Ak prechádzame dnešnými knihami takzvaných kresťanov, nenarážame tam na nič iného, ako že Boh potrebuje človeka, ako Boh narieka nad tým, že ľudia nechcú prijať Kristov kríž a takto byť spasení. Čím ide človek hlbšie do Božej zvrchovanosti, tým sa viac človek musí umenšovať a preto články a knihy o veľkosti človeka, musí považovať za zvod a odpad.

Človek je pritom démon. Je podobný diablovi a koná aj diablove skutky. Ježiš toto hovorí najzbožnejším ľuďom planéty – židom, ktorí chodia do chrámu, modlia sa, postia sa, dávajú peniaze na chudobných a vdovy, odvádzajú desiatky a majú Božie slovo:

Vy ste z otca diabla a žiadosti svojho otca chcete činiť. On bol vrahom ľudí od počiatku a nestál v pravde, lebo nieto v ňom pravdy. Keď hovorí lož, hovorí zo svojho vlastného, pretože je luhár a otec lži. Jn 8:44

Títo na oko dobrí ľudkovia si mysleli, akí sú pred Bohom veľkí a ako ich Boh veľmi potrebuje, lebo bez nich asi zahynie. No celé písmo hovorí niečo iné. Je to Boh, ktorý si vyberá svoj ľud a vyberá si ľudí ku spáse a nie naopak.

Boh volá celé národy k sebe, lebo nemá záľubu v smrti hriešnika, ale hriešnik odpovedá Bohu v zúrivom amoku, nech mu dá pokoj.

A keď sa mnohí ľudia z vlastnej sily chcú stať kresťanmi, kde je viera akousi poistkou – keby Boh náhodou existoval – títo ľudia sa upíšu nejakému náboženstvu a chodia po svete, akoby mali na prsiach nápis – som katolík, pravoslávny, protestant – a vypínajú svoje prsia pred ľuďmi, so zdvihnutými hlavami. A potom sa bijú do týchto pŕs a hovoria – mimo tohto čo mám na prsiach, nenájdete spásu. Ak nebudete u nás, nebudete v nebi.

Tým iba ukazujú sami na seba, na svoje ľudské skutky a zásluhy, svoje ľuďmi ustanovené cirkvi, na svoje údajné ,,správne” zaradenie. A tak si títo ľudkovia myslia: Boh je zo mňa celý nadšený, pretože sa ku nemu modlím, dávam mu peniaze v chráme, učím doma deti katechizmus, odriekam mnohé modlitby, konám dobré skutky zvlášť také, aby boli vidieť pred svetom, ešte k tomu som v správnom spoločenstve, aké šťastie, že ma Bože máš! Ani si tento človek neuvedomí, ako oslavuje sám seba, ako je Boh z neho unavený a znechutený.

Boh nikoho nepotrebuje! Boh je plne sebestačný, je dokonalý, nikto mu nemôže svojimi chválami nič pridať a nikto mu nemôže zlorečením nič ubrať. Je bohatý, pretože Mu patrí všetko a keď mu aj niečo chceme dať, dávame Mu len to, čo je Jeho vlastné. Takto sa pýšil Izrael pred Bohom, koľko Mu toho obetuje a čo mu Boh odpovedá?

Lebo mne patrí všetka lesná zver a tisíce dobytka na vrchoch. Poznám všetko vtáctvo hôr, moje je všetko, co sa hýbe na poli. Ak by som bol hladný, nepovedal by som ti, bo môj je svet i všetka jeho náplň. Či mäso z býkov jedávam a pijem azda krv kozlov? Ž 50:10-13

Ako môžu veriť ľudia v Boha, ktorého vôbec nepoznajú? Niečo málo sa o Ňom dozvedeli a na tomto chabom základe postavili celú svoju vieru a kričia – verím! Ale komuže to veríš, hriešna duša? Veď keď veríš, musíš poznať toho, komu veríš.

A tak títo hriešni ľudkovia hovoria – Boh je dobrý, láskavý, milosrdný – lebo toto im imponuje, toto sa im páči, toto ich učia v cirkvách a keďže je podľa nich Boh len takýto, aj oni sa tak tvária vo svojich vlastných očiach, že sú Bohu podobní a sú so sebou spokojní. Dávajú Mu svoje modlitby, pobožnosti, skutky a radujú sa zo seba. Ale Boh má plné zuby týchto vecí a preto im hovorí podobne ako Izraelcom, že ich obety, skrze ktoré sa chvália, koľko toho pre Boha konajú, že On nemá v obľube:

Načo mi množstvo vašich obetí? hovorí Hospodin. Sýty som zápalov z baranov i tuku z vykŕmených teliat, ani krv juncov, jahniat a kozlov nemám v obľube! Iz 1:11

