkajšími vplyvmi. Mal slobodu ustanoviť alebo neustanoviť, čiže aj ustanoviť jednu vec a neustanoviť inú. Túto slobodu musíme pripísať Jemu, ktorý je Najvyšší, nezávislý a zvrchovaný vo všetkých svojich činnostiach.

Po štvrté.

Božie ustanovenia sú absolútne a nezištné. Ich uskutočnenie nezávisí od nijakej podmienky, ktorá môže alebo nemôže byť splnená. V každom prípade, kde Boh ustanovil koniec, ustanovil aj spôsob jeho dosiahnutia. Jediný, ktorý ustanovil spásu svojich vyvolených tiež ustanovil, aby v nich pracovala viera (2Tes 2,13).

My sme však povinní vždy ďakovať Bohu za vás, bratia Pánom milovaní, že si vás Boh vyvolil ako prvotinu na spasenie, keď vás posvätil Duchom a obdaril vierou v pravdu. 2Sol 2:13

„Môj zámer sa splní, a uskutočním všetko, čo chcem” (Iz 46,10).

Tak by to však nemohlo byť, keby Jeho zámer závisel od podmienky, ktorá by bola neuskutočniteľná. Boh však „koná všetko podľa rozhodnutia svojej vôle” (Ef 1,11).

Okrem nemennosti a nepremožiteľnosti Božích ustanovení, Písmo učí aj o tom, že človek je zodpovedná bytosť a zodpovedá za svoje skutky. Ak naše myšlienky formuje Božie slovo, zachovanie jedného nepovedie k popretiu druhého. To, že je skutočne ťažké určiť, kde sa jedno končí a druhé začína, sa otvorene priznáva. Je to vždy v tom prípade, keď sa Božie spája s ľudským. Skutočnú modlitbu skladá Duch, predsa je to však aj plač ľudského srdca. Písmo je inšpirované Božím slovom a predsa ho napísali ľudia, ktorí boli aj niečím viac než len nástrojmi v rukách Ducha. Kristus je súčasne Boh aj človek. Je vševediaci, a predsa „napredoval v múdrosti” (Lk 2,52).

A Ježiš prospieval múdrosťou, vzrastom a bol milý Bohu aj ľuďom. Lk 2:52

Je všemohúci, a predsa bol „ukrižovaný v slabosti” (2K 13,4). On je Pánom života, a predsa zomrel. Všetko sú to veľké tajomstvá – a viera ich predsa prijíma so slepou oddanosťou.

V minulosti sa často poukazovalo na to, že každá námietka proti večným Božím ustanoveniam sa s rovnakou silou používa proti Jeho večnej predzvesti.

Jonathan Edwards hovorí: „Bez ohľadu na to, či Boh ustanovil všetky veci, ktoré sa kedy prihodili alebo nie, všetci, ktorí uznávajú bytie Boha, uznávajú, že On pozná všetko vopred. Je teda samozrejmé, že ak pozná všetky veci vopred, buď s nimi súhlasí, alebo nie; to znamená, že si buď želá, aby boli, alebo si to neželá. A želať si, aby boli, znamená ustanoviť ich.”

Napokon, pokúste sa to prijať a potom uvažujte o opaku. Poprieť Božie ustanovenia by znamenalo vyhlásiť, že svet a všetky jeho veci sú riadené neúmyselnou náhodou alebo slepým osudom. Aký by tu bol potom pokoj, istota a útecha pre naše úbohé srdcia a mysle?

Aké útočisko by sme hľadali v hodine skúšky? Žiadne. Nebolo by tu nič, len čierne temno a bieda ateistického hororu. Akí by sme mali byť šťastní, že všetko je určené nekonečnou múdrosťou a dobrotou! Aká chvála a vďačnosť patria Bohu za Jeho ustanovenia! Vďaka nim „vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, ktorí milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia” (R 8,28).

Večná jednota s BohomA my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady (Božej), všetky veci slúžia na dobro. Rim 8:28

Právom môžeme zvolať: „Lebo od Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva na veky vekov. Amen” (R 11,36).