Načo mi kadidlo, ktoré prichádza zo Sáby, a vonná trstina z ďalekej krajiny? Zápaly vaše nie sú mi po vôli a vaše zábitky nie sú mi príjemné. Jer 6:20

Aká slepota človeka, že si chce Boha kúpiť, alebo lacno udobriť, ako si chce udobriť iného človeka. Človeka si kúpiť môžeme ľahko. Stačí málo peňazí do vrecka a máme ho v hrsti. Niektorí ľudia využívajú svoj šarm a úsmev, tvária sa pred inými ľuďmi dobrými a milými a takto si ich kupujú. Ľudia o nich hovoria – akí sú toto dobrí a milí ľudia, hotoví anjeli. No kto vidí ich skazené a prevrátené srdce ak nie Boh?! Dá sa Boh kúpiť úsmevom a dobrým správaním? Samuel ktorý Boha pozná, si to nemyslí, odkrýva nám to, čo Boha môže tešiť:

Má vari Hospodin takú záľubu v zápaloch a zábitkoch ako v poslušnosti voči hlasu Hospodina? Hľa, poslušnosť je lepšia ako obeť a počúvanie lepšie ako tuk baranov. 1Sam 15:22

Poslušnosť Bohu! To je niečo, čo Boh od nás požaduje. Často budeme okolo seba počuť ľudí, ako Boha milujú, niektorí si dokonca vyvolávajú akési pocity v srdci, ktoré sú teplom a toto teplo nazývajú láska k Bohu. Ale keď pozriete na ich životy, je to jedna veľká neposlušnosť. Boh ku nim prehovára vo svojom slove, karhá ich, napráva, ale oni vezmú obidva prsty svojich ukazovákov a vopchajú si ich hlboko do uší, div že im neprasknú ušné bubienky, len aby nemuseli Boha skrze Jeho slovo v Písme počúvať a už vôbec nie poslúchať. Nie že by bol niekto z nás lepší, nieže by sme s tým nemali všetci starosti, ale nie je inej cesty ako milovať Boha, ak nie cestou poslúchania, čo od náš požaduje, v cvičení sa v tejto veci.

Ak by Ježiš iba plakal, ak by si zapaľoval pre nás srdce a nič by nevykonal, nešiel by na Golgotu, nič by nám nebol osožný a tá Jeho láska by bola pre nás iba vzdialená sentimentalita. Ale Ježiš bol poslušný Otcovi a preto vykonal skutok! Pretože až skutok robí lásku láskou. Ak budeme plakať nad tým, že ľudia neprijímajú evanjelium, čo nám to bude osožné, ak im ho nepovieme. A to si vyžaduje skutok!

Mnohí ľudia sa nazdávajú, že keď žijú na oko zbožné a bezúhonné životy, že ich Boh chváli do neba. Vidíme ako Ježiš prichádza do Jericha a ten dav, ktorý Ho očakával, si Ježiš ani len nevšimol. Tých dobrých ľudkov, ktorí chodia do práce, starajú sa o svoje rodiny a odvádzajú dane a desiatky, Ježiš úplne a jasne ignoruje! On ide za najväčším hriešnikom v meste Zachejom, pretože Božia vôľa bola taká, že iba tohto prišiel Ježiš zachrániť, iba pre tohto lumpa Ježiš do Jericha meral cestu. Niežeby tí ostatní lumpi neboli. Ibaže oni o tom nevedeli, že sú skazení až na kosť, pretože na povrchu boli uhladení. Aj preto náš Pán hovorí tým najlepším ľuďom planéty zem – zbožným židom – že zvonka sú pobožní a majú výzor pobožnosti, ale čo ich vnútro, ich srdce?

Beda vám, zákonníci a farizeji-pokrytci, že sa podobáte obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú krásnymi, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty. Tak aj vy navonok zdáte sa ľuďom spravodlivými, ale vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti. Mt 23:27-28

Ľudia si myslia, akí sú pre Boha osožní, pritom sami hľadia na seba a svoju spravodlivosť. Ale ak by aj človek mal skutočnú spravodlivosť, vari by Boha tým nejako prekvapil, alebo donútil k tomu, že by ho Boh mal obdivovať? Vari tým niečo Bohu pridá, alebo uberie, keď bude človek Bohu osožný, alebo spravodlivý? Vari Písmo nehovorí skôr o tom, že všetko čo konáme, máme konať na slávu Boha?

Či môže byť človek osožný Bohu, keď aj rozumný je len sebe na osoh? Či má Všemohúci radosť, keď si spravodlivý, alebo má zisk, keď vedieš bezúhonný život? Jób 22:2-3

Na druhej strane rovnako ako keď človek zhreší, myslí si, ako Boha ranil, ako Boh začal krvácať a tak ľutuje Boha miesto toho, aby ľutoval sám seba. Lebo nie Bohu si tým ublížil, ale si ublížil sám sebe a následky hriechu si budeš aj sám niesť. Veď čo hovorí slovo Boha, ktorého tak málo ľudia poznajú, tak málo o Ňom rozjímajú a čítajú, tak málo si všímajú z napísaného, aký Boh naozaj je?!

Ak si zhrešil, čo Mu (Bohu) tým spôsobíš? Ak je mnoho tvojich priestupkov, čo Mu tým urobíš? Ak si spravodlivý, čo Mu tým dávaš, alebo čo dostane z tvojich rúk? Jób 35:6-7

Veď čo hovorí Pán Ježiš plačúcim ženám na Kalvárii? Aby neplakali nad Ním, ale nad sebou a svojimi synmi.

Inak tomu nie je ani s Bohoslužbami, ktorými sa ľudia chvália, ako keby neviem čo veľkého pred Bohom konali. Obdiv k drahým veciam na bohoslužbe, k zlatým kalichom, drahým rúcham, krásnym piesňam, chorálom, k sviatkom a presným ustanovením bohoslužby v daný sviatočný deň. Všetko to človek môže obdivovať, ale len sám pre seba. Boh nepotrebuje naše parády a nádhery a preto aj na tieto veci dáva odozvu:

Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky, neznášam vôňu vašich zhromaždení. Keď mi prinášate spaľované obete, vo vašich daroch nemám záľubu, na obete spoločenstva z vašich tučných zvierat sa nepozriem. Preč odo mňa s hlukom vašich piesní! Nechcem počuť hudbu tvojich hárf! Am 5:21-23

My si myslíme, aké veľké veci to konáme, keď sme povymýšľali bohoslužby a služby Bohu od výmyslu sveta a preto hovorievame: slúžime Bohu takýmto spôsobom. Ako keby Boh potreboval všetky tie naše ceremónie a parády, ako by bol na nich závislý a nemohol bez nich existovať. Ako si ľudia vymysleli hlúposti, že tie naše ceremónie sa zrkadlovo konajú aj v samotnom nebi a keď na zemi konáme takéto služby Bohu, nebo sa raduje a teší a Boh je celý bez seba. Ako keby ľudia nikdy nečítali Písmo, ako keby nikdy nechceli poznať Boha takého aký je, miesto toho neustále prezentujú akéhosi bôžka svojho sna. Božie slovo hovorí niečo iné:

On (Boh) si nedá si slúžiť ľudským rukám, akoby dačo potreboval; veď On sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko. Sk 17:25

Od Neho je život, od Neho je dych, náš pohyb. Všetko je z Neho. Naše talenty, ktoré každému človeku dal iné, si my radi privlastníme, chválime sa nimi a predvádzame ako pávy. On nám tieto talenty dal nato, aby sme ako spoločnosť, jeden druhým pomáhali. My to aj robíme, ale nie podľa Božej vôle, kde konáme tieto veci nezištne, ale podľa svojej sebeckej vôle, kde si dáme za naše talenty od Boha, druhým ľuďom platiť. A v tejto našej pýche zabúdame,  že celý náš život závisí od Boha a že nás Boh kedykoľvek môže vymazať z povrchu tejto zeme:

Keby vzal späť svojho ducha a odňal by mu svoj dych, skonalo by naraz každé telo a človek by sa vrátil do prachu. Jób 34:14-15

Iba veľmi málo ľudí v histórii Boha poznalo a iba veľmi málo ľudí poznalo jeho absolútnu moc a absolútnu zvrchovanosť. Čím ďalej kráča tento svet v poznaní priemyselnom, tým sa viac vzďaľuje od Boha Všemocného a zvrchovaného. Nie je divu, že dnešné cirkvi hlásajú bôžika, slabého a mizerného, iba akúsi hmlistú predstavu o skutočnom Bohu. A tak sa potešme Dávidom, ktorý Boha poznal v Jeho sláve a pozrime na to, ako sa on modlí k Všemocnému:

Veď ani ja ani môj ľud by sme neboli schopní priniesť toľké milodary. Veď od Teba je všetko, takže z Tvojej ruky sme Ti dali. Lebo sme pred Tebou cudzincami a usadlíkmi ako všetci naši otcovia. Naše dni na zemi sú ako tieň a bez nádeje. 1Krn 29:14-15

Dávid dobre vie, že človek je len tieň a že všetko čo mu dávame, je Jeho. Kiežby si toto uvedomovali v cirkvách dnešného veku, pretože to, čo dnes Bohu dávajú duchovní a pastori, je ich chválou a akoby hovorili: pozri Bože, čo všetko Tebe dávam. Ale Dávid hovorí, že nič Bohu nemôže dať, pretože všetko je od Neho.

Kde je tu chvála človeka, kde je tu dôraz na veľkosť človeka pred Bohom? Keď čítame Slovo Boha a nesýtime sa slovom človeka, spoznáme ľahko to, čo sa v srdci Božom odohrávalo v jeden čas. Boh ľutoval že stvoril človeka a chcel ho úplne vyhubiť. To sa stalo pred potopou sveta, kde sa Boh rozhodol vytvoriť nové ľudstvo z Noeho. Ale hneď potom čítame, keď potopa prešla, že človek sa nijako nezmenil – aj Noe a jeho potomstvo bolo rovnaké, ako to utopené vo vode. Boh oľutoval že stvoril človeka – aké strašné vyznamenanie pre nás!

Hospodin oľutoval, že učinil človeka na zemi, a zabolelo ho srdce. I riekol Hospodin: Zotriem z povrchu zeme človeka, ktorého som stvoril, ľudí aj zvieratá až po plazy a nebeské vtáky, lebo som oľutoval, že som ich učinil. Gn 6:6-7

Aká pýcha sídli vo falošnom srdci ľudstva, že Boh sa bez človeka nedokáže zaobísť. Boh mohol urobiť rázny koniec, nemusel dať milosť Noemu a nikto by tu z nás nebol. Kde by bola potom tá pýcha ľudského rodu?

Ešte dobre že Boh vynašiel plán, ako spasiť svoj ľud, skrze svojho Syna a nášho Pána, Ježiša Krista. Toto je jediné svetlé miesto, v temnej histórii ľudstva, kde sa človek – Boh, zaradil medzi nás a kráčal po tejto zemi tento pravý človek, taký, akého Boh chcel človeka mať. A tento pravý človek a pravý Boh, vykúpil svojou smrťou vybraný ľud. Ten vykúpený ľud, ktorý si dnes hovorí – kresťania – čo nemá na svojom vykúpení absolútne žiadnu zásluhu. Nie je nič odpornejšie ako teológie, ktoré hovoria o spoluúčasti človeka a Boha na vykúpení. A div sa svete, len kde-tu, sa dnes učí pravá viera a pravé evanjelium, že je to Boh a len Boh, kto vykúpenie svojmu ľudu sprostredkoval, cez Syna a ustanovil svoj ľud, ešte dávno predtým, ako bol svet svetom.

A čo Boh odkazuje človeku, ktorý sa stal kresťanom z jeho svätej vôle? Že sa nemá chváliť ničím, zvodnou vierou ukazujúcou na seba, ale má sa chváliť jedine Kristom, nemá sa pýšiť svojimi mizernými bohoslužbami, svojimi modlitbami a pobožnosťami, pretože Boh má s človekom len mnohé starosti, tvrdo povedané – musí ho trpieť. Kresťan si má preto uvedomiť svoj postoj vo svete, svoje miesto, kde má svetu slúžiť a hlásať slávu tohto Boha všade tam, kde sa nachádza. Má vykonať čo má, bez pýchy a povýšenectva, ako sluha, ako otrok Kristov.

Za príklad si vezmime Pavla, ktorý hlásal evanjelium celý život, celému svetu a absolútne sa neobzeral za sebou, čo všetko dobrého pre Boha vykonal. Nechválil sa svojou slávou, ale hľadel neustále na Pána. Nespomínal ani svoje dobré modlitby, ani nejaké krásne bohoslužby, na to čím prešiel – skorej sa na to snažil rýchlo zabudnúť, ale pozeral na cieľ – na Krista. Lebo Pavol ako jeden z mála ľudí vedel, že človek nie je nič, iba para a že všetko čo človek má, je Božia nezaslúžená milosť. Preto napísal:

Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi. Flp 3:13-14

Takto k viere máme pristupovať aj my. Máme konať všetko ako pre Pána, nemáme sa zháňať za výnimočnými vecami, zjaveniami, bohoslužbami, svojimi chválami, čo sme pre Boha vykonali. Máme vykonať a hneď zabudnúť! Sme iba neužitoční sluhovia Boha – skutočne neužitoční. Boh nás nepotrebuje ako si to namýšľame, je to presne naopak – my potrebujeme Boha a buďme radi, že sa nás ujal a že nám dal spásu a vieru. Tak sa naučme tento nasledovný verš, aby sme zabudli na svoju pýchu a aby nás tento verš neustále sprevádzal v tomto svete – urobiť čo vo svete máme a niekam sa schovať, aby sme neboli príliš na očiach a nedali tak diablovi zámienku, žeby rozdúchal našu pýchu!

Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme. Lk 17:10

Amen….